Próza

III.1.14 Koniec príbehov z nášho poľa


Dni, mesiace i roky na našom gazdovstve ubiehali rýchlo. Stáda nám rokmi pribúdalo, včeláriť sme prestali lebo zisk z toho bol veľmi malý a práca veľká a namáhavá. Lexa, nášho verného strážcu, sme našli raz po príchode z práce pri jeho búdke mŕtveho. Pochovali sme ho v peknom prostredí v kúte pozemku pod stomy. Zostala nám ešte krívajúca fenka Blackie, ktorá Lexov hrob často navštevovala. Spočiatku sa ho pokúšala aj vyhrabať, ale neskôr len sedávala dlhé chvíle na jeho hrobe. A tak čas plynul, sedemnásť rokov gazdovania popri každodennej práci na univerzite ušlo ako voda.

II.4.28 When Teddy Bear talks

My name is Mischa and this is my chair – only mine now. But things weren’ always like this. There was time I shared it with “Grandpa John” and “Little John”, his grandson. Many years ago I was brought here in a nice blue box and given to Little John as a gift. He was tree years old and the tree of us had so much fun together. I went everywhere with Grandpa John and Little John – to the parks, fishing, to maple syrup festivals, even to the Disneyland for a holiday! But times changed, Little John grew up even though we still call him “little”.

II.4.12: Bod horizontu - Natasha Nagy

Ocitám sa na lúke plnej stokrások. Biele hlávky s nežnou ružovou obrubou sa otáčajú za slnkom, ktoré dnes žiari tak, ako nikdy predtým. V zelenej tráve sa ešte kde–tu trbliecu posledné diamanty rosy… Aha! Práve neďaleko mňa lezie drobná lienka. Červené krovky s čiernymi bodkami sa jasne odrážajú od smaragdu sviežej zelene… A tamto je motýľ! Pomarančové krídla sa mu jemne chvejú. Zdá sa, že je príliš zaneprázdnený pitím sladkého nektáru, ktorý mu ponúka fialový zvonček. Stačí však slabučký závan vetra a už letí, letí a stráca sa v tmavom bode horizontu, z ktorého zaznieva hudba. Čarovná hudba tisícich zvončekov.

II.3: Letná búrka (Bystrík Brázda)

Paľko vyšiel po prstoch von. Dvere sa za ním nehlučne zavreli. Nebol si istý, čo ho viacej domŕzalo, dedkov ašpiračný tenor alebo jeho stará fajka, ktorá smrdela od lacného tabaku z vojny. Paľko s kuriozitou v očiach pozoroval rieku, ktorá sa lenivo hadila za susedovými humnami. Rozhodol sa vyšplhať na povalu. Tam sa vždy cítil bezpečne, zvlášť keď bol sám. Paľko bol zhypnotizovaný približujúcou sa búrkou.
"Paľko, kde sa motáš?" - mamin hlas bol jemný ako babkine antické velvetové kreslá. "Prvá várka parených buchiet je hotová."

II.3: Sobota (Natasha Nagy)

Je sobotné májové popoludnie. Dovolenková nepredvídanosť ma zaviedla na bansko-bystrické námestie. Môj muž telefonuje na pošte a ja ho trpezlivo čakám, sediac na lavičke pred poštou. Vo vzduchu cítiť jar, ale hanblivé slnko sa ešte stále hrá na skrývačku s mrakmi.

Ľudí je na námestí menej ako vo všedné dni. Väčšinou sú to oteckovia s deťmi, starí rodičia s vnúčatkami, mládež od pätnásť vyššie… a svadobčania. Na jednej strane námestia je kostol a na druhej radnica.

Home