Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

Spomienka na ocka



Ak by som sa chcela vyjadriť správne, mala by som napísať spomienka na svokra. Ale akosi sa mi to nehodí. Asi preto, že som ho tak bežne neoslovovala. Každý v rodine ho volal ocko. Vrátane mňa, jeho vnukov i jeho zaťa Petra.


Fathers Day v Surrey


Súhlasila som s tým, že zapíšem spomienky na človeka, ktorý sa svojím životom dotýkal ľudských sŕdc v našej slovenskej komunite i mimo nej. A hoci ja som ocka spoznala iba pred 14 rokmi, pokúsim sa zhrnúť čosi ako “apoštolát jeho života”.

Hovorí sa, že človek zistí čo mal až vtedy, keď to stratí. Hoci ako človeka som si ocka vážila a myslela som si, že v podstate som ho poznala, po jeho odchode som ho nanovo začala objavovať cez poklady, ktoré po troške odkrývajú jeho deti spolu s manzelkou pri prezeraní jeho izby. Urcite aj po uzavierke 17. čísla časopisu Slovo z Britskej Kolumbie objavíme nové skvosty v jeho zápiskoch alebo knihách prinesených zo Slovenska za posledného polstoročia.

Tu je teda príbeh Edwarda Oravca, nášho ocka.


Rodina Edwarda Oravca



1. sv. prijimanie


Edward sa narodil 16. mája 1937 v Surrey ako štvrté z piatich detí Michala a Terezy Oravcových. Navštevoval Queen Elizabeth High School v Surrey.


High school card


Práve tu, ako stredoškolák dostal vyznamenanie pri ukončení školy za to, že nevynechal ani jeden deň školy a nikdy neprišiel neskoro na vyučovanie.


Never absent, never late


Bol vždy dochvílny, nielen v škole, ale aj počas celého života. Mal rád svoje veci naplánované vopred.

Po ukončení štúdia v roku 1956 pracoval na píle v New Westminsteri, spolu s mnohými inými Slovákmi.


So svojim 'tatosom' v Point Roberts


V roku 1966 píla vyhorela a ocko mal “nútenú” dovolenku. Využil túto príležitosť a vycestoval na Slovensko.


Na SLovensku


Plan uz mal, pretože v roku 1963 pri svojej prvej návšteve Slovenska, spoznal svoju lásku, Vilmu Klačkovú, ktorá bola jeho družičkou na rodinnej svadbe. Vilma, ktorá sa dozvedela, že Edward priviezol niekoľkým ľuďom z dediny modlitebnú knižku, ho tiež poprosila o tento “úzkoprofilový tovar” vo vtedajšej ČSR.


Na SLovensku


Odvtedy si vymenili veľa listov. Okrem toho, že Vilma bola fešanda, spĺňala tiež všetky predpoklady byť dobrou manželkou, o varení a pečení nehovoriac. Každýkrát, keď niesla na stôl z lásky uvarené jedlo, žiarili mu oči a tichý úsmev sprevádzal jeho maškrtné chrumkanie. Ocko mal rád jej “cookies”, doslova, až kým nezomrel. Veľa vecí pred smrťou nevnímal a ani ho nezaujímali, ale cookies od svojej ženy si vždy “užil”.


Vilma a Edward


Keď ocko v roku 1966 prišiel na Slovensko, aby si odviezol Vilmu zo sebou, možno nečakal, že jej žiadosť o vycestovanie bude zamietnutá. Ale svojou trpezlivosťou a rozhodým postojom dokázal vyhrať aj tento boj. Napísal priamo prezidentovi Novotnému a po niekoľkých mesiacoch, 22. januára 1967, šťastne pristáli s Vilmou na Vancouverskom letisku.

Pre ocka bola jeho rodina všetkým. Ako otec bol prísny a dával svojim deťom dobrý príklad.


Edward cita detom


Vždy si však dokázal vypočuť ich názor a mať pre nich rešpekt. Rád brával deti na prechádzky. A nielen tie svoje. Môj manžel Janko rád spomína na to, ako boli na huby na Mount Bakeri. Ocko poznal každú lesnú cestičku už ako dieťa. Nemusel si ich označovať. Ako desať-ročné dieťa objavil dokonca mŕtvolu hľadaného nezvestného človeka.

Možno tam niekde začala jeho záľuba, ktorou boli mapy. Ocko zbieral rôzne mapy Slovenska a poznal ho tak dokonale, že vedomosťami a geografiou by zahanbil veľa rodených Slovákov. Mal zbierku mincí a známok, ktoré si rád v tichu prezeral. Ak objavil nejakú zaujimavú vec, určite ju odfotil a príbeh mal poruke.


S vnukom


Často a rád rozprával príbehy. Spomínal aj tie, ktoré písal do Slovenskej Obrany, či Kanadského Slováka. A bolo ich nemálo. Slovensko miloval a akčne sa dokázal aj zapojiť. Bol členom Slovensko-Kanadskej Ligy, ktorú podporoval rôznymi spôsobmi.

Potom ako ochorel, v posledných rokoch života, bolo ťažké akceptovať jeho chorobu, ktorá mu zobrala to čím vynikal - jeho pamäť, i lásku k veciam a ľuďom, ktorých obdivoval.

Manželke vždy pomáhal a podporoval ju. Ja som iba nevesta, ktorá sa privydala do cudzej rodiny. Vždy som sa tu však cítila doma.


1. vykaz dobrodincov na slovensky kostol sv. Cyrila a Metoda v r.1960


Súčasťou jeho rodiny bola však aj slovenská komunita a neodmysliteľne s ňou náš kostolík sv.Cyrila a Metoda, ktorý ocko navštevoval takmer celý život.


Z foto albumu slovenskej farnosti


Jeho usmievavá tvár vítala každého novoprichádzajúceho. Pamätal si každého človeka, kto odkiaľ prišiel, a kde-tu i nejakú zaujímavosť.

Keď zostal vážne chorý, prestal navštevovať komunitu. V tom čase, po niekoľkych rokoch, prišiel známy zo Slovenska a jeho prvá otázka bola: ”Akoto, že ma pán Oravec nevíta? Čo sa deje?”. Vtedy som si uvedomila ako jeho pôsobenie vo farnosti ovplyvnilo ľudi. Keď som mu vysvetlila čo sa stalo, povedal mi, že v predstavách pred svojím návratom do Kanady videl ockovu usmiatu tvár ako ho víta. Nečudujem sa. Robil to vždy. Každý človek preňho niečo znamenal.


Edward a Vilma


Miloval Slovensko, svoju rodinu, svoju manželku i Boha. Jeho viera bola silná. Vždy si stal za tým, v čo veril. Nepatril k tým, ktori “prevracajú kabáty”, keď im nevyhovuje situácia. Odišiel s čistým štítom. Verný svojej manželke, rodine, i Pánovi. Narodil sa v Kanade, ale srdcom bol väčší Slovák ako mnohí z tých, ktorí sa na Slovensku narodili. Množstvo ľudí mu preukázalo rešpekt aj na jeho poslednej ceste.

O človeku, akým bol ocko, by bolo treba napísať celú knihu.

Budeme naňho spomínať s úctou a láskou.

Miriam Oravec


Obrazok z modlitebnej knizky




Play slots online for real money https://onlineslots.money/