Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

Zálesáci

Do lesa vchádzame už za súmraku. Tuki ma postrkuje dopredu a nedôverčivo obracia hlavu na všetky strany. Tabule: „Pozor na medvede“ sme si pre veľkú tmu ani nevedeli prečítať. Na Tukiho doliehala vyššia poloha a divokejšie prostredie, čo sa prejavovalo uňho takým hlasným fučaním, že som sa neraz musel obrátiť, či naozaj nie je za nami nejaký fuňo. Pod zámienkou, že je veľká tma pustil som ho pred seba, aby som si bol načistom, že od chrbta nič nehrozí.

Neskoro v noci sme dorazili na prijemnu dolinku, obklopenú bizarnymi tvarmi vápenca, posplietaného ako veniec okolo jazierka.

Prvá noc prešla pokojne. Len občasné chrápanie prerušilo nočnú idylu. Na druhý deň sme sa zobudili do ohnivého kotúča a povedačky o medveďoch nás prestali strašiť. Tuki dokonca vyhlásil, že ak tu medveďov niet, aspoň sa ne zahráme. Čochvíľa zmizla jeho robustná postava v neďalekej kosodrevine, aby sa zmenila na divého medveďa. Jeho škreky sa mi páčili dovtedy, kým so ho nezazrel na pokraji čistinky, bledého v tvári, ako napínal všetky motory v nohách.

Človeče, tam je fakt medveď – stihol vykoktať a opýtal sa, čo teraz?

Vbehli sme do žltého stanu ako sliepky do kurína a krčiac sa uprostred nadával som na našu biednu muníciu. Dva zalesácke nože, tanistra benzínu a rúči kyjak mi pripomenuli, pred akou ťažkou úlohou stáli naši predkovia. Hluk kamennej lavíny prerušil moju meditáciu.

No to ma podrž – zastonal Tuki – ten darebák maco sa sem ešte zvezie.

Hlasne fučanie okolo stanu, ktorý, ako sa zdalo, bol priveľkým hltom aj pre maca, nás na dlhší umlčalo. Keby tak bol poruke fotoaparát, to by bola pamiatka. Vystavil by som ju vedľa výstražných tabuliek. Aspoň by ľuďom prešla chuť posmievať sa medveďom, čo i len v duchu. A pod to by som napísal: My, ľudia, máme všetky zvieratká radi, najmä vás, medvede.

Tukiho šepot prerušil prúd mojich obrazov. Čo ak je to len taký malý maco a fučí, lebo ma astmu. Aj on môže byť chorý, nie? Zakončil svoju meditáciu s pokušitelskými slovami: tak sa presvedč, prosím ťa! Pomyslenie, že by som sa mal zúčastnit privítacieho ceremoniálu, o ktorom neviem povedať, ako sa skončí, nám odvahy nepridalo.

Sedeli sme učupení s ustrnutými chrbtami a so sarajevskými nožíkmi v ruke, ako keby sme boli chceli prekonať celú armádu dobrodruhov.

Úsvit nás prebudil napoly bedliacich a spolu driemajúcich. Cez oblôčik sme s radosťou zistili, že náš obdivovateľ odišiel. Tiahnuce mračná nám pomohli. Bez slova a za vzájomných rozpakov začali sme sa baliť utvrdzujúc sa, že príde zlé počasie a že nemá zmyslu tu ostať. Neviem, či sme si povedali pravú príčinu, prečo sme sa ponáhľali.

Cesta bola krátka. Vidina dobrého piva a bezpečia nám dávala krídla aj pre naše 40 funtové batohy. Odvtedy vždy, keď prechádzam okolo výstražných tabuliek, radšej si ich tri razy prečítam a v prípade pochybnosti dám prednosť pochodu po lesknúcej sa diaľnici v ústrety novým dobrodružstvám.

B.M.Brázda, Zborník poviedok Začiatok cesty.

Play slots online for real money https://onlineslots.money/