Klub záujemcov o históriu Slovákov v Britskej Kolumbii v Kanade

Slováci v Britskej Kolumbii majú bohatú históriu. Prví známi imigranti, v žilách ktorých kolovala slovenská krv, prišli do Britskej Kolumbie okolo r.

Slováci v Britskej Kolumbii majú bohatú históriu. Prví známi imigranti, v žilách ktorých kolovala slovenská krv, prišli do Britskej Kolumbie okolo r. 1889.

Na týchto stránkach budeme postupne zverejňovať rôzne písomnosti, doklady, fotografie a iné dokumenty, ktoré je možné digitalizovať.

Podarilo sa nám už získať viaceré zaujímavé materiály, ktoré čakajú na digitalizáciu, klasifikáciu a uverejnenie.

Očakávame aj Vašu pomoc.

Ak sa k nám chcete pripojiť a pomôcť iným spôsobom so spracovávaním historických materialov, zaregistrujte sa na našom portáli a staňte sa členom Klubu záujemcov o históriu Slovákov v Britskej Kolumbii v Kanade.

1. január 1993 - vyhlásenie Slovenskej Republiky





1. január 1993 - vyhlásenie Slovenskej Republiky. Hoci počtom neveľká, predsa vokálna a viditeľná skupinka Slovákov prevažne z farnosti sv. Cyrila a Metoda z New Westminstru, sa nechala počuť a vidieť v centre Vancouveru pred "Art Gallery" neďaleko bývalého obchodného domu "Eatons" - teraz "Sears". Povojnový emigranti, emigranti zo 68.roku, ale aj tí najčerstvejší tesne zpred "Nežnej revolúcie", si spoločne zaspievali Slovenskú hymnu, Kto za pravdu horí, Hej Slováci a iné národné piesne. Mnohí z okoloidúcich možno po prvýkrát videli slovenskú zástavu a dozvedeli sa niečo o novej (starej) krajine - o Slovensku.

Z tých, ktorých vidno na fotografii, možno rozpoznať M. Štofánik, R. Tobiáš, A. Lunter, J. Friedman, M. Janek, J. Brostl, V. Bíroš, E. Oravec, ako aj manželské páry Kubových, Levárskych, Košlábových, Intribusových, Starostových a Ďurovičových.




1889-1960 Slovenské začiatky v Britskej Kolumbii

Slovenské osídľovanie Britskej Kolumbie


Osídľovanie Kanady Slovákmi malo svoj špecifický vývoj. Kým do Spojených štátov amerických prichádzali skupiny slovenských vysťahovalcov priamo z Európy a ich migrácia postupovala z východu -smerom do vnútrozemia, v prípade Kanady to bolo opačne; zo západu na východ. Početné skupiny Slovákov, ktoré prichádzali zo susedných Spojených štátov amerických, začali osídľovať rozľahlú provinciu Britská Kolumbia, ktorá je známa svojím veľkým nerastným bohatstvom. Na začiatku teda prevažovalo osídľovanie baníckych oblastí. (1)

Najstaršia slovenská komunita sa usadila v baníckom mestečku Ladysmith na ostrove Vancouver v roku 1889 (2). V neskoršom období, okolo roku 1898, kedy bola v meste Fernie, neďaleko hraníc Alberty otvorená ťažba uhlia (3), usadilo sa tu približne sto slovenských baníkov z Pennsylvánie. Neskôr sa ďalší Slováci usadili v dnes už nejestvujúcich baníckych osadách Michel a Natal. V štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch 20. storočia v dôsledku zatvorenia tamojších baní, začali tieto osady postupne upadať, a preto sa Slováci vybrali hľadať nové možnosti obživy. (4)

Od začiatku 20. storočia sa Slováci začali usadzovať aj na iných miestach Britskej Kolumbie. Pracovali predovšetkým pri ťažbe dreva, na pílach, stavbách, v železiarskom priemysle a veľká časť z nich pracovala v poľnohospodárstve ako farmári. Svoje osady zakladali poväčšine na pobreží Tichého oceánu a odtiaľ údolím pozdĺž rieky Frazer: Vancouver, New Westminster, Burnaby, Port Moody, Surrey, Richmond, Queensboro, Cloverdale, Langley, Pitt Meadows, Haney, Chiliwack, Whonnok, Agassiz. Početné skupiny Slovákov sa začali sa začali objavovať aj vo východných oblastiach Britskej Kolumbie, ako je Osoyoos, Kelowna, Rutland, Grand Forks, Trail a Nakusp. Pri sčítaní obyvateľstva v provincii Britská Kolumbia, v roku 1951 sa k slovenskej národnosti hlásilo 2 606 obyvateľov. Najviac Slovákov žilo v mestách Vancouver, New Westminster a Victoria. Mesto New Westminster sa v druhej polovici 20. storočia stalo najvýznamnejším centrom spolkového a národnokultúrneho života Slovákov v Britskej Kolumbii. (5)



Spolkový život


V počiatočných fázach osídľovania Britskej Kolumbie, v rokoch 1891 – 1903, vznikali spolky v baníckych lokalitách ako odbočky amerického Národného slovenského spolku, ktorý mal sídlo v Pennsylvánii (6).

V roku 1935 si skupinka Slovákov v New Westminsteri založila Nezávislý slovenský podporný spolok – NSPS. O tri roky neskôr si členovia tohoto spolku postavili Slovak Tatra Hall na ostrove Queensboro, ktorý je súčasťou mesta New Westminster, kde hrávali divadlá a usporadúvali zábavy. V roku 1966 túto halu predali (7). Ďalšia organizácia, Kanadská slovenská liga - KSL, bola v Britskej Kolumbii založená 15. júla 1944, ako 47. zbor KSL, v tom čase so sídlom vo Vancouveri (8). Veľkú zásluhu na tom mal Ján Kaprálik, ktorý sa podieľal aj na vzniku ďalších zborov v mestách Hanney a Cloverdale. V roku 1951 bol založený III. okresný zbor KSL, so sídlom v New Westminsteri, z dôvodu efektívnejšieho organizovania zborov KSL v Britskej Kolumbii (9). Činnosť tohoto spolku spočívala v organizovaní slovenských dní na Pacifiku v spolupráci s Nezávislým slovenským podporným spolkom, usporadúvaní zábav, piknikov, divadelnom ochotníctve a mnohých iných činnostiach (10).

V roku 1952 bol založený ďalší spolok s názvom I. Katolícka slovenská jednota – I. KSJ, so sídlom v New Westminsteri. Členovia I. KSJ usporadúvali rôzne večierky, oslavy, pikniky, slovenské dni, mikulášske večierky, hrávali divadlá a pod. Okrem iného podporovali katolícke inštitúcie alebo jednotlivcov. Na základe iniciatívy členov tohoto spolku vznikla v roku 1960 slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri (11).

Informácie z uvedených zdrojov spracovala Mária Vrabčeková

_____________________________________________
(1) Bližšie nešpecifikovaný zdroj, ktorý bol nájdený na fare v New Westminsteri. Pravdepodobne: BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: JAKEŠOVÁ, E.: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava 1981, s. 39.
(2) Tamže. Prvý Slovák v Britskej Kolumbii bol údajne Karol Hvorecký, ktorý sa ako člen prieskumného kolektívu podieľal na vytyčovaní trasy pre transkontinentálnu železnicu v roku 1874.
(3) KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
(4) BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada.
(5) Tamže. Autor uvádza zdroj: KIRCHBAUM, J. M.: Slovaks in Canada. Toronto 1967, s. 146.
(6) Tamže. KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
(7) KOREM, A.: Nezávislý podporný spolok. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(8) V roku 1954 bolo sídlo tohto zboru preložené do New Westminsteru. Namiesto spomínaného zboru vznikol 66. zbor KSL so sídlom vo Vancouveri. KAPRALIK, J.: Ako sme začali organizovať KSL v B.C. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(9) Tamže.
(10) RADZO, Š.: 47. zbor KSL v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(11) LACKO, V.: O IKSJ v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.




























AttachmentSize
lunter.04.jpg471.84 KB
Your rating: None Average: 4.3 (4 votes)

1896 - Kanadskí imigranti vtedy a teraz - Clifford Sifton

Viete, že v roku 1896 sa stal ministrom vnútra len 35 ročný Clifford Sifton, ktorý hoci svojrázne, ale energicky oživil imigračnú politiku Kanady?

Viete, že Clifford Sifton sa vo svojej imigračnej politike zameral na poľnohospodárov, ktorých odvetvie považoval za kľúčové pri budovaní prosperity svojej krajiny? Prakticky sa to prejavovalo tak, že poľnohospodári akejkoľvek národnosti mali prednosť pred akoukoľvek triedou imigrantov. Vďaka tomuto faktu sa začali okrem miest zaľudňovať aj rozľahlé prérie Kanady.

Viete, že Siftonova, doslova „agresívna agrárno-imigračná politika“ sa konkrétne prejavila v roku 1898, keď s pomocou vtedajšej legislatívy vrátil objednaný vlak s talianskymi robotníkmi naspäť do New Yorku, odkiaľ bol vypravený?

Viete, že vďaka Siftonovej podpore, podľa jeho vlastného vyjadrenia, „imigrantov v baraních kožuchoch“, nastal veľký príliv slovanského obyvateľstva do Kanady? Najpočetnejšiu skupinu tvorili Ukrajinci a po nich obyvatelia vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.

Viete, že na prelome 19. a 20. storočia vzrástol počet imigrantov z 21 716 (rok 1897) na 138 660 (rok 1903)?

Viete, že ku krachu Siftonovej politiky prispeli nepokoje na západe Kanady medzi dominantnými anglo-sasmi a novoosadlíkmi zo strednej a východnej Európy? Iba tí, ktorí boli ochotní asimilovať sa, boli vítaní.

Mária Vrabčeková
Spracované podľa knihy: KNOWLES, Valerie: Strangers at Our Gates; Canadian Immigration and Immigration Policy, 1540 – 1990. Toronto & Oxford, 1992, s. 58 - 74.












AttachmentSize
PagePic066.jpg64.39 KB
Your rating: None Average: 3 (1 vote)

1900 - Kanadskí imigranti vtedy a teraz - Baranie kožuchy

Prvé osídlovanie Kanady Europanmi začalo pred takmer 400 rokmi. Kandaskú imigráciu možno rozdeliť do viacerých vĺn. Jednu z týchto vĺn, nazývanú "imigranti v baraních kožuchoch" zo strednej a východnej Európy podnietil pred viac ako 100 rokmi vtedajší kanadský minister vnútra Clifford Sifton, ktorý počas debaty v parlamente, na adresu "vhodných" imigrantov, povedal, vo voľnom preklade, asi toto:

Keď hovorím o kvalite imigrantov, mám namysli niečo iného, ako má na mysli priemerný pisateľ alebo rečník, ktorý sa zaoberá touto tématikou. Myslím si, že dobre stavaný svalnatý sedliak, v baraňom kožuchu, ktorému pôda prirástla k srdcu, ktorého predkovia, do desiateho kolena, obrábali pôdu, so statnou ženou a s poltuctom detí, je kvalitný imigrant



V nasledujúcich číslach pripravujeme sériu prispevkov o tejto imigračnej vlne ako i o iných imigračných vlnách, ktoré formovali a formujú charakter kanadskej populácie. js





Your rating: None Average: 2 (1 vote)

1918-2010 - 92 rokov od Česko-Slovenskej Dohody



Zmluvu podpísali:

Albert Mamatey, Ján Janček ml., Milan Getting, Ján Pankuch, rev. Jozef Murgaš, rev. Ján Kubašek, Ondrej Schustek, T. G. Masaryk, Karel Pergler, Dr. L. Fisher, B. Simek, J. J. Zamrhal, Hynek Dostál, Vojta Beneš, rev. Inncent Kestl, Jan Straka, Ivan Bielok, rev. Oldř. Zlámal, Michal Bosák, H. H. Miko, Ignác Gessaz, Karlovský, rev. Pavel Šiška, J. A. Ferenčík
Your rating: None Average: 1.5 (23 votes)

1930 - Cesta nádeje za chlebom

V čase keď svetová hospodárska kríza koncom dvadsiatich rokov zapúšťala svoje prvé korene vo svete, ťažké chvíle neobišli ani dedinky vtlačené do úzkych dolín Vysokej Fatry a povodia riečky Revúca. Život bol ťažký, nájsť dobrú dlhodobú prácu bolo nemožné, tým nádej na obživu mnohodetných rodín a tiež cit zodpovednosti k starnúcim rodičom, hasla. Mladí, silní, ale nevzdelaní, poväčšine drevorubači, baníci a pastieri, pri poháriku domácej, alebo štamperlíku v krčme, často v skupinkách rozprávali o bohatých krajinách za morom.

Odtiaľ prichodili listy chvály, občas podložené fotografiou, kde príbuzní stáli pri lesknúcich autách, ženy mali biele rukavičky a biele klobúčiky, všetci vysmiati a štastní. A tak sny o tejto vzdialenej zemi sa stávali zo dňa na deň ružovejšími a keď sa farba ich vlastným idealizovaním zmenila na najružovejšiu, vtedy sa väčšina týchto mladých mužov z Liptovských Revúc rozhodla odísť do zázračnej a lákavej zeme za morom, zvanej Kanada. Zmeniť mizériu, zanechať živorenie naveky, v to dúfali.

Väčšina z nich si na na cestu musela požičať peniaze, často urobiť zbierku v rodine. Slobodní i novoženáči, boli istejší vybrať sa za peniazom do diaľky, keď ich bola väčšia skupinka. Mnohí z nich cítili v podujatí aj kus dobrodružstva.

Ťažko sa odchádzalo novoženáčovi Richaldovi Valkovi, nevedel si predstaviť v cudzej zemi život bez jeho krásnej, mladej a ťažko vydobitej ženy Žofky. Netúžil po dobrodružstvách, najradšej by zostal doma pri nej, lenže podmienky boli čoraz horšie. Peniaze ktoré občas zarobil, musel do haliera odovzdať matke, pretože žili spoločne s rodičmi ktorí mali v dome ešte mnoho malých hladných úst. Nemali so ženou a malou dcérou Žofkou vlastnú izbu, ledva miesto na vlastnú posteľ. Nádej na vyslobodenie sa z jarma videl iba v odchode so skupinou.

Rovnako ťažko sa odchádzalo aj Gustovi Sanigovi. Bolo mu ťažko opúšťať jeho mladú, dobrú ženu Marku tak skoro po svadbe, ale túžba po lepšom živote a nádej že sa mu ju čoskoro podarí priviesť do rajskej krajiny, kde nájdu lepší život spoločne, zvíťazila. Svoju ženu si do počiatočnej neistoty vziat nemohol, ale svoju druhú naobľúbenejšiu životnú spoločníčku, gombičkovú harmoniku, ktorá ho rozveselila, keď smútil, hladkala ho svojou melódiou, keď myslel na Marku, harmoniku, ktorá roztancovala dosiaľ mnohé nohy keď bola nálada na tanec, bez tej by v cudzine žiť nemohol!

V skupine za chlebom odchádzali spolu z dediny aj Ján Bastigal, Ján Danček, Jozef Hromada, Ján Korček, Ondrej, Ján a Štefan Králik, Gustáv a Štefan Kubek, Ján Kutaj, Štefan Matuška, Gustáv Paracka, Jozef Pavčík, Florián Saniga, Ján Savrtka, Gustáv Stankoveň, a Karol Vanovčan, všetci boli mladí muži, ktorí dúfali v lepšiu budúcnosť.

Loď sa pohla z Hamburgu 10. marca 1930. Plavili sa pomerne nepokojným Atlantikom 10 dní, kde im cestu spríjemňovala Gustova harmonika. Tento raz dokázal z nej vyludzovať len melódie s aktuálnymi a citlivými nápevmi, ako: „Keď sa Slovák preč do sveta uberal“, alebo „ Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, po tom šíra sveta poli, po chlebovej postati. Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou, v osamelých sa havranov, zmenil kŕdeľ sokolov“.

Naplnení zvedavosťou a nedočkavosťou na novú vysnívanú zem, smelo vykročili na kanadskú pôdu v Saint John’s, New Brunswick. Ružové okuliare začali skoro strácať svoj ružový nádych. Východná Kanada ich neprijala ako si predstavovali. Začínala kríza, nezamestnanosť bola už aj tu dennou kliatbou obyčajného človeka. Navštívili niekoľkých skorších usadlíkov z dediny, popri kuse chleba čakali aj z prvej ruky dostať dobrú radu. Nájsť ju nebolo ľahké. Poradili im západnú Kanadu, kde sa „vraj“ otvárajú nové uhoľné bane.

Cesta na západ bola hotovým dobrodružstvom. Bez dolára, bez reči, bez mapy a vedomostí, pobrali sa neskúsení Slováci prejsť záhadným spôsobom v roku 1930, 5000 míľ. Vzácna rada od skúsenejších im dávala jedinú praktickú možnosť- vlak. Ten premával od východu na západ a zo západu na východ. Peniaze na lístok nemali, zostávalo im iba cestovať na čierno, bez listka, a najistejšie, skryť sa na nákladnom vlaku v prepravovanom tovare, zaspať na dva-tri dni a po zobudení už si vo Winnipegu, ak si nasadol na ten pravý, možno aj v Edmontone, v Alberte. Nordeg, mestečko čo podla rady vo východnej Kanade malo otvárať bane, bolo odtiaľ neďaleko. Ružové okuliare zmenili čočky na čierne, keď našli sľúbené bane zatvorené.

Čo ďalej, nikto im neporadil, nenašli známeho ani neznámeho Slováka. Rozhodli sa na cestu späť, na východ a odtiaľ cestovali opäť podobným spôsobom, znovu na západ. Dobrodružné cestovanie s častými vlakovými kontrolami, spojenými s kopancami pri ich vyhadzovaní z vlaku, im vzalo dva mesiace. Väčšina chlapov prišla spoločne do mestečka Hinton, ktoré sa skrývalo v údoliach Skalistých Hôr, v západnej Alberte. Práve sa otvárala sezóna dolovania uhlia od skorej jesene do neskorej jari. Štastne si vydýchli nad tým, že prišli v pravý čas, že je koniec nebezpečnému cestovaniu, hladu, kopancom i väzeniu.

Dolovanie bolo sezónne, v lete nikto uhlie nekupoval, teda sa nedolovalo. Tí najusilovnejší si našli letnú prácu v okolí pri klčovaní pozemkov, alebo prácu u farmára, tí pohodlnejší mali letnú dovolenku.

Richald zbytočne neminul ani penny, bol šetrný a vždy, keď mu prišla počas teplých letných dní chuť na pohár piva, ktorý by mu príjemne schladil vysušené hrdlo, zároveň mu prišla na um aj jeho vzdialená mladá žena s dcérkou a povedal si: „Veď som neprišiel sem pivo popíjať, ale šetriť, aby som mohol čím skôr mojich najdrahších z jarma vyslobodiť“.

Na privezenie pre ne potreboval $700. Na lístok loďou $200, na záruku $500. Kanadské zákony boli pre rodinných príslušníkov vtedy veľmi prísne, zvlášť keď išlo o ženy s deťmi. Dôkazom toho, že šetril len pre ne, je, že už v auguste r. 1933 prichádzali Richaldove Žofky zo Slovenska do Kanady. Atlantik počas ich plavby zúril, loď vyhadzovalo ako „zápalkovú krabičku“ na vrcholky vĺn, odkiaľ sa o pár sekúnd skĺzala ako do priepasti. Matka ochorela od strachu i morskej choroby, a štvorročnú dcérku Žofku opatrovali počas desaťdennej plavby len milosrdné spolucestujúce.

Richald dúfal, že spoločné prebíjanie sa životom prinesie ľahšie dni, ale nebolo to vždy tak. Rodina prinášala so sebou aj nesmiernu zodpovednosť a nové starosti. Presťahovali sa do baníckej osady Neckmine pri mestečku Drumheler, neďaleko Calgary. Miesto je známe na extrémne zimy a letá.

Chalúpka, v ktorej žili, sa viac podobala kôlni ako domu. Často Žofke pokrývali slzy tvár, keď vytýkala mužovi, prečo ich priviedol do ťažších podmienok, ako boli doma. Doma, na Slovensku bola rodina, ktorá si pomáhala, domy boli zo zrubov a ich chatrč tu, iba z latiek.

Neckmine mala i dobré a pekné dni. Banícka osadlosť z rôznych národností, mala mnoho rodín z Liptova, Oravy i Spiša, mnoho z Liptovských Revúc a okolia. Spoločné zvyky, tradície otcov, spoločná reč, piesne, to všetko ich zbližovalo ako rodinu v cudzom svete. Za teplých letných večerov detský džavot hrajúcich sa detí sa odrážal od neďalekých kopcov v podobe echa. Príjemne sa počúvali, do neskorej noci, melancholické spevy žien aj mužov, ktorých doprevádzal Gusto na svojej harmonike. Úzkostlivo si ju opatroval, blýskajúce sa gombíky na nej často leštil, bola jeho neoddeliteľnou spoločníčkou, popri jeho žene Marke.

V poslednom čase často sedával sám a vyludzoval z nej akési smutné tóny. V predstavách sa vracal do starej vlasti, smútil za dedinou pod strmými kopcami, za šťavnatými zelenými lúkami, myslel na dedinský salaš a cvengot zvoncov v ovčom stáde, na kraviarky, na fašiangové zábavy a vianočné koledy a pregĺgal slzy, keď myslel na matku a otca, ktorých si už nikdy viac neobjal.

Asi pracoval v ňom šiesty zmysel a predvídal nešťastie, ktoré ich čakalo, keď sa v jeden krásny, slnečný nedeľný deň vybrali so ženou navštíviť neďalekých priateľov. Počas horúceho popoludnia sa zrazu na oblohe zhromaždilo niekoľko nízkych tmavých mrakov, strhla sa blesková búrka s úžasným lejakom. Horúčavami vysušená zem nestačila prijímať množstvo dažďa, osadou sa začal prudko valiť prúd vody. Keď sa po búrke Gusto s Markou vracali domov, brodili sa kalužami vody a lepivým blatom.

Ako sa približovali k svojmu domku, niečo sa im nezdalo. Vzalo im to niekoľko sekúnd, kým pochopili že ich milovaný malý domček už neexistoval. Tam, kde stávali domky susedov, valili sa prudké vody zbehnuté z okolitých kopcov. Kým Marka plakala nad stratou a obavou z budúcnosti, Gusto lamentoval len nad stratou svojej gombičkovej harmoniky, po ktorej boli zvyknuté od mladosti jeho prsty sa hravo kĺzať po celej dĺžke i šírke, tak ako sa teraz kĺžu prúdy vody po mieste, kde pred búrkou stál ich domček.

Ked Neckmine zatvoril bane natrvalo, väčšina slovenských i revúckych rodín sa presťahovala do Calgary. Bol to pravý čas na ľahšiu prácu pre zodratých baníkov. Tu našli i kostol so slovenským kňazom, ktorý okrem náboženského ducha udržiaval aj národné, kultúrne a spoločenské spolužitie, pod vedením jezuitov, otca Sprušanského, Žabku a Kadleca.

Posledné roky svojho života prežila moja teta Žofka i ujo Richald v Langley, v blízkosti svojich detí. Kým bol ujo schopný riadiť auto, pravidelne chodili do kostola Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri.

Zo spomienok uja Richalda a tety Žofky spracovala
Marta Styk










































AttachmentSize
UjoatetapreSlovo.1.jpg161.57 KB
UjoatetapreSlovo.2.jpg102.84 KB
UjoatetapreSlovo.3.jpg252.24 KB
Your rating: None Average: 2.3 (3 votes)

1934 - Začala stavba kostola, ktorý sa stal kostolom Sv. Cyrila a Metoda

Archbishop William Duke created the St. Michael's parishin 1934. With a donation of $559 from the estate of Jane M. Corcoran and a great deal of volunteer work by parishioners, a church was built on Braid Street. Work began June 15, 1934, and midnight Mass (at Christmas?) was celebrated in the building the same year. It was blessed by Archbishop Duke on June 30, 1935.

A new hall was built in 1941 and a new rectory started to be built.

The church was sold fro $45,000 to a Slovak community in 1960 and a new parish - Sts Cyril and Methodius - was established by Archbishop Duke on May 3, 1960 as a Mission for Slovak people.

For the first 40 years the parish was served for by the Jesuit order.

List of pastors:

Your rating: None Average: 2.9 (9 votes)

1938 - Z Juskovej Vole pri Vranove k jazeru Cowichan v Britskej Kolumbii

From Juskova Vol’a to Cowichan Lake, BC

So, in 1938 the family saw us off on our epic journey from Juskova Vol’a to BC. Canada. Many family members came with us to the train station in Vranov where we all said our teary goodbyes. We travelled on an electric train to Kosice, and from there we took a regular train to Prague where doctors subjected us to another 3 or 4 health examinations. In those days immigrants had to be cleared by Canada’s own doctors before entering the country.



Leaving Prague we couldn’t find room in the train’s third class compartment, therefore we were put into the first class section. From our humble home the first class seats we had were really something for us to see and to use.

From Prague we went to Paris where we stayed for a day or two, I am not sure exactly for how long, but I do remember going on a foot tour with a guide to see the cathedrals and churches, and we went to some hot baths too.

From Paris we went to La Havre where we stayed in the immigration building for those who were traveling to Canada. We had a room with a washbasin, but there was only one toilet for two floors. One time there was an old man using the toilet while we kids waited outside. Some of the kids were crying in panic because they wanted the washroom urgently. After yelling and yelling for the man to come out quickly, another man came along and pushed in the toilet door, took the man out and threw him down the stairs. He was still with his pants down. No one cared. With that the kids rushed in 2 at a time to pee in the toilet.

From La Havre we went to Liverpool where the ship didn’t dock, but anchored off shore. I remember looking over the side of the ship to watch a tugboat that brought out a bunch of people who were heading for Canada as well.

After 9 ½ days at sea on the Cunard ship, Antonia, we arrived in Halifax on April 3, 1938. During that time for three days we were not allowed on deck because of stormy weather and a rough sea that pounded over the sides of the ship. The majority of the passengers were sea sick, including my mother. I never became sick, and found a friend on the ship. The galley cook befriended us and fed us any time we wanted. We couldn’t speak his language either, but he was good to us.



Coming from land-locked Central Europe we had never experienced the ocean before so we couldn’t even imagine what it would b e like to be out of sight of land for day after day. All the women on the ship were praying most of the time. After the 3rd day there were porpoises swimming along side the ship, and that was really, really something for us to see.



From Halifax we picked up the steam train and we assigned to a multi-lingual agent who came with us to Winnipeg. The train was noisy with only wooden benches, which we sat and slept on for the long journey across the dominion to Vancouver. We would open the windows and felt the breeze and we watched with awe as the scenery sped by us.

We met some of our family on the Montreal station. Before we were allowed to see them they had to be checked out by the officials because it was known that shysters used to fleece immigrants out of their money. When my mother convinced the officials that these people were our relatives we were allowed to spend a few hours with them on the train before we set off on our journey once more.

The next stop was Winnipeg where the agent and other families traveling in the group left us. The agent took all those who were going to farm off the train, now we were left along with a woman and her daughter who was about my age. Not knowing English we had no one to help us anymore. My mother went off the train with the other lady when they bought bread and sausage for us to eat until we arrived in Vancouver.

At Regina the woman and her daughter left the train. Before parting, my mother and this lady hugged and kissed each other. I expect they were both apprehensive about their futures. Now were all alone in a new country with a language we didn’t understand.

The conductor must have sensed our fear because he rarely left our car. During one night the train must have stopped somewhere while we were both fast asleep. In the morning light both my mother and I were scared to see there was a black man sitting in our compartment who was dressed from top to bottom in white – hat down to his shoes. We had never seen or heard of a black skinned person before, nor even seen a person dressed completely in white. My mother though he was the devil himself so she prayed and prayed. The conductor saw the fear on our faces so he never left our compartment at all to make us feel secure. About a day or so later the Negro left the train and we gave a sigh of relief.



Like all young kids, especially when they are cooped up, I used to run around the cars. In one car a man gave me some gum. But I didn’t know what gum was and thought is was candy so I chewed on it, then swallowed it. The man said, “No, no no,” and he asked me in English was my nationality but of course I couldn’t understand him. He asked again in Polish. Now I could understand that he was asking me to take him to my mother, and I did. Mum was so pleased to have someone to talk with at last, because between her Slovak and his Polish it allowed them to communicate. Even still, the conductor still kept a watchful eye on my mother. With the Polish man’s help we were able to buy more food for the rest of our journey.

When we arrived in Vancouver he helped us off the train and took us to my father who was waiting for us. Dad thanked him for taking care of my mother and me. I had no memories of my father because I was just an infant we he left home. I cannot tell you how it feels to see your father that you never knew. I saw Mum and Dad hugging away and kissing, she cried and cried, and I just stood there with a feeling of “Hey Mum, who is that?”

We were in Vancouver for three days. On my father’s instruction, Mrs. Toth took Mum to a beauty shop. Mum was unknowingly taken to have her waist length hair that she wore in a bun, cut short. Dad told her when she got back to the Toth’s where we were staying that she was in Canada now and had to look Canadian. Mum cried and cried for days afterwards at losing her hair and for many years she kept that long bundle of her cut hair wrapped up and stored in her dresser drawer.

After our short stay in Vancouver we carried on the journey by taking the ferry to Nanaimo, and from there we traveled by bus to Duncan. I was so excited on the bus because I could see our parcels strapped to the top of the bus traveling ahead of us. We had a stop over in Duncan and then on to Cowichan Lake.

On May 1st, 1938 age 10+ I started school in Grade 1 because I knew no English words except “kiss my ass” and I was slapped for saying that!

Michal Olexa











































Your rating: None Average: 3.2 (6 votes)

1939 - Kanadskí Drevorubači




Nie každý, kto počuje pomenovanie "Kanadský Drevorubač", si aj uvedomí, čo takéto pomenovanie naozaj znamenalo. Na fotografii z r. 1939 je vľavo Jozef Otrošina, jeden zo zakladajúcich členov farnosti. Drevorubača vpravo sa nám doposiaľ nepodarilo identifikovať.

1939 - Pioneer TB Co. Cecho-Slovakia Fallers Log. Camp Sep 24/39





Vzácna fotografia z roku 1939 sa zachovala v rodinnej zbierke pani Berthy Palkovej, rod. Otrošinovej. Skupina drevorubačov z vtedajšieho Česko-Slovenska drží pred sebou obrovskú ručnú pílu, "bruchačku", na ktorej je napísané: Pioneer TB Co. Cecho-Slovakia Fallers Log. Camp Sep 24/39. Je možné, že niektorý z drevorubačov je Váš pradedo, dedo, otec, strýko, ujo alebo iná rodina či známy? Bol niekto z Vašej rodiny "kanadským" drevorubačom? Napíšte nám.

Doposiaľ známe mená:
Andy Shofranko (Andrej Šofranko-Šafránko-Šafránek?) ležiaci "pod pílou". Jozef Otrošina je druhý zľava v rade chlapov držiacich pílu. V druhej rade sú štyria chlapi v klobúkoch. Známe sú 2 mená, prvý zľava je Andrej Onderko a prvý zprava je Mike (Michal) Fečko.




1939 - September - Slovenskí drevorubači vo Fallers Logging Camp


Vzácna fotografia sa zachovala v rodinnej zbierke pani Berthy Palkovej, rod. Otrošinovej. Skupina drevorubačov z vtedajšieho Česko-Slovenska drží pred sebou obrovskú ručnú pílu, "bruchačku", na ktorej je napísané: Pioneer TB Co. Cecho-Slovakia Fallers Log. Camp Sep 24/39. Jozef Otrošina je prednom rade druhý zľava. Je možné, že niektorý z drevorubačov je Váš pradedo, dedo, otec, strýko, ujo alebo iná rodina či známy? Bol niekto z Vašej rodiny "kanadským" drevorubačom? Napíšte nám.
Your rating: None Average: 3.7 (3 votes)

1948 - Slováci na aute na farme

Na obrázku sú Slováci, z New Westminsteru (Britská Kolumbia, Kanada), ktorí sa stretli (pravdepodobne) u jedneho z nich, na farme. Zdá sa, podľa oblečenia, že to bolo v nedeľu po sv.omši a nie je vylúčené, že sa stretli pri zakladaní nejakého spolku alebo na schôdzke už založeného spolku (1.Slovenská Katolícka Jednota, Kanadská Liga, Slovenský Podporný Spolok?).

Na fotografii zo 40-tych rokov sú Slováci, ktorí patrili do Kanadskej Slovenskej Ligy. Stretli sa na farme v New Westminsteri, ktorá patrila rodine Vitkay. Za volantom sedí Anna Vitkay, na plošine malého "náklaďáka" sedia zľava Ján Kaprálik, Ján Kikta, Pavol Segeč, Jozef Vitkay sr., Michal Petrenčík. Stojaci zľava je učiteľ z Detvy Pavol Nočiar, Milan Vitkay, Emil Nočiar (Pavla Nočiara), Ján Segeč (syn Pavla Segeča), Joe Vitkay jr.. Anna, Milan a Joe Vitkay sú deti Jozefa Vitkay. Fotofrafia zapadá do obdobia, kedy vznikala Kanadská Slovenská Liga vo Vancouveri a je dosť možné, že fotografia je z jedného zo zakladakúcich stretnutí.
Your rating: None Average: 5 (1 vote)

1949 - Zoznam sťahovaných zvrškov



Medzi písomnosťami, ktoré nám zapožičala pani Mary Beneš, sme našli zaujímavý zažlknutý "Soznam sťahovaných svrškov". Je to unikátna písomnosť z r.1949, ktorá dokumentuje viacero skutočností.

Po prvé, ukazuje to, s čím prišla do Kanady pani Mary Kikta, dlhoročná - už nežijúca - členka farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, so svojou 21 ročnou dcérou Máriou. Obsahuje iba 30 položiek.

Po druhé, dokumentuje to, čo spomína pán Ondrej Miháľ vo svojej knihe "Náboženský život Slovákov v Kanade", menovite, že medzi nemnohými veciami, ktoré si prisťahovalci priniesli do Kanady, nechýbala biblia alebo aspoň modlitebná knižka.

Po tretie, môžeme sa v listine dočítať, kedy ktorá vec bola kúpená, akú mala hodnotu v čase kúpenia (rozpätie 1923-1948) a v čase vystavenia tohoto zoznamu (1949).

Len tak pre zaujímavosť, v zozname môžeme nájsť - perinu (1930-250 Kčs, 1949-350 Kčs) - vlniak (1923-60 Kčs, 1949-500 Kčs) - dámsky kabát (1947-1300 Kčs, 1949-1100 Kčs) - domáci koberec (1948-90 Kčs, 1949-210 Kčs) - 2 modlitebné knižky (1945-60 Kčs, 1949-50 Kčs)

js











AttachmentSize
Zoznam.stahovanych.zvrskov.10.crop_.jpg85.71 KB
Zoznam.stahovanych.zvrskov.10.jpg167.02 KB
Your rating: None Average: 3.3 (4 votes)

1950 - Divadlo "Dejiny Slovákov"

Fotografie podaroval pán Emil Bartoš.

Zábery sú z divadelnej hry alebo scénky, ktorá sa volala dejiny Slovákov.

Predstavenie sa s veľkou pravdepodobnosťou uskutočnilo v New Westminster.

Presné miesto zatiaľ nie je známe (hala kostola v Queensborough? hala Slovenského podporného spolku?)
Na 1. obrázku, v strede, je Mary Benešová.

Ak viete mená ďaľších účinkujúcich, miesto predstavenia, pri akej príležitosti sa predstavenie uskutočnilo alebo inú informáciu, podeľte sa s ňou.

Zaregistrujte sa (http://www.sk-bc.ca/user/register) a pridajte komentár
alebo nám napíšte (http://www.sk-bc.ca/contact).

Your rating: None Average: 4 (2 votes)

1954 - Prvé Vianoce v Kanade


Ako ten čas rýchlo letí. Už som skoro rok v Kanade a veru sa mi zdá ako by to bolo len pred niekoľkými týždňami. No, môj hrubý zápisník a kalendár ma presviedčajú, že na Vianoce bude tomu už 52 týžnov, čo som po trojročnom pobyte opustil utečenecký láger v Nemecku.

Hlavou mi letí film nových zážitkov, celkom odlišných od tých lágrových. Na krásnej lodi začal nový život. Anglicky ešte neviem, a preto mi je všetko čudné. Oslovenie „How-do-you-do“ a odpoveď „How-do-you-do“ počúvam stále dookola a toto divné zdvorilostné „havkanie“ sa mi začína páčiť.

Poslali ma do St. Catharines kde som mal tráviť svoje prvé Vianoce v Kanade. Bál som sa a aj som sa hambil. Bolo to kvôli tej angličtine. Asi tri razy som obišiel faru a nie a nie vojsť dnu. Naraz vyšlo z fary dievča a zavolalo na mňa. Nič som nerozumel. Začalo kývať rukami. Nedalo sa nič robiť, iba vojsť. Asi som vyzeral ako kôpka nešťastia lebo monsignore sa len usmieval. Ruky ma boleli od môjho prvého „rozhovoru“. Ale keď som prišiel k tamojším Slovákom, cítil som sa ako doma a bol som šťastný.

V St. Catharines to dobre začalo, no horšie to skončilo vo Wellande. Fr. Dančo ma naučil zopár anglických zvratov, ktoré sa často používajú. Cestou autobusom som si ich stále opakoval. Tentoraz som hrdo vkročil do fary. Pekne som „zahavkal“ a usadil sa v „česterfilde“. Rozhovor sa začal. Nič som nerozumel, ale hovoril som nebojácne: „Yes, father“, „maybe“, „of course“, „I guess so...“, „I don‘t care…“. Keďže som posledný zvrat použil na nesprávnom mieste, prezradil som sa, že som ešte len obyčajný „grínhorn“. Horel som od hamby ako fakľa.

Tu som musel ešte zažiť aj to, že sa nemôžem ľahko dohovoriť ani so Slovákmi, ktorý si myslia, že hovoria slovensky. Ako som otváral oči a ústa, keď som v jednej slovenskej rodine dostal takéto privítanie: „Fader, choďte na abštérs a napravo od štepsov v rúme zrúcte kóta, ochabte tam sútkejs a príďte do lívingrúmu. Ja vam prichystám saper. Čo viacej lajkujete, džús alebo supu? Chcete bíf alebo turka? Pičesy, kejk a kávu?“ Stál som pred slovenskou tetkou ako skamenelá Lótova žena. „Otcu mater fader, nefilujete dobre?“ – opýtala sa ma s prekvapenou tvárou. Ách Bože, ako som sa cítil. Najprv ma kdesi posielajú, kde mám čosi zrúcať, potom som mal čosi dočinenia s Turkom a keďže som sa neponáhlal, ešte mi aj nahrešili ... Všetko sa časom vysvetlilo a po „saperi“ sme z „česterfíldu vačovali televižn“ a ja som „lajkoval šóv, haky, fajt“ a ostatné veci...

V kostole sa však ozýval nádherný slovenský spev, ktorý ma presvedčil, že slovenčina je najkrajšia reč na svete. Veru je, len vám nie je nič platná, keď cestujete kanadským vlakom. Keď som mal vystúpiť vo Svastike, pomýlil som si ju so Šalamastikou a spolucestujúci černoch, keď som sa ho pýtal, iba vyvalil oči, že ma skoro uriekol a ukázal mi všetkých 32 zubov, keď sa smial ako Mefisto. Prebral som sa z toho až medzi rodákmi z Dobšinej, kde som bol aj v „majne“ na zlato a to až 4,500 „fítov“ pod zemou.

V Sudbury som nemohol pochopiť, ako sa tam pri pohrebe môžu modliť: „Nech mu je zem ľahká“, keď tam majú iba samé kamene. Po prvej misionárskej kázni mi zase ženy povedali, že sa im ani neoplatilo „tiket na basa“ kupovať. Kto to kedy vraj videl, že by misionár iba pol hodinu kázal. Dobrá misijná kázeň má vraj trvať aspoň hodinu.

Spomienky moje sú naozaj krásne a milé. Čo sa mi najviac páčilo bola skutočnosť, že cudzí páni farári sa pekne zmieňovali o Slovákoch ako o dobrých a pracovitých ľuďoch.

Zo spomienok O. Viliama Lacku uverejnených v časopise „Slovenskí jezuiti v Kanade“ v r. 1954 vybral a upravil Jožo Starosta.















Your rating: None Average: 3.4 (5 votes)

1956 - Fr. Ján Sprušanský

Fr. Ján Sprušanský pôsobil medzi Slovákmi v Slovenskej Osade na Queensborough.
Táto fotografia je z roku 1956 zo zbierky rodiny Kiktovej a Benešovej.

Your rating: None Average: 1 (1 vote)

1959 - 05 (Máj) - Súpis Slovákov v New Westminster a v okolí.

Je máj 1959. Mnohé slovenské rodiny a jednotlivci žijú roztratené na juhu Britskej Kolumbie v oblasti „Lower Mainland“ (Veľký Vancouver). Niektorých spájajú rodinné a priateľské zväzky, iní sa združujú v 1. Katolíckej Slovenskej Jednote (1. KSJ), v Kanadskej Slovenskej Lige (KSL) a v iných podporných spolkoch.

Jedenkrát do mesiaca sa mnohí stretajú v Queensboro, B.C. na slovenských bohoslužbách. Jedenkrát do mesiaca prichádza medzi nich slovenský misionár Otec Viliam Lacko, SJ. Pred svojím príchodom pripraví krátky list, niečo ako „newsletter“ a rozpošle ho tým, ktorých adresy sa mu podarilo zozbierať, alebo ho rozdá pri stretnutí s krajanmi. Vyberám niekoľko úryvkov z jeho májového listu z roku 1959 a predkladám vám ich vo voľnom prepise.

Prichádzam k vám znovu s úprimným pozdravom ako i s milým pozvaním na „Sv. Hodinu“, ktorá bude v sobotu, 2. mája na Queensboro od 8 do 9 hodiny večer. Tiež vás pozývam na sv. Omšu, ktorá bude v nedeľu, 3. mája ráno o 10 hodine so slovenským spevom a slovenskou kázňou. Sv. omša bude za nebohého brata Štefana M. Sedmáka podľa úmyslu 1. KSJ, ktorej bol nebohý viacročným predsedom. Srdečná gratulácia patrí rodine Benešovej k ich radosti z nového syna, takisto i rodine Špindorovej, ktorým Pán Boh tiež požehnal syna. Tešme sa spolu s nimi, ako i spolu so starými rodičmi Mr. Mrs. Kikta, Mr. Mrs. J. Shelling a Mr. Mrs. Špindor.

Naša srdečná a úprimná sústrasť patrí rodine Sedmákovej nad odchodom ich drahého otca a brata do večnosti. Treba sa mi poďakovať všetkým za veľkú účasť na pohrebe, za vzorný spev. Srdečné „Pán Boh zaplať“ Mrs. Kolarčík a Mrs. Pajerchin, ktoré zozbierali od prítomných na cintoríne $26,50 na sv. omše. Srdečná vďaka patrí i obom spolkom (1. KSJ a KSL) ako za sv. omše tak i za modlitby na cintoríne.

S radosťou zisťujem, že čím ďalej tým menej vencov býva na cintoríne a viacej sv. omší. To je dôkaz Vášho presvedčenia, že najkrajšia a najúčinnejšia úcta a láska k milým zomrelým je obeta sv. omše a modlitba. Zachovajte si tento zvyk aj v budúcnosti. ... Veď čo nám viacej pomôže na druhom svete, sv. omša a modlitby alebo vence a kvety?

Je mi ľúto, čo sa stalo na Veľkú Noc. Sv. omša začala neskoro, v kostole už nebolo miesta, vonku bol studený vietor, a tak mnohí odišli. Nehnevajte sa, prosím, na nikoho preto...

Po oznamoch a poďakovaniach sa Otec Lacko obracia na všetkých krajanov, s ktorými sa stretá, s výzvou a prosbou.

Chcel by som mať úplný adresár tých slovenských rodín, ktoré chodia pravideľne na sv. hodinku a sv. omše, ale tiež všetkých tých rodín, ktoré tak nemôžu urobiť z rôznych dôvodov. Uvádzam všetky adresy, na ktoré posielam mesačné pozvánky. Adresy, ktoré už mám sú tieto: Burnaby, BC - D‘Agnolo, Istvanko, Marsala, Morris, Potoma, Quensboro, BC - Bunsko, Bludovsky, Calko, Emery, Fecko, Galik, Hajdak, Hatala, Hudák, Hutný, Kačer, Kastak, Krizanovsky, Lofay, Lofay, Manuch st., Marcinek, Mores, Obrin, Onderko, Otrosina, Parker, Potocky, Shelling Jozef, Shelling John, Shelling Mike, Sisel, Skurla, Sofranko, Turchak, Uhrin, Varga st., Zack, Zubko, Yurechko, Richmond, BC - Fabry, Kohar, Koval, Nedelák, Radzo st., Radzo ml., New Westminster, BC - Belej, Beneš, Buday, Dedinský, Dobrocký, Dudas, Duray, Golat, Hladek, Horváth, Yurco, Jusko, Kester, Kormanak, Krego, Kukucha, Lofay, Mayovský, Makan, Manuch, Matovic, Michalec, Mikita, Misota, Pacuta, Perras, Rusinko, Sebest, Shelling, Solchany, Spindor, Tomko, Tuka, Varga John, Zuffa, North Surrey, BC - Dzuris, Fajkus, Fitzel, Fuchs, Hudec, Juriga, Kacmar, Kikta, Kolarcik, Kubus, Kubus jr., Lunter, Lašura, Nociar, Ondzik, Ondzik jr., Oravec, Pecuch, Petrebčik, Potoma, Segeč, Shelling, Vitkay A., Vitkay P., Vancouver, BC - Bena C., Bena V., Beydak, Janco, Kaprálik, Klimek, Koval, Mačniak, Oleksa, Pardek, Rajčan, Rozbasky, Simičak st., Starek, Surinák, Tobiáš, Toman, Yurechko.

Ak medzi týmito adresami nie je vaša adresa alebo adresa vašich priateľov, o ktorých ste presvedčení, že by tam mala byť, napíšte a vložte ju do obálky a odovzdajte pri 2. kolekte v kostole na Queensboro v nedeľu 3. mája. Už vopred vám ďakujem za láskavé porozumenie a ochotnú pomoc.

Svoj mesačný „newsletter“ zakončuje Otec Lacko takto:

Celý svet je vo veľkom napätí. S úzkosťou sa očakáva, čo sa stane v roku 1960. Fatimské proroctvo, či tajomstvo, visí vo vzduchu a naplňuje mnoho ľudí obavami, strachom, hrozbou. My sa nesmieme dať vykoľajiť ani zastrašiť. Iba povzbudiť do horlivejšieho života podľa viery. Tak budeme pripravení a nie ohrození alebo prekvapení.

123 mien našich krajanov uvádza Otec Lacko v zozname adries. Bolo by zaujímané pokúsiť sa zozbierať ich fotografie, pasy, listy, pohľadnice, novinové výstrižky, obrázky s dátumom narodenia a smrti, zistiť koľko ich potomkov stále ešte žije v okolitých mestách Veľkého Vancouveru, skrátka zozbierať a zachovať toľko slovenskej histórie, koľko sa len dá.

Sú vám niektoré mená známe? Poznáte potomkov týchto našich krajanov? Máte na nich kontakt? Dajte im vedieť o našej snahe. Dajte nám o nich vedieť do redakcie (tel 1-604-944-1554, email:jozo.starosta@sk-bc.ca) alebo cez náš webový portal www.sk-bc.ca a my sa s nimi skontaktujeme.

Na základe mesačného listu Otca Lacka, SJ z apríla 1959 spracoval Jožo Starosta



Text k fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensboro.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii? Napíšte nám. Redakcia


































Your rating: None Average: 2.6 (7 votes)

1959 - 06 (Jun) - Otec Viliam Lacko SJ píše Slovákom združeným okolo kostola na Queensborough

Odovzdávam Vám srdečný pozdrav od Vašej rodiny, priateľov a známych z Nakusp, B.C. Tam, v kruhu našich dobrých a horlivých krajanov som strávil celé tri týždne v mesiaci máji.

Sv. Omša bude v nedeľu, 7. júna 1959 o 10.00 hodine dopoludnia v kostole Holy Ghost na Queensboro.

13. júna je sviatok sv. Antona, patróna nášho horlivého miništranta Tony Shellinga. Na tomto mieste mu ďakujem za jeho ochotu a obetavosť, s ktorou miništruje ako pri sv. Omši, tak aj pri sv. Hodine.

Pán Boh Vám zaplať za veľkú účasť, za sv. Omše (spolu 27) a spev pri pohrebe nebohej Mrs. Vrabček z Cloverdale, B.C. - R.I.P.

Celý mesiac jún budem na fare v Haney, B.C.

Sv. Omša bude v nedeľu 5. Júla za nebohého Štefana Sedmáka (na úmysel 47. Zboru KSL).

Nezabúdajme v modlitbách na našich chorých a zomrelých. ... A tiež ich podľa možnosti navštívme.

Ďakujem zo srdca rodinám Beneš, Špindor a Gabara (z Cloverdate) za milú poctu, že som mohol pokrstiť ich deti.

Bude sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej (Jezuitov). Spomeňte si v modlitbách na svojich misionárov Fr. Sprušanského a Fr. Žabku, ktorí predo mnou medzi vami úspešne pracovali.

Ďaľšia sv. omša bude 2. augusta 1959 v Kostole na Queensborough. Bude obetovaná za nebohého Martina Rozbasky

Your rating: None Average: 4 (3 votes)

1959 - Slovenskí usadlíci v Britskej Kolumbii na Queensborough



Text k fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensborough.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii? Napíšte nám. Redakcia






AttachmentSize
scan0001.70.gif419.72 KB
Your rating: None Average: 3.5 (2 votes)

1960 - 05 (Maj) - Nová farnosť sv. Cyrila a Metoda

Pred 50 rokmi, 7.júla 1960, niekoľko týžňov po vzniku Slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, O. Viliam Lacko SJ, ktorý stál pri jej založení, vyzval do spolupráce všetkých Slovákov žijúcich na pobreží kanadského Pacifiku.

7. júla 1960



Milí bratia Slováci a Slovenky:

Prichádzam k Vám s radostnou zprávou: v New Westminster, B.C. máme už náš vlastný slovenský kostol zasvätený našim vierozvestom sv. Cyrilovi a Metodovi.

Takto sa splnila naša túžba, naše modlitby boli vyslyšané a naše srdcia prekypujú radosťou, s ktorou sa chceme podeliť aj s Vami. Áno, patríme do radu tých Slovákov, ktorí majú uprostred seba bohostánok a v ňom sa schádzame ku pravidelným bohoslužbám a kde v našej rodnej materčine sa modlíme, spievame a počúvame slovo Božie.

Sme nevýslovne šťastní, že po rokoch nádejí, túžob, modlitieb, obetí a čakaní máme privilégium mať účasť na novom slovenskom chráme Božom, kde medzi nami a s nami prebýva Pán.

Ako sa to stalo?

Náš ndp. Arcibiskup J. E. Wm.M. Duke, D.D. vo Vancouver, B.C. požiadal slovenských jezuitov v Galt, Ont. o slovenského kňaza – misionára. Pred dvoma rokmi mi pripadla milá úloha ísť na Západ, na pacifické pobrežie, do najkrajšej kanadskej provincie, do British Columbia. Tu som pokračoval v práci mojich slávnych predchodcov: Fr. Floriána SVD, Fr. Fajkusa SVD, Fr. Žabku SJ a Fr. Sprušánského SJ. Boh žehnal nimi začatú prácu.

Náš dobrý a horlivý ľud ukázal svoj náboženský život. Riadne sme sa schádzali do kostolíka Ducha Sv. Na Queensboro, B.C., ktorý vystavali slovenské mozoľnaté ruky hnané ohnivými srdciami plnými ochoty a veľkodušnosti. Pod vedením zvečnelého Fr. Maleitera vystavali skromný síce, ale milý chrám Boží, ktorý sa stal náboženským strediskom Slovákov po celom okolí.

Ale sa ukázalo, že kostol je malý. Nestačil už pojať všetkých, čo žiadostivo prichádzali piť z prameňov milosti posväcujúcej. A tu Pán Boh zasiahol. J. E. ndp. Arcibiskup zriadil slovenskú misiu vo svojej diecéze. Z Ríma prišiel dekrét a tak sme najprv zarentovali bývalý kostol sv. Michala v New Westminster, B.C. Ten je v strede pre všetkých Slovákov po okolí. Spoločnými silami a obeťami sme ho vymaľovali, prichystali k posvätným úkonom náboženským, ktoré sme začali na Kvetnú nedeľu.

Nové dejiny Slovákov na Pacifiku

Vtedy sa začali nové dejiny Slovákov na Pacifiku: dali miesto Pánu Ježišovi, aby mohli žiť z vianočného odkazu Emanuel, t.j. Boh s nami. A tak sme odbavili Veľkú noc a ostatné sviatky tak, ako sme boli zvyklí doma. Slovo Božie znelo v našej materčine a práve tak naše modlitby a najmä nábožné piesne. Takto sme zistili, že nás je dosť a sme sa rozhodli vzácnu príležitosť plno využiť pre oslavu Boha a posvätenie našich duší: a tak sme kúpili ten kostol.

Je to prvý slovenský kostol v západnej Kanade. A keďže celý kresťanský slovanský svet sa chystá trojročnou duchovnou obnovou pripraviť sa na oslavu 1.100. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, s citom úprimnej povďačnosti za „dedičstvo otcov našich“ sme ho nazvali ich menom.

Horlivé a obetavé, nikdy neustávajúce ruky nášho ľudu zblízka i zďaleka sa pričinili o krásny chrám Boží. Každý týždeň je v ňom čosi nové a milé. A to isté treba povedať aj o fare. Takto budujeme nové nábožensko-kultúrne stredisko Slovákov na svete.

Máme veľkú nádej, že Boh požehná naše úsilia a v spolupráci s milosťou Božou zaradíme sa medzi tých našich bratov a sestry, ktorí mali a majú šťastie už dávnejšie mať ich vlastný slovenský kostol...

Doteraz sme patrili do rôznych farností a teraz sme všetci zjednotení pred jedným bohostánkom. Uvedomujeme si to plným srdcom a podľa žiarivejšieho príkladu ostatných slovenských farností aj my chceme žiť hojnejším životom, korý nám Pán Ježiš priniesol. (Ján 10:10)

S bolesťou hľadíme na tie farnosti v arcidiecéze, ktorá je vlastne ešte len misijným územím, ako dlhy na nich tlačia ako bolestné jarmo. Obete a mozole veriacich idú na splácanie interestu (úrokov). Oni to robia, lebo niet inakšieho východiska.

My by sme sa chceli tomu vyvarovať. Chceli by sme si stať v krátkej budúcnosti do šíku ostaných farností v Kanade a Amerike, ktoré budú ochotne a štedro napomáhať každé slovensko-kresťanské podujatie. Bude ich hodne a stále, veď sme pred slávnym jubileom príchodu našich sv. vierozvestov – sv. Cyrila a Metoda.

To je možné len s Vašou podporou a spoluprácou.

Vieme, že spoločnými silami sa dá mnoho vykonať, ba oveľa viac, ako sa nazdávame. Preto sa v tejto našej spoločnej viere a spolupatričnosti k tomu istému „dedičstvu otcov našich“ obraciame na Vás s úprimnou prosbou o pomoc, a to o Vašu modlitbu a milodar.

Chcete nám pomôcť?



Ak áno, vtedy pošlite to láskavo na túto adresu:

Sts. Cyril and Methodius Church
472 East 8th Avenue
New Westminster, B.C.

Vo sviatok sv. Cyrila a Metoda v Kristu oddaný
Viliam S. Lacko, SJ
472 East 8th Avenue
New Westminster, B.C.


Originál listu Otca Lacku:




















































Your rating: None Average: 1 (1 vote)

1960 - Z histórie farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster

V marci 1960, pred 50 rokmi, sa čas napĺňal a založenie Farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster bolo otázkou asi dvoch mesiacov. Čo sa však nám dnes zdá ako samozrejmosť, to bola iba možnosť s „otvoreným koncom“.

Slovenský misionár Viliam S. Lacko, SJ, napísal Slovákom roztrúseným v okolí Vancouveru ohnivý list, ktorým ich pozval a povzbudil na veľký čin, na založenie farnosti sv. Cyrila a Metoda. Odpoveď našich predchodcov nedala na seba dlho čakať. Zopár týždňov po rozposlaní tohto listu sa smelé plány premenili na skutočnosť.

Pokúsme sa vžiť do situácie našich krajanov spred 50 rokov, ktorí stáli pri založení farnosti a porozmýšľajme, ako by sme my zareagovali na email s takýmto obsahom, ktorý by sa dostal do nášho inboxu. (js)





28. marec 1960

Príjmite úprimný pozdrav od Vášho misionára. Pomaly sa približuje jeden z najväčších sviatkov – Veľká Noc. A to ma naplňuje zvláštnou starostlivosťou, aby som Vám mohol poslúžiť tak, ako si to právom zasluhujete. Modlil som sa, radil, rozmýšľal, a tak som prišiel k plánu, ktorý Vás istotne prekvapí a ktorý Vám predkladám ...

Nedávno som dostal zvláštne vymenovanie z Ríma za misionára Slovákov v Britskej Kolumbii. Najdôstojnejší pán arcibiskup J.E.Wm.M. Duke. to sám žiadal z Večného Mesta a zariadil už aj Slovenskú misiu, ktorou ma poveril. Keď som mu podal referát o Vašej horlivosti v náboženskom živote a svojej činnosti medzi Vami, vtedy mi pán arcibiskup povedal, aby som sa venoval výlučne Vám, potrebám Vašich duší, Vášmu posväteniu.

S jeho dovolením, odobrením, ba vlastne odporúčaním, posielam Vám tento list a návrh, aby som Vás o tom informoval a dozvedel sa Vašu mienku.

Ako viete, drahí v Kristu, patríte do mnohých farností. Nájdu sa však i poniektorí, ktorí ešte nikde nepatria. Ako v minulosti tak aj teraz štedro podporujete svoje farnosti a kňazov, ktorí Vám vysluhujú sviatosti a kážu Slovo Božie vo Vačich kostoloch. Navykli ste si na nich, na priateľov, na farnosť a jej zvyky, potreby. A to je celkom správne a prirodzené. Tak to má byť.

Ale, či ste nemali oddávna túžbu skrytú na dne Vašich sŕdc, aby ste mali kňaza, ktorý by Vám vo Vašej reči kázal Slovo Božie, vysluhoval sviatosti? Či ste nemali vrúcnu túžbu, aby ste mali svoj vlastný samostatný slovenský kostol, ba samostatnú slovenskú farnosť? Či ste nemali túžbu, aby slovenský kňaz ostal stále s Vami, aby ste sa nemuseli obávať kedy odíde a či zasa príde k Vám?

Pred dvomi rokmi som prišiel k Vám. Videl som a skúsil Vašu horlivosť pri mesačných sv. omšiach a sv. Hodinách, pri pristupovaní k sviatostiam. To bola nielen Vaša, ale i moja veľká radosť. Ale viem, ako sa Vás to dotklo, keď sme museli s bohoslužbou čakať alebo ísť do školy alebo znášať zimu, horúčosť, dym alebo dážď. Poniektorých to i právom znechutilo.

Chcel by som Vám dať teraz jedinečnú možnosť a príležitosť. Chcel by som, aby ste mali sv. omšu nie raz za mesiac, ale každú nedeľu a sviatok, ba keď budete chcieť i každý deň. Chcel by som, aby ste mali aj slovenskú kázeň každú nedeľu. Bola by to jedinečná milosť od Pána Boha, či nie?

Mať svoj vlastný kostol, kde by sme numuseli na nikoho čakať, kde by nás nikto nevyrušoval, kde by sme v našom jazyku chválili modlitbou i spevom Boha, modlili sa všetci spolu, tak rástli v milosti a posvätili roky nášho života, čo nás oddeľujú od večnosti, na ktorú sa nám treba radostne chystať ...

Bola by to veľká milosť a privilégium pre Vás, aby ste mohli dať príbytok Pánu Ježišovi medzi Vami ... zapáliť nové Večné Svetlo na znak prítomnosti Pána Ježiša medzi Vami ... zoskupiť sa spoločne okolo nového bohostánku v spoločnej viere, nádeji a láske ...

Ako by to bolo možné?

Kostol na Saperton v New Westminster je voľný a na predaj. Je väčší a krajší a dôstojnejší a veľmi dobre by vyhovel Vašim potrebám a podmienkam. Dohovoril som sa s Rev. DeCoccola a on mi dal k dispozícii ten kostol od 10.apríla do 8.mája 1960. Dočasne zaobstarám všetko do neho, požičiam potrebné veci, a tak Vám dám možnosť, aby ste v tom čase sami skúsili, presvedčili sa, či Vám to bude byhovovať, či budete spokojnejší a či budete za to, aby to neskôr celkom navždy patrilo Vám ...

Prístup busom zo všetkých strán je ľahký. Bus stáva ani nie celý blok od kostola. Pri kostole možno parkovať káry. Tak majú možnosť všetci Slováci z New Westminster, Queensboro, Vancouver, North Surrey ba i z celého okolia prísť na služby Božie.

A preto Vám oznamujem tento program.
Sv. Hodina : v sobotu 2.apríla bude posledný raz na Queensboro o 8.večer
Sv. Omše : Kvetná Nedeľa – 10.apríla o 11.00 na Sapperton. Cez sv. Omšu budú aj pašie
Veľká Noc - 17.apríla tiež o 11.00 na Sapperton

Ďalší program oznámim na Kvetnú Nedeľu a potom i na Veľkú Noc.

Nedajte sa ani nanútiť ani odstrašiť. Príďte všetci i so známymi a sami sa presvedčíte o všetkom. Skúste sami na sebe všetko. Porozprávajte sa medzi sebou, poraďte. Nech Vás vedie Duch Sv. pri tom, lebo ide o väčšiu slávu Božiu a posvätenie Vašich duší. Budúcnosť je vo Vašich rukách. Tak zaistíte pre seba i pre celé okolie, ba celú Britskú Kolumbiu slovenského kňaza. Usilujme sa modliť o to, aby sme jasne poznali, či je to vôľa Božia a podľa toho aj konajte ...

Mať svoj vlastný kostol, všetci patriť k nemu, bez akýchkoľvek ťažkostí zo strany iných, mať slovenskú nedeľnú sv. omšu, kázeň, slovenské nábožné spolky, stáleho slovenského kňaza, slovenský spev v kostole, mať svoj vlastný nehatený náboženský život, národné oslavy, príležitostné programy – všetko okrem tanečných zábav – podporovať svoju vlastnú slovenskú faru-osadu a nijakú inú, to je vôľa pána arcibiskupa, to je príležitosť, ktorá sa Vám naskytuje teraz a hádam nikdy viac ...

Dúfam, že som Vám všetko jasne napísal, predložil. Ďaľší program a oznamy Vám pošlem čím skôr. Teraz sa len modlime o poznanie vôle Božej.

V Kristu oddaný








































AttachmentSize
Lacko.png331.53 KB
Logo.JPG347.44 KB
Scan 5.tif473.77 KB
Signature.jpg8.42 KB
Scan 5.jpg26.68 KB
Your rating: None Average: 1.5 (2 votes)

1960 - Začiatky slovenskej farnosti v New Westminsteri (Mária Vrabčeková)

Z mnohých skúseností slovenských vysťahovalcov je nám známe ich silné priľnutie k náboženstvu. Popri spolkoch, ktoré mali zväčša svojpomocný a podporný charakter, si slovenskú identitu udržiavali, formovali a zveľaďovali práve v kostoloch. Knazi boli totiž dlho jedinou inteligenciou, ktorá popri misionárskej a náboženskej činnosti pracovala na tom, aby sa v emigrantoch udržalo slovenské národné povedomie a reč.

Slovenská komunita v meste New Westminster sa začala formovať v dvadsiatych rokoch 20. stor. V roku 1928 tu žilo okolo 300 slovenských prisťahovalcov[1].

Popri spolkovej činnosti sa sústreďovali v kostole Ducha Svätého na Queensboro, ktorý si postavili v dvadsiatych rokoch pod vedením rev. Malaytera. Tu sporadicky dochádzali rev. Albert Florián SVD a rev. Fajkus, aby vykonávali duchovné obnovy[2].

V päťdesiatych rokoch, po likvidácii kláštorov na Slovensku, sa situácia zmenila, keď v Kanade začala pôsobiť rehoľa slovenských jezuitov, ktorí si v Galte, provincii Ontário, zriadili stredisko svojho misionárskeho pôsobenia[3].

V roku 1952 začal svoje misijné pôsobenie v Queensboro fr. Ján Žabka SJ. Po ňom, v roku 1953 prišiel fr. Ján Sprušanský SJ, ktorý sa vo svojej pastoračnej práci zameral aj na okolité mestá Vancouveru. Napriek jeho trojročnému úsiliu sa mu slovenskú farnosť nepodarilo založiť[4].

To sa stalo až na prosbu veriacich, predovšetkým členov I. Katolíckej slovenskej jednoty, ktorí požiadali cirkevnú vrchnosť o slovenského kňaza do Vancouveru.

V apríli, roku 1958 získal fr. Viliam Lacko SJ[5] od vancouverského arcibiskupa povolenie k zriadeniu slovenskej rímskokatolíckej farnosti. Spočiatku býval v kolégiu u anglických jezuitov, odkiaľ chodil vykonávať svoju kňazskú službu k Slovákom v New Westminsteri, Cloverdale, Pitt Meadows, Nakusp, Grand Forks a Trail. Takisto slúžil každý mesiac sv. omšu v kostole Ducha Svätého v Queensboro. Tento kostol však časom už nestihol pojať všetkých veriacich[6].

To bol bol hlavný dôvod, prečo sa slovenskí veriaci dňa 10. apríla 1960 rozhodli kúpiť kostol sv. Michala v New Westminsteri, ktorý potom upravili a zasvätili sv. Cyrilovi a Metodovi. Prvá sv. omša sa tam konala 13. apríla 1960 na Zelený štvrtok[7].

Bohoslužobný priestor však slúžil nielen slovenským veriacim rímskokatolíckeho obradu. Aj slovenskí gréckokatolíci tu slávili svoju liturgiu spolu s ukrajinskými veriacimi. Takisto aj českí katolíci mávali v tomto kostole sv. omše vo svojom jazyku[8].

S kostolom bola zakúpená aj hala, kde sa hrávali divadlá, oslavovali národné sviatky, konali svätomikulášske nádielky pre deti, svadby, krstiny a zábavy[9]. V septembri 1970 sa pri fare zorganizovala slovenská škola a slovenská knižnica[10]. Spoločenský a farský život tunajších Slovákov sa tak zjednotil a zdynamizoval.

Novovzniknutá farnosť sa postupom času stala základňou misionárskej činnosti slovenských jezuitov v Britskej Kolumbii a priľahlých oblastí západnej Kanady a tiež aj strediskom spoločenského a národnokultúrneho života tamojších Slovákov[11].

Mária Vrabčeková
_________________________________ [1] Bližšie nešpecifikovaný zdroj, ktorý bol nájdený na fare v New Westminsteri. Pravdepodobne: BOTÍK, J.: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: KIRSCHBAUM, J.M.: Slovaks in Canada. Toronto 1967, s. 147.
[2] LACKO, V.: Slovenská farnoťt sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[3]BOTÍK, J.: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: JAVORKA, J.: Slovensíi jezuiti na farách v Kanade. In: Slovenski jezuiti v Kanade. 1975, s. 24.
[4] BOTÍK, J.: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: KADLEC, J.: Britská Kolumbia. Pamätnica slovenských jezuitov v Kanade 1952 – 1977. Cambridge 1977. s. 24.
[5] Viliam Lacko SJ.: Narodil sa 28. februára 1920 v Čachticiach. Po skončení stredoškolských štúdií vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku 20. júla 1937. Filozofické štúdiá si vykonal v Záhrebe a v Košiciach. Teológiu študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde bol vysvätený za kňaza 15. júla 1948. Po skončení štúdií v rokoch 1950–53 bol duchovným v utečeneckom tábore vo Valke pri Norimbergu. V decembri 1953 prišiel do Kanady. Najprv bol organizátorom misijných prác slovenských jezuitov a v rokoch 1960-69 bol duchovným slovenskej farnosti v New Wetminsteri, B.C. Okrem toho, počas 13 rokov bola aj duchovným v nemocnici pre mentálne choroby. Od roku 1974 bol farárom vo Windsore, Ont. V roku 1981 sa vrátil do New Westminsteru, kde bol duchovným otcom až do jesene 1992, kedy ho jeho chatrné zdravie prinútilo odísť na zaslúžený odpočinok. Svoj život dožil v Misijnom dome v Cambridge, Ont., kde zomrel v roku ????
[6] LACKO, V.: Slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[7] tamže
[8] LACKO, V.: Slovenskí gréckokatolíci na Pacifiku. In: Kanadsýy Slovák. č. 46/14. november 1970.
[9] Zo zápiskov Marty Stykovej.
[10] LACKO, V.: Slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[11] BOTÍK, J.: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada.
































No votes yet

1960 – Otec Lacko s malými pomocníkmi





Otec Viliam Lacko, SJ, s malými pomocníkmi Jankom a Ferkom Benešovými pri oprave kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri na jeseň r.1960. Zo zbierky fotografií rodiny Beneš.



No votes yet

1964 - 08 (August) - 2. augusta sme mali XVI. Slovenský Deň

Milí priatelia, Slovenské Spolky v New Westminster, BC,
• Kanadský Slovenský Podporný Spolok č.3,
• Kanadská Slovenská Liga č. 47,
• I. Katolícka Slovenská Jednota Ženská č. 541,
• I. Katolícka Slovenská Jednota Mužská č. 846
usporiadajú dňa 2. augusta 1964 v nedeľu na farme Mr. Mrs. St. Ondzik, 11795 – 90 Ave. North Surrey, XVI. Slovenský Deň, na ktorý Vás, Vašu rodinu, priateľov a známych veľmi srdečne povolávajú.

Program

11:00 Sv. Omša v kostole na Sapperton, s priliehavou kázňou nášho hosťa Rev. Dragoša z Alvinston, Ont.

2:00 Príchod na miesto Slovenského Dňa na Pacifiku

3:00 Otvorenie Slovenského Dňa, hymny, reči, básne, tance, spevy, slovenská reč: Rev. Dragoš, P.P., anglická reč: Mr. E.Starrick

4:30 Národná veselica s hudbou

Chutné jedlá, občerstvenie čakajú na Vás. Príďte s radosťou obnoviť svoje národné povedomie, lásku k svojeti, pookriať na tele i na duši. Príďte v národných krojoch a cíťte sa ako doma.

Keby nedajbože pršalo, Slovenský Deň bude v nasledujúcu nedeľu 9. Augusta 1964 na tom istom mieste.

Poriadatelia

Your rating: None Average: 2 (1 vote)

1964 - 08 (August) - 9. augusta farský bulletin oznamuje (Dragoš, Kolarčík, Sprušanský)

Rev. Jozef Dragoš píše zo Saskatoon: Pokoj Vám i Vašim dobrým veriacim. Posielam Vám čo najteplejšie pozdravy zo Saskatoon, ktoré zakladali moji príbuzní z Kravian. Šťastlivo som sem prišiel. Odchod od Vás ma bolel ... Hojže Bože, jak to bolí, keď sa Slovač roztratí ... Vaše sendviče a koláčiky mi postačili do Edmontonu ... Na Vašich milých, pohostinných a veľkodušných veriacich budem spomínať a rozprávať o nich ako o Koláčkove a Koláčkovianoch (najmilšie miesto a ľudia na svete). Prajúc Vám, Vašim osadníkom a osade hojnosť požehnania z výšav nebeských ostávam s horúcimi pozdravmi a so spomienkami na Vás všetkých Váš Ujko z Koláčkova

„Happy Birthday“ zaspievajme Mrs. Kolarčík. Je predsedníčkou CWL (Catholic Women Leaugue), patrí do I. Katolíckej Slovenskej Jednoty Ženskej a tiež aj do Kanadskej Slovenskej Ligy.

Začiatkom septembra k nám príde Rev. Ján Sprušanský. Bude u nás bývať, pracovať a bude sa starať ako misionár aj o Slovákov vo vnútrozemí BC a v Alberte.

Your rating: None Average: 2.5 (2 votes)

1969 - 09 (September) - O. Lacko píše z New Westminstera (7. septembra 1969)

Jezuiti sú ako vojaci. Pracujú, kde ich Boh chce mať a kam ich predstavený pošlú. Podľa pravidla, napísaného sv. Ignácom, zakladateľom Jezuitov pred viac ako 400 rokmi, majú pracovať tam, kde to vyžaduje väčšia sláva božia a osh duší. Tak sa vyžadujú aj zmeny či už osôb alebo mies a krajov. Tak ako biskup mení kňazov z fary na faru, z mesta na dedinu alebo naopak, tak je to aj u jezuitov.

Od 1. septembra 1969 Fr. Senčík SJ prebral miesto Fr. Žabku SJ a stal sa predstaveným slovenských jezuitov v Galte. Fr. Žabka sa stal Vašim duchovným otcom-farárom a vystriedal Fr. Lacku, ktorý ostáva i naďalej kaplánom v Riverview Mental Hospital. A tak sa stalo, že i Brat Pastier prišiel k nám do New Westminster.

Pred 16 rokmi (r.1953) Fr. Žabka k Vám prišiel ako prvý slovenský jezuita. Vtedy sa nenazdal, že raz príde ako farár k Vám ... Fr. Sprušanský SJ pobudol tu pár rokov, tiež Fr. Dančo SJ. Fr. Lacko SJ prišiel pred skoro 12 rokmi a skoro 10 rokov Vám slúžil ako duchovný otec-kňaz-farár.

Takí sú jezuiti. Idú a pracujú kde ich pošle predstavený. A na svete je vyše 36.000 jezuitov.

No votes yet

1970 (?) - Kamenný chodníček





Hranie divadla bolo jednou z kultúrnych činností a záľub, ktorým sa venovali asi všetky vlny slovenských emigrantov. "Kamenný chodníček" bola obľúbená divadelná hra, ktorú nacvičili "ochotníci" v 50-tych rokoch ale aj vlna emigrantov, ktorí prišli po 68. roku. Na fotografii zo začiatku 70-tych rokov sú zľava: John Bartoš, Margaret Segeč, Chovanová, Paulína Sentiváni (Čedík), Vlado Daníšek, Regina Tobiáš, Vilma Oravec, Vlado Ferenčík, a p. Navrátil.




1970 (?) - Renovácia kostola, haly a prístavba garáže







Začiatkom 70-tych rokov prebehla renovácia kostola, haly a prístavba garáže. Po skončená renovačných prác bol na hale slávnostný obed, z ktorého je spoločná fotografia. Stojaci zľava: Frank Beneš, Štefan Horvát z Krásnej Hôrky, Gustáv Pajerchin z Krásnej Hôrky, Andy Vitkay (brat Jozefa Vitkay spomínaného vyššie), Jozef Tobiáš, John Rajčan, Gusto Halenár. Sediaci zľava: Štefan Duraj, Steve Mašura, Fr. Ján Žabka SJ, Ján Kukucha.

Na kostolnej veži je Andy Vitkay.





1970 (?) - Slovenská hala





Slovenská hala pri kostole bola hneď od začiatku miestom stretnutí miestnych Slovákov pri krstoch, svadbách, pohreboch, alebo duchovných, národných, spoločenských a kultútnych podujatiach. Fotografia z konca 70-tych alebo zo začiatkz 80-rokov je z podujatia, ktorého presný dôvod sa nám doposiaľ nepodarilo zistiť. Sú na ňom však hojne zastúpené všetky generácie farníkov. Medzi známe tváre patria: Tereza Michalec, Fabry, Štencel, Mike Mičko, Fajkoš Jozef, Margaret Varga, Mary Kikta, John Gala, Miriam Fajkošová, Jan Kikta, John Beneš, Vivian Fajkošová, Michelle Mičko, Štefan Maňuch, Ed Oravec, Manie Varga, Manželia Voluntierovci, Mary Tobiáš, Sonja Dano, Drobný, Zuzka Oravec (Levarský), Denis Radzo, Dano a Joe Maršala.




1970 (?) - biskup Michal Rusnák





Viacerí členovia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri boli greckokatolíci. Koncom 60-tych rokov (?) prišiel do farnosti na návštevu gréckokatolícky biskup Michal Rusnák a slúžil sv. Omšu v byzanskom obrade. Prvý rad zľava: Diana Horvat (Števaňák), Bertha Otrošina (Palko), Mary Horvat. Druhý rad zľava: Zuzana Zubko, Ján Lunter, Biskup Michal Rusnak, Anna Belej, Fr. Vincent Dančo. Tretí rad zľava: Tereza Michalec, Zuzana Otrošina, John Michalec, Steve Horvat.




1971 - oslavy Dňa Kanady





"Staršie" generácie Slovákov v New Westminstreri využili každú príležitosť oboznámiť miestnych obyvateľov so Slovenskom, s miestom ich koreňov. Táto fotografia je pravdepodobne z osláv Dňa Kanady, 1.júla 1971. Na aute vyzdobenom slovenským znakom a kanadskou a slovenskou zástavou môžeme vidieť Jána Vargu, Joanne Beneš, Reginu Tobiáš, M. Vargovú, Terku Tobiáš, p. Kročku a Jozefa Radzku.




1974 - Hokejový klub Slovak 1974 v Severnom Vancouveri

V minulom čísle nášho časopisu (zima 2008) sme uverejnili fotografiu hokejistov s nadpisom „Záhada č.5 – poznáte ich?“. Viacerí ľudia ma pristavili a povedali, že poznajú Tibora a Emila. Iní poznali Dušana a Romana alebo Fera. Nikto mi však nedal ucelenú odpoveď. Keďže som s určitosťou poznal brankára Romana Kinčeka, rozhodol som sa, že vyskúšam jeho pamäť. Dohodol som si s ním schôdzku a navštívil ho doma, „na domácej pôde“, aby nemal trému. Tí, ktorí poznáte Romana, mi určite dáte za pravdu, že Roman je priamy, priateľský a spoločenský človek, zábavný spoločník, milovník hudby, zberateľ a všestranný športovec.

Roman spomína

„Tak, čo to chceš vedieť?“, začne hneď po podaní ruky, „O klube Slovak 74? Raz sme dokonca vyhrali aj Severovancouversku ligu. Musím sa pochváliť, že som vyhral jeden rok aj pohár, ako brankár. Idem ho zobrať....Dobre by ho bolo utrieť od prachu... Dostal som vtedy pohar M.V.P.“
„Čo to je M.V.P.?“ zmôžem sa na otázku prekvapený množstvom informácií, ktoré snažím si zapamätať.
„Most Valuable Player“.
„Za družstvo alebo za celú súťaž?“
„Už sa nepamätám“ a odchádza do kuchyne. Počas pripravovania kávy mi povie niekoľko vtipov, naleje štamprlík tvrdého zeleného 62% nápoja dovezeného z Česka. Chutí to ako Stará Myslivecká s dvojnásobným obsahom alkoholu a pripomína mi to vojenskú službu pri radaroch vo VÚ 3252 v Rožmitáli pod Třemšínem.

„Klub sme založili r.1974 - Slovak 74. Dušan Bugoš, Bratislavák, mal také organizačné schopnosti, postaral sa o to a založil družstvo. Klub pozostával prevažne, 90 percent, so Slovákov. Boli sme spolu takých 5-6 rokov. Za ten čas sa tam pár ľudí vystriedalo. Napríklad obidvaja Benešoví chlapci hrali za nás. Jeden sa volal John a ten druhý ... už si nespomeniem, možno Frank, aj Štefan Vranka, lebo on ich tam priviedol.“

Podávam mu výtlačok Slova z Britskej Kolumbie s fotografiou hokejistov a Roman pokračuje.

„V tom zadnom rade, zľava je Daro Brázda, potom Dušan Berka. Vedľa nich je Peter Bugár, on bol doma herec, hrával v detských divadelných predstaveniach, s Mikulíkom a s inými a ešte aj teraz občas tu hráva divadlo.”

„Potom je Laco Ehn. Ďaľší je ten Dušan Bugoš, kapitán, volali sme ho John“, pokračuje Roman, „a ten vedľa, to neviem, to som sa chcel opýtať Dušana, lebo on ho priviedol zo Simons aj tohoto posledného v spodnom rade, ten bol Japonec, Ken. A tento ďaľší je Juraj Jarábek, potom Emilko Čermák. Vieš, že Emil ešte aj teraz hráva hokej? Teraz však maroduje lebo nedávno pri hre ho spoluhráč, nešťastne, udrel hokejkou do tváre. No a ďalej je náš...“ tu Roman zamrmlal niečo ako ´toboko´.
Nerozumel som. „Kto?“
„Tibike, také nežne znejúce zdrobnelé meno. Tak sme volali Tibora Harcega. Ďalej, v spodnom rade odľava je Fero Kohúcik. Potom je Jožko Hevier alebo Havier alebo Heviar, musíš mať nejaké záznamy o ňom, lebo za fádra Žabku Jožko pomáhal okolo kostola“, obracia sa na mňa Roman.

„Áno, pamätám sa naňho, niekedy v 86-87 chodieval na chórus, vídaval som ho tam. Potom sa tuším odsťahoval, možno na ostrov (Vancouver Island).“ Jedna spomienka bola obzvlášť silná. Jožko Hevier vždy hovoril, že organista musí ísť s melódiou vždy 1-2 sekundy dopredu, aby ľudia v kostole vedeli ako spievať. „Takže Hevier?“

„ Musíš sa pozrieť do kostolovej kroniky, tam niekde bude jeho meno.“

„A kto je ten ďaľší?“, pýta sa Roman sám seba. „To je Vlado Korec. Dobrý človek.“

Telefonát s Dušanom Bugošom

Do toho zazvonil telefón.
„To bude Dušan“, prorocky oznamuje Roman. „Nechal som mu odkaz, že s ním chcem pospomínať na staré dobré hokejové časy.“
„Servus Dušan, ty žiješ? Práve som si na teba spomenul. Mám tu práve pána ´šefredaktora´ toho časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Neviem či si to videl, je to fantastický časopis, je tam fotografia z nášho hokejového mužstva Slovak 74. Je tam ako záhada, s otázkou kto je na fotografii. Jožo Starosta, redaktor, ma sem prišiel vyspovedať. Povedal som mu, že to založil nejaký pán John Bugoš. No a chcem sa ťa opýtat na niektoré mená, ty si robil v Simons, vedľa teba stojí nejaký chlapík, on bol tuším zo Simons, nevieš ako sa volá? A tiež taký Japončík, tuším Ken.“

A začína rozhovor, z ktorého som počul iba to, čo hovoril Roman. „... Áno, taký brčkavý.... Aha, a kto ho doviedol? Nevieš jeho meno náhodou? ... Mhm, a potom je nejaký chlápek, Juraj Jarabek?“ Nasledovala dlhšia prestávka, kedy pravdepodobne John (Dušan) Romanovi niečo vysvetľoval.

„... Nie, nie, Juraj Jarabek, tuším robil na pošte, poštára a potom odišiel niekde do Kelowny. Taký menší, fešáčik.“ A zase dlhšie ticho.

„Potom tam mám Emila a Tibora, Fera Kohúcika, Jožko Hevier alebo Heviar? ... Hevier? Áno. Vlado Korec, Ľudo Liptaj a ten Ken.... Kamahashi? Áno daj tam Kamahashi“, obracia sa Roman na mňa, „to znie tak Japonsky“, dodáva s úsmevom.

„... a na toho brčkavého si nespomenieš? ... Stall alebo Stoll? On bol Kanaďan, nie? ... a ešte nejakí iní s nami hrávali ... bratia Benešovci ...neskoršie aj Fero Juriga ... “

„No a ty, ako žiješ?“, mení tému Roman, „povedz mi aspoň dvomi vetami. Už si hádam v dôchodku ... ale nešiel si do politiky ... však sa zastav niekedy v kostole, tam si môžeš vyzdvihnúť časopis...“

Po chvíli výmeny ďaľších rodinných a osobných zážitkov sa Roman opäť vracia k hokejovému družstvu. „Tak čo mi ešte povieš o tom hokejovom klube? ... ty si to začal organizovať v 74-tom. ... a čí to bol nápad? ... akože je tu skupina Slovákov, ktorý majú radi hokej, tak nech sa naháňaju za čiernym pukom? ...“

Roman a Dušan pokračujú v svojich spomienkach ešte ďaľších 5-10 minút, ale to čo počujem som už alebo počul alebo sa to netýka hokejového mužstva. Potom sa priateľsky rozlúčia so sľubom, že si zavolajú.

„A Paľo Palko s vami nehrával?“, pokračujem tam, kde sme prestali pred telefonátom.
„Áno, aj on s nami hrával hokej.“
„Spomínaš si na nejaké žartovné príbehy?“
“Peter Bugár ten veľa rozprával s rozhodcom, vysvetľoval mu ako treba pískať, preto nám zápasy trvali tak dlho. Rozhodca ho vydržal počúvať tak 2-3 minúty a potom ho vylúčil ... takže sme skoro stále hrali oslabení“, šibalský výzor na Romanovej tvári prezrádza, že je to jeden z jeho žartovných príbehov, na ktorý sa opakovaným rozprávaním počas posledných 30 rokov nabalilo viacero úsmevných poloprávd.

„Ja som hokej veľmi hrať nevedel, tak som bol brankárom. Keď na nás súperi zautočili, tak som sa zložil, aj s mojimi chráničmi na ľad, puk som zastavil, naši spravili protiútok, súper im puk vzal a zaútočil. Mne však vstávanie z ľadu trvalo trošku dlhšie, takže som bol stále ešte na ľade a mohol som zabrániť gólu. Až po 2-3 útokoch a protiútokoch sa mi podarilo vstať.“

„Vlado Korec bol útočník, bol jeden z najlepšich a vynikajúci strelec. Ten mal strelu. Keď ma pri tréningu trafil do mojich tenkých chráničov, tak som skuvíňal 3 dni. No a Fero Kohúcik bol tiež útočník. Ľudo Liptaj hral obrancu. Jožko Hevier hral tiež obrancu. Korčuloval však ako krasokorčuliar, tak pomaličky, lahodne. Potom tam bol Tibor, ten hrával zväčša v útoku. Nikdy predtým nehrával súťažne hokej. Hokejkou zvyčajne dočahoval puk a keď ju mal dobre natočenú, tak aj dal gól. Tibor bol doma zápasníkom, za Dunajplavbu, bol aj majstrom republiky a viacnásobným majstrom Slovenska.“

„Ktorí z týchto hráčov sú stále vo Vancouveri?“
„Dušan Berka, Peter Bugár, Dušan (John) Bugoš, Emilko, Tibor, Fero Kohúcik, Vlado Korec je niekde na Filipínach.“

Pri Ľudovi Liptajovi sme odbočili na tenis a na tenisové turnaje, ktoré organizoval Dušan Benický, ale to by bol zase iný príbeh a iné spomínanie. Stretnutie sme zakončili amarérskou analýzou celosvetovej finančnej krízy, tá však určite presahuje rámec hokejovej témy.

Zo spomienok pani Berty Palkovej

„Každý piatok v noci, vlastne v sobotu nadránom, chodieval môj muž, Pali, z Coquitlamu hrávať hokej do Severného Vancouveru. Či boli cesty zaviate snehom alebo zamrznuté, nič ho nezastavilo. Viackrát som nespala a strachovala sa o nich, aby sa im cestou domov nič nestalo.“
„Prečo hrali tak neskoro v noci?“
„Hala bola veľmi využitá a žiadaná. Jediný čas, kedy sevorovancouverská liga dostala čas na hranie bol v sobotu nadránom“.
„Nemá Pali nejakú fotografiu z toho obdobia?“ „Pozriem“, prisľúbila. Na druhý deň prišla od nej emailom druhá fotografia hokejistov Slovak 1974, na ktorej bol aj Palo Palko, aj John Beneš.

Dušan Berka spomína

“Mnohí z našich hráčov o tom asi nevedia, že Jurko Jariabek už zomrel, asi pred 2-3 rokmi. Na spodnej fotografii prvý stojaci zľava, tam kde máš tie otazníky, je Ľudo Liptaj. A ten Japonec na hornom obrázku nie je Kamahashi, ale Hamagushi. Mám niekde ešte záznamy o činnosti klubu lebo po Bugošovi som koncom 70-tych a v 80-tych rokoch viedol organizáciu klubu”.
“Takže klub bol aktívny aj v 80-tych rokoch?”
“Ligu sme už nehrali, ale sme si rentovali halu a pravideľne sme sa stretali a hrávali hokej. A po hokeji, na parkovisku sme niekedy hrali futbal ...”
“Boli medzi vami aj ´profesionáli´?
“Emil Čermák hral doma na Slovensku II.ligu, hral aj v rakúskej lige. Po príchode do Vancouveru dokonca bol aj v tréningovom tábore Vancouver Canucks. Určitý čas hral aj v Industriálnej lige. Vlado Korec hral doma za dorast Slovanu Bratislava. Počas emigrácie prešiel cez Švedsko, kde tiež hral hokej. Skončil v semi-profesionálnej lige kde hral určitý čas za Fenix Road Runners.” “Aká je tvoja najkrajšia osobná spomienka na Slovak 1974?” “Hrával s nami aj jeden Kanaďan, Reg. Mal 4 sestry. Boli sme dobrými priateľmi. Nazýval ma ´adopted brother´. Keď sa ženil, pozval ma za družbu. Bolo to 8.septembra 1979. Tam som sa zoznámil s jednou z jeho sestier, ktorá sa stala mojou ženou. Dodnes spolu žijeme v šťastnom manželstve.”

Fero a Tibor spomínajú

Pre Fera Kohúcika je jednou z najpretrvajúcejšich spomienok na hokejové zápasy spomienka na to, ako si veľakrát po hokeji zahrali futbal na parkovisku. Niekedy aj niekoľko hodín, do rána. Tibor Harceg zase iba sucho skonštatoval. “Hral som v treťom útoku spolu s Jariabkom a Petrom Bugárom. Vyslúžili sme si meno ´údržbári´. Peter vždy po návrate z ľadu na striedačku vyhlásil, ´Gól sme nedali, ale ani sme nedostali!´”

Peter Bugár vo svojom email píše

Ako vidim, mená tam už máš všetky, len toho jedného, zatiaľ bez mena, si ani ja neviem spomenúť. Celkovo je v článku už skoro všetko podstatné. Nuž, čo Roman hovorí o mne, tak vieš, že trošku pravdy v tom hádam bude, lebo bez toho by žartíky nevznikli. Možno sa tak i raz stalo a potom z toho vznikla takáto bájka...

Pravda je, že najväčšiu zásluhu mal na organizacii tímu Dušan Bugoš a neskôr hodne pomáhal aj Dušan Berka. Keď prišli chlapci z Toronta rozprávali ako tam hrali za Slovenský tím Tatran, myslím, že to boli Brázdovci, Ľudo Liptaj, Pišta Vranka a ďaľší. A tak sa stalo, že my, Vancouverskí Slováci-športovci sme sa nechceli nechať zahanbiť a už sme sa v tom viezli. Podaktorí, ako ja, Laco Ehn, Dušan Bugoš a daľší, sme hokeja na ľade doma veľa nenahrali, ale iní boli zase veľmi dobrí hokejisti. A tak ten náš hokej aj zpočiatku vyzeral. Myslím však, že sme sa časom dosť zlepšili, lebo každý z nás sa snažil akoby sme boli narodným mužstvom.

Treba sa zmieniť, že Emil Čermák bol vynikajuci hokejista, veď doma hral druhú ligu za Žilinu. Vlado Korec, "roadrunner", bol tiež vyslúžilec dorastu Slovana a myslím, že aj trenoval s nejakým profesionálnym tímom v Amerike. Ľudo Liptaj a Štefan Vranka, Fero Kohucik, Dušan Berka tiež hádam doma hrávali za nejaky dorast, takže opory sme mali. No a my ostatní sme nejako sekundovali. Roman Kinček sa naučil chytať, takže nás kedy-tedy aj podržal. Jožko Hevier, ten hrával s takou krátkou, hádam detskou, hokejkou a väčšinnou ju držal v jednej ruke ako Jánošík. John (Dušan Bugoš) toho veľa nenabruslil, aspoň nie zpočiatku, tak sa dal do prvého útoku s Emilkom, postával pred brankou a Emil mu tak krásne nahrával, že John dával góly až sa všetci čudovali.

Nám však na štýle veľmi nezáležalo, hlavne že sme športovali, mali zábavu a propagovali našu slovenskú hokejovú hrdosť. Niekedy nám ten hokej nestačil, veď sme boli mladí a plní energie, tak sme po hokeji zapli svetlá na autách a hrali na “parking lote” futbal daľších pár hodín. Alebo sme si spravili súťaž v skoku do diaľky alebo v trojskoku, ak sa dobre pamätám.

Veru boli to časy, ktoré sa už nevrátia, ale spomienky zostanú s nami navždy. Mnohí z nás v hokeji pokračovali dlhé roky po tom, čo sa náš klub rozpadol, a veru ani dnes neviem ako a prečo. Ľudo Liptaj, Emil Čermak, Fero Kohúcik, a možno zopár ďaľších, hrávaju dodnes. Ja som tiež hrával nepretržite až do minulej sezóny (viedol som svoju hokejovu skupinu asi 16 rokov), ale dnes už len kedy-tedy. Na budúcu sezónu začnem zase, len si musím nájsť nejakú partiu svojich rovesníkov, pretože so synmi niektorých našich rovesníkov (Benickeho Ben a Juan, Hampejzov Láďa) my starší uz nestačíme. Ale keby sme boli o trošku mladší ... to by sme im ukázali!

Slovo Slovákom súcim na slovo

Miestny časopis slovenskej komunity z obdobia konca 70-rokov (myslím, že to bolo Slovo Slovákom súcim na slovo) napísal: Hokejové Mužstvo Slovak 1974 skončilo sezónu 1977-78. V sezóne odohralo 25 ligových zápasov a v celkovej tabuľke skončilo na štvrtom mieste. Mužstvo nastrieľalo 114 gólov, čo je v priemere 4.6 gólu na zápas. Najlepším strelcom bol Š. Vranka s 20 gólmi a najhodnotnejším hráčom – Most Valuable Player – bol brankár R. Kinček.

Čo dodať na záver?

Spoločný osud slovenských imigrantov z obdobia 68 rokov, pocit národnej spolupatričnosti, láska k športu a hlavne k hokeju ich dali dohromady. Vytvorili kolektív, ktorí mal veľa spoločného. My, služobne mladší imigranti, môžeme iba dosvedčiť, že ich priateľské vzťahy trvajú dodnes. Je to však ovocie koreňov, ktoré siahajú 40 rokov do minulosti.

Jožo Starosta

p.s. Ak máte aj vy fotografiu z tohoto obdobia, ak si spomínate na príhodu zo života klubu Slovak 74, ak chcete pridať svoju spomienku, odozvu, otázku, navštívte www.sk-bc.ca/slovo, vyhľadajte článok Slovenský hokejový klub Slovak 74 v Severnom Vancouveri a pridajte svoj príspevok alebo pošlite email na jozo.starosta@sk-bc.ca .


Stojaci rad zľava: Daro Brázda, Dušan Berka, Peter Bugár, Laco Ehn, Dušan (John) Bugoš, ???, Juraj Jarabek, Emil Čermák, Tibor Harceg Kľačiaci zľava: Fero Kohúcik, Jožko Hevier, Vlado Korec, Roman Kinček, Ľudo Liptaj, Ken Kamahashi

Stojaci zľava: Ľudo Liptaj, Dušan Berka, Tibor Harceg, Fero Kohúcik, Peter Bugar Kľačiaci zľava: John Beneš, Roman Kinček, Jožko Hevier, Palo Palko

"Velky" M.V.P. pohar

Tibor Harceg, Roman Kinček, Emil Čermák

výstrižok z novín "Slovenske Slovo Slovakom sucim na slovo"

klubový odznak
AttachmentSize
RK005.II.Dolu.jpg52.26 KB
scan0001.crop.1.jpg246.81 KB
IM016844.JPG541.83 KB
RK004.II.Hore.jpg40.75 KB
RK006.jpg122.5 KB
RK0013.jpg1.06 MB
Your rating: None Average: 2 (1 vote)

1974 - Slovenská Škola na výlete pri Allouette Lake

1974 - Slovenská Škola na výlete pri Allouette Lake.
Slovenskú školu viedla pani Regina Tobiášová.
Fotografia je zo zbierky rodiny Tobiáš.

Your rating: None Average: 4 (1 vote)

1975 - 1.sv. prijímanie





Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu alebo "Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn". Ak deti videli a vidia svojich rodičov, že si zachovávajú slovenské zvyky a reč, sami tiež sa neboja postaviť na javisko a zaspievať slovenskú pieseň, či zarecitovať báseň. Deti na fotografii z mája 1975 sú už dnes zrelí štyridsiatnici, takmer všetci už ženatí a vydaté a už vychovávajú ďalšiu generáciu Slováko-Kanaďanov. Z tých, ktorí v máji 1975 boli na 1.sv. prijímaní a pripravili si, pod vedením pani učiteľky Tobiášovej, kultúrny program ku dňu matiek, na fotografii spoznávame Jurigové dievčatá-sestry, Katku Benešovú, súrodencov Mičkových, Janka Oravca, Lesa Eliáša, sestry Beňové, Adrianku Čermákovú, Richarda Kinčeka, Denisa Radzu a Sonju Danovú.




1978 - vianočné koledy





Spev je jednou z činností, ktorá sprevádzala emigrantov v ďalekej i blízkej minulosti a je prítomná i v súčasnosti pri priateľských stretnutiach, výletoch do prírody alebo sviatkoch cirkevného roka. Spievanie vianočných kolied je asi blízke každému našincovi. Na fotografii z 24. decembra 1978 vidíme vzorku slovenských emigrantov z viacerých emigračných vĺn ako spoločne spievajú vianočné koledy 20 minút pred polnočnou sv. omšou pod vedením dirigentky p. Vlasty Drobnej. Na fotografii spoznávame manželov Dočolomanských, manželov Vadinových, p. Eliáša, Mary Benešovú a Reginu, Terku a Marienku Tobiášovú.




1990 - Bystrina pred 20-timi rokmi



Svoju životnú púť som začal odchodom zo Slovenska v roku 1969 ako devätnásťročný emigrovaním do Kanady. Vtedy som si uvedomil, že v mojom živote mi nebude už nikdy umožnené sa vrátiť. Až do roku 1986 som sa o slovenský folklór ani slovenské kultúrne dedičstvo nezaujímal a ani ho nepoznal. Na svetovej výstave Expo 86 počas vystúpenia Lúčnice, počujúc tri noty nôtené primášom Robertom Puškárom, sa vo mne niečo prebudilo…

Od toho momentu, počas ich dvojtýždňového pobytu vo Vancouveri som ich už neopustil. Od nich som sa dozvedel o letných folklórnych festivaloch na Slovensku.Tým sa vo mne prebudila doposiaľ neznáma, netušená láska k slovenskému umeniu našich starých rodičov, prarodičov, ale aj ich potomkov.

V roku 1987 po zoznámení sa s členmi folklórneho súboru Lúčnica na Expo 86 vo Vancouveri a po zrušení československého štátneho občianstva som sa konečne po sedemnástich rokoch po prvý raz dostal na územie Československa. Navštívil som festivaly vo Východnej a v Detve. Obľúbil som si ich, a dá sa povedať, že som sa zaľúbil do slovenského folklóru.

V roku 1988 ma Matica Slovenská, vtedy vedená Vladimírom Mináčom, pozvala na dvojtýždňové sústredenie pre choreografov, ktoré sa konalo v Kežmarku a v Repišti pri Sklenných Tepliciach. V Kežmarku nás vyučoval známy folklorista a choreograf Vladimír Urban, vedúci folkórneho súboru Železiar z Košíc. Tu sme sa naučili krútené tance-karičky. V Repišti nás trénoval známy foklorista Pavol Bútor, choreograf folklórneho súboru Dimitrovec (dnes je to folkórny súbor LIPA) a hudobne nás sprevádzal Maroš Veselský. Tu sme sa naučili Redikanie z Kokavy.

Celé choreografické sústredenie financovala Matica Slovenská a pre nás bolo gratis. Bolo nás dokopy asi 40 študentov z USA, Austrálie a ja jedinný z Kanady. V roku 1989 Matica Slovenská organizovala podobné podujatie, ale teraz trebalo platiť smiešnu sumu okolo $350.00 za dva týždne vyučovania, hotel a stravu a ostatné aktivity, ako výlety do okolia. Tentokrát prišli však len tri páry. Sústredenie sa konalo v Starom Smokovci a v Hybách. V Starom Smokovci nás vyučoval známy folklorista, byvalý tanečník a choeograf SĽUKu, dnes už na Božej Pravde, Jaroslav Ševčík. Ten nás naučil Goralské tance. V Hybách opäť vyučoval Vladimír Urban z Košíc.

Po návrate do Kanady som začal rozmýšľať o založení folklórneho súboru pri farnosti Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri. V prvom rade som sa poradil s Otcom Viliamom Lackom, SJ, ktorý mi dal predbežný súhlas. Oslovil som našich známych, farníkov s malými detmi, ktorým sa moja myšlienka zapáčila. Začal som rozmýšľať o mene a napokon s priateľmi sme vybrali meno BYSTRINA. Prečo? Bystrina vzniká hneď pri prameni a potom sa premení v potok. My sme chceli byť čo najbližšie k našemu prameňu, odkiaľ všetci pochádzame, k našemu rodisku na Slovensku.

Na jeseň 1990 nás potešil svojou návštevou Jaroslav Ševčík, ktorý nám urobil choreografiu na vianočné pásmo pod názvom “NESIEME VÁM NOVINU.” Nacvičovať sme začali ešte počas jeho návštevy. Moja manželka Mária Linderová urobila pre chlapcov i dopelých pastierske kroje a sukne pre dievčatá. Košielky pre dievčatá som už mal kúpené od známej vyšivárky Ireny Kipsovej z Čataja. Namiesto krpcov sme ako obuv použili čínske papuče. Bunkoše pre chapov a chlapcov som urobil ja. Po takmer štyroch mesiacoch nácviku sme mali dve vianočné vystúpenia vo farskej hale v New Westminsteri.

Prvé vystúpenie sa začalo v kostole sv. omšou. Kedže v kostole nebolo veľa ludí, myslel som si, že to bude tak aj v hale a začala žalúdočná nervozita. Tá ma však opustila keď sme otvorili dvere haly a našli ju preplnenú do posledného miesta farníkmi a inými známymi. Bol to neuveriteľný pocit šťastia. Javisko haly bolo vyzdobené ako izba v drevenici s oknami. Cez jedno okno bolo vidieť mesiac, cez druhé zase Dávidovu hviezdu. V izbe deti zdobili vianočný stromček. Gazda Janko Varga sedel pri stole, pod ktorým bola slama a zvierala ju reťaz. Gazdiná pani Benešová zapálila sviečku na stole a začala spievať prvú koledu. Gazda zavolal všetkých ku stolu, bo za chvíľu majú prísť koledníci.

V tom začala hudba a my všetci sme pri zvuku štrngajúcich zvončekov prišli pod javisko. Miro Biroš nám pripomenul starodávne zvyky našich starých a prastarých rodičov. Miško Biroš zavinšoval gazdovi, gazdinnej a deťom, a potom nasledovalo hudobno-tanečné pásmo prerušované koledníkmi, z ktorých každý mal pripravený vinš. Ja som tiež zahral pár nôt na fujare. Naše predstavenie, po ktorom nasledovala kapustnicová večera, malo obrovský úspech.

Predstavenie sme zopakovali na štvrtú adventnú nedeľu po sv. omši. Pred predstavením Otec Lacko poďakoval všetkým prítomným za ich účasť a tiež povedal, že počas jeho pôsobenia v našej farnosti nikdy predtým nevidel toľko ľudí na poslednej adventnej sv. Omši v kostole ako dnes.

Po predstavení Bystriny pokračovalo vystúpenie Prvej Slovenskej Katolíckej Jednoty s KUBOM. V ňom účinkovali: Janko Varga, Miro Biroš, Peter Levarský, Fero Štofánik a Vladimír Linder.

Členovia BYSTRINY boli:
Choreograf a vedúci Bystriny: Vladimír Linder a Valeria Birošová
Kostýmy: Mária Linderová
Gazdinná: Pani Mária Benešová
Gazda a harmonikár: Janko Varga
Speváci a tanečníci:
Miroslav Biroš
Valéria Biroš
Miško Biroš
Helen Čedik
Keren Čedik
Pavlina Čedik
Peter Čedik
Viera Čarnohorská
Lubomír Demčák
Janko Hruška
Pavel Jestráb
Vlasta Jestráb
Miriam Jestráb
Frank Mihal
Betty Mihal
Anna Mihal
Fero Štofanik

Pre nedostatok záujmu folklórny súbor Bystrina zanikol na jeseň 1991.

Vladimír Linder


Obrázok 2



Obrázok 5



Obrázok 6



Obrázok 7



Obrázok 8



Obrázok 9



Obrázok 10



Obrázok 11



Obrázok 12



Obrázok 13



Obrázok 14



Your rating: None Average: 5 (1 vote)

1990 - Oslavy 30. výročia založenia farnosti Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri

Vystúpenie spevokolu pri 30. výročí založenia farnosti.
V popredí zľava: O. Lacko SJ, O. Dančo SJ a Milan Fisher (podpedseda Svetového Združenia Slovákov?)
Zo zbierky rodiny Radzo.

Your rating: None Average: 3 (1 vote)

1990 - Tatra Boyz



V r. 1990 oslávila farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri 30 rokov od svojho vzniku.



K oslavám prispela aj hudobná skupina Tatra Boyz pod vedením gitaristu Ferka Štofánika (vľavo). Druhým gitaristom bol Ľuboš Demčák. Na bubnoch ich doprevádzal Peter Levarský.



Viackrát v skupine vystúpil a jej kvalitu obohatil aj Dušan Harceg (vpravo). Ferko s Ľubošom boli tiež hlavnými spevákmi skupiny.

V názve skupiny “Tatra Boyz” sa možno zdá niečo chybne napísané. Tvorcovia názvu však úmyselne porušili anglickú gramatiku.





Your rating: None Average: 5 (2 votes)

1995 - Zbierka fotokópií k 35. výročiu farnosti sv. Cyrila a Metoda

Zbierka fotografií vydaná v r. 1995 k 35.výročiu založenia Slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster. Zozbieral a upravil Jozef Starosta, Bertha Palko, Ján Kadlec.

No votes yet

35.002 Úvod do publikácie k 35. výročiu farnosti

No votes yet

2000 - Farsky album













AttachmentSize
Scan 1.1000.jpg203.17 KB
Scan 2.1000.jpg131.05 KB
Scan 3.1000.jpg218.78 KB
Scan 4.1000.jpg209.28 KB
Scan 5.1000.jpg190.17 KB
No votes yet

2002 - Objatie kostola

Farníci v New Westminster "objímajú" svoj kostol sv. Cyrila a Metoda.
Máj 2002 - odchod Otca Jozefa Meňuša a príchod nového kňaza, Otca Juraja Kopanického.
Fotografia zo zbierky rodiny Starosta. Autor fotografie: Jozef Starosta

Your rating: None Average: 4.5 (2 votes)

2002 - živá reťaz okolo kostola






Áno, je to náš kostol. Zriedkavý obraz, ktorý sa len tak ľahko nevidí. Farníci "objímajú" svoj kostol. Fr. Jozef Meňuš vyzval všetkých prítomných na konci svojej rozlúčkovej sv.omši (čo bola privítacia sv. omša pre Fr. Juraja Kopanického), aby sa k nemu pridali, pochytali sa za ruky a "objali" SVOJ kostol. Veriaci sa pridali a vytvorili okolo kostoka dvojnásobnú živú reťaz.

Bolo to v maji 2002, lipa ešte len začínala vyháňať lístky. Pani Vilma Oravcová si zaspomínala: "Tieto stromy, pred kostolom, čo viem od Fr. Lacka, doniesla zo Slovenska pani Ondriašová ako semiačka, vypestovala malé stromčeky a spolu s O.Lackom ich zasadili pred kostolom. Bolo to ešte asi v 67-om roku, kedy ich doniesla zo Slovenska. A tie rastliny pri vchode do kostola (kríky) tie sadil ešte Ing. Albín Korem asi v 71-72. Bol od Prešova. Žil aj v Afrike, v Ghane. Nedávno zomrel, mal 65 rokov. Odišiel domov na Slovensko a tam zomrel. Bol to on, kto napísal r.1970 do Kanadského Slováka veľa historických článkov o slovenských prisťahovalcoch na Západ Kanady - aj o nás, v New Westminster."


2008 - Čo skrýva zaprášená krabica - Lipa Cyrilo-Metodejská

Otváram zaprášenú krabicu, ktorá bola zastrčená v kúte „bejzmentu“ a hneď na vrchu hrubá kniha Andrej Sládkovič, Sobrané básne. Zpopod nánosu štyridsaťpäť rokov sa mi vynorili spomienky na strednú školu –A.Sládkovič, vlastným menom Braxatoris ... 1820 ... Detvan, Marína, Nehaňte ľud môj... To všetko viem, nič nového. Avšak z podvedomia sa začali tlačiť napovrch myšlienky.


„Si na pobreží Pacifiku a v rukách držíš Sládkovičove spisy, nie je to zaujímavé?“
„Knihu vydala Matica Slovenská na Slovensku pred takmer 70 rokmi – a aká je hrubá a ťažká...“
„Kto ju asi priniesol zo Slovenska na západ Kanady...a prečo?“


Skôr než som sa však mohol zahĺbiť do jednej z básní, bolo treba blok strán vybrať z nezviazanej knihy a rozložiť, pretože kniha nebola zatiaľ ani „rozrezaná“ ...



Kde strom ten, čo chorým dáva lieku,
kde strom ten, čo lačným dáva medu,
ustalému dá chládok človeku
a varitom krotí ľudstva biedu,
bosým núka pružné svoje kôry,
vedno viaže, čo sa rozpadalo,
venčí slávopejcov slávne chóry,
zdobí, čo sa v hroby poskladalo,
tône stlaje k večným svetiel stánu
a daň vône dáva nebies Pánu ....












Áno, názov básne je Lipa Cyrilo-Metodejská, ktorú Andrej Sládkovič napísal r. 1864. Nikdy som o nej predtým nepočul. A zdá sa, že o nej nepočuli ani čitetelia nášho časopisu, pretože nám nik správne neodpovedal na záhadu č.4.

To musím prejsť pol zemegule, aby som v „bejzmente“ fary Kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, pred ktorým stojí lipa zasadená pred 50 rokmi už nežijúcimi spolurodákmi, našiel báseň Lipa Cyrilo – Metodejská, o ktorej som sa mohol (a či mal?) učiť na strednej škole?

Ozaj, prečo nás koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov neučili, že Sládkovič napísal takmer stovku básní? Že napísal básne ako Lipa Cyrilo-Metodejská, Krajanom, Malý Kristus, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Na Všechsvätých, Štefanovi Moysesovi, Žalm XLIV a mnohé iné?

Z mnohých možných odpovedí sa jedna prediera do popredia - nebolo to „politically correct“. Osnovy o tom nehovorili. Tak ako aj v súčasnosti hovoríme mnohé veci lebo sú „politically correct“ a nehovoríme mnohé veci lebo nie sú „politically correct“.

Tak ma napádajú myšlienky, či deti, ktoré sa teraz rodia a ich deti, doma na Slovensku alebo aj tu v Kanade, budú vychovávané iba v duchu politicky správnych vedomostí alebo či po prechode školským systémom budú vedieť, že rodina je základnou jednotkou spoločnosti, že základom rodiny je spojenie muža a ženy, že zakladným poslaním rodiny je plodiť a vychovávať deti, že starí rodičia sú tiež súčasťou rodiny, že prerušenie tehotenstva nie je prerušenie ale jeho násilný koniec, že ... ale to som nejako odbočil, však? Prepáčte. Hm... čo všetko nespraví jedna báseň najdená v zaprášenej krabici na západe Kanady.

Nemáte aj vy zaprášenú krabicu niekde v atiku (na povale), v bejzmente (v pivnici) alebo v šede(v kôlničke)? Ak áno, podeľte sa s nami a s našími čitateľmi o jej obsah. Vopred ďakujeme.

Jožo Starosta























Your rating: None Average: 3.4 (5 votes)

2009 - "Set Free to Live and to Love"



Asi každý z nás pozná, čo je predvianočný zhon, spojený s nákupmi vianočných darčekov, upratovaním, pečením a inými vecami, ktoré sa už nejako stali súčasťou nášho života. Nemali ste niekedy chuť prežiť tento krásny predvianočný čas očakávania príchodu Ježiša na svet iným spôsobom?

V decembri naša slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminster dostala takúto možnosť. Privítali sme medzi sebou otca Eliasa Vellu a Dianu Mascharenhas, ktorí nás počas troch dní posledného adventového víkendu sprevádzali duchovným seminárom “Set free to live and to love”.

Kňaz Elias Vella je známy exorcista, ktorý vykonáva svoju pastoračnú činnosť na Malte. Jeho prednášky o vnútornom uzdravení a oslobodení sú obľúbené v mnohých krajinách sveta, ako napríklad Anglicko, Nemecko, Indonézia, Brazília, Austrália. Je častým návštevníkom Slovenska, kde jeho sa jeho prednášky a semináre tešia veľkej obľube medzi laikmi i kňazmi.

Diana Mascarenhas vedie spolu s jej manželom evanjelizačnú školu v Bangalore, Indii a má veľa skúsenosti v psychologickom a kresťanskom poradenstve.

Otec Elias a Diana neboli veľmi známi v Kanade a tobôž nie v našom Vancouverskom Arcibiskupstve. Napriek tomu, že seminár prebiehal naozaj len niekoľko dní pred Vianocami, v pastoračnom centre v Rosemary Heights (Surrey, BC) sa zišlo takmer 150 účastnikov. Mnohí dali takto ďalšiu možnosť Bohu, aby viac pôsobil v ich živote, iní zase chceli možno zakúsiť niečo nové alebo snáď si iba trošku oddýchnuť od predvianočného zhonu. Niektoré dvojice si účasť na tomto seminári dali ako vzájomný vianočný darček.

Nech bol dôvod akýkoľvek, dôležité bolo to, čo im slová o. Vellu a Diany priniesli do ďalšieho života. Rada by som spomenula aspoň zopár myšlienok z tohto seminára. Elias Vella povedal, že niekedy nastanú v živote človeka chvíle, kedy už ľudské úsilie, či už lekárov alebo psychológov nestačia na vyriešenie jeho problémov, a vtedy prichádza na rad “kristoterapia”. Možno sú to naše zranenia z detstva, neodpustenie, rozvod, smrť dieťaťa, či chýbajúca rodičovská láska…veci, ktoré nám bránia žiť plnohodnotný život. Vtedy hľadáme NIEKOHO, kto by nám pomohol zodpovedať otázku “Prečo?”. Mnohí sme dostali odpovede na naše “prečo?”.

Linda Hu, jedna z účastníkov napísala nám napísala: ”Z Dianinej prednášky som sa naučila, že všetci sme formovaní našou minulosťou a nikto nemôže úplne rozumieť druhému človeku, lebo niekedy nerozumie ani sebe samému. Všetci potrebujeme oslobodenie, aby sme boli skutočne sami sebou. Ale ako? Byť dostatočne v tichosti, aby sme počuli Pánov hlas, ktorý nám povie, kým naozaj sme a aby sme zároveň prijali jeho nekonečnú lásku, ktorá všetko ostatné robí nepodstatným. Boh nám dáva silu, aby sme mohli konfrontovať tie dlho ukryté veci v nás, pôjde s nami do minulosti a pomôže nám prijať našu minulosť…

Aj keď proces uzdravovania z vnútorných rán je zdĺhavý, je tu vždy NIEKTO, kto nás dokáže milovať bezhraničnou a úprimnou láskou a to láskou, ktorá uzdravuje. Marie Kosmanovej sa dotkla práve táto časť z úvah o. Vellu: „Jedine vtedy dosiahneme úplné uzdravenie, keď cítime božiu lásku. To znamená, že ON nás miluje a my jeho lásku musíme pochopiť nielen rozumom, ale hlavne srdcom”.

Seminár „Set us free to live and to love“ bol pre mnohých iba začiatkom cesty hľadania pravdy, uvedomovania si svojich životných rán a starostí, hľadania odpovedí na životné otázky. Trojdňová duchovná obnova presiahla každé očakávanie a kto prišiel s otvoreným srdcom, tak mu Pán ukázal novú cestu.

Vďaka tomuto semináru sme si tiež mohli uvedomiť, aký je nedôležitý predvianočný zhon a ako sú “svetské” predvianočné starosti nepodstatné a ako je zároveň dôležité sa starať o to, aby sme vždy cítili pokoj, radosť a lásku v srdci, ktoré potom môžeme rozdávať svojim blízkym. Keď je naša duša “zdravá”, tak potom aj život je plnší a krajší.

Jana Zelísková

AttachmentSize
Surrey.BC_.Canada.December.2009.pdf2.99 MB
setfree2009.700.jpg219.57 KB
Your rating: None Average: 2 (2 votes)

2009 - 03 (Marec) - Podpredseda vlády SR v New Westminstri

Koncom marca mala farnosť sv. Cyrila a Metoda zriedkavých a milých hostí. Počas svojej pracovnej cesty vo Vancouveri si slovenská delegácia do svojho nabitého programu vsunula aj neoficiálnu návštevu slovenskej komunitypri kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri.

Medzi vzácnymi hosťami bol podpredseda vlády SR a minister školstva SR Ján Mikolaj s manželkou, prezident Slovenského Olympijského výboru František Chmelár, rektor Univerzity Komenskeho Bratislava Frantisek Gaher, rektor Slovenskej Technickej Univerzity Bratislava Vladimír Báleš, rektor Technickej Univerzity Košice Anton Čižmár, generálna riaditeľka sekcie medzinárodnej spolupráce MŠ SR Dagmar Hupková, hovorkyna MŠ SR Dana Spanková, veľvyslanec SR v Ottawe Stanislav Opiela a honorárny konzul SR Vancouver Stanislav Lišiak s manželkou.

Naši návštevníci boli na sv. omši, ktorú celebroval Otec Juraj Kopanický a ktorá v slovenčine odznieva v malom útulnom kostolíku sv. Cyrila a Metoda na ďalekom západe Kanady pravidelne každú nedeľu už takmer 50 rokov.

Po sv. omši čakalo hostí vo farskej hale štedré pohostenie, ktoré pripravili ruky šikovných slovenských gazdiniek s tradičnou kuchárskou zručnosťou.

Počas neformálneho posedenia sa slovenskí krajania a ich hostia mali možnosť návzájom zoznámiť a porozprávať sa o živote na Slovensku a v Britskej Kolumbii. Hostia zo Slovenska sa hlavne zaujímali históriu farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, ktorá bude v budúcom roku 2010 oslavovať 50. výročie svojho založenia.







AttachmentSize
sv.omsa_.jpg267.78 KB
pri.stole_.jpg202.09 KB
podpredseda.jpg98.05 KB
Your rating: None Average: 4 (1 vote)

2009 - 04 (April) - Veľkonočný Jarmok (Blanka Ondrášeková)

Velkonocne vajicka Slovania sú známi vernosťou k tradíciám. Tie sme si pripomenuli dňa 5. apríla na Veľkonočnom jarmoku, ktorý zorganizovalo České a Slovenské Združenie vo Vancouveri.

Návštevníci sa mohli nielen pokochať, ale aj zakúpiť všakovaké tradičné výrobky z rúk šikovných remeselníkov. Nechýbali kraslice, prútené košíky, korbáče (pomlázky), keramika, prívesky z farebného skla.

Aby aj žalúdok dostal zabrať, stoly sa prehýbali pod rôznymi dobrotami - mazancami, veľkonočnými barančekmi, šamrólami, trdelníkmi. Nechýbali tradičné horalky, fidorky a iné cukrovinky, takže mamičky mali po starosti, čo pripraviť pre kúpačov. Naše malé ratolesti si mohli vymaľovať vajíčka a obrázky.

Všetci sme si pochutili na domácich kapustných haluškách - strapačkách a vynikajúcom guláši s rohlíkom.

Mohli sme sa skrášliť kvalitnou kozmetikou alebo si začať plánovať dovolenku snov.

Výhercov tomboly potešili balíčky, ktoré venovali zúčastnené firmy. Týmto im ďakujeme, že prijali ponuku prezentovať svoje výrobky a tým spestrili výber návštevníkom.

Zachovajte nám priazeň a vďaka, že ste prišli.

Blanka Ondrášeková













No votes yet

2009 - 07 (Jul) - Expedicia BEKUDA - Jaroslav Daniš

Tak sme sa teda zaradili medzi slovenských horných desaťtisíc! Nie síce príjmami, vplyvom, či mocou, ale určite ešte toľko Slovákov nenavštívilo Rocky Mountains, čiže Skalisté hory v Kanade. A my áno!

Vďaka Tiborovi, ktorý ale s nami z pracovných dôvodov nemohol ísť, vďaka Marike, ktorá vymyslela túto kratochvíľu a vďaka ich kamarátovi Rasťovi, ktorý tieto kopce chcel ukázať svojim deťom, sme celý týždeň od 18. do 24. júla 2009 strávili na cestách i horských chodníkoch kanadských provincií British Columbia a Alberta.

Skalisté hory sme nevideli prvýkrát, lenže vždy to bolo z jedenásťtisícmetrovej výšky, pokiaľ práve pod nami neboli oblaky. Teraz sme sa na ne dívali zospodu a mohli sme si oči vyočiť. Prešli sme síce tou najfrekventovanejšou a turisticky najpríťažlivejšou časťou Rocky Mountains – od mesta Jasper na najsevernejšom mieste našej cesty po najjužnejší bod – mesto Banff, ale zďaleka sme nevideli všetko, ba ani podstatnú časť. Naša turistika mala čiastočne charakter japonského zájazdu – doviezť sa na vyhliadku, vyfotiť sa a vyfotiť si to a ísť ďalej. V najhoršom prípade na tú vyhliadku vyšliapať nejakú tú polhodinku. Bola aj výnimka – trojhodinová túra! No a od striktne japonskej turistiky sme sa líšili aj tým, že sme ignorovali všetky nadbytočné technické vymoženosti – lanovky, helikoptéry, raftové člny a iné zdraviu neprospešné dopravné prostriedky, čím sme ušetrili - no „takových nejmíň, jestli ne víc!“

Aj tak sme toho videli až - až. A najviac priamo z auta. Vďaka digitálu som urobil vyše tisíc obrázkov. Pripadalo mi to, akoby sme sa viezli cez Vysoké Tatry, ale nie iba tých pár kilometrov od Popradu po Važec, ale akoby Tatry začínali v Prešove a končili v Bratislave. Väčšina tých kopcov sa vypínala nad 3000 metrov nadmorskej výšky a po oboch stranách cesty tvorili nádhernú panoramatickú kulisu. Za sedem dní sme najazdili viac ako 2500 kilometrov, denný rekord (ale to už posledný deň, pri návrate domov) bol 560 kilometrov, priamo v Skalistých horách to bolo denne „len“ okolo 200 km, mali sme častejšie zastávky, krátke túry k vodopádom, ľadovcom, či jazerám.

Počasie bolo celý čas nádherné, ba miestami až príliš teplé, pršalo nám iba poslednú noc, ale to až v Salmon Arm. Spávali sme v našich stanoch, v organizovaných kempoch. Na noc sa bolo treba dobre zabaliť, teploty klesali k siedmym stupňom, ale nikto neprechladol.

Zaujímavá bola aj cesta k Skalistým horám i cesta nazad. Britská Kolumbia je hornatá provincia, takže kopce nás neopúšťali vôbec, rozdiel bol iba, či boli zalesnené, alebo skalnaté. Tie nad 2500 metrov aj so snehovými jazykmi na severných stranách. Vlastne, jedna výnimka bola. Prvú noc sme spali pri jazere GREEN LAKE, tam to vyzeralo ako na Duchonke, kemp bol v brezovom lesíku, dokonca sme tam už skoro za tmy našli krásne brezáky, okolie rovinaté, s jazierkami, brezovými hájmi, farmami.

Čo nás najviac prekvapilo, boli vyprahnuté a suchom sužované úseky v údolí rieky Thompson, kde sa zelenali len zavlažované polia a lúky miestnych farmárov. A veľmi veľa vyschnutých, hnedých, pravdepodobne kôrovcom zničených stromov. Videli sme aj niekoľko kilometrov sa tiahnuci pás vyhoreného lesa, s už zelenou mladinou, v diaľke sme na moment, kým nám ho stromy nezaclonili, videli aj aktuálny lesný požiar.

Okolo ciest boli časté značky, upozorňujúce na výskyt divej zveri, najčastejšie medveďov a losov. Medveďov sme videli dvoch, aj som si ich zvečnil, v tom druhom prípade sa na statného pasúceho sa maca dívali z cesty, fotili a filmovali posádky asi desiatich aut. Losy a iná parohatá zver nás ignorovali. Zato sme videli svište, veveričky a sojka mi dokonca zobala z ruky chlieb.

Okrem vrchov, zdobených bielymi čiapkami snehových polí a ľadovcov, boli najúchvatnejšou podívanou vodopády. Tie najkrajšie sme videli ešte pred hranicou Skalistých hôr, v provinčnom parku WELS GRAY PROVINCIAL PARK nad mestom Clearwater. Široký, mohutný a hučiaci DAWSON FALLS, úzky a vysoký SPAHAD FALLS, padajúci do víriaceho kotla v ústí sopečného kaňonu, či pomerne malý, ale dúhou ozdobený a na dosah ruky padajúci ATHABASCA FALLS – ten už v Skalistých horách.

ATHABASCA GLACIER sa zasa menuje ľadovec, vzdialený hodinu cesty nižšie, ku ktorému vystupujeme z parkoviska spolu s ostatnými turistami peši asi kilometer. Iba zmienení Japonci a iní solventní sa vyvážajú špeciálnymi autobusmi s mohutnými pneumatikami priamo na ľadovec. Fučal tam nádherne studený vietor, čo bolo v tom horúcom dni to pravé letné osvieženie. Na prístupovom chodníku k ľadovcu sú vyznačené miesta, pokiaľ ľadovec siahal pred dvadsiatimi, tridsiatimi, či viac rokmi. Od začiatku storočia (minulého) ho ubudlo vraj už 60 percent. Nad ľadovcom sa týči mohutný MOUNT COLUMBIA (3747 m), zaujímavosťou je, že z ľadovcov, ktorými je obsypaný zo všetkých strán, napája cez tri sústavy riek tri oceány - Tichý, Atlantický a Severný ľadový.

K veľmi fotogenickým patrí aj ľadovec VICTORIA GLACIER pod mohutným MT. VICTORIA (3459m), odrážajúci sa v tyrkysovej hladine LAKE LOUISE nad rovnomenným mestečkom. Ani netušíme, koľko sme ušetrili, že sme nešli spať do luxusného hotela na jeho brehu. Ale určite viac, ako nás stál celý týždňový výlet! Tak sme sa pekne vrátili do nášho kempu s príznačným názvom MOSQUITO. Nomen omen, ako hovoria latinici, komáre v ňom štípali excelentne. Ako skoro všade!

A aby sme nezabudli na prvý z ľadovcov, ktorý sme navštívili kúsok pod mestom JASPER na svahu hory MT. EDITH CAVELL (3367 m), pomenovanej po britskej ošetrovateľke z prvej svetovej vojny. V ľadovcovom jazierku plávali kusy roztápajúceho sa ľadu, čo sa z tej masy občas zrútila (to sme ale nevideli) a museli sme dávať veľký pozor na juniorov, nášho osemročného vnuka Martinka a Rasťovho šesťročného syna Kubka, aby sa na nich nečlnkovali. Vynahradili si to neskôr na túre, keď sme vystúpili k zachovaným snehovým poliam. Tam sa riadne vybláznili, až sme im závideli, že nám sa už akosi nepatrí gúľať sa dolu svahom.

Hitparádu fotogenickosti celého výletu však u nás vyhral krásny vrch MOUNT ROBSON (3954 m), ten bol tuším aj najvyšší z videných. Pozerali sme naň pred sebou už dlho predtým z auta, fotili sme ho z diaľky, ale keď sme stáli rovno pod ním pri turistickom informačnom stredisku, to bolo úžasné. Ako tapeta. Tam sa celá naša výprava, nazvaná EXPEDÍCIA BEKUDA (Beňo – Kubinyi - Daniš) fotografuje spoločne na tri fotoaparáty samospúšťami. A touto epizódkou a fotografiou, ktorá bude na prvej strane nášho albumu z takmer trojmesačného pobytu u dcéry vo Vancouveri, končí môj report z najkrajšieho a najzaujímavejšieho výletu, ktorý sme doteraz zažili nielen tu v Kanade, ale vôbec.

Z Kanadských občasníkov Jaroslava Daniša, Vancouver, august 2009

Kompletná expedícia BEKUDA pred „tapetou“ Mt. Robson



Toto nie je fotka zo Skalistých hôr - vodopád Helmcken Falls je vo Wells Gray Provincial Park. /Martinko, keď prídeš na Slovensko, pôjdeme k vodopádu Skok vo Vysokých Tatrách. Ten je síce trošíčku menší, ale čo je malé, to je pekné, nie?!



K ľadovcu Athabasca Glacier sme vyšli aj na vlastných. Autobusy máme aj doma, hoci tie kolesá má celkom zaujímavé, myslí si Kubko



Mount Robson sa nám už zďaleka núkal do očí aj do aparátov



Najviac fotografií sme urobili pod týmto krásavcom



Zrkadielko, zrkadielko, ktorá hora je najkrajšia na svete?



My sme ho síce nestavali, ale vyfotiť sa pri ňom môžeme, nie?



Ľadovec pod horou Mount Edith Cawell neďaleko mesta Jasper



Skoro sme sa k nim pridali...



Rasťo to tu už pozná, tak ide vpredu. Mám odbočiť na ten vodopád vpravo?, hovorí do vysielačky. Samozrejme!



Vodopád Athabasca si potrpí na dúhový diadém



Ale aj bez dúhy je krásny



Desiatky fotografií som urobil za jazdy z auta. Podobne nádherné výhľady nás sprevádzali celou cestou z Jasper do Banff



Meno tohto krásneho kaňonu som si zabudol poznačiť



Nádherné jazero, napájané ľadovcom - Peyto Lake



Tohto pokojne sa pasúceho maca z bezpečnej vzdialenosti z cesty sledovali posádky asi desiatich aut (pár minút od kempu Mosquito, kde sme nocovali)



Asi lykožrútom napadnuté vyschnuté stromy (neďaleko Revelstoke National Park)



Zavlažované polia a lúky ostro kontrastujú s púštnym charakterom okolitého terénu (kdesi v údolí rieky Thompson)



O takejto dovolenke sa nám ani nesnívalo. Vďaka, Marika aj Tibor!









































































































Your rating: None Average: 3 (4 votes)

2009 - 08 (August) - Náhodné postrehy zo života v Haines Junction - Andrej Doboš

Medvede
To, že život v malej osade na Yukone bude iný než vo Vancouveri, som očakával. Aké však rozdiely naozaj budú, to som do príchodu sem len hádal.

Napríklad, vedel som že je tu viac medveďov ako ľudí, takže keď sa malý grizly štveral po stromoch okolo miestnej pekárne, veľmi som prekvapený nebol. A keď sa večer rozbrechali psy ako sme tak hrali pri svetle petrolejok karty, rýchlo mi došlo, že každý siahol po svojej puške nie z obavy pred zlodejmi.

Telefóny
Keď mi ale niekto povedal, že jeho telefónne číslo je „tisíc štyristo“, chvíľu mi trvalo než som si uvedomil, že o čo ide. Celý Yukon má tú istú medzimestskú predvoľbu, a celá Haines Junction je napojená na jednu ústredňu s tým istým predčíslím, takže ľudia bežne uvádzajú len posledné 4 cifry telefónu.

Ak máte takzvaný „celosvetový“ mobil, kľudne ho nechajte doma. Na Yukone fungovať nebude. Hoci skoro na celej Zemi sa pužíva technológia GSM – alebo sa k nej prechádza od starších systémov – na Yukone funguje len CDMA.

Ani jedno z najznámejších telefónnych čísel v Severnej Amerike – 911 – tu celkom nepracuje: Asi na pol ceste medzi Whitehorse a Haines Junction je tabuľa označujúca koniec oblasti obsluhovanej záchrannou službou 911.

Elektronika a Internet
Rýchlo sme sa naučili, že nastavovať hodiny na šporáku, mikrovlnke, či DVD prehrávači nemá zmysel – čoskoro bude ďalší výpadok prúdu a hodiny bude treba nastavovať znovu. Budíky treba používať alebo mechanické, alebo na batérie. Akumulátormi zálohovaný zdroj napätia pre počítač je nevyhnutnosťou.

1. septembra 2009 Yukon oficiálne vstúpil do 21. storočia a pripojil sa k Internetu optickým káblom! Samozrejme, to sa týka len veľkých miest, ako Whitehorse. Ostatní sa stále musia spoliehať na vlastné satelitné modemy, alebo rádiovú sieť miestnych telekomunikácií.

Pred nedávnom vliezla veverička do trafostanice, trišvrte Yukonu stratilo elektrinu a Internet prestal fungovať asi na tri týždne. Napriek tvrdeniu v novinách, že to bola výnimočná situácia, domáci mi radia byť na také pripravený.

Budúci mesiac, keď pôjdeme do mesta nakupovať zásoby, zaobstaráme si aj naftový generátor.

Inzercia
Nespoľahlivosť Internetu je jeden z dôvodov, že webové stránky typu Craig’s List sa tu neujali. Vo Whitehorse ľudia inzerujú v novinách. V Haines Junction, kde noviny vychádzajú štvrťročne, sa inzeruje na nástenke miestnej pošty. Vzhľadom na to, že pošta sa do domov neroznáša, ale každý si po ňu chodí osobne, je to pomerne logické miesto.





Smetiari tu tiež nechodia. Miestna samoobslužná skládka je otvorená 24 hodín denne, 7 dní v týždni.



No a pre tých, ktorých aj na Yukone považujú za čudákov a ktorým sa Haines Junction s 800 obyvateľmi zdá preľudnená, je tu potom sobotná relácia Trader Joe. So starým krátkovlnným rádiom a rádiotelefónom sa tam dá predávať a kupovať hocičo a od hocikiaľ.

Nezávislosť
Mnohí prídu na sever snívajúc a o drsnom, ale nezávislom živote na samote, ďaleko od civilizácie. Ako však jeden miestny komik povedal, v tom lepšom prípade ich nájdu záchranári prv než medvede alebo 50-stupňové mrazy.

Začiatkom leta sa jeden nadšenec rozhodol bývať v divočine na pomedzí Yukonu a Aljašky. Napriek tomu, že toto bolo jedno z najlepších liet čo domáci pamätajú a dotyčný bol v kraji prekypujúcom rybami a divinou, nedávno zúfalo volal aby poňho prišli.



Sú však ľudia, ktorí – aspoň krátkodobo – v divočine prežiť vedia. Pred pár dňami sme hľadali jednu pani, ktorá sa nevrátila zo zbierania čučoriedok. Kvôli jej vysokému veku, zdravotným problémom a ranným mrazom sa každý o ňu veľmi obával a vyše dvadsať dobrovoľníkov ju hľadalo do hlbokej noci. Ako sa neskôr ukázalo, dotyčná mala slabý infarkt, ostala dezorientovaná a vybrala sa zlým smerom. Našli ju až ráno, vďaka dymu z jej táboráku. Keď zbadala záchranarov, jej hlavnou starosťou bolo dôkladne uhasiť oheň.

Zima
Prichádza čas, keď sa musím rozhodnúť či tu stráviť aj zimu (čím nemám na mysli prízemné mrazy čo koncom júla zabili našu úrodu zemiakov alebo začiatkom augusta obielili okolité hory).

Napriek tomu, že izolácia na mňa dolieha silnejšie než som dúfal, asi tu ešte chvíľu ostanem. Chystám sa učiť domácich ako opravovať počítače a oni zas sľúbili, že ma naučia jazdiť na psích záprahoch.

Andrej Dobos



































































Your rating: None Average: 2.7 (3 votes)

2009 - 08 (August) - Mraznička sa vyprázdňuje, poľovačka sa blíži

Po jarnej poľovačke na medveďa prichádza leto a pre poľovnika sú letné mesiace ako pre námorníka “život na suchej zemi.” Ku koncu augusta sa dni pomaly krátia a včasráno cítiť čerstvý a chladnejší vzduch. Pre poľovnika to znamená vyčistiť pušky a prázdnu mrazničku a dúfať, že sv. Hubert nám dopraje úspešnú poľovnícku sezónu.

Priatelia poľovníci určujú spoločne stratégiu na novú sezónu, kde ísť a na čo sa bude poľovať. Človek sa ani nenazdá a jesenná poľovnícka sezóna sa skončí a ostane nám len veľa sponienok, možno nejaká divina v mrazničke a album plný poľovníckych fotografií, ktoré počas dlhých zimných večerov budeme s hrdosťou ukazovať našim priateľom a známym.

Ján Volentier a Garry Andrejčák, predseda a podpredseda Slovenského poľovníckeho klubu sv. Huberta v Britskej Kolumbii


Poľovať na “Mountain Goats”, horské kozy, je jedna z najtvrdších poľovačiek. Terén je veľmi strmý a kozy majú dobrý zrak.


O takejto fotke niektorí poľovníci iba snívajú


Najsť takúto chatku v divej prírode je vzácnejšie ako bývať v Hilton alebo v Carlton v Bratislave


Už sa nemôžem dočkať, kedy sa vrátim k mojej manželke


Dúfam, že z mojej dcérky bude tiež polovníčka






















No votes yet

2009 - 08 (August) - Volejbalový turnaj

V neděli 16. 8. 2009 se asi 50 nadšenců pro plážový volejbal sešlo na Spanish Banks ve Vancouveru, kde si všichni užili krásný a slunečný den. Asi polovina z nich si zahráli volejbal na pláži o cenu, druhá polovina přišla fandit nebo si jen popovídat s přáteli a poznat nové tváře.

Vítězný tým pod vedením Jana Procházky si mohl osvěžit po skvělém výkonu vychlazenou odměnou. Po celý den vládla velmi přátelská atmosféra, byly slyšet radostné výkřiky ze získaného bodu. Všichni zúčastnění odcházeli spokojení z dobře prožitého dnu a s otázkou: Kdy se zas bude něco konat? Zdenka Beranová-Křížová České a Slovenské Združení, Vancouver

No votes yet

2009 - 09 (September) - Charlie

Karol Bodnár (Charlie) organizuje vysokohorské túry naprieč celou Britskou Kolumbiou ako sú "snowshoeing", "hiking", "canoeing", "fishing", "back country skiing", "x-country skiing", "gold washing" a podobne. Máte záujem? Zavolajte mu na 1-604-314-6356.
Your rating: None Average: 2.8 (10 votes)

2009 - Náš malý Slovák v Kanade

Pred niekoľkými rokmi mi v jednom slovenskom internetovom magazíne pre mladé mamičky uverejnili obsiahly článok o našom vtedy sotva štyriapolročnom vnúčikovi Martinkovi. V podstate to bola zbierka rôznych situácií a výrokov, kde hlavnú úlohu hrali jeho jazykové vyjadrovacie schopnosti. Vancouverský rodák sa narodil slovenským rodičom, ktorí ho v anglickom jazykovom prostredí odmalička priúčali aj slovenčine. Veď ináč by sa s nim jeho milujúci starí rodičia, hlavne babak Majka a dedok Jarko, nedohovorili. Babak a dedok? Nuž, takto nás začal volať, keď sme ho ako 19-mesačného navštívili v Kanade po prvý krát. Táto rozkošná skomolenina sa nám zapáčila a tak sa vžila, že nás doteraz takto oslovuje nielen on, ale aj celá rodina. A dnes 9-ročný Martin sa už aj sám dokáže zabaviť na svojich „hláškach“ spred piatich rokov.

Prinášam aspoň stručný výber jeho vtedajších výrokov, dokumentujúci, ako si malý chlapec, vychovávaný v anglofónnom prostredí dokázal poradiť s úskaliami jedného z najťažších jazykov – slovenčiny.

Martin z angličtiny do slovenčiny prepínal celkom hravo, slovenská gramatika mu však robila dosť veľké problémy. A tak vznikali novotvary a skomoleniny, niekedy až jazykové hlavolamy. Snažil som sa ich zapisovať, a tak vznikla táto malá zbierka Martinkových výrokov a situácií, ktoré sme s nim zažili vo Vancouveri a na týždňovej rodinnej dovolenke v Mexiku.

Konečne ide po veľkom prehováraní spať, ale ešte si v posteli „číta“ šlabikár. Všetci mu dávajú pusinku a želajú dobrú noc. Keďže som posledný, štvrtý, prestáva sa mu to páčiť, a tak na mňa priam zavrčí: Prestaň mi povedať dobrú noc!

Dedok, koľko máš rokov? Šesťdesiatjeden. A babak koľko má rokov? Choď sa jej spýtať! Babka mu po pravde odpovie, že päťdesiatsedem. Keď sa za mnou vráti, hovorím mu, aby jej povedal, že na to nevypadá. Martin sa vráti do kuchyne a zahlási: „Nevypadni, babak!“

Podáva mi cukrík: Hoď to do tvoje bruško!

Babka ho škrabká po chrbte: Prestaň, babak, bolíš ma na chrbát!

Leží na koberci: Babak, možeš mi dať vankúšik pod moje riťka?

Pri hre narazí do postele: Ja som sa buchol do moj vajc.

Zo škôlky boli na exkurzii u “fejrmenov”, teda u hasičov. Keď sme sa vracali domov, tak ma na ulici poučuje: Keď na teba horí tričko, ty musíš stop, padnúť na zem a kotúlať. A už mi to chce predvádzať priamo na tráve pri chodníku. Hovorím mu, že mi to ukáže až potom, doma. Dobre, ja ti to potom ukažam. Prídeme domov a hneď to opakuje, teraz už aj s praktickou ukážkou. Pýtam sa ho: A čo potom, keď sa pokotúlaš? No, to sa vymazá. Čo sa vymazá? Plesne sa po čele: To oheň!

Chceme, aby sa Martin šiel bicyklovať, ale odmieta, on chce ísť hrať golf. Babka mu hovorí, že nie, lebo pršalo a trávnik je ešte mokrý. On jej na to: Babak, to nemožeš povedať, ako pršalo, ja som nahnevaný od toho!

V Mexiku vykladá svoj zážitok: Prišli na izbičke muchy, ja som chcel to pobiť, ja som to netrafil. Potom rozbil som čelo. Ukáž, kde si si rozbil čelo?, pýta sa s účasťou babka a odhŕňa mu vlásky. Nie toto čelo, ale čelo, čo letí!, vysvetľuje. Myslel tým včelu.

Babka pred odchodom na pláž straší Martinka, že keď nebude jesť, bude ľahký a zoberie ho veľká vlna. Babak, ty si povedal, že velky vlna zobere Martinka a pohrozí sa prstom: To nebol dobre, to neni sranda!

Poďte, ja som už nervózny!, volá nás inokedy zasa on k bazénu. A čo je to nervózny, aký si vtedy?, pýtam sa. Jedovatý!, odpovie hneď. Čo je to jedovatý?To je, keď ty ma hneváš!, uzavrie debatu.

Sedíme po večeri pri pohároch margarity a Martin džúsu. Keď ho to už omrzí, povie: Poďme už do náš domček. A kdeže je tu náš domček? Tam, kde sú naše kufra.

Pred odchodom na golfové ihrisko, na ktoré sa už dlho veľmi teší, hovorí babke: Babak, ty ma budeš potom na golfe kŕmiť. A čo, ty nemôžeš jesť sám? Nie, lebo ja mám len dve ruky! To je predsa jasné, že golfová palica sa nedrží v jednej, no nie?

Martin jedol žemľu v obývačke, čo zanechalo na koberci hromadu omrviniek. Babka mu hovorí: Čo je toto, Martinko? Bez mihnutia oka odvetí: Som sa omrvil, babak.

Stavia si vežu z plastových kužeľových pohárikov, ktorá sa mu vzápätí zrúti. Sa mi to spadlo, povie prekvapene.

Objaví , že má dieru na nohaviciach a oznamuje maminke: Mám pokazené gate, mám tam jama.

Keď sme prilietali z Mexika, tak sme sa pri klesaní nad Vancouverom dostali do silnej turbulencie. Lietadlo sa s nami trepalo, ľudia výskali, Martin na sedadle medzi mnou a babkou sa nás kŕčovito držal za ruky a hovoril: Držaj ma pevne! a po chvíli: To nedopadne dobre! Toto nedopadne dobre!

Ideme v hustej premávke po Vancouveri. Martin hovorí: Toto je trafik, pričom to vyslovuje ako „črafik“ Pýtam sa: A čo to znamená? Črafik to je, ked je vela auta, nemoža isť rychlo.

Ideme autom po diaľnici. Zo svojej sedačky hovorí vedľa sediacej babke: Pozri sa dozadu, babak! Prečo? Ja musim vidiť, či sa nezrazi auto na nas.

Boli sme na túre. Idúc lesom, pozeráme, či tam nerastú huby. Martin hovorí: Tu rastú hríby, ale neprejedené. Zrejme mal na mysli nejedlé.

Na plaveckom kurze: Ja viem plávať, len neviem zostať do hlbokej vody navrch.

Dedok, ty si neni mňa, ja možem robiť, čo ja chcem, hovorí mi, keď mu niečo prikazujem.

Babak, zdlhšili sa ti vlasy.

Roky bežia, Martin už tretí rok chodí do francúzskej základnej školy, k angličtine mu pribúda ďalší svetový jazyk. A slovenčina? Babka sa pri ostatnej návšteve snažila, aby ho naučila po slovensky čítať, ale on na to To je úplne moc ťažké.

A na záver ešte jeden jeho výrok, hodný budúceho ekonóma. Keďže často sedávam pri počítači, manželka aj s dcérou mi občas vyčítajú, že sa len zabávam, miesto toho, aby som niečo pomohol v domácnosti.

Však to je moja práca, bránim sa, keď píšem na Slovensko maily, ako si tu žijeme. A na to Martin: Písať na kompjúter neni práca. Keď ty napíšeš, potom pošleš a potom pošlú peniaze tebe, to je práca!

Tak vidíš, pán šéfredaktor, ako mu mám dokázať, že pracujem, keď píšem článok pre Slovo z Britskej Kolumbie?!

Jaroslav Daniš, alias dedok Jarko



























































AttachmentSize
danis1.jpg55.02 KB
danis3.jpg85.4 KB
danis2.jpg77.09 KB
Your rating: None Average: 4 (1 vote)

2009 - Stretnutie generácií v New Westminstri

15. novembra 2009 sa zišli vo farskej hale členovia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, aby si pripomenuli úsilie a prácu svojich už nežijúcich predchodcov a starých žijúcich farníkov, vďaka ktorým sa môžeme pravidelne stretať na slovenských sv. omšiach v našom útulnom kostolíku a pri rôznych národných, spoločenských, duchovných a kultúrnych stretnutiach vo farskej hale.

Stretnutie, pod vedením Fr. Juraja, pripravili členovia starej i novej farskej rady.Po výdatnom obede, ktorým sa úspešne predstavili mladé gazdinky, si prítomní vypočuli dojímavý príhovor pána Petra Levarského, v ktorom si zaspomínal na rodné Slovensko básňou Andreja Sládkoviča Detvan. Vyzdvihol zásluhy staršej generácie o zachovanie našej národnej identity a tiež poprial veľa pekných pokojných chvíľ generácii služobne i vekovo starších spolurodákov v kruhu našeho farského spoločenstva.

Pán Jozef Starosta oživil spomienky pamätníkov premietaním fotografií z 30-tych až 70-rokov minulého storočia, ktoré dokumentovali národný, náboženský a spoločenský život našich predchodcov v Britskej Kolumbii. Mnohí z prítomných sa spoznali na fotografiach a podelili sa s nami svojimi spomienkami „z prvej ruky“.

Všetci prítomní sa zhodli na tom, že to bolo vydarené stretnutie, ktoré by bolo užitočné častejšie zopakovať. Na záver padol návrh z pléna, aby sme si spravili skupinovú fotografiu, ktorá môže budúcim generáciam slúžiť ako „historická“. Hoci na fotografii nie sú všetci zúčastnení, tobôž nie všetci farníci, sú na nej zastúpené všetky vekové kategórie našich farníkov, od najmladších po najstarších.

Nebohý Fr. Viliam Lacko SJ, zakladateľ farnosti pred 50 rokmi, by sa určite tešil vidiac, že farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri aj po polstoročí je živou farnosťou a že počas sv. omše sa kostolom neozýva iba pekný slovenský spev, ale aj plač malých detí.







Your rating: None Average: 2 (4 votes)

2010 - 03 (Marec) Slovenské Paralympijské medaily - Návšteva pána Riapoša v New Westminsteri, 21.marec 2010

Slovenské Paralympijské medaily - Návšteva pána Riapoša v New Westminsteri, 21.marec 2010

AttachmentSize
IMG_2569.JPG306.93 KB
Your rating: None Average: 4.5 (2 votes)

2010 - 07 (Jul) - Hody v New Westminsteri

V Slovenskej republike je 5. júl štátnym sviatkom svätých Cyrila a Metoda. Je to významný deň aj pre našu slovenskú farnosť v New Westminsteri, v Britskej Kolumbii na pobreží Pacifiku. Náš kostol je zasvätený týmto slovanským vierozvestcom a patrónom Európy – takže v nedeľu, ktorá je najbližšie k 5.júlu mávame obyčajne hody.

Ani tento rok nebol výnimkou. Hody sme mali 4. Júla. Hlavným celebrantom slovenskej sv. Omše bol Otec Kazimír zo Slovenska, ktorý nás vo svojej “hodovej” kázni vyzval k jednote, ktorá je rovnako potrebná doma na Slovensku ako aj ďaleko od rodného kraja a k vernosti “Dedičstvu Otcov”.



Popoludní bol piknik v “Hume” Park. Je to veľké parkové priestranstvo neďaleko od kostola, kde tradične poriadame slovenské pikniky už po mnoho a mnoho rokov. Tento rok nám počasie veľmi neprialo. Napriek chladnejšiemu vánku a dáždíku, ktorému neustále “viseli nohy”, sa v3ak v parku zišlo viac ako 50 krajanov pri dobrom guláši, priateľskej debate a aj pri túžbe spláchnuť si hrdlo nápojmi, ktoré neslobodno v Kanade na verejných priestranstvách konzumovať.

Nakoniec, ako ukazujú fotografie, každý si prišiel na svoje.









Tohoročný piknik, ako aj pikniky v uplynulých dvoch rokoch pre potreby farnosti , obrázkami aj videom zdokumentoval pán Ján Plaček z Bratislavy, ktorý je na návšteve u svojej dcéry Slávky. Vďaka, pán Plaček. js

No votes yet

2010 - História farnosti v New Westminster - namiesto úvodu

Keď sme sa takmer pred 25 rokmi, presťahovali z Prince George do Vancouveru, prvou vecou bolo pozrieť sa do telefónneho zoznamu, kde som našiel “Sts. Cyril and Methodius Slovak Church” v New Westminster. Keď som prvýkrát prišiel do slovenského kostolíka, bol som milo prekvapený. Ďaleko od Slovenska, na druhom konci zemegule, pri pobreží Pacifiku, v spleti angličtiny a iných jazykov, som sa mohol započúvať do slovenských omšových piesní, do slovenských modlitieb. Nechcelo sa mi tomu ani veriť. Kázeň slovenského jezuitského misionára Otca Šveca bola tiež v slovenčine, ktorá však bola trošku staršia a tiež trošku poznačená dlhodobým pobytom v Afrike a Amerike.

Po sv. omši sa nám prihovorili viacerí farnici: Ako dlho si v Kanade? Odkiaľ si zo Slovenska? Z Bánoviec? Ja som z Partizánskeho, v Bánovciach som trénoval futbalistov, volám sa Kasanič. Pred nedávnom sme sa do Kanady presťahovali z Austrálie. Stretol som tam tvojho bratranca Miša. Máš robotu? Nemáš? Nič sa neboj. Kanada je dobrá krajina. Potrvá vám to nejaký čas, ale bude dobre. Spievaš? Prídi na chórus, potrebujeme spevákov.

Postupne som sa zoznamoval so životom v slovenskej farnosti, so spevákmi, s piknikmi, s tanečnými zábavami, s činnosťou krajanských spolkov, 1.Slovenskej Katolickej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, ale tiež so širšou slovenskou komunitou, hlavne športovou, s futbalistami a s tenistami.

Členovia nášho farského spoločenstva však vždy zostali tými prvými, na ktorých som sa obracal, keď som bol v núdzi. Otec Lacko, jezuita, zakladateľ farnosti, bol vždy naporúdzi s dobrou radou alebo praktickou pomocou a rovnako aj viacerí farníci, ktorí sa postupne stávali našimi známymi a priateľmi.

Mnohe situácie a medziľudské vzťahy vo farskom spoločenstve som nechápal, pretože mali korene niekde v minulosti, o ktorej som nič nevedel. Niekedy sa mi zdalo, že viem ako riešiť nejaký problém, a chcel som byť prilis aktívny, ale Otec Lacko, ktorý dokonale poznal situáciu vo farnosti za predchádzajúcich 25 rokov ma okamžite usmernil a patrične schladil “no-no-no” Jozef, tak toto sa tu robiť nebude.

Život farského spoločenstva som začal viac chápať až takmer po 10 rokoch, keď sme v r. 1995 pripravovali oslavu 35. výročia založenia farnosti a ked ma vtedajší správca farnosti, Otec Ján Kadlec, tiež jezuita, požiadal o pomoc pri príprave fotografií a historických materiálov zo života farnosti za uplynulých 35 rokov. Až pri prezeraní fotografii, ktoré sme zhromaždili od starších farníkov a pri listovani v ročenkách jezuitov počínajúc rokom 1952 až do roku 1990, som si plne uvedomil skutočný význam farnosti pre slovensku komunitu na poli duchovnom, náboženskom, národnom, spoločenskom aj kultúrnom.

Koľko kázní odznelo v slovenskom jazyku, koľko sv. omší, krstov, svadieb, pohrebov vyslúžili Slovenskí jezuiti, Otcovia Sprušanský, Dančo, Javorka, Lacko, Žabka, Švec, Kadlec. Koľko divadiel sa odohralo, koľko piknikov, koľko spoločenských zábav, aká bohatá činnosť 1. Slovenskej Katolíckej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, koľko reprezentačných vystúpení v slovenských krojoch pri rôznych kanadských oslavách, koľko vianočných kolied a veľkonočných pašií odznelo, ako Slovenská škola úspešne udržiavala slovenský jazyk u detí a mladých farníkov po r. 1968. A v neposlednom rade, koľko financií a času venovali naši predchodcovia pri kúpení a oprave nášho slovenského kostolíka.

Začal som sa úplne inak, s úctou a obdivom pozerať na “služobne” starších farníkov. Na organistu a dlhodobého predsedu 1.Slovenskej Katolíckej Mužskej Jednoty Janka Vargu, na herečku v mnohých divadlách a predsedníčku 1. Slovenskej Katolíckej Ženskej Jednoty Mary Benešovú, na neúnavného pracovníka v spolkovom živote a dlhoročného predsedu Kanadskej Slovenskej Ligy Jana Kaprálika, na učiteľku slovenskej školy Reginu Tobiášovú a na mnohých iných starousadlíkov, ktorí stáli pri zakladaní farnosti v r. 1960.

Koncom 90-tych rokov farnosť začala prechádzať výraznými zmenami. Emigrácia vo forme utečencov prestala, starší členovia farnosti odumierali, jezuitská misia v Kanade končila a visela nad nami otázka, co bude s našou farnosťou. Nasledovalo obdobie písomných i osobných prosieb a žiadostí skupiny farníkov i jednodlicov, ako aj obdobie tichých modlitieb za slovenského kňaza vo farnosti.

R. 1999 zavítal k nám mladý, vitálny kňaz, Roman Seko, ktorého nám dočasne poslal banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Tým začal do našej farnosti príliv novej krvi, nového elánu, nového duchovného života. Za uplynulých 10 rokov sa v našej farnosti krátkodobo vystriedali kňazi Roman Seko, Pavol Hudák, Andrej Darmo, Vladimír Dzurenda, Martin Harčar. Dlhodobo u nás posobili knazi Jozef Menuš a Juraj Kopanický, ktorý je s nami dodnes.

Za posledných 10 rokov naša farnost omladla, nielen za oltárom, ale tiež v laviciach. Do Vancouveru a okolia prichádzaju mnohé slovenské dievčata a chlapci krátkodobo i dlhodobo, za prácou. Niektorí novodobí immigranti nás prídu pozrieť iba raz, dvakrát, získať potrebné informácie a idú ďalej svojou cestou. Iní sa z času načas vracajú, hlavne vtedy, keď zacítia duchovný hlad a prázdnotu. Avšak mnohí mladí zakotvia v našej farnosti a sú trvalým prínosom pre farské spoločenstvo. Príkladom je skupina mladých, ktorí spevom okrášľujú slovenské bohoslužby.

Čo ma však najviac teší je, keď sa spev z chórusu mieša s detským krikom a plačom alebo keď sa malé deti, ktoré sa sotva naučili chodiť, začnú pri podávaní svätého prijimania motať pod nohami starých krivkajúcich farníkov alebo sa vyberú počas pozdvihovania preskúmať, co sa to tam pri oltári vlastne robí. Viem, je to veľakrát rušivé, ale, na druhej strane, farské spoločenstvo, v ktorom plačú malé deti a drobizg sa motá popod nohy starým alebo okolo oltára, také spoločenstvo je živé. A naše farské spoločenstvo je naozaj živé. Pán Boh zaplať.

Dnes, po takmer 25 rokoch života vo farnosti sv. Cyrila a Metoda si plne uvedomujem, aké je to požehnanie, že máme vlastný slovenský kostol, že máme slovenského kňaza, že máme slovenské farské spoločenstvo, ktoré sa skladá z farníkov všetkých vekových kategórií.

Tento rok, 2010, slávime 50 rokov trvania našej farnosti. Je to čas obzrieť sa dozadu, do minulosti, poďakovať sa našim predchodcom za všetko, čo pre našu farnosť urobili, za všetku dobrovoľnu prácu, za finančné príspevky, za to, že vlastne máme tento náš malý, útulný kostolík. Je to však aj čas, aby sme sa pozreli do budúcnosti, aby sme sa zamysleli, čím može naša generácia prispieť, aby farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminster bola živá a zdravá aj o ďalších 25, ci 50 rokov. Aby budúci kňazi v nasej farnosti mohli konštatovat spolu s nebohým zakladateľom farnosti, Otcom Lackom, ktorý pred 25 rokmi napísal do ročenky Jezuitov:

„Som rád, že môžem povedať, že naša farnosť rastie, prekvitá a prináša bohaté ovocie. Moje želanie je, aby tak pokračovala na väčšiu slávu Božiu, na radosť Cirkvi a nie na poslednom mieste i na radosť farníkov.“

Jožo Starosta





























Your rating: None Average: 1 (1 vote)

2010 - Kňazi pôsobiaci vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri v rokoch 1960-2010

V predchádzajúcom čisle nášho časopisu sme načrtli začiatky slovenskej farnosti v New Westminsteri. Táto téma by však nebola úplná, keby sme nespomenuli osobnosti kňazov, ktorí svojou jedinečnou a neopakovateľnou činnosťou vytvorili hodnoty, ktoré sú nielen hmotného charakteru, ale sú to predovšetkým hodnoty hlboko vryté v mysliach a srdciach miestnych Slovákov.





Jezuitská misia


Na založení a spravovaní slovenskej farnosti v New Westminsteri majú veľkú zásluhu otcovia jezuiti, ktorí po likvidácii kláštorov na Slovensku v roku 1951 obrátili svoju pozornosť na misie medzi zahraničnými Slovákmi.

Azda najväčšiu zásluhu na vzniku a rozvoji farnosti mal otec Viliam Lacko, SJ, ktorý začal svoju kňazskú činnosť medzi slovenskými veriacimi v roku 1958. S jeho pomocou si 10. apríla 1960 odkúpili kostol sv. Michala v New Westminsteri, ktorý po renovácii zasvätili sv. Cyrilovi a Metodovi. Vancouverský arcibiskup Wm. M. Duke následne o. Lacka vymenoval za duchovného slovenskej farnosti. Pod jeho vedením sa farnosť postupne renovovala a rástla pripojením slovenských rodín žijúcich v okolí.

Otec Lacko sa však nevenoval len výlučne slovenským veriacim. Za celý čas jeho pastoračného pôsobenia v New Westminsteri slúžil aj ako duchovný v nemocnici pre ľudí s duševnými poruchami. V tom čase mu prišli vypomáhať ako kapláni jezuiti o. Sprušanský, neskôr o. Dančo a po ňom aj o. Javorka. Od roku 1974 pôsobil ako farár vo Windsore, Ont.

V roku 1981 sa o. Lacko opäť vrátil do New Westminter. Zapojil do organizovania života veriacich a potrebných renovácii v kostole. Okrem iného organizoval pravidelné stretnutia s mládežou a napomohol k založeniu orchesteru “Tatra boyz”. Ako sám popisuje v jezuitskej ročenke z roku 1992, za jeho pôsobenia vyrástli pre kňazské a rehoľné povolanie jeden kňaz – jezuita a profesor ( o. Kolarčík, SJ), rehoľnica pôsobiaca v Japonsku (Jean Michalec), kartuziánsky mních (Štefan Tobiáš) a seminarista v Nemecku. V jeseni 1992 ho však jeho chatrné zdravie donútilo odísť na zaslúžený odpočinok. Svoj život dožil v Misijnom dome v Cambridge, Ontario.

V roku 1969 nastúpil do farnosti ako farár o. Ján Žabka, SJ. Počas jeho pôsobenia vo farnosti nastal veľky príliv slovenskej emigrácie. Z podnetu nových slovenských rodín sa pri kostole založila slovenská škola pod vedením pani Reginy Tobiášovej, kde sa vyučovali deti v nedeľu po sv. omši. Nová emigrácia podnietila oživenie národnokultúrnych podujatí, piknikov, bazárov a večierkov. Počas pôsobenia o. Žabku sa vymaľoval kostol, vybudovala vstupná hala a kúpil sa nový organ. To všetko oživilo spolucítenie a povzbudilo slovenskú komunitu pri kostole k väčším ambíciám, spolužitiu a dopomohlo k zachovaniu slovenského jazyka aj medzi dorastom. V roku 1976 predstavení rehole preložili o. Žabku do farnosti sv. Cyrila a Metoda v Toronte, kde aj zomrel 10. októbra 1991.

V rokoch 1976 – 81 pôsobil v tunajšej farnosti o. Ján Švec, SJ, ktorý dlhé roky pôsobil ako misionár v Afrike. Svoje skúsenosti a pamäte z misionárskej práce potom dvojjazyčne publikoval v Kanade pod názvom “Africa, My Love” alebo “Zápisky z Afriky. Po odchode z New Westminsteru pôsobil vo Windsore. V roku 1990 odišiel navštíviť rodné Slovensko a svoju rodinu a pri návrate späť do Kanady zomrel 8. augusta 1990.

Po odchode o. Lacku, od roku 1992 pôsobil vo farnosti o. Ján Kadlec, SJ. V pamätiach veriacich je zapísaný ako horlivý a pracovitý kňaz, ktorý nielen organizoval ale aj priamou činnosťou sa podieľal na zveľaďovaní farnosti. Počas jeho pôsobenia sa obnovila strecha haly, kuchyňa a tiež aj sociálne zariadenia v hale. Do vybavenia fary pribudol počítač a následne sa začali vydávať novinky s farskými informáciami, tzv. buletíny. V máji v roku 1999, keď bola činnosť slovenskej jezuitskej misie v zahraničí ukončená generálnym predstaveným jezuitskej rehole v Ríme, o. Kadlec odchádza do Cambridge pôsobiť ako správca Misijného domu. V súčasnosti pôsobí v jezuitskom centre v Piešťanoch.

Kňazi banskobystrickej diecézy

Zánikom slovenskej jezuitskej misie v zahraničí hrozil aj zánik slovenskej farnosti v New Westminsteri. Preto veriaci zorganizovali prosebnú petíciu s prosbou o stáleho kňaza a poslali ju všetkým slovenským biskupom. Túto žiadosť podporil aj vancouverský arcibiskup Adam Exner. Na petíciu pozitívne zareagoval diecézny biskup banskobystrickej diecézy, Rudolf Baláž, keď v letných mesiacoch, v roku 1999 poslal do New Westminsteru kňaza o. Romana Seka. Farníci si mladého kňaza veľmi rýchlo obľúbili pre jeho priateľský a bezprostredný prístup. Priniesol nového ducha, mladícky elán, zapojil do činnosti a pomoci pri kostole poslednú vlnu slovenských rodín a mladé vzdelané dievčatá, pracujúce ako “nannies” v kanadských rodinách. V tom čase zavítali do farnosti aj otcovia redemptoristi z Podolínca, ktorí viedli misie v slovenských farnostiach v USA.

V septembri 1999 sa novým duchovným vo farnosti stal o. Jozef Meňuš, ktorý bol slovenským veriacim prisľúbený na tri roky. Ako mladý kňaz priniesol nové myšlienky a iniciatívu. Dopomohol k založeniu troch tried slovenskej školy, ktoré viedli dievčatá “nannies” – učiteľky. Na podchytenie mladých, založil týždenné stretnutia náboženských rozhovorov. So skupinkou mladých tak organizoval rôzne spoločné podujatia, ako boli púte do Mission a pod. Jeho zásluhou bola založená hospodárska rada, úspešne sa splnil Project Advance a v roku 2000 sa začali dôkladne renovácie fary a kostola. Vybudoval sa nový mramorový oltár, kazateľnica, bočné podstavce a mramorová dlážka okolo oltára. Na fare sa vybudovalo horné poschodie a ohradil dvor. To všetko sa mohlo udiať aj vďaka mnohým dobrovoľníkom, ktorí vo svojom voľnom čase, na úkor oddychu a pomoci vo svojich vlastných rodinách, prichádzali, aby pomohli skrášliť farské prostredie.

Počas pôsobenia o. Jozefa do farnosti dvakrát zavítal vancouverský arcibiskup Adam Exner. Najskôr pri príležitosti 40. výročia založenia farnosti a neskôr pri posviacke nového oltára. Okrem neho prišiel aj na návštevu v lete 2001 pomocný banskobystrický biskup Tomáš Galis, spolu s o. Romanom Sekom. Po trojročnom pôsobení v máji 2002, sa o. Jozef rozlúčil so svojimi veriacimi. Zanechal za sebou veľa dobre vykonanej práce, ku ktorej prispel aj svojimi vlastnými rukami.

V lete 2002 prišiel do farnosti o. Juraj Kopanický, ktorý si veriacich získal svojim typickým kňazským, jemným, tichým ale náročným prístupom. Jeho prvoradým cieľom je duchovný rast jemu zverených veriacich, čo dosvedčuje aj účasť na školení v Inštitúte pre svetovú evanjelizáciu (The Institute For World Evangelization – ICPE Mission) v mesiacoch september 2007 - február 2008.

Počas jeho neprítomnosti, arcibiskup vancouverskej diecézy R. Roussin, poveril vedením farnosti dominikána fr. Gabriela de Chadarevian, OP, ktorý zaujal svojou ráznosťou, veľkým duchom a entuziazmom. Počas jeho pôsobenia sa veriaci mohli zúčastniť biblických stretnutí, ktoré síce boli v anglickom jazyku, ale napomohli duchovnému rastu a vedomostiam v oblasti biblických vied.

Vďaka spoločnej podpore veriacich i niektorých jednotlivcov, mohli do farnosti zavítať kňazi zo Slovenska, ktorí sa venujú práci s mládežou. Túto potom mali možnosť odprezentovať a získať od veriacich aj finančnú pomoc.

V mesiaci september pobudol vo farnosti o. Andrej Darmo, správca Diecezného centra mladých v Španej Doline. V mysliach ľudí je hlboko zapísaný jeho citlivý individuálny prístup a homílie približujúce lásku Boha s príkladmi zo skutočne žitej viery.

V októbri zavítal do New Westminsteru už po tretí krát o. Pavol Hudák, duchovný správca Domu Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, známy svojimi prednáškami a knihami v oblasti čistoty v predmanželských vzťahoch. Veriacich v New Westminsteri oslovil svojou sériou nedeľňajších homílií o kresťanských čnostiach a tak im načrtol náročnú, no zato príťažlivú cestu kresťanstva.

S o. Hudákom sa vymenil o. Vladimír Dzurenda, bývalý misionár v Kazachstane, v súčasnosti farár vo Važci a duchovný Diecézneho centra voľného času. Otec Dzurenda zaujal svojou tichosťou a duchovnou hĺbkou. V rámci bezprostrednej prípravy na Vianoce sa veriaci mohli zúčastniť duchovnej obnovy, ktorá trvala dva dni a boli v nej zahrnuté prednášky, adorácia a spoločná modlitba pred Eucharistiou.

Dva týždne pred Vianocami sa s o. Dzurendom vystriedal o. Martin Harčár, kaplán Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Do pamäti mnohých sa zapísal ako charizmatický kazateľ s neopakovateľnou schopnosťou osloviť počúvajúceho. V januári 2008 sa z jeho iniciatívy začal seminár “Nanovo s Bohom”, ktorý o. Juraj, po svojom návrate z evanjelizačnej školy aj dokončil.

Mária Vrabčeková Článok bol spracovaný podľa zápiskov p. Marty Stykovej, krátkych biografií otcov jezuitov, z publikácie vydanej p. Bertou Palkovou a p. Jozefom Starostom pri príležitosti 35. výročia vzniku farnosti v New Westminsteri a výstrižkov z jezuitských ročeniek.












































Your rating: None Average: 3.2 (6 votes)

2010 - Otec Jiří Mária Svoboda (*8.máj 1913 +17.január 2010)

Plný životného optimizmu, stále usmiaty, starobou a chorobou zhrbený Otec Svoboda už nie je medzi nami. Odišiel do večnosti. V spomienkach českých a slovenských veriacich, ktorí sa s ním mali možnosť stretnúť pri občasných návštevách v New Westminstri, zostane Otec Svoboda ako láskavý duchovný otec, ktorý mal pre každého dobré slovo, dobrú radu, láskavý úsmev.

Popri svojej činnosti medzi českou komunitou vo Winnipeg , MB, Otec Svoboda zavítal aj medzi českých veriacich vo Vancouveri a v okolí. Slovenský kostol sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri bol veľakrát miestom, kde sa spoločne stretali slovenskí a českí veriaci pri boslužbách slávených Otcom Svobodom.

Otec Svoboda nám bude všetkým chýbať, najviac snáď tým, ktorí mu okrem svojich sŕdc otvorili aj dvere svojich príbytkov a ktorí si s ním vybudovali úzke osobné vzťahy.

Odpočívajte v pokoji, Otec Svoboda, ďaleko od rodnej vlasti. Jožo Starosta

Zo životopisu Otca Svobodu, ktorý nám láskavo poslal pán Kun z Winnipegu, vyberáme: • Fr. Jiří se narodil v Praze 8. května 1913.
• Chlapecká léta malý Jiří strávil na březích Vltavy v Praze, kde se majéstátně skví Hradčany s věží Sv. Víta a ostatních chrámů.
• Obecnou školu vychodil v katolické škole pod řízením michů.
• Když Jiřímu bylo 14 let skupina studentů vykonala poutní cestu do Říma. Tam se Jiří setkal s profesorem-knězem jezuitského řádu, který mu doporučoval stát se knězem. Jako osobní suvenýr mu tento kněz, Fr. Spačil, dal obrázek kanadských mučedníků, kterých v té době kanonizoval Papež Pius XI. Otce Jiřího jistě tenkrát nenapadlo, že ho osud jednou zavane do země těchto mučedníků.
• Jiří M. Svoboda byl vysvěcen na kněze 18 prosince 1937 v Lateránské Bazilice v Římě. Svou první mši svatou Otec Jiří sloužil v Katakombách Sv. Callixtuse, v kapli prvních Papežů a Mučedníků.
• Po návratu do Československa byl přidělený za kněze do Sudet. Po té co Hitler v roce 1938 zabral Sudety a pak celé Čechy a Moravu, mladí lidé byli posláni do továren válečného průmyslu. Ani Otec Jiří nebyl výjimkou.
• Po válce byl určen za kněze do krásné farnosti kostela “Nejsvětějšího srdce Páně” na náměstí Jiřího z Poděbrad v Praze.
• V roce 1948 po komunistickém puči v ČSR Marxistický režim začal s pronásledováním cirkve. Biskupové byli uvězněni a kněži byli pod nepředstavitelným nátlakem posluhovat komunistickému režimu.
• Když se zjistilo, že mu hrozí zatčení Otec Svoboda s pomocí přátel a známých se rozhodl opustit republiku. Po 11. hodinové chůzi po lesích Šumavy s batůžkem na zádech, trochou jidla se dostal do nejbližšího městečka v Bavorsku.
• Otec Jiří Svoboda skončil svou exilovou pouť v Kanadě. V roce 1950 byl přijat s několika dalšími exilovanými knězi do Diocéze v Trois-Rivieres v Quebecku.
• Avšak východní vlhké podnebí nesloužilo jeho zdraví, tak po dvou letech mu Biskup doporučil, aby odjel do suchého klimatu Manitoby.
• V této diocezi strávil 50 roků, většinou mezi kanadany francouzkého původu.
• Byl take farářem v kostele Andreje Boboly, kde si musel procvičovat svojí polštinu, která byla slabá.
• Po odchodu do penze začal vypomáhat Fr. Vladimiru Bozykovi v Ukrajinské farnosti. Ukrajinštinu zvládnul docela dobře na rozdíl od polštiny.
• Father Svoboda nadnesl Arcibiskupovi Adamu Exnerovi, že Česká populace ve Winnipegu nemá kněze. Arcibiskup ho krátce po té stanovil Duchovním otcem do Českého kostela “Panny Marie Fatimské” na Main St. na jeden rok. Ten se protáhl na 13 roků krásné a požehnané pastorální práce. Velikou část věřících kostela “Panny Marie Fatimské” tvořili Filipínci. Proto se Otec Svoboda začal uči další jazyk - Tagalo, jazyk Filipínců. Nevím jak zněl tagalský otčenáš Filipíncům, ale pro nás Čechy zněl definitívně exoticky.
• Rád vynalézal věci, třeba i vynalezené. Abych to objasnil, Fr. Svoboda ve svém duchovním úřadě v Ste-Genevieve Man. zaslechl, že už existují malé osobní helikoptéry k praktickému použití. Tak několik roků, během letních dnů Otec Svoboda strávil čas na svém “vynálezu”-helikoptéře, která je ted´ vystavena ve Western Aeronautic Museum ve Winnipegu.
• Father Jiří se proslavil svou helikoptérou, nebo s ní jen namále unikl smrti, když spadl se svým motorizovaným “gyrem” do Nettley Creek. Anděl strážný však nad ním bděl, když ho pan Otta Hlas vytáhl napůl utopeného z vody. Navíc mu policie připoměla pokutou, že létat bez licence se nevyplatí.
• Vždy měl velkou lásku k hudbě, hlavně si oblíbil Gregoriánské melodie už za doby studii v Římě. Proto s pomocí Diocésního pěveckého sboru v roce 1998 organizoval koncert Gregoriánských chvalozpěvů.
• Otec Jiří Svoboda byl nesmírně vděčný za dobrotu Pána Boha, který až do posledních dnů ho držel a žehnál mu. Také byl velice vděčný své patronce Panně Marii, zářivé hvězdě na jeho cestě životem. Prostřední jméno Fathera bylo Maria.
• Otec Jiří Mária Svoboda zemřel 17. ledna 2010. Zemřel ve spánku, velice klidne.


























AttachmentSize
OSvoboda.JPG245.38 KB
OSvobodaFarnici.jpg594.5 KB
OSvovodaPrijimani.jpg394.46 KB
Pater Svoboda-rakev.jpg138.03 KB
Your rating: None Average: 3 (4 votes)

2010 - Vianočná sv. omša v New Westminsteri


Prezrite si krátke video z 25. decembra 2010 z Vianočnej sv. omše v New Westminsteri v Britskej Kolumbii v Kanade, kde je jedna z mála aktívnych slovenských komunít v Kanade - Slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda.















Your rating: None Average: 5 (2 votes)

2010 - Výstava slovenských historických fotografií v New Westminsteri


Výstava slovenských historických fotografií, ktorú sme otvorili vo farskej hale Sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, je venovaná 50-ročnej histórii farnosti ako aj niektorým udalostiam z obdobia pred rokom 1960, ktoré súviseli s jej vznikom.

Výstavu sme otvorili už počas ZOH vo Vancouveri, takže mnohí návštevníci ZOH, ktorí prišli navštíviť krajanskú komunitu stretávajúcu sa vo farnosti Sv. Cyrila a Metoda, si mohli prezrieť vkusne zarámované kvalitné zväčšeniny historických fotografií.

Medzi vzácnymi hosťami, ktorých sme mohli privítať na výstave a pri priateľských stretnutiach so spolurodákmi žijúcimi v Kanade, boli prezident SR pán Ivan Gašparovič, prezident SOV pán František Chmelár, predseda SPV pán Ján Riapoš, riaditeľ Radošinského Naivného Divadla pán Stanislav Štepka a mnohí ďaľší návštevníci zo Slovenska ako aj z iných kútov sveta.

Výstavu sme mohli inštalovať vďaka finančnej podpore člena farského spoločenstva pána Petra Levárskeho a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vďaka porozumeniu správcu fary Rev. Juraja Kopanického a farskej rady, ako aj vďaka obetavej práci pána Jozefa Starostu, zodpovedného redaktora časopisu Slovo z Britskej Kolumbie, ktorý fotografie zozbieral, zoskenoval, nechal zväčšiť a zarámoval.

Výstava, ktorú priebežne dopĺňame o nové obrazové a textové príspevky, bude otvorená pre verejnosť počas celého jubilejného roku 2010, kedy si pripomíname 50. výročie založenia slovenskej osady Sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri.

Tu sú niektoré z fotografií, ktoré sú pripravené pre návštevníkov výstavy.


Nie každý, kto počuje pomenovanie "Kanadský Drevorubač", si aj uvedomí, čo takéto pomenovanie naozaj znamenalo. Na fotografii z r. 1939 je vľavo Jozef Otrošina, jeden zo zakladajúcich členov farnosti. Drevorubača vpravo sa nám doposiaľ nepodarilo identifikovať.




Vzácna fotografia z roku 1939 sa zachovala v rodinnej zbierke pani Berthy Palkovej, rod. Otrošinovej. Skupina drevorubačov z vtedajšieho Česko-Slovenska drží pred sebou obrovskú ručnú pílu, "bruchačku", na ktorej je napísané: Pioneer TB Co. Cecho-Slovakia Fallers Log. Camp Sep 24/39. Je možné, že niektorý z drevorubačov je Váš pradedo, dedo, otec, strýko, ujo alebo iná rodina či známy? Bol niekto z Vašej rodiny "kanadským" drevorubačom? Napíšte nám.

Doposiaľ známe mená:
Andy Shofranko (Andrej Šofranko-Šafránko-Šafránek?) ležiaci "pod pílou". Jozef Otrošina je druhý zľava v rade chlapov držiacich pílu. V druhej rade sú štyria chlapi v klobúkoch. Známe sú 2 mená, prvý zľava je Andrej Onderko a prvý zprava je Mike (Michal) Fečko.




Na fotografii zo začiatku 40-tych rokov sú Slováci, ktorí patrili do Kanadskej Slovenskej Ligy. Stretli sa na farme v New Westminsteri, ktorá patrila rodine Vitkay. Za volantom sedí Anna Vitkay, na plošine malého "náklaďáka" sedia zľava Ján Kaprálik, Ján Kikta, Pavol Segeč, Jozef Vitkay sr., Michal Petrenčík. Stojaci zľava je učiteľ z Detvy Pavol Nočiar, Milan Vitkay, Emil Nočiar (Pavla Nočiara), Ján Segeč (syn Pavla Segeča), Joe Vitkay jr.. Anna, Milan a Joe Vitkay sú deti Jozefa Vitkay. Fotofrafia zapadá do obdobia, kedy vznikala Kanadská Slovenská Liga vo Vancouveri a je dosť možné, že fotografia je z jedného zo zakladakúcich stretnutí.




Svatba pani Marie Kikta a Franka Beneša v r. 1956 v kostole Sv. Michala v Queensgorough.
V tomto kostole sa v 50-tych rokoch stretávali Slováci z New Westminster a z okolia, ktorí si kostol prenajímali jedenkrát do mesiaca. Od r. 1954 chodil medzi nich slovenský jezuita Fr. Ján Sprušanský a neskôr, asi od r. 1958, slovenský jezuita Fr. Viliam Lacko. Bol to práve Fr. Lacko, ktorý miestnych Slovákov povzbudzoval, aby si vytvorili vlastnú farnosť, čo sa im aj v r.1960 podarilo.

Doposiaľ známe osoby na fotografii v spodnom rade zľava - Liptaj, John Kikta (otec nevesty), Solčany (družica), Dobrovolný (ženíchov priateľ), Mary Kikta (nevesta), Frank Beneš (ženích), Ann Shelling, Fr. Ján Sprušanský, ??? (ženíchov priateľ).
V hornom rade zľava - ???, ??? (pán v popredí), ??? (pani v pozadí), Mary Kikta (matka nevesty), p. Vitkay (v pozadí), (asi) p. Maršala, pán v pozadí a pani v popredí sú manželia a rodičia dvoch malých dievčatiek stojacich pri neveste a 3 osoby stojace na schodoch vpravo sú priatelia nevesty z jej pracoviska.






Začiatkom 70-tych rokov prebehla renovácia kostola, haly a prístavba garáže. Po skončená renovačných prác bol na hale slávnostný obed, z ktorého je spoločná fotografia. Stojaci zľava: Frank Beneš, Štefan Horvát z Krásnej Hôrky, Gustáv Pajerchin z Krásnej Hôrky, Andy Vitkay (brat Jozefa Vitkay spomínaného vyššie), Jozef Tobiáš, John Rajčan, Gusto Halenár. Sediaci zľava: Štefan Duraj, Steve Mašura, Fr. Ján Žabka SJ, Ján Kukucha.

Na kostolnej veži je Andy Vitkay.




Viacerí členovia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri boli greckokatolíci. Koncom 60-tych rokov prišiel do farnosti na návštevu gréckokatolícky biskup Michal Rusnák a slúžil sv. Omšu v byzanskom obrade. Prvý rad zľava: Diana Horvat (Števaňák), Bertha Otrošina (Palko), Mary Horvat. Druhý rad zľava: Zuzana Zubko, Ján Lunter, Biskup Michal Rusnak, Anna Belej, Fr. Vincent Dančo. Tretí rad zľava: Tereza Michalec, Zuzana Otrošina, John Michalec, Steve Horvat.



Sloveská hala pri kostole bola hneď od začiatku miestom stretnutí miestnych Slovákov pri krstoch, svadbách, pohreboch, alebo duchovných, národných, spoločenských a kultútnych podujatiach. Fotografia z konca 70-tych alebo zo začiatkz 80-rokov je z podujatia, ktorého presný dôvod sa nám doposiaľ nepodarilo zistiť. Sú na ňom však hojne zastúpené všetky generácie farníkov. Medzi známe tváre patria: Tereza Michalec, Fabry, Štencel, Mike Mičko, Fajkoš Jozef, Margaret Varga, Mary Kikta, John Gala, Miriam Fajkošová, Jan Kikta, John Beneš, Vivian Fajkošová, Michelle Mičko, Štefan Maňuch, Ed Oravec, Manie Varga, Manželia Voluntierovci, Mary Tobiáš, Sonja Dano, Drobný, Zuzka Oravec (Levarský), Denis Radzo, Dano a Joe Maršala.




"Staršie" generácie Slovákov v New Westminstreri využili každú príležitosť oboznámiť miestnych obyvateľov so Slovenskom, s miestom ich koreňov. Táto fotografia je pravdepodobne z osláv Dňa Kanady, 1.júla 1971. Na aute vyzdobenom slovenským znakom a kanadskou a slovenskou zástavou môžeme vidieť Jána Vargu, Joanne Beneš, Reginu Tobiáš, M. Vargovú, Terku Tobiáš, p. Kročku a Jozefa Radzku.



Hranie divadla bolo jednou z kultúrnych činností a záľub, ktorým sa venovali asi všetky vlny slovenských emigrantov. "Kamenný chodníček" bola obľúbená divadelná hra, ktorú nacvičili "ochotníci" v 50-tych rokoch ale aj vlna emigrantov, ktorí prišli po 68. roku. Na fotografii zo začiatku 70-tych rokov sú zľava: John Bartoš, Margaret Segeč, Chovanová, Paulína Sentiváni (Čedík), Vlado Daníšek, Regina Tobiáš, Vilma Oravec, Vlado Ferenčík, a p. Navrátil.




Spev je jednou z činností, ktorá sprevádzala emigrantov v ďalekej i blízkej minulosti a je prítomná i v súčasnosti pri priateľských stretnutiach, výletoch do prírody alebo sviatkoch cirkevného roka. Spievanie vianočných kolied je asi blízke každému našincovi. Na fotografii z 24. decembra 1978 vidíme vzorku slovenských emigrantov z viacerých emigračných vĺn ako spoločne spievajú vianočné koledy 20 minút pred polnočnou sv. omšou pod vedením dirigentky p. Vlasty Drobnej. Na fotografii spoznávame manželov Dočolomanských, manželov Vadinových, p. Eliáša, Mary Benešovú a Reginu, Terku a Marienku Tobiášovú.




Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu alebo "Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn". Ak deti videli a vidia svojich rodičov, že si zachovávajú slovenské zvyky a reč, sami tiež sa neboja postaviť na javisko a zaspievať slovenskú pieseň, či zarecitovať báseň. Deti na fotografii z mája 1975 sú už dnes zrelí štyridsiatnici, takmer všetci už ženatí a vydaté a už vychovávajú ďalšiu generáciu Slováko-Kanaďanov. Z tých, ktorí v máji 1975 boli na 1.sv. prijímaní a pripravili si, pod vedením pani učiteľky Tobiášovej, kultúrny program ku dňu matiek, na fotografii spoznávame Jurigové dievčatá-sestry, Katku Benešovú, súrodencov Mičkových, Janka Oravca, Lesa Eliáša, sestry Beňové, Adrianku Čermákovú, Richarda Kinčeka, Denisa Radzu a Sonju Danovú.




1. január 1993 - vyhlásenie Slovenskej Republiky. Hoci počtom neveľká, predsa vokálna a viditeľná skupinka Slovákov prevažne z farnosti sv. Cyrila a Metoda z New Westminstru, sa nechala počuť a vidieť v centre Vancouveru pred "Art Gallery" neďaleko bývalého obchodného domu "Eatons" - teraz "Sears". Povojnový emigranti, emigranti zo 68.roku, ale aj tí najčerstvejší tesne zpred "Nežnej revolúcie", si spoločne zaspievali Slovenskú hymnu, Kto za pravdu horí, Hej Slováci a iné národné piesne. Mnohí z okoloidúcich možno po prvýkrát videli slovenskú zástavu a dozvedeli sa niečo o novej (starej) krajine - o Slovensku.

Z tých, ktorých vidno na fotografii, možno rozpoznať M. Štofánik, R. Tobiáš, A. Lunter, J. Friedman, M. Janek, J. Brostl, V. Bíroš, E. Oravec, ako aj manželské páry Kubových, Levárskych, Košlábových, Intribusových, Starostových a Ďurovičových.



Áno, je to náš kostol. Zriedkavý obraz, ktorý sa len tak ľahko nevidí. Farníci "objímajú" svoj kostol. Fr. Jozef Meňuš vyzval všetkých prítomných na konci svojej rozlúčkovej sv.omši (čo bola privítacia sv. omša pre Fr. Juraja Kopanického), aby sa k nemu pridali, pochytali sa za ruky a "objali" SVOJ kostol. Veriaci sa pridali a vytvorili okolo kostoka dvojnásobnú živú reťaz.

Bolo to v maji 2002, lipa ešte len začínala vyháňať lístky. Pani Vilma Oravcová si zaspomínala: "Tieto stromy, pred kostolom, čo viem od Fr. Lacka, doniesla zo Slovenska pani Ondriašová ako semiačka, vypestovala malé stromčeky a spolu s O.Lackom ich zasadili pred kostolom. Bolo to ešte asi v 67-om roku, kedy ich doniesla zo Slovenska. A tie rastliny pri vchode do kostola (kríky) tie sadil ešte Ing. Albín Korem asi v 71-72. Bol od Prešova. Žil aj v Afrike, v Ghane. Nedávno zomrel, mal 65 rokov. Odišiel domov na Slovensko a tam zomrel. Bol to on, kto napísal r.1970 do Kanadského Slováka veľa historických článkov o slovenských prisťahovalcoch na Západ Kanady - aj o nás, v New Westminster."

















Your rating: None Average: 2.9 (7 votes)

Slovensko súčasťou prikrývky národností


Viete, že na svete neexistuje krajina, ktorej obyvateľ by nežil v Kanade? Umelkyňa Esther Bryan by vám o tom vedela rozprávať. Práve v jej mysli sa pred viac ako desiatimi rokmi zrodil projekt s názvom “Quilt Of Belonging” alebo ak si to poslovenčíme “Prikrývka príslušnosti”.

Hlavná aktérka spomenutého projektu, Esther Bryan, rodená Gazdík sa narodila vo Francúzsku americkej matke a slovenskému otcovi, ktorý utiekol pred komunizmom. Obidvaja rodičia pracovali ako misionári. Po desiatich rokoch, Esther a jej početná rodina emigrovala do Kanady.

V roku 1995 sa spolu so svojim otcom rozhodla navštíviť Slovensko, ktorý svoju rodnú krajinu a svojich príbuzných nevidel viac ako 40 rokov. Táto cesta na Esther veľmi hlboko zapôsobila a dojmy z prelomovej životnej skúsenosti vyjadrila v koláži nazvanej “Návrat” (Return). Koláž obsahovala textil, kresby, maľby a literárne formy.

Túžba ľudí vyrozprávať svoje životné príbehy a tiež aj túžba zodpovedať si základné otázky, typu: “Kde je môj domov?” a “Kde patrím?” priviedla pani Esther na brilantný nápad. Rozhodla sa vytvoriť prešívanú prikrývku, ktorá by v jednom celku, a pritom oddelene, zobrazovala všetkých pôvodných obyvateľov Kanady (the First Peoples) ako aj každú inú národnosť žijúcu v Kanade. Avšak hlbším zámerom autorky bolo upozorniť na fakt, že “našou jedinou skutočnou príslušnosťou je byť súčasťou Božej rodiny” a "Quilt Of Belonging” je súčasne pozvaním poznať Boha, podieľať sa a mať svoje miesto v božej rodine.

Projekt začal v jeseni 1998. Imigračné záznamy dosvedčili, že v Kanade žije aspoň jedna osoba každej národnosti sveta. Hľadanie dobrovoľníkov ochotných spolupracovať na tomto projekte a zhotovovanie jednotlivých blokov trvalo viac, než šesť rokov. Výsledkom je 36 metrov dlhá a 3 metre široká prikrývka s 263 blokmi. Toto kolosálne umelecké dielo je vystavené v Kanadskom múzeu civilizácie v Gatineau, Ottawa (www.quiltofbelonging.ca).

Pre nás, Slovákov žijúcich v Kanade je potešujúce, že sme tiež zastúpení na prikrývke príslušnosti v podobe slovenského bloku, ktorý vyhotovila pani Esther Bryan v spolupráci s pani Elenou Mirgovou. Blok zobrazuje početné slovenské regionálne výšivkárske štýly v tradičnej žltej, oranžovej a červenej farbe. Slovenské symboly sú v obsiahnuté v každom rohu výšivky. Holubica symbolizuje pokoj, srdce prehlasuje víťazstvo nad nepriazňou osudu cez lásku k druhým. V hlavnom hornom rohu je emblém so slovenským národným znakom.

No a my, Slováci žijúci vo Vancouveri a okolí a tiež tí, ktorí prišli navštíviť ZOH 2010 vo Vancouveri si mohli pozrieť "naživo" tento unikátny výtvor v Surrey Art Gallery v dňoch 23. januára až 4. apríla 2010.

Mária Vrabčeková


















Your rating: None Average: 3.3 (3 votes)

2010 - Historická publikácia - 50 rokov existencie farnosti Sv. Cyrila a Metoda

V tomto roku, v roku 50. výročia založenia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, plánujeme vydať historickú publikáciu o živote Slovákov, ktorí sa podielali na vzniku, udržovaní a zvelaďovaní farnosti a na zachovaní kultúrneho dedičstva na západe Kanady v predvojnových i povojnových rokoch ako aj v súčasnosti.

Publikácia bude venovaná mnohorakým zložkám krajanského života vo Vancouveri a v okolí v uplynulých desaťročiach, začínajúc náboženským životom, cez spolkový život, kultúrny, politický, spoločenský, vzdelávací až po športový a zábavný.



Zvláštna pozornosť bude venovaná činnosti slovenských jezuitov, ktorí stáli pri zrode farnosti a ktorí sa aktívne podielali pri udržaní viery otcov a slovenského povedomia počas ich takmer 50-ročného účinkovania (1950-te až 1990-te roky) medzi našimi spolurodákmi. Rovnakej pozornosti sa bude tešiť činnosť mladých kňazov banskobystrickej diecézy, ktori medzi nami pôsobia viac ako 10 rokov.

Samostatné kapitolky chceme venovať slovenským spolkom, ktoré boli aktívne v našej komunite, hlavne 1. Slovenskej Katolickej Jednote, Kanadskej Slovenskej Lige, a tiež slovenskému amatérskému divadlu, slovenskej škole, rôznym speváckym súborom, hudobným skupinám a tiež udalostiam a podujatiam, ktoré udržovali národné povedomie.

Zatiaľ sú to však iba plány. Čo sa z nich podarí uskutočnoť, to ukáže budúcnosť.

Páči sa Vám náš plán? Chcete sponzorovať tento projekt? Chcete pomôcť iným spôsobom? Máte fotografie alebo filmy zo života farnosti, starých Slovákov, zo Spolkového života? Máte rôzne staré dokumenty, ako pasy, domovské listy, pozývacie listy, cestovné lístly – “šíf karty”? Máte obrázky z modlitebných knižiek, ktoré hovoria o narodení a úmrtí Vašich príbuzných? Máte staré farské buletíny, kalendáre, noviny alebo novinové výstrižky, ktoré hovoria o Slovákoch vo Vancouveri? Zapožičajte nám ich. Urobíme z nich kópie a vrátime Vám ich.

Viac informácií o historickej publikácii, o možnostiach pomoci a sponzorovania tohoto projektu môžete získať u správcu fary sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, Rev. Juraja Kopanického (604-526-7351) alebo u Jozefa Starostu (jozef.starosta@gmail.com, 604-944-1554).

Vopred Vám ďakujeme.

js
Your rating: None Average: 3.8 (4 votes)