Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

Z denníka účastníka seminára Eliasa Vellu

Nedeľa, 3.deň seminára

Čo tu robím a ako sa cítim? Tieto a podobné otázky ma najčastejšie prenasledovali prvé dva dni seminára. Na prvú otázku som hľadal odpoveď sám pre seba, na druhú otázku čakali odpoveď moji priatelia. Ozaj, čo tu robím, keď neviem anglicky a ako sa cítim, keď ničomu nerozumiem?

Ako píšem tieto riadky už dvakrát som počul zretelné zaklopanie na dvere. Keď ich všas otvorím, nikto tam nie je. Volá má niekto? Mala pravdu včera tá dievčina, keď vravela, že Boh má so mnou vešké plány? Prišiel som sem iba preto, aby som Ho našiel? Neviem. V duchu som jej oponoval. Som slabý, necítim sa na veľké veci. A prečo práve ja? Ozaj, neviem.

Teraz znovu počujem klopanie. Nejdem otvoriť. Premýšľam.

Utorok, 2 dni po seminári

Je neskoro po polnoci a ja stále sedím nad niekoľkými nesúvislými vetami, výplodom mojej dvojdňovej snaživej práce. Myšlienky skáču zboka-nabok, ako splašený mustang uháňajúci nekonečnou prériou. Neposlúchajú ani povely ani rozkazy. Stále sa zdráhajú poslušne vojsť do ohrady.

Ten nový obzor, nový rozhľad, v ktorom mi doposiaľ bránili mustangove klapky, ma trochu vydesil a nové svetlo – jeho prenikavý jas – ma vyplašil.

To klopanie bolo na iné dvere, na dvere môjho vnútra, ktoré sa síce trošku pootvorili, avšak to množstvo neporiadku vnútri im nedovolilo sa otvoriť dokorán. Stojím pred nimi a to jasné svetlo prenikajúce cez škáru dverí ma láka a priťahuje ako pouličná lampa nočného motýľa.

Chvíľu hľadím bezradne pred seba, avšak stále viac a viac ma napĺňa radosť, viera a istota, akú som ešte nikdy nepocítil. Je to istota, že tu nie som sám, že je tu niekto so mnou, niekto, kto dáva na mňa pozor, aby som si nepopálil krídla. Niekto, kto drží nado mnou ochrannú ruku, ruku, ktorá mi ukazuje pravú cestu a pravé svetlo.

Sobota, týždeň po seminári

„V živote je veľa vecí, ktorým nerozumieme“. Touto vetou začína svoju knihu Ježiš, môj uzdravovateľ, páter Vella, svetoznámy kazateľ a pokračuje: „Prečo ma Pán tak často volá na Slovensko? Prešo som tu šťastný, keď nepoznám ani kultúru ani reč? Prečo som tu už toľkýkrát, keď som tu predtým nikoho nepoznal?“

Je sobota ráno a ja si opakovane kladiem tú istú otázku, „Prečo?“. Od seminára už ubehol takmer týždeň a ja trochu zaskočený a zhrozený zisťujem, že svoj prvý boj začínam prehrávať. „Prečo?“ Prečo som nevložil nohu medzi dvere, aby sa nemohli zabuchnúť? Prečo som to odkladal? Prečo to odkladám? Prečo sa stále chlácholím, že ZAJTRA, ZAJTRA, nabudúce ... už určite pôjdem na spoveď a konečne sa zbavím toho všetkého, čo počas seminára a v posledných dňoch vyplávalo z minulosti na povrch súčasnosti. Všetkého, na čo som už väčšinou zabudol alebo som to v minulosti, s pocitom hamby, zaobalil do rúcha nezrozumiteľnosti.

Keď hľadám rozumnú odpoveď na svoje vyčítavé „Prečo?“ tak sa mi vynára príbeh, ktorý v jednej prednáške vyrozprával páter Vella. Podľa tohoto príbehu si diabli na svojej schôdzke stanovili jednoduchú stratégiu na získanie dušičiek: „Budeme im hovoriť, že Boh je dobrý, peklo je zlé, diabli sú skazení, ale vy sa nebojte. Však sa ZAJTRA polepšíte.“

Prvý boj zatiaľ prehrávam, ale sa nevzdávam. Vojna môže trvať ešte dlho.

ujo

Play slots online for real money https://onlineslots.money/