Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

II.4.10: Potulky masera - Nitra, Kuvajt, Kanada

Zdravie nie je samozrejmé. Bol som vo Vancouveri iba krátko, keď som nutne potreboval pomoc so "zablokovanými krížami". Nažeravil som telefón, povolal tým par známym, ktorých som tuná poznal a získal som kontakt na maséra, na slovenského maséra. Tak som sa zoznámil so zaujímavým človekom.

Po pár návštevách som, opät už vystretý a bez bolesti, mohol znova normálne pracovať. Náš kontakt sa mojim vyliečením neskončil - treba povedať, že najmä jeho zásluhou. A tak som ho mohol postupne viac poznať. Je to zvláštny človek, vzácny človek. Nezaškodí predstaviť ho bližšie, možno i tým, čo ho poznajú dlhšie.

Viliam, odkiaľ zo Slovenska pochádzaš? Narodil som sa v Hlohovci, ale vyrastal som v malej dedinke Lukáčovce pri Nitre, ktorá má asi 1000 obyvateľov.

Ako si sa dostal ku svojej práci? Čo stojí za tým, že si tým, čím si?
To si vyžaduje dlhšiu odpoveď. Po skončení základnej školy som sa rozhodol študovať na Zdravotnej škole v Nitre, odbor zdravotná sestra...

Chlapec a zdravotná škola? To sú školy snáď iba pre dievčatá. Prečo si sa rozhodol práve pre túto školu?
Nie je pravda, že je to iba dievčenská škola, i keď dievčat je tam naozaj drvivá väčšina. Počas môjho štúdia bolo na škole asi desať chlapcov. A prečo práve táto škola? Možno preto, že ako 10-ročny som bol hospitalizovaný 3 mesiace v nemocnici a videl som, ako dokážu sestry pomôcť pacientom. A tiež, že môj otec zomrel ako 45-ročný po dlhej chorobe. Mal som 13 rokov. Asi sa to vo mne spojilo. Chcel som pomáhať, zmierňovať utrpenie, uľahčovať život chorým.

Po skončení školy si teda začal pomáhať ako - hm - zdravotná sestra?
Áno, išiel som pracovať do Nitrianskej nemocnice na ARO (ICU), ako asistent anestéziológie a paramedik na záchranke. Tu som zostal 5 rokov. Zoznámil som sa tam so šéflekárom pre športovú medicínu v Nitre a ten mi dal ponuku, či by som s ním nešiel pracovať ku športu. Povedal som si, prečo nie. Tak sa začala moja nová kariéra, a to práca v športe.

Tam si sa stal masérom?
Áno i nie. Pri mojej práci som zistil, že znalosti zo zdravotnej školy mi už asi nebudú stačiť a tak som sa rozhodol, že si rozšírim svoje vzdelanie. Musel som najprv absolvovať niekoľko kurzov pre športových masérov v Prahe, neskôr aj rehabilitačné kurzy. Sám som bol prekvapený, keď som - už ako športový masér a fyzioterapeut - dostal ponuku ísť pracovať do nitrianskeho futbalu. Vtedajšia Plastika Nitra hrala v celoštátnej Československej prvej futbalovej lige. V klube som pôsobil 8 rokov a stretol som tam veľa zaujímavých športovcov. Patril vtedy medzi nich aj vtedajší brankár v hokejovom tíme Janko Filc, ktorý sa stal populárny tým, že bol prvý tréner Slovenskej hokejovej reprezentácie, ktorá doniesla zlatú medailu z Majstrovstiev sveta. Snaď najväčší futbalový talent a najznámejší z nich bol Ľubomír Moravčík, ktorý nastúpil do klubu ako 18-ročny. Na vrchole svojej kariéry sa stal hráčom jedného z najznámejších európskych klubov Celtic Glasgow. Bola to super práca.

Viem, že športové kluby aj za predchádzajúceho režimu v Československu mali občas možnosť vycestovať "na západ"' a nie vždy sa všetci vrátili... Nelákalo ťa ostať "vonku"?
Je pravda, boli sme hrať pohárové zápasy vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku a občas aj nejaký priateľský zápas v Rakúsku. Rozmýšľal som, či nezostanem v zahraničí, ale doma som mal matku, ktorá bola sama, od roku 1982 som ženatý - tak som si to vždy kvôli rodine rozmyslel.

Prečo si po 8 rokoch odišiel z futbalového klubu z Nitry? Už ťa tá práca neuspokojovala?
To nie, ale mal som snahu zlepšiť finančnú situáciu svojej rodiny. V roku 1988 som sa rozhodol prijať ponuku ísť pracovať do Líbie. V Benghazi som pracoval ako fyzioterapeut v špeciálnej nemocnici pre vážne telesne postihnutých. Boli tam hlavne ochrnutí ľudia - od pol pása, alebo na celé telo. Bolo to veľmi ťažké. Samotná práca, ale i odlúčenie od rodiny, manželky a dvoch synov. Aj preto som - napriek možnosti - kontrakt nepredĺžil a po roku som sa vrátil domov.

Čo bolo nové, keď si sa vrátil po roku domov?
Mesiac po príchode som mal to šťastie, že som zažil "nežnú" revolúciu, na ktorú spomínam ako na jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Chodieval som na mítingy na námestí v Nitre a sníval aj s ostatnými ľudmi o priateľstve a slobode. Bolo to naozaj nádherné. Len škoda, že sa ľudom nesplnilo všetko to, čo si želali. V tej chvíli sme si všetci mysleli, že celý svet je náš a že budeme mať dvere všade otvorené. Lenže sny a realita boli trošku iné.

Nechcel si sa vrátiť späť k športu?
Po tom všetkom som sa rozhodol, že sa už nevrátim spať k nitrianskemu futbalu a otvoril som si v Nitre, ako jeden z prvých, svoju súkromnú masážnu prax. Zo začiatku sa mi veľmi nedarilo. Samozrejme, ľudia si museli zvyknúť na nové podmienky a že také niečo existuje. Za krátky čas po revolúcii sa začali sťahovať slovenskí futbalisti do Rakúska, kde hrávali za pár šilingov v dedinských súťažiach a aj mne sa podarilo s nimi pôsobiť v Rakúsku.

Takže napriek tomu, že si sa nevrátil k nitrianskemu futbalu, od futbalu si neodišiel úplne?
Veru nie. To najlepšie však ešte len malo prisť. V jedno nedeľné ráno v roku 1992 mi zazvonil doma telefón z nitrianskeho hotelu, že je tam výprava z Kuvajtu a že hľadajú maséra. Išiel som sa tam pozrieť a na hoteli bolo asi 40 športovcov - futbalistov, hádzanárov, atlétov z Kuvajtského športového klubu Fahahel s rôznymi zdravotnými problémami. Zopár z nich sa mi podarilo vyriešiť. Musel som sa im veľmi zapáčit, lebo po troch dňoch pôsobenia s nimi sa ma spýtali, či by som nemal záujem ísť pracovať do Kuvajtu. Súhlasil som, ale iba ak pôjdem s celou rodinou. Mal som už skúsenosti z Líbie, kde som bol sám. To som nechcel zase zopakovať. Najprv mi povedali, že to nie je možné, že kuvajtské zákony to nedovoľujú. Ale o pár dní asi zmenili názor a začali mi vybavovať pracovné víza.

Podarilo sa ti teda vycestovať?
V januári 1993 mi poslali letenku a tak som vycestoval za novým životom. Bol som veľmi príjemne prekvapený, ako sa o mňa postarali a ako zariadili ubytovanie pre mňa, aj pre celú moju rodinu. Tú som si priviezol v lete, keď som sa vrátil z dovolenky na Slovensku. Žena a deti boli trošku v šoku, keď sme vyšli z lietadla, pretože nás vonku čakalo horúce peklo, 52 stupňov Celzia v tieni. Prežili sme to a nakoniec sa nám to aj veľmi páčilo. V lete bola teplota mora okolo 32 stupňov, skoro ako doma vo vani.

Aké si mal pracovné podmienky?
Jediné, čo mi po príchode vadilo bola skutočnosť, že som nemal dostatočne zariadenú kliniku na rehabilitáciu. Po niekoľkých stretnutiach ma nakoniec prekvapili, keď zrušili kinosálu a vybudovali v nej krásne rehabilitačné zariadenie. Bolo to asi najlepšie vybavené športovo-rehabilitačné centrum v Kuvajte. Po nejakom čase tam začali chodiť športovci z celého Kuvajtu a tak som začal byt populárny vo všetkých športoch.

V tom klube Fahahel si mal teda na starosti okrem futbalistov aj iných športovcov?
Klub Fahahel bol organizovaný podobne ako voľakedajšie kluby u nás. Aj v Plastike sme mali pod jednou strechou futbal, hokej, ženskú hádzanú, dorastenecké družstvá a tiež modernú gymnastiku. Aj v Kuvajte som bol, podobne ako v Nitre, jediným profesionálnym športovým fyzioterapeutom v klube a tak som mal na starosti v podstate všetkých športovcov . Chodieval som na sústredenia, súťažné zápasy a turnaje so všetkými tímami.

Viliam, aká vlastne bola situácia v Kuvajte po Tvojom príchode?
Bolo to len niekoľko mesiacov po tom, ako dohasili posledne ropné veže - a horelo ich hodne - takže celá púšť bola čierna od popolčeka. Pri cestách boli vraky tankov, nákladných áut a inej irackej vojenskej techniky. Každých 500 metrov boli pri cestách značky "Pozor míny" a veľa domov, mostov, rekreačných chát bolo zničených, či nieslo stopy bojov. Napríklad míny odstraňovali ešte 4 roky po vojne. Aj keď v Kuvajte ostala americká armáda, i tak nás strašili možné chemické raketové útoky z Iraku. Museli sme si utesňovať byty a domy, na našej československej ambasáde sme si boli zobrať chemické masky - a nie cvičné, ako sme používali doma. Veľakrát moja rodina mala zabalené kufre a bola prichystaná, že odletí speciálom späť na Slovensko. Nikdy však k tomu neprišlo. Napriek tomu som si Kuvajt obľúbil.

S Viliamom Mečarom sa rozprával Henrich Krč.
Druhú časť rozhovoru uverejníme v nasledujúcom čísle.



Rodná dedina Lukačovce z vtačieho pohľadu



Maturitné tablo zdravotných "sestričiek"



Prvoligový futbalový klub Plastika Nitra



Zničene obydlia po vojne v Kuvajte



Iracký tank v kuvajtskej pusti



Označenie mínových poli popri cestách v Kuvajte



Symbol Kuvajtu - Kuvajtske veže



Vianočná výzdoba katolíckeho kostolea v Kuvajte













































































AttachmentSize
Lukacovce z Neba.50.jpg218.97 KB
Zdrav skola.jpg422.55 KB
Plastika Nr 88.jpg55.49 KB
Kw po vojne.jpg194.13 KB
pozostatky z vojny v KW.jpg342.75 KB
Minove znacky.jpg285.52 KB
Kuwaitske veze.jpg139.75 KB
kostol v KW.jpg32.19 KB

Play slots online for real money https://onlineslots.money/