Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

III.1.15 Ó Sojúz? Nie, Osoyoos!

Keď nám Marika prvý krát povedala, kam pôjdeme, tak sme žartovali, že azda cez Aljašku na Kamčatku – počuli sme, že do Sojúzu! Ale šli sme na východ, do najjužnejšieho mestečka Kanady, kde je aj rovnomenné, vraj najteplejšie kanadské jazero. Je to na hranici s USA, štvrtina jazera Osoyoos Lake je už v Amerike.

Štyristokilometrová cesta hornatou krajinou je lemovaná ihličnatými lesmi, vo vyšších polohách stromy ustupujú, ale aj keď redšie, stále sa držia na skalnatých útesoch. Rieky v údoliach prinášajú životodarnú vodu množstvu fariem. Ako podľa pravítka narysované vinice, jabloňové, marhuľové, broskyňové a čerešňové sady sú takmer neustále zavlažované, ináč by ich stihol osud okolitej, v suchom a horúcom podnebí sotva prežívajúcej vegetácie. To sa už ale týka najmä kraja, ktorý je cieľom našej cesty, územia OKANAGAN, tiahnuceho sa stovky kilometrov od severu na juh, presahujúc kanadsko-americkú hranicu. Dominuje mu 120 kilometrov dlhé, úzke jazero Okanagan Lake s mestami Vernon, Kelowna a Penticton. Nižšie naň nadväzuje podstatne menšie Skaha Lake a spojovacou riekou Okanagan River prepojené naše päťdňové letovisko, jazero Osoyoos Lake.

Osoyoos (cca 4 tisíc obyvateľov, v sezóne možno 10 krát viac) je obľúbená letná destinácia našich priateľov Lawsonovcov (sú to niekdajší Marikini zamestnávatelia, ktorým asi pred desiatimi rokmi pomáhala vychovávať deti – dnes už 13-ročného Liama a 17-ročného Camerona, ktorí sú akoby staršími bratmi a vzormi nášho Martinka). Chodia sem už šestnásty rok, prenajímajú si v kempe chatku. My sme mali kúsok od nich stan a všetok čas sme prakticky trávili s nimi. Ku stanu patrí aj drevená búdka, kde je prívod elektriny, chladnička, voda a stôl s lavicami. Podľa stavu dreva a mohutnosti okolitých stromov kemping asi pamätá sedemdesiate roky.

Okolo sú farmy, sady a vinice – tento kraj je najznámejšou vinohradníckou oblasťou Kanady. Čo nás ale zaujalo najviac, boli čerešne. Tak veľkými a tmavočervenými plodmi obsypané stromy, to sa u nás nevidí! My sme za to, že sme si sami oberali, zaplatili dolár za libru. Ešte keby sme ich tak vládali pojesť viac ... nás nevážili.

Ale nielen oberačkou čerešní (a rajčín a papriky a baklažánov) trávime čas. Okrem šantenia vo vode nám Earl Lawson pripravil na jedno popoludnie ozajstnú show na motorovom člne. Postupne sa na vlečnom nafukovacom kolese vystriedali všetci chlapci, vrátane hrdinsky sa tváriaceho Martina, potom sa teda nemohol dať zahanbiť ani dedok. Kŕčovito som sa držal, aby som pri divokej jazde nevyletel, ale Earl asi rešpektoval moje šediny. So svojimi synmi jazdil tak, že sa veru nemali šancu udržať. Potom som banoval, že som sa nepustil, mohol som mať o adrenalínový zážitok viac. Na vodnú lyžu, na ktorej mali svoju premiéru aj obaja chlapci, takže často padali, som si ale už netrúfol. Napokon na zážitok stačila aj samotná jazda na motorovom člne na plný plyn.

Nie tak adrenalínová, ale zato príjemná bola aj „jazda“ po vínnych ..., ako to nazvať, keď to pivnice neboli...? Ochutnali sme niekoľko druhov bielych a červených vín miestnych farmárov v predajniach ich výstavných vil a potom si nejakú tú fľašku zo slušnosti aj kúpili (17 dolárov za sedmičku, a to bola jedna z lacnejších).

Keď o pití, tak aj o jedle. Striedali sme sa s našimi priateľmi pri príprave večerí. My sme podávali vyprážané rezne so zemiakovým šalátom, kapustnicu, inokedy cesnačku, či mäso na šťave so zemiakmi a nedávno nami zavarenou čalamádou. Chutilo im všetko, Marika si ich už vychovala. Lenže, kým v našom prípade bola večera niekedy okolo siedmej večer, v ich podaní sa začínalo grilovať a kuchtiť až po deviatej. Takže „zdravo“ napráskaní varenou kukuricou, hamburgermi, hotdogmi a zmrzlinou sme šli spať pred polnocou!

Nielen jedlom (a pitím) je človek živý! Navštívili sme aj DESERT CULTURAL CENTRE, čiže akési múzeum púšte. Celé už spomínané údolie rieky Okanagan má v lete suché a horúce podnebie. Na skalnatých zrázoch rastú len sivolisté kríky paliny a iných suchomilných rastlín, drobné kaktusy, rôzne trávy a byliny, nenáročné na vodu. Kde to sklon svahu dovoľuje a kde je dostupná voda z rieky či jazera, tam sa zavlažuje a zúrodňuje. A to je na prvý pohľad zďaleka vidno – jasnozelené pásy v kontraste s okrovohnedou pôvodnou vegetáciou. Už to vraj musia regulovať, aby nezanikli niektoré spoločenstvá rastlín a živočíchov.

Päť dní ušlo ako voda, počasie bolo stále horúce, noci príjemne teplé, v piatok ráno balíme. Ešte sa zastavujeme šesťdesiat kilometrov vyššie, kde medzi jazerami Okanagan a Skaha leží mestečko Penticton. Rieka, ktorá ich spája, má formu kanála s miernym tokom a hneď je tu turistická atrakcia! Dáte si za dva doláre nafúkať obyčajnú nafukovačku, alebo hoci aj šesťmiestny čln, či iné gumené čudo (všetko za jednu cenu, vsjo rovno – hotový Ó-Sojúz), ďalšie dva doláre zaplatíte ako vstupné a veziete sa dolu prúdom asi dva kilometre. Pokiaľ ste v tom člne, tak pri tom ešte konzumujete čipsy a pukance, vďaka čomu vás sprevádza aj kŕdeľ nenásytných divých kačičiek.

Prvú štvrťhodinu je to celkom zábavné, ďalšiu hodinu už len čakáte, kedy sa to skončí. Aj nohy už začínajú oziabať, hoci slnko praží... Potom sa tie tri kilometre vrátiť v plavkách pešo k autu, alebo špeciálnym busom. Nás zavezie Earl, lúčime sa, oni sa ponáhľajú do Vancouveru, Cameronovi večer začína ďalší hokejový kemp. My si ešte trochu užijeme na miestnej piesočnej pláži, voda je príjemne teplá, Okanagan Lake sa tiahne pred nami 120 kilometrov, dovidíme však sotva päť. V meste práve prebieha Peach Festival (peach = broskyňa, pozn. editora), cez mestečko s podobne poetickým názvom Peachland o takú polhodinu prechádzame, aby sme sa po diaľnici, zväčša vrezanej do skalnatých hôr po takmer päťhodinovej jazde cez Merritt, Hope a Abbotsford dostali pred pol jedenástou večer domov, do North Vancouveru.

Aspoň trochu sme sa zoznámili zasa s iným kúskom tejto obrovskej krajiny. Keby sme sem chodili každý rok a po celý život, tak nemáme šancu vidieť ju celú. Hádam ani rodení Kanaďania. A tak sme si hovorili, že aspoň to naše malé Slovensko by sme si mali ešte poriadne prejsť. Neskromne si myslím, že nepatríme k typickým slovenským domasedom, ale ešte stále máme resty. A nezaškodilo by pozrieť sa znova aj tam, kde sme kedysi (na stredoškolskom zájazde) už boli. Ale to už z nás tak trochu hovorila túžba po domove...

Z kanadských zápisnikov Jaroslava Daniša, North Vancouver, 8. augusta 2009 (V reči tamojších Indiánov, kmeň Inkaneep, Osoyoos znamená "tam, kde sa voda zužuje" alebo "pieskový pruh naprieč" - pozn. redaktora)





















AttachmentSize
mapa.png347.25 KB
camp.png548.94 KB
ceresne.png671.27 KB
naZdravie.png514.92 KB
ochutnavka.png523.36 KB
plavba.png394.25 KB
splav1.png536.69 KB
splav2.png688.1 KB
vegetacia.png512.17 KB
zapad-slnka.png278.03 KB
rezne.png461.45 KB

Play slots online for real money https://onlineslots.money/