Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

Rastislav Kráľ a ZOH 2010 vo Vancouveri

Rasťo, nedávno si sa “zúčastnil” Zimných Olympijských Hier a bol si pri každodennom dianí ako dobrovoľník pre slovenskú delegáciu – tzv. “NOC Assistant”. Ako si sa k tomu dostal?

Prihlásil som sa ako potenciálny dobrovoľník hneď po tom ako Vancouver vyhral konkurz v roku 2003 a zvíťazil nad rakúskym Salzburgom a juhokórejským Pyeong Chang. Bol som vtedy v BC Place, kde sme všetko sledovali na veľkom plátne v priamom prenose z Prahy. Hneď tam som sa zapísal spolu s ďaľšími 50,000 záujemcami. Potrebných bolo “len” 25,000…

Už vtedy si mal predstavu do čoho ideš?
Vobec nie. Vedel som len, že chcem byť “pri tom”, ale ako by som konkrétne mohol pomôcť, o tom som nemal ani potuchy.

Robil si už niečo podobné niekedy predtým?
Či sa to dá nazvať podobným neviem, ale už roky robím dobrovoľníka na Vancouverskom Medzinárodnom Džezovom Festivale a takisto som “dobrovoľníčil” na Medzinárodnom Filmovom Festivale a Folklórnom Festivale vo Vancouveri.

V čom sa najviac líši skúsenosť z týchto troch medzinárodnych podujatí a olympiády, ktorú sledoval celý svet?
Skoro by som povedal, že sa to nedá porovnať - nielen rozmerom, ale aj konkrétnymi povinnosťami. Na olympiáde som bol pridelený slovenskej delegácii a robil som nesmierne veľa rozličných aktivít, ďaleko viac ako na spomenutých festivaloch.

Môžeš nejaké vymenovať?
Samozrejme. Bolo to od osobného privítania slovenskej delegácie a atlétov na letisku alebo v olympijskej dedine, prepravy ich batožiny alebo ich osobnej prepravy medzi letiskom, olympijskými dedinami a jednotlivými športovými areálmi vo Vancouveri alebo na Whistleri, až po ich sprevádzanie po okolitých turistických atrakciách alebo nákupoch.

Na potuľke olympijskou dedinou s Petrom Bondrom




Spomínaš si na nejakú špeciálnu požiadavku, ktorá sa niečim výrazne líšila od ostatných?
Hneď v prvý deň olympiády, po tragickej nehode gruzínskeho sankára Nodara Kumaritašviliho, nám telefonovali z Whistleru a žiadali nás, dobrovoľníkov, či by sme vedeli zohnať čierne stužky, ktoré by náš sankársky tím mohol čestne nosiť na ich uniforme počas otváracej ceremónie.

Podarilo sa?
Bolo na to veľmi málo času, približne hodinu do odchodu našej delegácie na otváraciu ceremóniu. Naši ochotní dobrovoľníci obehali niekoľko textilných obchodov v okolí, ale nič vhodné nenašli. Keď to už vyzeralo beznádejne, napadlo ma, že kvetinárstvo by mohlo mať niečo podobné. Zašiel som do hlavného “ofisu” v dedine, kde mi na internete našli najbližšie kvetinárstvo, ktoré bolo v podstate iba “cez ulicu”. Zavolal som im, vysvetlil situáciu, boli nesmierne chápaví a ochotní. Osobne som k nim zašiel a oni mi podarovali dve klbká rozličných stužiek. Ďaľšia naša dobrovoľníčka ich upravila do mašličiek a všetci boli veľmi spokojní. Dokonca sa o tejto pomoci našich dobrovoľníkov písalo aj v slovenských novinách.

Nebol si jediný dobrovoľník pre Slovenskú delegáciu, však?
Nie, bolo nás dokopy šestnásť. Siedmi sme boli vo Vancouveri a deviati boli na Whistleri. Všetci boli nesmierne ochotní a nápomocní a všetci sme pomáhali našej delegácii takmer každý deň pred, počas a aj po skončení olympiády po dobu jedného mesiaca.

Boli ste všetko Slováci?
Nie. Vo Vancouveri, kde som bol aj ja, bol jeden z nás Čech a vo Whistleri boli iba piati Slováci a štyria Kanaďania.

To sa nenašlo 16 Slovákov, ktorí by boli ochotní pomôcť?
Žial nie. Keď som sa s ľudmi pred olympiádou o tom rozprával, najskôr boli všetci nadšení, ale keď som im vysvetlil, že sa bude od nich očakávať byť k dispozícii vyše mesiaca, tak si to rozmysleli. Nie každý si mohol dovoliť čerpat toľko dovolenky.

A ty si s tým nemal problémy?
Dohodol som sa so šéfom, že budem chodiť do roboty ako sa bude dať. Väčšinou som dobrovoľníčil po večeroch, cez víkendy a len niekoľkokrát aj cez deň. “Stálo” ma to len 6 dní dovolenky – aj napriek tomu, že takmer každý deň od konca januára do začiatku marca som buď pomáhal v olympijskej dedine alebo niekoho vozil kam bolo treba.

Boli na NOC asistentov nejaké výnimočné požiadavky, ktoré museli spĺňať?
Nejaké boli. Hlavná požiadavka bola ovládanie jazyka príslušnej krajiny, ich kultúry a zvykov. Bolo treba mať platný vodičák s “čistým štítom”, vyznať sa v okolí, byť bez akéhokoľvek kriminálneho záznamu a mať základné “ofisové” skúsenosti s telefonovaním, faxovaním, bežným používaním počítača. Znie to možno neuveriteľne, ale kandidáti museli prejsť cez niekoľko pohovorov. Vybraných kandidátov potom trénovali takmer celý rok. Každý mesiac sme mali povinné trojhodinové prednášky, kde nás učili všetko o organizácii olympiády, o našich konkrétnych povinnostiach ako aj o jednotlivých športoch.

Kedy si prvýkrát pocítil skutočnú olympijskú atmosféru?
Keď som s celým slovenským tímom pochodoval po olympijskej dedine smerom k pódiu, kde sa slávnostne vztyčovala slovenská zástava na privítacej ceremónii poriadanej pre jednotlivé krajiny po ich príchode do dediny. Ceremóniu uvádzala kanadská herečka Sandra Oh. Po vztýčení zástavy nasledovalo domorodé bubnovanie, na ktoré sme tancovali a hrkali malými hrkálkami (rumba gulami), ktoré nám všetkým rozdali pred začiatkom.

So slovenskými hokejistkami pred vztyčovaním slovenskej vlajky v olympijskej dedine




Aký bol tvoj najsilnejší zážitok z celej Olympiády?
Môj najsilnejší zážitok bol určite z generálky otváracej ceremónie, kde som bol poctený niesť slovenskú zástavu pred plným štadiónom BC Place. Vyskúšal som si, aké to asi je byť športovcom na Olympiáde. O dva dni neskôr som potom vysvetľoval Žigovi Pálffymu, ako celá ceremónia bude prebiehať a čo sa od neho, ako vlajkonosiča očakáva.

Pred Otváracou Ceremóniou v BC Place




Aký bol ohlas športovcov a celej slovenskej delegácie na Olympiádu vo Vancouveri v porovnaní s minulými olympiádami?
Jednoznačne si všetci pochvaľovali. Hlavne organizáciu a ochotu všetkých pomôcť a poradiť, či už to boli zamestnanci alebo dobrovoľníci, ako aj miestni obyvatelia. Údajne tu bola najlepšia atmosféra akú doteraz na olympiáde zažili. Mali pocit, že domáci obyvatelia olympiádu podporovali aj napriek ojedinelým “mini” protestom. Olympijská dedina vo Vancouveri bola vraj najlepšie vybavená a najkrajšia zo všetkých doterajších olympijských dedín. Bola veľmi výhodne situovaná – v bezprostrednej blízkosti dvoch hlavných štadiónov a centra mesta s krásnym výhľadom na vancouverský “downtown” a okolité kopce.

S Paľom Hurajtom v Olympijskej dedinke




Na bezpečnosť sa minulo rekordne veľa peňazí. Všetci sme zažili dôkladné osobné prehliadky pri vstupoch na športové podujatia. Ako to bolo v olympijských dedinách?
Pri každom vstupe do dediny sme boli všetci dôkladne prehliadaní, ako na letisku. Niekedy bolo treba výjsť z dediny a vrátiť sa niekoľkokrát za deň. Pri každom návrate sme zažívali tú istú rutinnú prehliadku. Po dedine sa pohybovali policajti zo všetkých kanadských provincií. Pred odchodom na otváraciu a zatváraciu ceremóniu sme pozorovali “ostreľovačov” po strechách ubytovní a vrtulník neustále krúžil nad dedinou. Raz, keď som autom vchádzal do olympijskej dediny vo Whistleri, spôsobil som veľký poplach. Priviedli psov, liezli pod auto, všetko dôkladne prehliadali. Spod auta trčali nejaké drôty, tak si mysleli, že možno veziem do dediny bombu. Nakoniec sa to vyjasnilo. Bol to len odpadnutý plastický kryt z nejakej kontrolnej skrinky.

Stretol si sa osobne aj s našimi športovcami?
Samozrejme. Bol som na letisku vítať slovenské hokejistky, našich biatlonistov, sankárov, bobistov. V olympijskej dedine som osobne privítal Petra Bondru v deň jeho príletu. Rozprával som sa s Kuzminovou aj Hurajtom po ich víťazstvách. Osobne som sa stretol takmer so všetkými našimi hokejistami. Nepodarilo sa mi porozprávať sa iba s Demitrom a Halákom – čo ma skutočne mrzí lebo obaja najviac prispeli k našim hokejovým víťazstvám.

Medzi dvoma Marianmi - Hossa a Gáborík



Zuzulová a Kuzminová pred záverečnou ceremóniou v BC Place




Podarilo sa ti aj zúcastniť sa ako divák na niektorých súťažiach?
Áno, veľakrát. Bol som na všetkých hokejových zápasoch našich chlapcov a na jednom zápase našich dievčat. Dva razy som sa dokonca dostal aj do “VIP lounge”, kde okrem iných bol náš prezident Gašparovič, Švédsky kráľ (na zápase Slovensko-Švédsko), Donald Sutherland a major Vancouveru (na zápase Slovensko-Kanada). Na zápase s Nórskom som bol s manželkou a synom v druhej rade, kde sme iritovali nórskych hráčov natoľko, že nás brala aj kamera a naši príbuzní a známi na Slovensku nás mohli vidieť v televízii.

Slovenskí fanúšikovia po výhre so Švédskom



Slovenskí fanúšikovia v Slovenskom reprezentačnom Dome




Po skvelom výkone našich hokejistov proti Rusku, Švédsku a aj Kanade všetci sme očakávali bronzovú medailu. Ako naši chlapci znášali prehru s Fínskom?
Veľmi zle. Niektorí si aj poplakali. Všetci si uvedomovali, že v takej skvelej zostave sa už na Olympiáde, a asi ani na svetovom šampionáte, nikdy nestretnú. Na záverečnú ceremóniu sa nikomu nechcelo. Z hokejistov sa jej zučastnil len Rasťo Staňa a tréneri.

A čo Whistler, bol si aj tam?
Áno, niekoľkokrát. Bol som pri tom, keď Nasťa Kuzminová vyhrala zlato aj striebro a takisto som bol vo Whistleri, keď Paľo Hurajt vyhral bronz. Tam som mal možnosť stretnúť Nórskeho princa a Monackého princa Alberta II.

Na Whistleri so Slovenskou delegáciou na čele s Chef de Mission - Kuzminová práve vyhrala zlato




Zážitkov si mal skutočne neúrekom…
Áno, som nesmierne rád, že som to všetko mal možnosť prežiť. Mám na celú olympiádu skvelé spomienky, nových priateľov a niekoľko stovák fotografií. Ako sa tu vravi, bola to “once-in-a-lifetime opportunity” a ja som ju využil naplno.

S Rasťom Kráľom sa zhováral Jožo Starosta


Radošinky



Ruská Liga - Hossa, Zedník, Radivojevič, Staňa



S manželkou a p.Filcom na slávnostnom otvorení Slovenského Domu



S Nasťou Kuzminovou na hokeji Slovensko-Nórsko


Play slots online for real money https://onlineslots.money/