Časopis "Slovo z Britskej Kolumbie"

Časopis Slovo z Britskej Kolumbie vychádza od decembra 2007 každé 3 mesiace

Zameranie časopisu

Náš časopis, Slovo z Britskej Kolumbie, ako aj elektronický "newsletter" iSlovo Vancouver, sú veľmi ovplyvnené básňou málo známeho slovenského emigrantského básnika Mikuláša Šprinca (1914-1985)

Mramor a tvár

Dostal si život ako dláto a srdce miesto kladiva.
Ostatok bol len tvrdý mramor ...

A každý dych je jeden úder na biely balvan, ktorý iskrí.
Na jeho temä namáhaš sa a je to výstup veľmi príkry.

Poznania zhŕňaš malé špetky, zápletky drobné veľkej drámy,
denne sa s nimi spolurodíš a buduješ z nich svoje chrámy.

Niekedy trafíš na studienku a ochutnáš z nej prudkú radosť
v srdci ti pritom čosi šepká, že nájdeš azda večnú mladosť ...

Kreš ale ďalej, neúnavne a nehľaď dolu, ale dohora.
hoc roky vädnú ako lístie javora
tvár tvoja vynára sa z mramora.

Na týchto webových stránkach, v časopise "Slovo z Britskej Kolumbie", ako aj v elektronickom buletíne "iSlovo Vancouver" chceme prinášať špetky poznania, ladené

skôr na pozitívne, než na negatívne stránky emigrantského života,
skôr na inšpiračné, než na depresívne stránky života,
skôr na kooperáciu, než na konfrontáciu,
skôr na dobrú skúsenosť, než na rozporuplné názory,
skôr na to, čo nás spája, než na to čo nás rozdeľuje.

Chceme slúžiť hlavne (hoci nie výlučne) Slovákom v Britskej Kolumbii a chceme písať hlavne (hoci nie výlučne) o Slovákoch žijúcich v Britskej Kolumbii.

Obsah jednotlivých čísel

Niektoré príspevky si môžete prezrieť aj individuálne, aj vo fromáte PDF. Iné iba vo formáte PDF.

PDF formát zobrazuje príspevky presne tak, ako boli publikované v tlačenej podobe nášho časopisu.

Individuálne príspevky sa môžu líšiť od PDF formátu. Hlavný rozdiel, obyčajne, je v počte obrázkov.

Celé číslo - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 2 - Jar 2008 (No.2)

Celé číslo 01 - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 1 - Zima 2007/2008 (No.1)

Celé číslo 03 (I/3 Leto 2008) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 3 - Leto 2008 (No.3)

Celé číslo 04 (I/4 Jesen 2008) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 4 - Jeseň 2008 (No.4)

Celé číslo 05 (II/1 Zima 2008/9)- všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 1 - Zima 2008/2009 (No.5)

Celé číslo 06 (II/2 Jar 2009) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 2 - Jar 2009 (No.6)

Celé číslo 07 (II/3 Leto 2009) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 3 - Leto 2009 (No.7)

Celé číslo 08 (II/4 Jesen 2009) - v pdf formáte

Ročník II. - Číslo 4 - Jeseň 2009 (No.8)

História - Slovenské začiatky v Britskej Kolumbii (Mária Vrabčeková)

Slovenské osídľovanie Britskej Kolumbie

Osídľovanie Kanady Slovákmi malo svoj špecifický vývoj. Kým do Spojených štátov amerických prichádzali skupiny slovenských vysťahovalcov priamo z Európy a ich migrácia postupovala z východu -smerom do vnútrozemia, v prípade Kanady to bolo opačne; zo západu na východ. Početné skupiny Slovákov, ktoré prichádzali zo susedných Spojených štátov amerických, začali osídľovať rozľahlú provinciu Britská Kolumbia, ktorá je známa svojím veľkým nerastným bohatstvom. Na začiatku teda prevažovalo osídľovanie baníckych oblastí. (1)

Najstaršia slovenská komunita sa usadila v baníckom mestečku Ladysmith na ostrove Vancouver v roku 1889 (2). V neskoršom období, okolo roku 1898, kedy bola v meste Fernie, neďaleko hraníc Alberty otvorená ťažba uhlia (3), usadilo sa tu približne sto slovenských baníkov z Pennsylvánie. Neskôr sa ďalší Slováci usadili v dnes už nejestvujúcich baníckych osadách Michel a Natal. V štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch 20. storočia v dôsledku zatvorenia tamojších baní, začali tieto osady postupne upadať, a preto sa Slováci vybrali hľadať nové možnosti obživy. (4)

Od začiatku 20. storočia sa Slováci začali usadzovať aj na iných miestach Britskej Kolumbie. Pracovali predovšetkým pri ťažbe dreva, na pílach, stavbách, v železiarskom priemysle a veľká časť z nich pracovala v poľnohospodárstve ako farmári. Svoje osady zakladali poväčšine na pobreží Tichého oceánu a odtiaľ údolím pozdĺž rieky Frazer: Vancouver, New Westminster, Burnaby, Port Moody, Surrey, Richmond, Queensboro, Cloverdale, Langley, Pitt Meadows, Haney, Chiliwack, Whonnok, Agassiz. Početné skupiny Slovákov sa začali sa začali objavovať aj vo východných oblastiach Britskej Kolumbie, ako je Osoyoos, Kelowna, Rutland, Grand Forks, Trail a Nakusp. Pri sčítaní obyvateľstva v provincii Britská Kolumbia, v roku 1951 sa k slovenskej národnosti hlásilo 2 606 obyvateľov. Najviac Slovákov žilo v mestách Vancouver, New Westminster a Victoria. Mesto New Westminster sa v druhej polovici 20. storočia stalo najvýznamnejším centrom spolkového a národnokultúrneho života Slovákov v Britskej Kolumbii. (5)

Spolkový život

V počiatočných fázach osídľovania Britskej Kolumbie, v rokoch 1891 – 1903, vznikali spolky v baníckych lokalitách ako odbočky amerického Národného slovenského spolku, ktorý mal sídlo v Pennsylvánii (6).

V roku 1935 si skupinka Slovákov v New Westminsteri založila Nezávislý slovenský podporný spolok – NSPS. O tri roky neskôr si členovia tohoto spolku postavili Slovak Tatra Hall na ostrove Queensboro, ktorý je súčasťou mesta New Westminster, kde hrávali divadlá a usporadúvali zábavy. V roku 1966 túto halu predali (7). Ďalšia organizácia, Kanadská slovenská liga - KSL, bola v Britskej Kolumbii založená 15. júla 1944, ako 47. zbor KSL, v tom čase so sídlom vo Vancouveri (8). Veľkú zásluhu na tom mal Ján Kaprálik, ktorý sa podieľal aj na vzniku ďalších zborov v mestách Hanney a Cloverdale. V roku 1951 bol založený III. okresný zbor KSL, so sídlom v New Westminsteri, z dôvodu efektívnejšieho organizovania zborov KSL v Britskej Kolumbii (9). Činnosť tohoto spolku spočívala v organizovaní slovenských dní na Pacifiku v spolupráci s Nezávislým slovenským podporným spolkom, usporadúvaní zábav, piknikov, divadelnom ochotníctve a mnohých iných činnostiach (10).

V roku 1952 bol založený ďalší spolok s názvom I. Katolícka slovenská jednota – I. KSJ, so sídlom v New Westminsteri. Členovia I. KSJ usporadúvali rôzne večierky, oslavy, pikniky, slovenské dni, mikulášske večierky, hrávali divadlá a pod. Okrem iného podporovali katolícke inštitúcie alebo jednotlivcov. Na základe iniciatívy členov tohoto spolku vznikla v roku 1960 slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri (11).

Informácie z uvedených zdrojov spracovala Mária Vrabčeková

_____________________________________________
(1) Bližšie nešpecifikovaný zdroj, ktorý bol nájdený na fare v New Westminsteri. Pravdepodobne: BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: JAKEŠOVÁ, E.: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava 1981, s. 39.
(2) Tamže. Prvý Slovák v Britskej Kolumbii bol údajne Karol Hvorecký, ktorý sa ako člen prieskumného kolektívu podieľal na vytyčovaní trasy pre transkontinentálnu železnicu v roku 1874.
(3) KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
(4) BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada.
(5) Tamže. Autor uvádza zdroj: KIRCHBAUM, J. M.: Slovaks in Canada. Toronto 1967, s. 146.
(6) Tamže. KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
(7) KOREM, A.: Nezávislý podporný spolok. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(8) V roku 1954 bolo sídlo tohto zboru preložené do New Westminsteru. Namiesto spomínaného zboru vznikol 66. zbor KSL so sídlom vo Vancouveri. KAPRALIK, J.: Ako sme začali organizovať KSL v B.C. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(9) Tamže.
(10) RADZO, Š.: 47. zbor KSL v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
(11) LACKO, V.: O IKSJ v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.

I.2: Prekrásna Britská Kolumbia - Silvester na horách (Andrej Doboš)

Lyžovačka, horúci čaj s rumom, vyhriata prítulná chata pod zasneženými kopcami, oheň v kozube, tancovačka - tak nejako som si svojho času predstavoval Silvester na horách.

To bolo ale prv než som počul o Snowdomii. Teraz viem, že môže byť aj inak.

Zimný chodník

Posledný decembrový deň roku 2007 sa v okolí Vancouveru ukazoval ako pomerne pekný, hoci dosť chladný. Pred chvíľkou prešiel okolo nás pluh a navalil dobre dva metre snehu na začiatok chodníka, po ktorom sme sa chystali vyraziť – či už na lyžiach s tuleními pásmi, alebo na snežniciach.

Osobne síce uprednostňujem lyže, ale keď som sa na tento výlet pripravoval a spomínal si ako chodník, čo nás čaká, vyzeral v lete, veľmi sa mi na lyže vhodný nezdal. Ako sa ukázalo, pamätal som si správne: Na snežniciach cesta k Snowdomii 2007 trvala len necelé tri hodinky.

Pre lyžiarov bola však situácia odlišná a aj tí najoptimistickejší pripustili, že ostré serpentíny po strmom svahu v hustom lese za príjemný lyžiarsky terén považovať nemožno. Tí, čo sa pokúsili o zdanlivo priamočiarejšiu cestu popri potoku zasa veľmi rýchlo narazili na obrovské balvany a kmene zvalených stromov.

Niektorí usúdili, že namiesto batohu si vytiahnu svoj proviant na sánkach. Sane s plochym dnom su síce veľmi dobré na cestovanie po plochých snehových poliach, ale po strmom lese sa s nimi naviguje veľmi obtiažne, o prekračovani potokov po uzučkých lávkach ani nehovoriac.

Snehové mestečko

Tak či onak, napokon sme všetci dorazili k nášmu cieľu - miniatúrnemu snehovému mestečku v pahorkoch na brehu zamrznutého jazera: skupinky igloo, snehových jaskyniek a stanov, každá vo svojej vlastnej kotlinke, so spoločným dvorom, otvorenou kuchyňkou a lavičkami z blokov snehu.

Jednotlivé osídlia boli pospájané chodníkmi vychodenými v závejoch a uprostred tejto pavučiny bolo hlavne námestie chránené od vetra vysokou stenou.

Po minulé roky, keď bol sneh usadnutejší a ľahšie sa z neho rezali kvádre, hlavné námestie zvyklo byť zastrešené. Teraz však bola veľmi tvrdá zima, sneh bol príliš sypký a stavalo sa s ním len veľmi pomaly, takže sme sa museli uspokojiť s otvoreným námestím.

Palacinky

Hoci nie som žiaden kuchár (skôr naopak), z nejakého dôvodu rád pečiem palacinky - najmä v menej typických situáciach: v daždi pod celtou, v horskom zrube pre ľudí, ktorých som nikdy nevidel, alebo doma na troch platničkách pre skupinu 50 ľudí. Musím sa ale priznať, že pečenie palaciniek tohoto Silvestra bolo asi najzaujímavejšie.

Aby sme čerstvé vajíčka a mlieko ochránili pred zmrznutím, celý čas sme ich nosili pod kabátom a ohrievali teplom vlastného tela.

Ďalší problém s pečenim palaciniek na snehu pri desiatich stupňoch pod nulou su variče. V takejto zime turistické plynové variče dobre nefungujú, a variče na tekuté palivo sa nedajú nastaviť na vhodnú teplotu – alebo horia naplno, alebo sú vypnuté. Z niekoľkých kameňov sa nám však podarilo vybudovať stojan, ktorý držal panvicu niekoľko centimetrov nad naplno horiacim varičom, poskytujúc optimálnu teplotu na pečenie.

Jeden slabý plynový varič sa nakoniec použil na udržiavanie teplého vodného kúpeľa, do ktorého sa na striedačku ponárali nádoby s mliekom, rozrobeným cestom a lekvármi, chrániac ich tak pred zmrznutím.

Čakanie na nový rok

Po zotmení sa ľudia začali zhromažďovať na hlavnom námestí a chystať na vítanie nového roka. Kedže v týchto končinách je na Silvestra medzi zotmením a polnocou zhruba osem hodín, návrh oslavovať nový rok v každej provincii bol prijatý s veľkým nadšením.

Pomedzi viacnásobne oslavy nového roku si obyvatelia Snowdomie krátili čas spoločenskými hrami, polnočnou prechádzkou po zamrznutom jazere, šmýkaním sa po bobovej dráhe, vychutnávaním čerstvo napečených palaciniek so šľahačkou, a špekulovaním ako najlepšie využiť dve polienka, čo sme mali na táborák.

Silvester na horách: Snežnice, sánky a batohy naložené proviantom, igloo a snehové jaskyňky, táborák na snehu, palacinky pečené pri desiatich stupňoch pod nulou… veľmi odlišné od mojich pôvodných predstáv, ale o to vzrušujúcejšie a pamätihodnejšie.

Andrej Doboš

I.2: Príbeh - Príbehy z nášho poľa (Marta Styk)

Prišla jar, posledné stopy snehu zmizli z poľa a my poučení nebezpečím ohňa na prérii, rozhodli sme sa zaobstarat si prirodzených požieračov trávy a to kravy.

Po sobotách, nedeliach i večeroch po práci na univerzite, muž oplotil naše pole a pripravil krmidlo. Pre začiatok sme si naplánovali kupiť dve jalovičky. Sobota bola dňom dražby pre dobytok. Budova v ktorej sme si mali možnosť dopredu obzrieť zvieratá ponúknuté k dražbe sa do diaľky ozývala bľakotom rôznych druhov poľnohospodárskych zvierat. My sme sa upriamili na dve mladé jalovičky, ktoré boli spolu v malej ohrade.

Keď prišiel čas dražby, vyvolávač sa usadil na najvyššom bode, priviedli pred neho zviera a on silným hlasom oznamoval výkričnú cenu, ktorá sa začínala trochu nižšie ako žiadaná cena. Všetko bolo pre nás nezvyčajné, neustále výkriky jeho silného hlasu, rýchle dvíhanie rúk, výmeny zvierat, boli sme z toho ohúrení. Keď pred neho doviedli naše vyhliadnuté kravky, dvíhali sme ruky od výkričnej sumy 400, až po 750, kedy sme zostali jediní a každý v sieni sa začal prizerať na „vytrvalých kupcov“.

Naše pole sme oživili dvoma mladými, hladnými a roztomilými tvormi a tak sa začalo naše gazdovanie.

Spočiatku sa jalovičky pásli ďaleko od domu, ale po krátkom čase sa osmelili, prišli bližšie a my sme ich mohli pozorovať v blízkosti domu denne a zistili sme, že majú veľmi rozdielne chovanie a vlastnosti.

Pomenovali sme ich Jahoda a Malina. Jahoda nemala našu blízkosť rada, fučala, hádzala hlavou, ba sa aj rozbehla proti nám aby nás odohnala. Nebála sa nás, naopak my sme sa báli jej. Malina bola pravý opak Mala rada našu blízkosť, mohli sme ju pohladiť, poškrabkať po hlave, kde jej začali vykúkať malé rožky.

Nečakali sme také veľké rozdiely v kravskom správaní, prekvapilo nás to a rozhodli sme sa ich pozorovať kedykoľvek sa nám naskytla príležitosť.

Marta Styk

I.2: Príhovor - Sila komunity (Jožo Starosta)

Komunita je spoločenská skupina jednotlivcov, ktorých spája spoločný cieľ, spoločná viera, záujmy, preferencie, potreby, náruživosť, nebezpečenstvo, spoločné územie, reč a hromada iných spoločných atribútov, ktoré určujú identitu jednotlivcov v komunite a stupeň ich spolupatričnosti.

V komunite je sila, hlavne ak všetci ťahajú za ten istý špagát tým istým smerom. Ak všetci súhlasia s cieľmi, zámermi a pravidlami komunity a podľa nich sa aj správajú. Ak trávia spolu čas a navzájom sa podporujú. Silná komunita vie podržať jednotlivca.

Komunitou v širšom chápaní je rodina, ale i politická strana, filatelistický klub, ale i zločinecký gang, emigrantská pospolitosť, ale i spevácky zbor, cirkevná obec, ale i partia drogistov, kláštorné spoločestvo, ale aj milovníci pohárika, národ, ale aj internetový „chatroom“.

Každý z nás je členom mnohých komunít. Prečo? Lebo som sa do komunity narodil, lebo je mi v tej komunite dobre, lebo taká je doba, lebo mám z toho výhody, lebo tam môžem vyniknúť, lebo ma tam potrebujú, lebo tam môžem slúžiť svojim blížnym. Určite každý z nás má svoje dôvody na príslušnosť k rôznym komunitám.

V každej komunite zohrávame svoju vlastnú úlohu-rolu. Možno aktívne spolupracujeme na dosiahnutie cieľa komunity, možno sa pasívne nechávame unášať prúdom. Možno sme vodcovia, možno nasledovníci. Možno svojou činnosťou komunitu budujeme, možno, nechtiac, podrývame jej základy. Možno staviame na dobrých vlastnostiach ostatných členov, možno sa sústreďujeme na nedostaky iných. Možno sa chceme vyšplhať na čelo za každú cenu, možno ponúkame svoje schopnosti na úžitok iným.

V Kanade, v krajine, ktorá je od základu multi-kulturálna, naši spoluobčania, naši blížni, patria mnohokrát do iných, nám vzdialených komunít, založených na iných kultúrnych, spoločenských, náboženských princípoch. Severoamerická tradícia nám ponúka známe krajanské spolky ako 1. Katolícku Slovenskú Jednotu, Kanadskú Slovenskú ligu, ale i menej známe organizácie ako Katolícku Ženskú Ligu, Kolumbových Rytierov, a či dokonca kluby, ktorých mená nám môžu znieť viac, či menej exoticky ako Chambers of Commerce, Rotary Club, Lions Club, Optimist Club, Kiwanis, Zonta International, Civitan a iné. Čo vieme o týchto komunitách? Sme uzavretí do nášho spôsobu rozmýšľania, do našej "slovenskosti" alebo otvorení pre pochopenie odlišnosti prostredia, v ktorom žijeme?

Do akej komunity patríš ty? Do akej by si chcel patriť? V akej komunite sa môžu naplno rozvinúť tvoje schopnosti? V akej komunite by si chcel pomáhať iným? Prečo si v Kanade? Cítiš sa členom slovenskej komunity v Britskej Kolumbii? Prečo čítaš tieto riadky?

Áno, v komunite je sila. Hlavne ak všetci ťahajú za ten istý špagát tým istým smerom. Ktorým smerom spoločne potiahneme slovenskú komunitu v Britskej Kolumbii?

Jožo Starosta, Jar 2008

I.2: Riešenie záhady č. 1

V minulom čísle sme uverejnili "záhadné" čísla a poznámky zo starej modlitebnej knižky:

Na otázku "Čo si myslíte, čo je to?" sme dostali 2 odpovede a obe správne.

Pani Bertha Palko píše: "Someone recorded their voyage to Canada, via Cunard Shipping Lines. Dates, mileages, times. I know of one person that came to Canada that year. It was Mr. J. Otrosina but could be anyone."

Druhá odpoveď prišla telefonicky od Petra Husára: "Sú to pravdepodobne záznamy z cesty loďou z Európy do Quebeku a čísla reprezentujú asi vzdialenosť, ktorú loď prešla každý deň."

Obom autorom správnych odpovedí ďakujeme a poslielame im video záznam z koncertu Archi Di Slovakia vo Vancouveri.

Obšírnejšie vysvetlenie 1. záhady je takéto:
Pani Mary Benes, za slobodna Mária Kiktová, nám dala do zbierky historických materialov modlitebnú knižku jej nebohého otca, Jána Kiktu, ktorý prišiel do Kanady v r. 1928. Poznámky v modlitebnej knižke hovoria:

"1928 r. išol som na Šife (meno) Auronia na Cunard Line.

Sedal som 16/VI 1928 večer o pol 7 h.

Došli sme o pol 10 h. večer do Quebek.

Viladovali nás 24/VI 1928

17. 246 mil.

18. 392 mil.

19. 397 mil.

20. 398 mil.

21. 397 mil.

22. 374 mil. 23. 379 mil.

----------------

24. 2583

Poznámky nevravia, v ktorom prístave cesta začala.

Pas hovorí, že bol vydaný na cestu do Kanady cez Nemecko, Holandsko, Belgiu a Franciu, takže sa zdá, že plavba začala v Le Havre.

Vzdialenosť medzi Le Havre a Quebec je asi 5,100 km, čo je asi 2,753 námorných míl. To by bolo asi o 170 namorných míl viac než hovoria poznámky (2583).

Nuž čo, niekde je chyba alebo v predpokladoch alebo vo výpočtoch. Dôležitým však zostáva, že to, čo sa stalo pred 80 rokmi, sa nám zachovalo vo forme vzácnych dokumentov.

Vďaka pani Mary Benes.

Na priložených obrázkoch je pas pána Jána Kiktu, obal zo "Šíf karty" a iných cestovných dokladov a Immigration Identification Card, ktorá potvrdzuje, že meno lode bolo Auronia.

I.2: Záhada č.2

Každý začiatok je ťažký ... Ťažko je začínať odznova. Málo je takých emigrantov, ktorí hneď, od samého začiatku, môžu pracovať vo svojom odbore a uplatniť svoju kvalifikáciu. Je to tak teraz, bolo to tak pred 20-timi, ale aj pred 80-timi rokmi.

Na obrázku, ktorý predstavuje "záhadu číslo 2", je výsek z fotografie z konca 20-tych rokov minulého storočia. Fotografia sa týka ťažkých začiatkov nového emigranta, Jozefa Otrošinu, v Britskej Kolumbii. Fotografiu uverejníme v nasledujúcom čísle spolu s krátkym opisom emigrantského života Jozefa Otrošinu.

Vašou úlohou bolo uhádnúť, čo asi fotografia ukazuje. Vaše odpovede, ktoré ste poslali e-mailom na slovo@sk-bc.ca sme uverejnili v 3. čísle.

I.2: Úvodník - Za mrakmi je slnko (Maria Eskut)

Keď som mala trinásť rokov, stretla som Smrť. Pýtam sa jej: „Odkiaľ si?“ Odpovedá: „ Z hriechu.“

Keď som mala dvadsať rokov, stretla som Život. Pýtam sa ho: Odkiaľ si?” Odpovedá: „Z kríža.”

Skôr, či neskôr sa každý z nás stretne so smrťou.

Skôr, či neskôr každý z nás prestúpi prah smrti. Možno neradi o tom hovoríme, možno na to neradi myslíme, a možno ani toto zamyslenie nám nie je pochuti. Človek predsa miluje radosť, miluje šťastie, miluje život! Ibaže k naplneniu pravej radosti, pravého šťastia a nájdenia večného života potrebuje rozmýšľať aj o smrti.

Skôr, či neskôr zacítiš v živote bolesť zo straty blízkeho, ale tak, ako sa z bolesti rodí láska, tak z kríža prichádza život. Veľká noc, noc veľkého tajomstva, je tým najväčším vrcholom našej viery. Je to zvesť o víťazstve nad temnotou, je to radosť, že v tme zažiarilo Svetlo. Ježiš hovorí: „Ja som Svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.”

Keby Vám niekto povedal: „Keď otvoríš tieto dvere a prekročíš ten prah, za nimi nájdeš svet, v ktorom niet utrpenia. Je to svet lásky, pokoja a večného života.“ Nešli by ste ta? Tým pomyselným prahom je smrť a tými dverami je náš prechod do večnosti.

Skúsme sa pozrieť na smrť a utrpenie novými očami. Zájdime v duchu k prestretému stolu, kde si na Zelený štvrtok sadá Ježiš s najbližšími k poslednej večeri. Dáva sa apoštolom v Eucharistii a s hlbokou pokorou im umýva nohy. Praje si len jedno: „…aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.” A ako nás miloval? Až na smrť. ...až na smrť na kríži.

Zájdime s ním na Olivovú horu a precíťme bolesť i strach z poznania utrpenia, ktoré ma prísť. Vnímajme Jeho hlbokú odovzdanosť do Božej vôle v slovách: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane!”

Kráčajme po stopách Veľkého piatku. Koľkokrát sa môžeme vidieť v Pilátovi, ktorý si na znak neviny umýva ruky? Koľkokrát sme účastníkmi davu, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!” Každým hriechom aj ja kričím: „Ukrižuj ho!” Vydajme sa s Ním krížovou cestou na Golgotu. Precíťme hlbokú lásku a bolesť Márie i vernosť učeníka Jána. Zotrvali by sme s Ním pod krížom aj my? Sme verní tomu, v čo veríme, aj keď sa nám iní možno smejú a považujú nás za staromódnych?

Sledujme plnosť odovzdanosti Ježiša do poslednej chvíle, položme ho do hrobu a čakajme na nedeľné ráno, aby sme spolu so ženami išli k hrobu a ten je prázdny! Zažime prekvapenie i obrovskú radosť Márie Magdalény, keď stretá svojho Učiteľa.

Kto čakal, že po smrti príde vzkriesenie?

Kto čakal, že ‘zborený chrám sa na tretí deň naozaj postaví?’

Kto čakal, že Ježiš má takú lásku k nám, že zvolí najpotupnejšiu smrť pre otrokov, aby skrze ňu priniesol najväčšie víťazstvo?

Iba Láska mohla láskou premôcť tmu nelásky.

Iba Boh, skrze Ježiša, mohol zlomiť okovy smrti.

Iba s Ním a v Ňom sme spasení.

Nádej v zmŕtvychvstanie dáva človeku silu ísť krížovou cestou života a vyniesť si ten svoj kríž na Golgotu. Možno pod ním padneme, možno budeme potrebovať Šimona z Cyrény, aby nám s ním aspoň kúsok pomohol, ale kráčajme vždy so zrakom upretým na nebo. A keď sa nám zdá, že je príliš zamračené, nezabudnime, že za mrakmi je naše milované Slnko.

Prichádza opäť Veľká noc. Jedna z ďalších v našom živote. Skúsme ju prežiť v novej nádeji a s novými očami. Dajme jej hĺbku, ktorá jej patrí. Pre túto chvíľu žijeme tento život a len od nás závisí, aká bude raz naša Veľká noc, noc prechodu do večnosti. Prajem vám všetkým hlboké precítenie udalostí veľkonočného Trojdnia a objavenie hlbokej radosti, ktorá plynie z nádeje v naplnenie.

Mária Eškut

I.3: Karel Gott - pohľad z hľadiska (Alena Roľníková)

Spolu s mnohými inými fanúškami Karela Gotta som sa mohla v Chan Centre presvedčiť o jeho profesionalite a o kvalite jeho hlasu, ktorý po toľkých rokoch spievanie nič nestratil na svojej nádhere.

Hneď v úvode koncertu Karel exceloval známym hitom „Oči má snehem zaváté“ (1963). Odvážim sa povedať, že prvé miesto v rebríčku, ktoré si touto piesňou získal v 60-tych rokoch, mu v našich srdciach patrí dodnes. Publikum však nenechalo spievať Karla ďalšie hity ako „Lady Karneval“ (1965) alebo „Paganini“ (1975) samotného.

Verím, že K.Gott očaril obecenstvo nielen spevom, ale aj moderovaním svojho vlastného koncertu. Okrem češtiny a slovenčiny sa prihováral i v angličtine, ruštine, francúštine, taliančine a, samozrejme, v nemčine, pretože pre nemeckých fanúšikov zaznela pieseň „Weisst Du wohin“, pieseň, ktorá bola koncom 60-tych rokov na špici nemeckej hitparády.

V hľadisku počas celého koncertu vládla príjemná a uvoľnená atmosféra, a vďaka Karlovému jemnému humoru, aj smiech. Mnohé z hitov obecenstvo spievalo spolu s ním, ako „Má první láska se dnes vdáva“, „Bum, bum, bum“ alebo „Trezor“. Veľkým potleskom obecenstvo odmenilo tiež pieseň známeho francúskeho šanzoniera Charlesa Aznavoura „Když jsem ja byl tenkrát kluk“, ale hlavne jedna z mála slovenských piesní v Karlovom repertoári „Mám rozprávkový dom“.

Piesňou "Granada" a piesňou Elvisa Presleyho „Pár havraních copánku (Love me tender)“ Karel potvrdil kvalitu svojho nestárnúceho hlasu. Detských fanúšikov potešil zase piesňou „Včielka Maja“, či „Biene Maja“.

Svojho hosťa, Felixa Slováčka, Karel uviedol slovami „People say he is the best saxaphonist in Europe, but I say he is simply The Best“. Aplauz, ktorý Felix za svoj klarinetový a saxafónový výkon zožal, nasvedčoval, že Karel nebol ďaleko od pravdy.

Každá pesnička má svoj koniec, rovnako ho mal koncert Karla Gotta. Avšak poslucháči svojim potleskom a ováciami nechceli nechať svojho miláčka odísť, a tak pridával pieseň za piesňou. Úplne na koniec zaspieval slovenskú ľudovku „Ešte si ja pohár vínka vypijem“.

Pred tým ako čierna limuzína odviezla nášho hosťa, fanúškovia, ktorí sa nevzdávali nádeje, sa dočkali. Karel, napriek svojej únave, ešte dlho rozdával so svojim typickým úsmevom autogramy.

Ďakujeme Karlovi Gottovi a Felixovi Slováčkovi. Bol to veľký umelecký zážitok na pobreží Pacifiku.

Alena Roľníková

I.3: Of Books and Covers (Marcella Krupa)

“I expect to pass through life but once. If therefore, there be any kindness I can show, or any good thing I can do to any fellow being, let me do it now, and not defer or neglect it, as I shall not pass this way again.”

William Penn

It was the end of May in 2001 after a seemingly endless winter when my husband Mike, my eighty-three-year-old father and I set out on a fishing holiday. It was not only the prospect of good fishing that lured us to the Great Outdoors at Pine Lodge on Nimpo Lake but the need of for tranquility and rest in beautiful, unspoiled surroundings. Our destination lay between Williams Lake and Bella Coola in central B.C., heart of the Chilcotin country.

Though our trip to Nimpo had become an annual event, my two men were eager as boys on their first fishing trip. Fishing, for me, is only a sometime thing. My great pleasure comes from sitting at the lakeshore with coffee and a good book, watching the loons, herons and a great variety of wildlife. Having a break from my busy office schedule also adds considerably to the pleasure.

We left Vancouver on a fine Saturday morning, stopping in Williams Lake for lunch and some last-minute shopping. Our Ford Aerostar was packed to the roof with food and fishing gear.

We had driven perhaps five kilometers beyond Williams Lake when trouble started. Steam was emanating from under the hood accompanied by a loud hissing sound. Mike pulled on to the shoulder. When he raised the hood we saw greenish cooling fluid dripping from the engine.

There was only one option – to locate a tow truck and have it towed in for repairs. We had seen a well-known auto supply store and repair shop in Williams Lake, so I went to the opposite side of the road hoping to hitch a ride into town. Luckily, a nice young lady soon stopped and gave me a lift to a pay phone where I was able summon a tow truck. The same young lady was even kind enough to drive me back to our disabled vehicle.

I found Mike looking helplessly under the hood with father worried that our fishing trip would be cancelled. To allay my nervousness, I started walking up and down the road to kill the half hour in which the tow truck operator promised to arrive. I found myself on a hill out of sight of our van and my family when from the west I could see a vehicle approaching. It turned out to be a rusty old van and I was quite surprised when it stopped. Two young men in their early twenties stepped out. This was in a desolate area and their appearance gave me some cause for alarm as they walked across the road towards me. They wore old T-shirts, ripped jeans, long unkempt hair and had obviously not shaved for days. I was scared and my heart was pounding. My first impulse was to run from these frightening characters.

But another part of my brain told me not to panic. They approached me, asking if we were having car trouble. I told them of our predicament as best I could and that a tow truck was on its way. As we talked we started walking down the hill to our vehicle. The bigger man said his name was John and his companion introduced himself as Tom. I slowly lost my fear of them, realizing that these two young men were friendly, polite and seemed very knowledgeable about car repairs.

After further introduction to the menfolk, we learned they were working at a Nimpo Lake logging camp and regularly had to do a lot of work on their van in order to keep it running. Peering under the hood of our still-steaming vehicle, they quickly diagnosed the problem.

“Aha!” John exclaimed. “Your heating cord has given up the ghost. If they have the part at the garage, it shouldn’t take them too long to set things right.”

Mike looked at me and shrugged. Until that moment, we had both thought a ‘heating cord’ was something one plugged in to the block heater, not something that could immobilize an engine. Live and learn.

In a short while the tow truck arrived. Since the operator could only accommodate two passengers in his cab, I volunteered to ride into town with our new-found acquaintances. We followed the tow truck to the service centre parking lot where we hoped to have the necessary repairs made. For some reason the two young loggers with the battered van chose to make sure we would get assistance. The garage manager was anything but helpful, saying they were very busy and that we should come back on Monday.

I tried to explain to him that we were on our way to Nimpo Lake and that my aged father was with us and that he had difficulty walking. The manager’s reply: “Didn’t you hear me say that we were busy?” He thereupon turned away to another customer.

At this point John and Tom took over. They asked the manager if they could at least buy the necessary parts. Fortunately, the parts were available and those two “creepy guys’ of whom I had been so afraid started effecting the necessary repairs right there in the shop parking lot. Their old van held all the tools they needed. While Tom did the actual work, John, his partner acted as helper, passing the tools as required. To watch them, one would think they had done nothing else in their lives but change heating cords on Aerostars.

In less than an hour the work was completed and it was only at our insistence that they accepted a small honorarium for their efforts. Soon we were on the road again with myself taking over the driving as the men enjoyed a well-deserved siesta.

In the lonely 200 kilometer stretch from Williams Lake to Nimpo, we did not meet a single other vehicle. A thought kept running through my mind. It’s a miracle! I thought. A miracle! What would we have done had our breakdown occurred after we had passed Tom and John, those two Good Samaritans, on the road? I also felt a twinge of guilt for pre-judging them based on their appearance and my initial fear. How lucky we were to have those two rough-hewn but kindly young men stop to help us.

I also thought of the old proverb: “Never judge a book by its cover.”

I.3: Predstavujeme vám - Mám rozprávkový dom (Paul F. Antonoič)

Karel Gott’s visit to Canada this May was his first in over 40 years. The last time he performed here was at the 1967 Montreal EXPO World Fair, when he was accompanied by his Apollo Theatre orchestra.

Many years have passed since then and now at the age of 68, he exhibited a remarkable physical and mental condition. Karel endured the rigorous concert and social schedule with resilience and grace. But where his maturity showed the most, was on stage. During the rehearsals, in unfamiliar concert halls, with technicians, musical and sound equipment that were hired locally, achieving the desired sound quality was challenging in several ways. Being a consummate professional and a perfectionist, he naturally showed great concern about giving his audience the very best. In the end, he did just that and more. From the moment he stepped on the stage, he held the audience in the palm of his hand. He demonstrated that through the years of performing he has become a relaxed, great all around entertainer, using the moves, gestures and humour to round out what turned into an unforgettable concert performance. On this tour he was backed by a six piece band, which included his long-time band leader Pavel Vetrovec, as well as the legendary saxophone and clarinet player Felix Slovacek, who received thunderous applause during his three-song solo performance.

Karel, of course, was the the star of the show and his near sell-out audiences in Toronto, Vancouver and Edmonton got what they came to see and hear. Performing in his top vocal form, the great maestro sang a wide range of songs, from his first 1964 number one hit “Oci Ma Snehem Zavate”, through his 1966 Bratislavska Lyra winner “Mam Rozpravkovy Dom”, which the Slovak audience received with a great applause and laughter, as Karel introduced the song in their native language. Many other songs followed as the audience cheered, sang and finally danced. Being aware of the great ethnic diversity of his audience, Karel greeted them in some ten different languages, introduced songs in four languages and sang in seven different languages, the others being English, German, Russian, Italian and Hebrew. He was literally forced off the stage after his sixth encore, by the house lights, which were turned on to signal that the time was up and the concert hall had to be emptied.

Following the Vancouver concert, Karel and the band relaxed in Yaletown’s Plan B Lounge, where he also spent time with several of his fans. Off stage, Karel displayed a great sense of humour and told numerous jokes. During his chance encounter with the Hollywood action movie star Steven Seagal, as he passed through the lobby of Vancouver’s Sutton Place hotel, Karel quipped that the movie star didn’t seem to recognize him.

On the other hand, during one of the city tour’s stops at Stanley Park, he was recognized and approached on two separate occasions by fans; a Czech couple and a woman visiting from Germany, who just could not believe her own eyes. Karel, with his usual accommodating style, engaged her in a few minute conversation in German and several photos followed.

By his own admission, Karel’s visit to Vancouver was inspired by the legendary physical beauty offered by the city and its surroundings and while he arrived in cool, damp weather, the sun showed its own grace by appearing, as if hearing our pleas, on the evening of the concert and allowed the city and its surroundings to show itself and impress in the most spectacular fashion for the next two days. Karel loved Vancouver, as well as Whistler, which he took in on a day trip and enjoyed a bird’s eye view of the area during a sightseeing airplane ride. He said on more than one occasion that he would like to return for an extended visit, so that he can more thoroughly explore the area.

Being an accomplished painter himself, Karel showed particular interest in the work of local native artists. As if by coincidence, during the Gala Reception event, held on Friday night at the Sheraton Waterfront Centre in Vancouver, Karel was presented with a beautiful glass etching of a wolf, created in the native Haida style by an Edmonton born artist David Montpetit.

Karel and the rest of the group commented on several occasions on how well they were received and looked after overall and in every detail. To the last member of the touring group, they were most impressed with the friendliness and hospitality they received at the hands of the organizers, as well as the local folk.

On Saturday afternoon, Karel and the rest of the group boarded the flight that took them to the last stop of the concert tour in Edmonton, where he performed for an enthusiastic audience in Canada’s most modern and acoustically advanced concert hall, the Winspear Centre.

Following the last performance, the group took a three-day tour through the Canadian Rockies, before boarding the return flight home from Calgary.

For many of us, who left our homeland decades ago, this was an unparalleled opportunity to relive and be reminded, if for a few brief hours, of the days of our youth when, like Karel, we were creating our dreams, honing our crafts, not knowing what lay ahead of us, or how much our lives would change between then and now.

For me personally, the encounter with Karel Gott turned out unlike anything I would have ever dreamed of. To have the opportunity to spend several days and form a personal relationship with the icon, years after he became my idol upon hearing his very first hit song, some 45 years ago, was personally rewarding beyond any words that can be spoken, any lines that can be written. It was my utmost pleasure and a matter of personal pride to be a part of the most significant cultural event in Vancouver’s Czecho-Slovak community. I remain forever grateful.

Paul F. Antonic

I.3: Prekrásna Britská Kolumbia - Sky Pilot (Andrej Doboš)

Nedostupná hora

Sky Pilot, pomerne nevinne vyzerajúci štít neďaleko od Squamishu, zvykol byť veľmi populárnym cieľom pre turistov a horolezcov z Vancouveru. V posledných rokoch, po uzávierke okolitých poľných ciest pre motoristov, však dlhý prístup mnohých odradzuje.

Osobne som sa o túto horu pokúsil, hoci nie celkom úspešne, už viackrát: Raz sme podcenili dĺžku prístupu a museli sa otočiť ešte sme ani z doliny nezačali stúpať. Zimný pokus z Furry Creek zas nevyšiel kvôli počasiu. No a potom tu bol náš výlet z Brittannia Beach, keď sme sa síce dostali až na náhornú planinu pod vrcholom, ale namiesto plánovaných 6 hodín nam to trvalo 30 a tak sme sa, hladní, opäť otáčali predčasne...

Chodník, ktorý nebol

Naše dobrodružstvo sa začalo za pekného letného rána, keď sme na bicykloch a s batohmi na chrbtoch vyrazili popri Brittannia Creek. Po niekoľkých kilometroch cesta ostala prerastená kríkmi a tak sme bicykle schovali v lese a pokračovali peši. V dobrej nálade sme čoskoro prekročili Marmot Creek a začali hľadať chodník, ktorý podľa sprievodcu poskytuje jeden z najrýchlejších prístupov k nášmu cieľu.

Asi sme mali trochu spozornieť a porozmýšlať, že prečo nie je po chodníku nikde ani stopa.

A možno sme mali spozornieť prv, než sme prebrodili Marmot Creek na stranu, ktorá bola zarastená nepreniknuteľnou hustinou. A možno ešte prv, keď sme na bicykloch išli popri mostnej konštrukcii s nápisom 'Marmot Cr. bridge' pohodenej na strane cesty a prerastenej statnými stromami. (To, že náš sprievodca bol napísaný pred vyše tridsiatimi rokmi, som svojim partnerom radšej nepovedal.)

Tak alebo onak, bez chodníka, ale plní elánu, začali sme sa predierať popri potoku do čoraz strmšieho svahu. Terén sa menil rýchlo: z kríkov sa stal les, nad lesom čistinky pokryté zvyškami starého snehu a všetci traja sme sa tešili na pohodlnú chôdzu po otvorenom hrebeni.

Neplánované bralá

Tesne pod hrebeňom sme ale ostali nemilo prekvapení strmými bralami. Slnko sa chýlilo k obzoru, ostávala zima a obhliadka terénu nám náladu tiež nepozdvihla: Jediná cesta na vrch viedla po úzkych a exponovaných skalných rampách, výstup na ktoré si vyžadoval vzpieranie medzi snehom a šmykľavou skalou, hore komínom, ktorý sa na spodu otváral do prázdna nad priepasťou.

Kedže výstup na Sky Pilot nemal byť technický, naša lezecká výbava bola minimálna. Našťastie však zahŕňala krátke lano a zopár karabín, takže po hodine improvizovania sme sa všetci úspešne a pomerne bezpečne ocitli na hrebeni.

Po dobrej večeri, zaspávajúc pod oblohou plnou hviezd, svet sa zdal opäť oveľa priatelskejší.

Na druhý deň sme sa zobudili do prekrásneho dňa, s panoramatickým výhľadom na Howe Sound a Sky Pilot. Po rýchlych raňajkách sme zbalili tábor a pokračovali po zasneženom hrebeni. Hoci sme po chvíli narazili na podobný problém ako minulý večer, strmé bralá, za slnečného dňa sme zlanovanie pred sebou brali skôr ako spestrenie výletu než komplikáciu.

Cestou - necestou

Síce v dobrej nálade, ale vďaka neplánovanej horolezeckej vsuvke o deň neskôr, sme sa napokon dostali pod Sky Pilot. Na to, aby sme ostali v horách ešte jeden deň a pokúsili sa o výstup, sme nemali dosť jedla, takže proti rozhodnutiu vrátiť sa späť nikto neprotestoval.

Kadiaľ sa však vrátiť?! Po hrebeni, z ktorého sme práve zostúpili, sa nam nechcelo a o chodníku popri Marmot Creek sme tiež mali svoj názor. Tak sme rozložili mapu - a s radosťou zistili, že v doline pod nami je lesná cesta, čo vedie prakticky až k našim bicyklom.

Šmýkanie sa po snehovych poliach dole do doliny bolo veľmi rýchle a aj jazerá, od ktorých mala ísť naša cesta sme našli bez problémov. Ukázalo sa však, že tak ako chodník popri Marmot Creek už neexistuje, tak aj 'cesta' z našej mapy bola chvíľami rozbitým chodníkom, ale častejšie novým korytom potoka, ktorého ľadovú vodu sme museli niekoľkokrát prebrodiť.

Miestami sa 'cesta' vzdialila od potoka a ostala tak prerastená mladými stromami a húštinou, že sme nevideli ani na krok a orientovali sa len podľa sluchu. Ukázalo sa, že je jednoduchšie ísť po lese, hoci aj pomedzi skaly a pováľané kmene, ale aspoň mimo kríkov čo sa pri každom kroku snažia človeku vypichnúť oči.

Naveľa, po hodinách brodenia a predierania sa lesom, počas ktorých sme prešli ledva kilometer či dva, sme dorazili k našim bicyklom a vrátili sa späť do civilizácie.

Tvrdohlavosť

Takže 'do tretice všetko dobré' to už nebude, ale snáď aspoň do štvorice...': Cez leto organizujem ďalší výstup na Sky Pilot. Raz sa to predsa musí podariť!

Andrej Dobos

I.3: Príhovor - Dedičstvo Otcov (Jožo Starosta)

Koľkotrát sme počuli „Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane“? Čo sa nám pri tom vybaví v mysli? Cyrilo-Metodejská tradícia, kresťanstvo, kultúrne dedičstvo, história národa alebo iba nič nehovoriace klišé? Ak to nie je pre nás iba prázdna fráza ako prispievame k tomu, aby sa „Dedičstvo Otcov“ zachovalo pre ďaľšie generácie

„Old Glory“, je ručne šitá zástava s rozmermi 3 x 5 metrov, s ktorou kapitán William Driver dvakrát oboplával zemeguľu. Ušila mu ju jeho matka spolu s priateľkami niekedy okolo r. 1812. Pôvodne mala 24 hviezdičiek a 13 červenobielych priečnych pruhov. Je vzorom všetkých následných modifikácií amerických zástav. V r. 1998 bola reštaurovaná. Bolo treba odstrániť a nahradiť 1.7 milióna ručných “štichov”. Americká vláda podporila reštauráciu sumou 18 miliónov dolárov. Bol to príklad veľkodušnej starostlivosti o národné a kultúrne dedičstvo.

Drienčany sú malá obec ležiaca neďaleko Rimavskej Soboty. V Drienčanoch 24 rokov pôsobil ako evanjelický kňaz Pavol Dobšinský (1828-1885), spisovateľ, národný buditeľ, zberateľ ľudových povestí, zvykov, povier, porekadiel a rozprávok. Plody jeho literárnej a zberateľskej činnosti sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. V Drienčanoch Dobšinský kázal, prihováral sa k ľudu, vlieval mu silu, lásku k rodu, mravnosť a dôveru k večným zákonom. Obec Drienčany, spolu s Maticou Slovenskou vyhlásili celoslovenskú zbierku ma rekonštrukciu fary, ktorá bude tiež sídlom “Múzea slovenských rozprávok“. Projekt rekonštrukcie fary a zriadenia “Múzea slovenských rozprávok” si vyžaduje financie vo výške 2.25 milióna SK.

Skupina nadšencov okolo časopisu Slovo z Britskej Kolumbie a kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminster zbiera historické materialy o živote Slovenských emigrantov v Britskej Kolumbii. Zozbierané materiály plánujú publikovať pri príležitosti 50. výročia založenia farnosti sv. Cyrila a Metoda v r. 2010. Tento projekt si bude vyžadovať veľa úsilia, nadšenia, ale aj finančných prostriedkov.

Akou formou môžeš ty prispieť k zachovaniu „Dedičstva Otcov“? Ak máš záujem o projekt “Múzea slovenských rozprávok”, navštív www.driencany.sk. Ak sa ti pozdáva publikácia historických materiálov o živote Slovenských emigrantov v BC a máš čím prispieť, prispej. Ak sa ti páči náš časopis „Slovo z Britskej Kolumbie“, staň sa jeho pravidelným odoberateľom alebo sponzorom. Navštív www.sk-bc.ca , nájdeš tam podrobnosti.

Podporte tieto alebo im podobné programy a úsilia, ktoré chránia naše národné dedičstvo. Je toho veľa, čo sa môžeme z histórie naučiť, mnoho, čo môžeme zachovať, na čo môžeme byť hrdí, ale tiež čo môžeme, ako súčasná generácia, napraviť.

Jožo Starosta

I.3: Riešenie záhady č.2 (Rozhovor s p. Bertou Palkovou)

“Čo asi fotografia ukazuje?”. To bola záhada z minulého čísla. Z vašich odpovedí vyberáme:

Myslím si, že na výseku z fotogradie je pilčík. Podla preloženia kmena predpokladam, že sa jedna o western red ceder a ako vieme tento druh stromu má kmeň pri zemi velmi široky, ktorý sa však vo výške 2-5 metrov /podľa veľkosti/ zužuje a ďalej pokračuje v rovnomernejšom priemere do výšky bez už spominanych nechcenych prelozeni ake mava na základni kmena. Kvoli lahsej manipulácii a spracovaniu dreva bolo potrebné strom odpilit prave v tejto výške. Aby pilcik mohol pracovat v pozadovanej vyske, potreboval sa tam nejakym sposobom nielen dostat, ale aj pracovat v nej s pílou. Zasekal si preto otvory do kmena, do ktorych vkladal dosky a spirálovite sa dostal až na pozadovanu vysku. Jeho naprotivny spolupilcík sa dostal podobne na rovnaku vysku a spolu mohli zacat pilit. Kedze pila /bruchacka/ sa taha a netlaci, dosku pilcik chtiac-nechtiac stale nohami zatlacal dovnutra kmena a tak sa nemusel bat ze aj s nou spadne dole. Preto si myslim ze spravna odpoved je pilcik piliaci velke stromy ake ja osobne poznam len z fotografii a navstevy parku na Vancouver Island. S pozdravom a prianim vsetkeho dobreho... Jano Muška.

Vďaka pohostinstvu farského spoločenstva sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri mal som možnosť spoznať ako ťažko prví dobyvatelia ťažili stromy. Na obrázku je ťažba stromu. S vďakou spomína a všetkých Vás žehná Stanislav.

Pan Otrošina pracuje na kácení velkého stromu, kdy bylo nutné delat zárezy do kmenu. Marie Kosman

Milá Marie, Janko a Stanislav, napíšte nám vašu poštovú adresu, pošleme vám odmenu za správne odpovede.

Mal som možnosť porozprávať sa s pani Bertou Palkovou o jej otcovi Jozefovi Otrošinovi, ktorý prišiel do Kanady pred 80-timi rokmi. Strávili sme spolu takmer 2 hodiny prezeranim fotografií a spomínaním na jej otca. Tu uvedieme iba niekoľko skutočností z jeho života.

Jozef Otrošina mal “Domovské právo” v Sečovskej Polianke od r. 1902. Na palube lode Antonia, ktorá zakotvila v prístave Halifax 17. marca 1928 bol aj 26 ročný Jozef s 25 dolármi vo vrecku.

Spolu s priateľmi sa rozhodli ísť na západ, do Britskej Kolumbie. Cestovali prevažne nákladnými vlakmi, do ktorých nastupovali poväčšine potme a cestovali tak ďaleko, pokiaľ ich hlad alebo železničiar neprinútil vystúpiť. Voda zohriata v hrdzavej konzerve im veľakrát nahrádzala aj polievku aj čaj.

Cestou pracovali na farmách za jedlo, strechu nad hlavou a 50 centov na mesiac. Keďže ich dopravné prostriedky nemali presne určené príchody ani odchody, cesta do Vancouveru im trvala viac ako rok.

Po príchode na pobrežie Pacifiku začal Jozef pracovať ako drevorubač. Fotografista ho zachytil pri rúbaní mohutného stromu (vľavo). Keď som sa pani Berty pýtal, kto je ten druhý, napravo, odpovedala “Neznam, bul to asi Slovak, šak vypatra ako Slovak…?”

Po niekoľkých rokoch života “kanadského” drevorubača a ťažkej práce na píle ako operátor “green chain” si Jozef zarobil a ušetril dostatok dolárov na kúpenie 5 akrov farmového pozemku pozdĺž novovznikajúcej ulice na Queensboro.

Keď po 2. svetovej vojne v r. 1948 sa prvá osobná loď mala možnosť preplaviť cez atlantický oceán, na jej palube bola aj Jozefova žena, Zuzana so svojou dcérou Hankou. Po ich príchode Jozef, okrem každodennej práce na pile, začal pestovať na pozemku fazuľu na zaváranie (5 akrov = 2 ha) a stavať prvý dom, v ktorom sa onedlho narodila dcéra Bertha.

Napriek tomu, že stovky mechov s fazuľkou na zaváranie sprevádzali Bertino detstvo a mladosť a zelené struky ju prenasledovali aj vo snách, fazuľová polievka nikde nechutí tak dobre ako práve u nich.

Jozef Otrošina okrem toho, že postavil 3 domy na postupne sa zmenšujúcej fazuľovej farme, bol veľmi činný v slovenských spolkoch, a stál pri zrode slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri. Po dnešný deň visí nad oltárom veľký kríž, ktorý pre slovenský kostol kúpili Zuzana a Jozef Otrošina. A keď počas sv. omše zaznejú pri pozdvihovaní zvončeky, to sa pani Berte prihovára nebohý “daddy”, ktorý ich daroval farnosti.

S pani Bertou Palkovou sa zhováral Jožo Starosta.

I.3: Úvodník - Spolupatróni Európy (Mária Eskut)

Evanjeliu svätému som Predslovom:
Ako nám dávno sľubovali proroci,
Prichádza Kristus zhromažďovať národy,
Pretože sieti svetlom svetu celému.

Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť
i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,
bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,
otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní …

Výňatok z Proglasu od sv. Konštantína

Zdedené veci ukrývajú v sebe tajomstvo minulosti. Hovoria o našich predkoch, sú výpoveďou o živote pred nami. Častokrát nesú v sebe cenné bohatstvo.

Aj viera je naším dedičstvom. Dostali sme ju ako nezaslúžený dar a naším poslaním je odovzdať ju budúcim generáciám. Ale vieme, komu vďačíme za toto dedičstvo? Poberme sa spolu do minulosti a pozrime sa ako žili naši predkovia na území Veľkej Moravy niekoľko storočí dozadu…

Je rok 861 a knieža Rastislav posiela do Ríma list s prosbou o vierozvestcov, ktori by prišli na naše územie posilniť ľud vo viere a zbaviť ho pohanských zvykov. Rím však jeho prosbe vyhovieť nemohol a tak sa Rastislav obracia na pomoc do Carihradu a cisár Michal III. jeho žiadosti vyhovie. Vysiela na územie Veľkej Moravy rodných solúnskych bratov Konštantína a Metoda.

Solún bol v tých časoch významným strediskom kultúry a vzdelanosti a práve tu dal Boh život potomkom zámožného Leva a jeho manželky Márie. Mali sedem detí. Najstarší z nich bol práve Metod a najmladší Konštantín. Metod vyštudoval právo a bol správcom byzantskej župy, mladši Konštantín vynikal múdrosťou srdca i umu a jeho láska k múdrosti mu priniesla i ďalšie pomenovanie Konštantín - Filozof. Študoval na cisárskej dvornej škole a jeho spolužiakom bol sám cisár Michal III. Obaja vysoko vzdelaní bratia boli už spolu vyslaní na misiu ku Chazarom, kde sa vďaka ich evanjelizácii obrátilo a vieru prijalo množstvo Chazarov. A práve preto sa cisárovi Michalovi zdali byť vhodnými kandidátmi na novú úlohu medzi Slovienmi. A čas ukázal, že sa nemýlil…

Konštantín a Metod sa na svoju novú úlohu starostlivo pripravovali. Konštantín vedel, že srdcu človeka je možné priblížiť sa blízkou rečou a tak zostavil nové písmo – hlaholiku. Do nej postupne preložil takmer celé sv. Písmo a iné bohoslužobné kinky. Konštantín je známy aj svojím Predslovom /Proglas/ ku sv. Písmu. Keď boli solúnski bratia s prácou hotoví, začiatkom roku 863 prichádzajú na územie Veľkej Moravy. Tu sa im dostane srdečného uvítania. Hneď na to sa obaja bratia púšťajú do svojej apoštolskej práce. Založia školu pre výchovu kňazského dorastu a spolu so svojími pomocníkmi začínajú evanjelizáciu Slovanov. Naučia ich hlavným pravdám viery, ale tiež základom gramotnosti - čítaniu a písaniu. Snažia sa vniesť poriadok aj do bežného života.

Výsledkom nedorozumení, úkladov, intríg a ohováraní však je, že po niekoľkých rokoch sa musia solúnski bratia vybrať na dlhú cestu do Ríma, kde okrem vysvätenia svojich žiakov za kňazov, spolu s prosbou o schválenie staroslovienčiny ako bohoslužobnej reči, musia obhajovať pravovernosť svojho učenia a tiež dôvod používania staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Popri všetkých ťažkostiach pápež Hadrián II. schvaľuje ich učenie i staroslovienčinu ako bohoslužobný jazyk a vysvätí ich žiakov za kňazov.

Medzitým sa však zdravotný stav Konštantína natoľko zhorší, že sám tuší svoj koniec a tak vstupuje v Ríme do kláštora, prijíma rehoľné meno Cyril a po krátkom čase zomiera. Pred smrťou sa lúči so svojím bratom Metodom a prosí ho, aby zotrval v diele, ktoré na Veľkej Morave začali.

Metod sa vracia na Veľkú Moravu už ako arcibiskup, ale neprajníci ho zatknú a väznia v bavorskom vúzení. Až na opakovanú apeláciu pápeža Jána VIII., Metoda prepustia a on sa vracia na Veľkú Moravu, aby pokračoval v započatom diele. Pokračuje aj v ďalších prekladoch kníh. Onedlho však musí opäť do Ríma, aby hájil svoje učenie proti bludárstvu, čo sa mu aj podarí a opäť sa vráti k Slovienom. Keď cíti, že sa blíži jeho koniec, vyberá si nástupcu – Gorazda.

Po Metodovej smrti boli žiaci solúnskych bratov neprajníkmi vyhnaní z územia Veľkej Moravy a rozpŕchli sa po okolitých krajinách, kde rozširovali ďalej učenie svätých bratov. Tak sa semä Kristovej blahozvesti dostalo aj do cudziny a prispelo k vzrastu Ježišových naledovníkov.

Toľko hovoria pramene o diele Veľkých bratov a je úžasné konštatovať, že aj po toľkých storočiach žijú v pamäti Slovanov, ktorí si ich dedičstvo nesú z pokolenia na pokolenie.

Svätý otec Ján X. roku 914 vyhlásil bratov Cyrila a Metoda za svätých. Pápež Ján Pavol II. v roku 1980 povýšil sv. Cyrila a Metoda na spolupatrónov Európy a my nesieme ich dedičstvo aj za more. Aj naša farnosť v New Westminster je zasvätená týmto vierozvestcom a aj my chceme ich dedičstvo dovzdať naším deťom skrz šírenie Božieho slova a života vo viere.

Mária Eškut

I.4: Príhovor - Žasnem a som vďačný, že som (Jožo Starosta)

Každé ročné obdobie, každé obdobie ľudského života má svoje čaro. Čínsky spisovateľ Lin-Jutang počas svojho plodného života prešiel od kresťanstva k taoizmu, od taoizmu k budhizmu a od budhizmu späť ku kresťanstvu. V jednej zo svojich úvah vyslovuje myšlienky, ktoré v menej usporiadanej podobe víria aj v mojej hlave:

Mám rád jar, je však príliš mladá. Mám rád leto, ale je príliš sebavedomé. Najradšej mám jeseň, kedy lístie trochu zožltlo, počasie je miernejšie, farby sú bohatšie a obloha začína byť nostalgická. V bohatosti zlatých jesenných farieb je skrytá nevinnosť jari, pýcha leta, ale aj miernosť a múdrosť nastávajúceho obdobia.

Áno, jeseň je naplnená úžasom a vďakou za uplynulú jar i leto. Jeseň pozná limity života. Jeseň sa rozdáva. Jeseň vie, že príde ďaľší rok s nevinnosťou jari, pýchou leta a s úžasom a vďakou jesene.

Žasnem nad vesmírom. Spolu so Stephenom Hawkingom, autorom Stručnej Histórie Času, si kladiem otázky typu aká je podstata vesmíru, aká je naša úloha vo vesmíre, ako vznikol vesmír, odkiaľ sme prišli a kam ideme, prečo je to tak ako to je? Som výsledkom náhody alebo bytosťou s konkrétnym poslaním? Ak však vezmem do úvahy, že náhoda je iba nepoznaná súvislosť, závislosť a či dôsledok nepoznanej príčiny, potom čo je tá nepoznaná Príčina? Big Bang?

Áno, sú Knihy rôznych náboženských smerov, ktoré nám dávajú jasnú odpoveď, avšak naša Pýcha Leta ju odmieta. My chceme dôkazy. Čo ak jedným z žijúcich dôkazov je Stephen Hawking? V závere Stručnej Histórie Času hovorí asi takto:

Ak objavíme „Kompletnú zjednocujúcu teóriu“ (Grand Unified Theory), ktorá zjednotí elektromagnetickú silu, gravitáciu a nukleárne sily, potom táto teória musí byť podaná tak, aby bola zrozumiteľná každému, nielen niekoľkým vedcom. Potom všetci, filozofi, vedci, ale aj my, obyčajní ľudia, budeme môcť prispieť k odpovedi na otázku prečo vesmír existuje a prečo my existujeme v ňom. A keď sa tak stane, plne pochopíme božiu vôľu...

Áno, žasnem a som vďačný, že kdesi v hĺbke vesmíru, plného čiernych dier a nahých singularít, medzi tisíckami galaxií existuje jedna, s malou slnečnou sústavou a s ešte menšou planétkou, ktorá sa nazýva Zem, na ktorej sa z ľudského zárodku vyvinula bytosť s rozumom a slobodnou vôľou. Táto bytosť si uvedomuje vlastnú existenciu, hľadá odpovede na zmysel života a dokáže sa tešiť aj smútiť. Táto ľudská bytosť dokáže ... nechajme však dopovedať túto úvahu nebohej pani Kataríne Kolníkovej z Radošinského Naivného Divadla, ktorá svojim monológom v divadelnej hre Človečina, od Stanislava Štepku, rozdávala po dlhé roky divákom radosť a úsmev:

Vážené prítomné luctvo, povedzme si to prámo, človek dokáže skoro všetko. Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu, urobit si pekný dom, ale aj peknú hanbu, oduševnene kričat hurá i fuj, vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot, nýkedy dokáže byt aj sto rokov na svete, ale any tri minúty pod vodu, ví dobre hrat na klavíri, ale aj na nervy, operúvat srcco, a aj v tyle neprátela, skákat o tyči a do reči, a tuším viacej myslet na dalšé generácie počítačov jako maturantov. No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat, lebo je len - človek. Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške z námesta Hraničárov na Kolárové námestý - any za ideálnych poveternostných podmínek. Nedokáže vonat ako lipa a len sa tak rozmnožuvat po vetre. To dokáže božá príroda. A preto by si mav človek celkom skromne povedat: až tak mnoho toho nevím, a preto sa tu na svete budem račej čudovat, jako svet menyt. Pri čudovaní totyž nelítajú trísky a nekapú ryby, rastú stromy a pada snah, a šecko je na svojom míste a v porádku, jako ked je na jar naozaj jar, v lete leto, na jablony jabĺčko na človekovi hlava a v človekovi srcco.

Som vďačný Lin-Jutangovi, Stephenovi Hawkingovi a pani Kataríne Kolníkovej za ich hlboké myšlienky. Áno, žasnem a som vďačný Príčine môjho bytia za to, že som.

Jožo Starosta
(pozri: http://www.sk-bc.ca/cislo04/slovo_04_lowres.pdf)

Attachment	Size
LinJuTang.png	42.9 KB
Hawking.png	21.12 KB
Kolnikova.png	14.47 KB

II.1: História - Z Juskovej Vole pri Vranove k jazeru Cowichan v Britskej Kolumbii

From Juskova Vol’a to Cowichan Lake, BC

So, in 1938 the family saw us off on our epic journey from Juskova Vol’a to BC. Canada. Many family members came with us to the train station in Vranov where we all said our teary goodbyes. We travelled on an electric train to Kosice, and from there we took a regular train to Prague where doctors subjected us to another 3 or 4 health examinations. In those days immigrants had to be cleared by Canada’s own doctors before entering the country.

Leaving Prague we couldn’t find room in the train’s third class compartment, therefore we were put into the first class section. From our humble home the first class seats we had were really something for us to see and to use.

From Prague we went to Paris where we stayed for a day or two, I am not sure exactly for how long, but I do remember going on a foot tour with a guide to see the cathedrals and churches, and we went to some hot baths too.

From Paris we went to La Havre where we stayed in the immigration building for those who were traveling to Canada. We had a room with a washbasin, but there was only one toilet for two floors. One time there was an old man using the toilet while we kids waited outside. Some of the kids were crying in panic because they wanted the washroom urgently. After yelling and yelling for the man to come out quickly, another man came along and pushed in the toilet door, took the man out and threw him down the stairs. He was still with his pants down. No one cared. With that the kids rushed in 2 at a time to pee in the toilet.

From La Havre we went to Liverpool where the ship didn’t dock, but anchored off shore. I remember looking over the side of the ship to watch a tugboat that brought out a bunch of people who were heading for Canada as well.

After 9 ½ days at sea on the Cunard ship, Antonia, we arrived in Halifax on April 3, 1938. During that time for three days we were not allowed on deck because of stormy weather and a rough sea that pounded over the sides of the ship. The majority of the passengers were sea sick, including my mother. I never became sick, and found a friend on the ship. The galley cook befriended us and fed us any time we wanted. We couldn’t speak his language either, but he was good to us.

Coming from land-locked Central Europe we had never experienced the ocean before so we couldn’t even imagine what it would b e like to be out of sight of land for day after day. All the women on the ship were praying most of the time. After the 3rd day there were porpoises swimming along side the ship, and that was really, really something for us to see.

From Halifax we picked up the steam train and we assigned to a multi-lingual agent who came with us to Winnipeg. The train was noisy with only wooden benches, which we sat and slept on for the long journey across the dominion to Vancouver. We would open the windows and felt the breeze and we watched with awe as the scenery sped by us.

We met some of our family on the Montreal station. Before we were allowed to see them they had to be checked out by the officials because it was known that shysters used to fleece immigrants out of their money. When my mother convinced the officials that these people were our relatives we were allowed to spend a few hours with them on the train before we set off on our journey once more.

The next stop was Winnipeg where the agent and other families traveling in the group left us. The agent took all those who were going to farm off the train, now we were left along with a woman and her daughter who was about my age. Not knowing English we had no one to help us anymore. My mother went off the train with the other lady when they bought bread and sausage for us to eat until we arrived in Vancouver.

At Regina the woman and her daughter left the train. Before parting, my mother and this lady hugged and kissed each other. I expect they were both apprehensive about their futures. Now were all alone in a new country with a language we didn’t understand.

The conductor must have sensed our fear because he rarely left our car. During one night the train must have stopped somewhere while we were both fast asleep. In the morning light both my mother and I were scared to see there was a black man sitting in our compartment who was dressed from top to bottom in white – hat down to his shoes. We had never seen or heard of a black skinned person before, nor even seen a person dressed completely in white. My mother though he was the devil himself so she prayed and prayed. The conductor saw the fear on our faces so he never left our compartment at all to make us feel secure. About a day or so later the Negro left the train and we gave a sigh of relief.

Like all young kids, especially when they are cooped up, I used to run around the cars. In one car a man gave me some gum. But I didn’t know what gum was and thought is was candy so I chewed on it, then swallowed it. The man said, “No, no no,” and he asked me in English was my nationality but of course I couldn’t understand him. He asked again in Polish. Now I could understand that he was asking me to take him to my mother, and I did. Mum was so pleased to have someone to talk with at last, because between her Slovak and his Polish it allowed them to communicate. Even still, the conductor still kept a watchful eye on my mother. With the Polish man’s help we were able to buy more food for the rest of our journey.

When we arrived in Vancouver he helped us off the train and took us to my father who was waiting for us. Dad thanked him for taking care of my mother and me. I had no memories of my father because I was just an infant we he left home. I cannot tell you how it feels to see your father that you never knew. I saw Mum and Dad hugging away and kissing, she cried and cried, and I just stood there with a feeling of “Hey Mum, who is that?”

We were in Vancouver for three days. On my father’s instruction, Mrs. Toth took Mum to a beauty shop. Mum was unknowingly taken to have her waist length hair that she wore in a bun, cut short. Dad told her when she got back to the Toth’s where we were staying that she was in Canada now and had to look Canadian. Mum cried and cried for days afterwards at losing her hair and for many years she kept that long bundle of her cut hair wrapped up and stored in her dresser drawer.

After our short stay in Vancouver we carried on the journey by taking the ferry to Nanaimo, and from there we traveled by bus to Duncan. I was so excited on the bus because I could see our parcels strapped to the top of the bus traveling ahead of us. We had a stop over in Duncan and then on to Cowichan Lake.

On May 1st, 1938 age 10+ I started school in Grade 1 because I knew no English words except “kiss my ass” and I was slapped for saying that!

Michal Olexa

Attachment	Size
Mike.jpg	855.7 KB
ObalCunardLine.1.JPG	318.06 KB
MtFieldKickingHorseRiver.jpg	21.86 KB
sh1009co.jpg	14.67 KB

II.1: Poézia - Park bench in winter (Marcella Krupa)

Časopis "Canadian Stories" vypisuje konkurzy pre publikovanie krátkych poetických a prozaických príspevkov. V jednom z nich, s témou "Parková lavička v zime", úspešne obstála aj Marcella Krupa. Angličtina je jej tretím jazykom, po češtine a slovenčine.

Two pairs of footprints met in the snow
Seated, looking down at their hands
Counting what they had together
So many things – Spring rain, soft and warm
Evening walks on the river bank
Movies, one lost umbrella, midnight swimming
Laughter, bananas for the zoo monkey
One yellow rose stolen in the park
Long hours of contented silence.

Tell me now, how shall we divide this?
What do I take? What leave for you?
Better to return the rain to Spring,
Our walks to the evening, rose to the park?
Return everything where it once belonged
But where should I return the laughter?
And what to do with the happy hours of silence?

by Marcella Krupa

Attachment	Size
ParkBenchInWinter.jpg	104.8 KB
Stories.50.jpg	745.24 KB

II.1: Príhovor - Žite svoj sen a smútky nezobuďte (Jožo Starosta)

Bol som mladý a zaľúbený. Kúpil som si knihu básní „Víno milencov“. Z básne Háfizova Múdrosť, ktorú Perzský básnik napísal pred viac ako 6 storočiami, mi utkveli v pamäti verše:

Žite svoj sen a smútky nezobuďte
odhoďte okovy a šťastní buďte
vrkočom dievčiným prikutí ku jej vôňam.

Medzičasom som zostarol. Stále som zaľúbený. Koncetpy ako vrkoč, dievčina a vôňa dostali širší zmysel. Stali sa z nich láska, pravda a život. Prvé dva verše však rezonujú bezo zmeny. Sen sa spája so šťastím a smútok s okovami. Obdivujem a fandím ľuďom, ktorí žijú svoje sny.

Prednedávnom som stretol mladý manželský pár z Iránu, Nasima a jeho ženu Jafar, ktorí cestujú okolo sveta na bicykloch, sadia stromy priateľstva a rozdelia sa s ľuďmi, ktorých stretnú, s Háfizovou múdrosťou – „Zasaď strom priateľstva, prinesie ovocie šťastia“. Nasim Yousefi ručne namaľoval Hafizovov odkaz v rodnom jazyku.

Jafar a Nasim, na ceste do Kanady, prešli z Iránu cez Turecko, južnú a západnú Europu, Anglicko, ponad oceán na východ Kanady, cez USA do Vancouveru. Zasadili Strom Priateľstva aj v našom mestečku, v Coquitlame. V dnešných dňoch sú v Číne. Odtiaľ je to už len „na skok“ domov do Iránu. Sú poslami dobrej vôle, priateľstva a porozumenia. Dnešný svet potrebuje takýchto poslov. O ich skúsenostiach zo stretnutí s ľuďmi, sa môžete dozvedieť viac na www.rmc4peace.com.

Iná dvojica, ktorá ma inšpirovala svojími snami a ich uskutočňovaním, je Cande a Herman Zapp. Vyrastali spolu v malej osade, v Argentíne, medzi bratrancami a sesternicami a poníkmi. Keď mali 8 a 10 rokov, zaľúbili sa jeden do druhého. Táto ich rozprávková láska rokmi iba rástla. Prežívali spolu každú voľnú chvíľu.

A snívali. Snívali o tom, ako raz pôjdu spolu na aute z južného cípu Argentíny až na Aljašku. Ich detská láska sa po 16 rokoch zmenila na maželstvo. Po 6 rokoch manželstva začali pomýšľať na deti. Ich detský sen však bol silnejší ako rodičovská túžba. Rozhodli sa najskôr ísť na Aljašku, autom, a až potom mať deti. Z Buenos Aires vyrazili 25. Januára 2000.

V apríli 2008, vo vestibule veľkého obchodného strediska v Coquitlame upútalo moju pozornosť staré auto, Graham-Paige, ročník 1928, okolo ktorého sa tmolili dve deti a ich rodičia, obklopení mnohými návštevníkmi nákupneho strediska. Všetci alebo obdivovali staré pojazdné auto s nápisom „Cestujeme z Argentíny na Aljašku“ alebo so záujmom načúvali, čo rozprávala Candelaria a Herman.

Áno, bol to manželský pár z Argentíny, ktorý bol už ôsmy rok na cestách. Absolvovali cestu na Aljašku a späť do Argentíny. Teraz boli opäť na cestách. Tentoraz na ceste do Ázie. Počas 8 rokov potuliek krížom-krážom tromi Amerikami sa im narodili 3 deti, pre ktoré staré auto Graham-Paige, ročník 1928 bol útulným domovom. Cande a Herman, spolu so svojími deťmi, intenzívne žijú svoj sen. Ich kniha „Spark Your Dream“ a webové stránky www.sparkyourdream.net sú zdrojom inšpirácie.

Pred rokom a pol, v kruhu priateľov, som prvýkrát vyslovil nahlas svoj sen, začať publikovať časopis o Slovákoch v Britskej Kolumbii pre Slovákov v Britskej Kolumbii, trošku o histórii, trošku o súčasnom živote. Podpora priateľov, ich povzbudenie a prísľub aktívnej pomoci začali tento sen premieňať na skutočnosť.

Vďaka patrí všetkým vám, autorom, redakčnej rade, sponzorom, predplatiteľom a tiež nášmu grafikovi, ktorý naše amatérske príspevky grafickou úpravou pozdvihol na profesionálnu úroveň. Vašou zásluhou máme za sebou úspešný 1. ročník so 4 číslami. Vďaka vám všetkým za váše zaujímavé príspevky, za váš čas, úsilie, ochotu, dobrú radu, povzbudenie, ale aj za finančnú pomoc, bez ktorej by sme si nemohli dovoliť vydávať a distribuovať Slovo z Britskej Kolumbie vo farebnej, profesionálne tlačenej podobe.

Vďaka aj vám, našim čitateľom, za váš záujem, za vašu podporu, ohlasy, kritiku, za to, že šírite dobré slovo o našom časopise.

Prajem vám všetkým pokojné a radostné Vianočné Sviatky. Do Nového Roku vám prajem, aby ste neprestali snívať, aby ste začali svoje sny uskutočňovať. Aby ste mali pozorné oko, ucho, srdce, aby ste chápali aké sú sny vašich detí, vašich partnerov, vášho okolia a aby ste im pomohli tieto sny aj uskutočniť.

Jožo Starosta

Attachment	Size
hafiz.jpg	87.63 KB
DSCN5068.3.jpg	970.08 KB
NasimJafraUsa.80.jpg	1.41 MB
NasimJafarOttawa.jpg	175.75 KB
scan0002.jpg	332.44 KB
JozefRozalia.jpg	125.52 KB
sepia.jpg	46.54 KB
IM015972.JPG	486.96 KB
IM015974.JPG	572 KB

II.1: Záhada č. 5 - poznáte ich?

Poznáte ich? Pomôcka - niektorí stále žijú medzi mami.

3 riešiteľov s najlepšími a najúplnejšími odpoveďami odmeníme. Zašleme im kompletný 1.ročník (4 čísla) časopisu Slovo z Britskej Kolumbie.

Vaše odpovede nám pošlite ako odkaz cez túto webovú stránku.
Alebo vašu odpoveď pošlite na jozo.starosta@sk-bc.ca.

js

Attachment	Size
hokejisti.jpg	347.05 KB

II.1: Úvodník - Príbeh zrodenia (Mária Eskut)

Som jedným z vás a chcel by som vám rozpovedať môj príbeh zrodenia.

Mal som asi štyri týždne, keď sa moja mamička dozvedela, že som. Bol som očakávaný, pretože som bol plodom lásky mojich rodičov. Dni postupne ubiehali a ja som sa pekne zabýval pod srdcom mojej mamičky a môj príbytok sa mi páčil. Avšak moja pohoda netrvala dlho. Keď som bol v jedenástom týždni, mamička začala mať zdravotné problémy. Navštívila lekára a jeho diagnóza znela – spontánny potrat. Aj doktorka gynekologička potvrdila, že ma moja mamička stráca. Zabudli si to však prekontrolovať tým moderným prístrojom, áno, ultrazvuk sa volá. Miesto toho nasadili mamičke lieky, aby nedošlo ku komplikáciám po potrate...

Videl som, ako sa mamička trápi a z jej očí padajú slzy.
Videl som ocka, ktorý sa snažil vziať tú ťarchu kríža na seba.

A aj ja som trpel. Podané lieky vyvolávali prudke sťahy... Zdalo sa, že je po všetkom. Na druhý deň musela mamička opäť k lekárovi, ktorý sa chcel presvedčiť, či je maternica „čistá.“ Nedá sa slovami vyjadriť úžas nad tým, keď ultrazvuk ukázal, že moje srdiečko bije a moji rodičia sa dozvedeli, že ja žijem! A nastúpili otázky: „ Ako je to možné?“ Ako je možné, že som to všetko zvládol a aj keď sa lekári mýlili, ba dokonca som musel zvládnuť aj účinky liekov a predsa žijem?! Je len jedna odpoveď: „ Boh ma tu chcel mať a má so mnou svoj plán.“

Ťažko vám opíšem akú radosť mali rodičia, že som. Ale pribudli aj nové obavy, či budem zdravý, lebo následky liekov sa mohli prejaviť svalovým poškodením. Ba dokonca lekári navrhli zvážiť chcený potrat. Ale ja som chcel žiť! Do poslednej chvíle pôrodu rodičia s istotou nevedeli, či budem v poriadku. Ale chceli ma a ja som prišiel na svet zdravý. Ďakujem Bohu a rodičom, že ma dokázali prijať takého, aký som prv, než mali poznanie, že budem zdravý.

Ešte som malý, nerozumiem mnohému, ale prihováram sa vám všetkým, budúcim mamám a otcom. Nechajte nás žiť! Aj keď sme ešte vo vašom lone, aj keď možno nebude všetko v poriadku, neosobujte si nárok vziať nám život, ktorý nám dal Boh! On nás tu chcel mať takých, akí sme. Či sme zdraví a či chorí, máme tu svoje jedinečné poslanie.

V tých dňoch, keď sa naše oči budú skláňať nad betlehemskými jasľami, keď budú vítať to malé nemluvňa, ktoré prinieslo spásu svetu, pokľaknime na kolená a v duchu prosme novonarodeného Kráľa, aby daroval pokoj ľudským srdciam. Nech neprevláda matéria a pohodlie nad prijatím nového života. Nech s plačom každého novonarodeného dieťaťa zavládnu v srdciach Vianoce, ktoré nám prinášajú posolstvo o najväčšom dare, dare života. Života z lásky.

Maria Eskut

II.3: 1 000 000 rokov alebo okrúhle výročia

Keď som bol malý pionier, tak sa mi zdalo, že život v socialistickej vlasti je iba samá oslava. Každý rok bolo nejaké okrúhle výročie. Roky končiace na 0 a 5 boli určené na oslavu okrúhleho výročia víťazstva na fašizmom. V rokoch končiacich na 1 alebo 6 si pracujúci ľud pripomínal okrúhle výročie založenia KSČ. Roky 2 a 7 sa otriasali oslavami výstrelov z Auróry. Okrúhlym výročiam vzniku Československej Republiky a Dňa znárodnenia boli venované roky 3 a 8. Slovenské národné povstanie malo zase rezervované roky 4 a 9.

A tak to šlo dokola. Robotnícka trieda, drobní roľníci a pracujúca inteligencia s úsmevom kráčali od okrúhleho výročia k okrúhlemu výročiu na ceste budovania socializmu a komunizmu. Iba kulaci a prisluhovači západu škrípali zubami (:-).

Keď som skončil elektrofakultu, automatizácia, regulácia, optimalizácia a samočinné počítače sa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Začal som rozmýšľať v dvojkovej sústave. Všetko okolo seba som videl očami jednotiek a núl. „Okrúhlymi číslami“ v dvojkovej sústave sa pre mňa stali čísla 1, 10, 100, 1000, 10000 – čo by normálny človek zapísal ako 1, 2, 4, 8, 16.

Keď sa nám narodila prvá dcéra a dovŕšila prvý rok svojho života, rozhodol som sa optimalizovať počet sviečok, ktoré bude treba na jej narodeninové torty v nasledujúcich 15 rokoch. A tak som bol pyšný na tortu so 4 sviečkami, pod ktorými boli čísla 1, 2, 4 a 8, pričom horela iba sviečka s číslom 1. Našej dcérke sa to páčilo, naši hostia však potajomky krútili hlavami a rozmýšľali, za koho sa to tá moja žena vydala.

Tento rok, spolu s mojimi roztratenými spolužiakmi z katedry samočinných počítačov, oslavujeme naše, v dvojkovej sústave posledné, okrúhle, životné jubileum, 1 000 000 rokov (64). Čas plynie. Mnohé výročia z pionierskych čias zapadli prachom. Súčasná mladá generácia si vytvára svoje vlastné okrúhle výročia.

Sú však udalosti, ktoré nestrácajú na význame a ich výročia si zasluhujú našu vďačnú spomienku aj po 1146 rokoch, bez ohľadu na to, či sú „okrúhle“ a či nie. Áno, vďačne si spomíname na príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda na naše územie. Ďakujeme im za vieru, za písmo, za preklad biblie, za kultúru, za poznanie, ktoré priniesli našim predkom a ktorými ovplyvnili ich život, život okolitých slovanských národov, ale aj chod celoeurópskych dejín. Vďaka.

Jožo Starosta

Attachment	Size
1.maj_.jpg	56.33 KB
IMG_1286.JPG	959.67 KB
Saska.1.rok_.png	273.27 KB

II.3: 8. svetová konferencia pre šport a životné prostredie

Každé dva roky medzinárodný olympický výbor v spolupráci s OSN pre životné prostredie organizuje svetovú konferenciu o športe a životnom prostredí v meste, kde sa uskutočnia budúce olympické hry. Tohtoročná konferencia sa uskutočnila v dňoch 29-31. 3. 2009 vo Vancouveri.

Delegáciu Slovenska viedol podpredseda vlády SR a minister školstva SR Ján Mikolaj v doprovode prezidenta slovenského olympického výboru Františka Chmelára a honorárneho konzula SR v Britskej Kolumbii, Stanislava Lišiaka. Počas tejto konferencie sa delegácia stretla s premiérom provincie Britská Kolumbia, s pánom Gordonom Campbelom. Návšteva vedená podpredsedom vlády SR je najvyššou návštevou vládneho činiteľa SR v Britskej Kolumbii. V priateľskom rozhovore sa premiér Gordon Campbell zaujímal o delegáciu SR na ZOH a taktiež bol pozvaný do Slovenského Domu, kde sa bude naša krajina prezentovať počas ZOH v roku 2010.

Stanislav Lišiak

na fotografii sprava: Gordon Campbel, Ján Mikolaj, František Chmelár, Stanislav Lišiak

Attachment	Size
Gordon.jpg	93.65 KB

II.3: Bostonský maratón so slovenskou účasťou

Agnes Benna pochádza zo severného Slovenska. Prišla do Kanady pred vyše 40 rokmi. Je aktívnou členkou farského spoločenstva pri kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Bola členkou speváckeho zboru, pomáha pri rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach, je jednou z hlavných organizátorok každoročného predvianočného predaja ručných prác a domáceho pečiva (známenho pod menom „Craft and Bake Sale”). Je tiež známa svojimi častými turistickými výletmi do prírody, entuziazmom a otvorenosťou pre všetko nové. Napriek tomu, že už prekročila 60-ku, pri výstupe na Grouse Mountain jej kondíciu závidia mnohí vekovo mladší.

Že však behá maratón? To som sa dozvedel iba nedávno. Poprosil som ju, či by sa s čitateľmi Slova nepodelila o svoje bežecké zážitky. Súhlasila a so svojím typickým úsmevom ma pozvala k nim, domov, kde spolu so svojim mužom Victorom pripravili stôl plný trofejí, ktoré Agnes vyhrala v rôznych bežeckých pretekoch.

“Tak toto je medajla za účasť v Bostonu”, začne svoju prezentáciu s najcennejšou trofejou, ktorú získala minulý rok v najstaršom a najznámejšom maratónskom behu v Bostone, USA, v ktorom sa stretajú bežci z celého sveta každoročne už od r. 1887.
“V akej vekovej kategórii si bežala?”
“61-65. Bostonský maratón je známy tým, že sa naň musíš kvalifikovať, to znamená, že musíš už predtým bežať maratón a dosiahnuť určitý čas. Pre moju vekovú kategóriu to bolo 4 hodiny 30 minút. Prebehla som Vancouverský maratón za 4:23 a v Kelowna za 4:20, tak som sa kvalifikovala.”
„A ako si skončila v Bostone 2008?“
„V mojej kategórii bolo 159 žien, skončila som 19-ta“, ukazuje na svoje meno na 19. priečke v oficiálnej publikácii z bostonského maratónu, kde publikujú prvých 25 bežcov z každej kategórie. “Z kanaďaniek som skončila štvrtá. “ “Bežali tam aj nejakí Slováci alebo Slovenky?”
“Neviem, možno som bola jedinou Slovenkou, hoci som bežala ako Kanaďanka”.

“Toto je zase medajla z vancouverského Sun Run, 10 km. Medajlu dostaneš iba keď vyhráš alebo prídeš na druhom, či treťom mieste. Táto medajla vyzerá strieborná, tak som asi skončila na druhom mieste. Bolo to v r. 2006 a pretekalo tam 619 žien.”

“Agnes, ty si bola niekedy profesionálna bežkyňa?”
“Nie ja som nikdy nebehala. Iba čo sme chodili hiking (horská turistika).
“Kedy si začala behať?”
“Keď som mala 60 rokov.”
“Naozaj?”
“Áno, nikdy predtým som nebehala. Zaplatila som členstvo v Running Room, kde chodím takmer 3 roky.”
“Ako často chodíš do Runnig Room?”
“3x do týždňa.”
“Koľko kilometrov nabeháte za týždeň?”
“V utorok a stredu sú krátke behy, 6 km a 10 km a nedele začíname s 10 km a zvyšujeme až do 32 km. Každý týždeň pridávame 3 km, 10, 13, 16, až do 32.”
“A to beháte celý rok?”
“Áno skoro celý rok, každý týždeň.”

“Agnes, obyčajne sa takéto otázky ženám nekladú, ale ja sa to dovolím opýtať, koľko máš rokov?”
“63.”
“A iba 3 roky beháš?”
“Áno.”
„Na koľkych maratónoch si sa doposiaľ zúčastnila?“
„Bežala som 4 maratóny, Vancouver, Victoria, Kelowna a Boston, 21 polmaratónov a viaceré iné preteky, Sun Run, Grouse Grind Race a tiež iné kratšie behy, na 5, 10, 15 km, organizované rôznymi dobročinnými organizáciami, kde všetky registračné poplatky idú napríklad pre diabetikov, telesne postinutých alebo pre výzkum rakoviny prsníkov. Tam sa môže zúčasniť každý. „

Po chvíľke zamyslenia Agnes pokračovala. „Minulý rok, 2 týždne po Bostonskom maratóne som bežala vancouverský polmaratón a skončila som prvá vo svojej vekovej kategorii. Tento rok tiež trénujem na Boston a tiež sa pokúsim bežať vancouverský polmaratón.“

Victor, Agnesin manžel, ktorý je pôvodom tiež Slovák, sa zapojil do nášho rozhovoru. „Niektorí ľudia sú bežeckí fanatici. Nechcem povedať že Agnes je fanatik, ale behá veľmi rada. No sú ľudia, ktorí bežia a bežia, 167 km, nie 20 dnes a 20 zajtra, ale 167 km v jednom kuse. Viete si to predstaviť?“

„Áno, ja behám veľmi rada. Si vonku, obdivuješ prírodu a môžeš to robiť kedykoľvek a sám. A čo k tomu potrebuješ? Nič, akurát dobrú športovú obuv.“
„Chodíš si niekedy do telocvične pobehať na tých mašinách s bežiacimi pásmi?“
„Nie, nikdy. To je boring (nudné). Načo byť zavretá vnútri, keď môžeš behať vonku, na čerstvom vzduchu? Vlastne, raz som musela chodiť na bežiace pasy, bola som na dovolenke, na lodi, na rieke Amazon a pripravovala som sa na vancouverský maratón. Vtedy som chodila behať do telocvične na lodi. Ale inak chodím behať iba von.“

„Kedy si prišla do Kanady?
„1968.“
„Ako si športovala na Slovensku?“
„Nič moc, turistika a bicyklovanie a trochu lyžovanie.“
„Zjazdovanie?“
„Nie, trochu na bežkách.“
„Chodíš na Slovensko?“
„Kedy som bola naposledy? Pred 2 rokmi? Pred 3?“
„Tam sú tiež maratóny. Napríklad košický Medzinárodný Maratón Mieru, v októbri. Je to známy maratón, s dlhou históriou. Pamätám sa naň ako malý chlapec. Mala by si tam ísť bežať ako Slovenka reprezentujúca Kanadu.“
„Problém je v tom, že by som chcela bežať New York, v novembri. A bežať dva maratóny v takom krátkom období sa nedá.“

„Aké sú tvoje najbližšie plány?“
„V apríli pôjdem na maratón v Bostone. O 2 týždne potom, začiatkom mája, je Vancouver, tam chcem bežať polmaratón. Potom je beh, ktorý poriada Bank of Scotia, potom Abbotsford.“

„Máš nejaké zábavné historky z maratónov alebo polmaratónov?“
„Veľa zábavy počas behov na dlhšie trate je okolo bežných ľudských potrieb, ktorým treba vyhovieť. O mne je napríklad známe, že behom dlhšieho behu musím ísť na záchod, ktorý býva niekedy trošku bokom od trate. Moji lokálni spolubežci, ktorí ma už dobre poznajú, upozorňujú nováčikov, aby si dali na mňa pozor a aby nebežali slepo za mnou lebo môžu skončiť s prekvapením na záchode, ako sa to niektorým stalo počas behu vo Viktórii.“

„Máš svojho osobného trénera?“
„Keď sa Victora opýtam na jeho názor ochotne mi poradí, ale pri behaní používam svoje špeciálne hodinky s GPS, ktoré si naprogramujem a ony ma usmerňujú. Zapískajú, keď bežím príliš rýchlo, zapískajú, keď bežím príliš pomaly. Dokonca mi povedia aj to, koľko kalórií spálim. Je to môj osobný strážca-poradca-tréner.

„Ako sa dívaš na Agnesino behanie ty, Victor?“
„Od začiatku som ju podporoval, no teraz nad tým akosi strácam kontrolu“, žartuje Victor. „Už je ťažké Agnes zastaviť. Chce byť najlepšia vo svojej kategórii vo Vancouveri, potom na západnom atlantickom pobreží, potom v Severnej Amerike, a potom... neviem, aký bude jej cieľ“, dodáva s úsmevom, „možno Miss Universe Marathon.“

„Agnes, mala by si ísť na nejaký pretek na Slovensko“, dodávam na záver.
Agnes sa zamyslela. „Spočiatku mi to ani neprišlo na um, ale teraz, po troch rokoch úspešného pretekania v maratónoch a polmaratónoch, možno začnem o tom seriózne uvažovať.“

S Agnes Benna sa zhováral Jožo Starosta.

Poznámka:
Agnes, tak ako plánovala, zúčastnila sa bostonského maratónu 2009 a dva týždne potom opäť vyhrala vancouverský polmaratón vo svojej kategórii časom 1:54:51.

Attachment	Size
IM016815.JPG	557.68 KB
IM016817.JPG	475.25 KB
IM016818.JPG	582.67 KB
IM016819.JPG	519.25 KB
IM016825.JPG	522.09 KB
IM016829.JPG	532.22 KB
IM016830.JPG	592.62 KB
scan0005.jpg	277.87 KB
scan0007.jpg	882.5 KB
scan0013.jpg	305 KB
scan0015.s.jpg	510.27 KB
scan0020.s.jpg	707.84 KB
xscan0011.jpg	823.12 KB
xscan0012.jpg	296.93 KB
scan0002.agnes_.jpg	308.22 KB

II.3: Dar Viery (Henrieta Vyzinkar)

Hrejivé lúče slnka
hladia ma po tvári
ako Božia milosť,
ktorá neunaví.

Leto osvecuje lúč viery
lebo tam
kde je tvoj poklad,
tam je aj tvoje srdce.

Naveky vďační vierozvestcom
za tú milosť z neba,
ktorá dovolila vstúpiť do sŕdc
nášho slovenského chleba.

Henrieta Vyzinkar

II.3: História Slovákov v BC

Na portáli slovenských komunít v BC, www.sk-bc.ca sme vytvorili novú záujmovú skupinu pod názvom "Klub záujemcov o históriu Slovákov v Britskej Kolumbii v Kanade".

Členom klubu sa môže stať každý zaregistrovaný návštevník portálu, ktorý má záujem o históriu Slovákov v BC.

Hlavným cieľom klubu je zozbierať a klasifikovať rôzne historické materiály, ktoré dokumentujú život Slovákov v BC v uplynulých desaťročiach. Príkladom môžu byť fotografie, podľa možnosti s menami osôb a obdobím kedy bola fotografia vznikla, komu patrí, atď.

Najnovším prírastkom do zbierky je fotografia slovenských farníkov na predchádzajúcej stránke a tiež fotografie uverejnené na portáli.

Pomôžte aj vy zachovať naše slovenské dedičstvo v BC.

js

Attachment	Size
Klub.Historie.png	992.44 KB

II.3: Hľadáme majiteľa ŠPZ BN-018AG

ŠPZ z Bánoviec nad Bebravou sa ocitla na západe Kanady na parkovisku pred obchodným strediskom „Coquitlam Centre“. Radi by sme vypátrali celú postupnosť udalostí, ktoré predchádzali uverejneniu tejto fotografie v časopise „Slovo z Britskej Kolumbie“.

Niekde na počiatku bol majiteľ ešpézetky z okolia Bánoviec. Pomôžte nám ho nájsť. Súčasne Vás pozývame do spolupráce na tvorbe článku do septembrového čísla nášho časopisu na tému „Náhoda?“. Napíšte nám možnú postupnosť príčin a následkov, ktoré preniesli BN-018AG z Bánoviec do Coquitlamu.

Vašu verziu udalostí nám pošlite na emailovu adresu slovo@sk-bc.ca alebo prostredníctvom našej webowej stránky http://www.sk-bc.ca/contact

js

II.3: Kanadskí imigranti vtedy a teraz

Viete, že v roku 1896 sa stal ministrom vnútra len 35 ročný Clifford Sifton, ktorý hoci svojrázne, ale energicky oživil imigračnú politiku Kanady?

Viete, že Clifford Sifton sa vo svojej imigračnej politike zameral na poľnohospodárov, ktorých odvetvie považoval za kľúčové pri budovaní prosperity svojej krajiny? Prakticky sa to prejavovalo tak, že poľnohospodári akejkoľvek národnosti mali prednosť pred akoukoľvek triedou imigrantov. Vďaka tomuto faktu sa začali okrem miest zaľudňovať aj rozľahlé prérie Kanady.

Viete, že Siftonova, doslova „agresívna agrárno-imigračná politika“ sa konkrétne prejavila v roku 1898, keď s pomocou vtedajšej legislatívy vrátil objednaný vlak s talianskymi robotníkmi naspäť do New Yorku, odkiaľ bol vypravený?

Viete, že vďaka Siftonovej podpore, podľa jeho vlastného vyjadrenia, „imigrantov v baraních kožuchoch“, nastal veľký príliv slovanského obyvateľstva do Kanady? Najpočetnejšiu skupinu tvorili Ukrajinci a po nich obyvatelia vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.

Viete, že na prelome 19. a 20. storočia vzrástol počet imigrantov z 21 716 (rok 1897) na 138 660 (rok 1903)?

Viete, že ku krachu Siftonovej politiky prispeli nepokoje na západe Kanady medzi dominantnými anglo-sasmi a novoosadlíkmi zo strednej a východnej Európy? Iba tí, ktorí boli ochotní asimilovať sa, boli vítaní.

Mária Vrabčeková
Spracované podľa knihy: KNOWLES, Valerie: Strangers at Our Gates; Canadian Immigration and Immigration Policy, 1540 – 1990. Toronto & Oxford, 1992, s. 58 - 74.

Attachment	Size
PagePic066.jpg	64.39 KB

II.3: Kríza? Aká kríza?

Ekonomická kríza – Pohľad laika

Posledné týždne či mesiace sa zovšadiaľ ozýva “ekonomická kríza.” Americké automobilky sú na pokraji bankrotu, mnohí stratili prácu alebo pracujú na znížený úväzok, niektorí sú nútení predať svoju strechu nad hlavou – svoj dom, aby mohli zaplatiť dlhy. Na druhej strane si však niektorí CEOs vedia vyplatiť extra miliónove bónusy za privedenie organizácie do bankrotu a nehanbia si žiadať peniaze od vlády – napr. americká vláda poskytla $85 milliárd ako ‘núdzovú pomoc’ poisťovni AIG, pričom kľúčoví hráči tejto poisťovne si dokázali vyplatiť $165 miliónov na odmenách.

V Kanade letecká spoločnosť Air Canada mala v roku 2008 čistú stratu $827,6 milionóv, na druhej strane WestJet Airlines, druhý kanadský letecký prepravca, mal minulý rok zisk $178,1 miliónov pri rovnakých ekonomických podmienkach. A tak sa pýtam, je to o ‘ekonomickej kríze’ alebo o ‘(ne)ekonomickom podnikaní’? Je to o presýtení automobilového trhu alebo o nenásytnosti automobiliek? Ak jedna spoločnosť dokáže vykázať stomiliónový zisk a druhá spoločnosť takmer miliardovú stratu v rovnakých podmienkach, potom je to, podľa môjho názoru, o niečom inom - o zodpovednosti podnikateľov.

Smutné však na tom je, že na nezodpovedných podnikateľov (CEOs) doplácajú tí, ktorí si to najmenej zaslúžia – zamestnanci a ich rodiny, spoločnosť a v konečnom dôsledku i štát. Nerozumné hospodárenie jednotlicov a záujmových skupín dokázalo priviesť svet do takej krízy, aká bola v minulosti spôsobená len svetovými vojnami.

WestJet Airlines má veľmi dobrý slogan: “Because Owners Care - pretože majitelia sa starajú.” Nech je nám tento slogan príkladom starať sa pozitívne jeden o druhého, vytvoriť si zodpovednosť, dodržať záväzky, obohatiť život druhých či už nejakou službou alebo pekným slovom, ako je i napríklad Slovo z Britskej Kolumbie.

Snáď táto kríza pomôže odstrániť všetky neefektívne organizácie, ktoré spôsobili jej vznik.

Mária Matovčíková

Kvíz o hospodárskej kríze

Prelom hospodárskej krizy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme zvyknutí hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej dobe je mnoho ľudí, ktorí se domnievajú, že hospodársky úpadok sa dá vyriešiť peniazmi.

Hrozím se dôsledkov tohoto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadnych geniálných obratov a kombinácií. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku.

Nepodporovať bankrotárov, nežiť na dlh, nevyhadzovať hodnoty pre nič za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás vždy pozdvihlo z biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrenie výnosnejšími, žiadanejšími a čestnejšími než leňošenie a utrácanie.

Máte pravdu, je treba prekonať krízu dôvery. Avšak ona sa nedá prekonať technickými zásahmi, ani finančnými, ani úverovými. Dôvera je vec osobná a dôvera sa dá obnoviť iba mravným hľadiskom a osobným príkladom.

---

Kto toto povedal a kedy? Skúste uhádnuť.
• Barack Obama v novembri 2008, pred tým, než nastúpil do úradu Prezidenta USA
• Martin Luther King pri prejave za práva černochov v New Orleans r. 1966
• Tomáš Baťa počas hospodárskej krízy v 30-tych rokoch minulého storočia
• Úvodník vo Vancouverských novinách “The Provice” 2. júna 1959
• Prevzaté z webovej stránky Internetového časopisu pre novú evenjelizáciu (http://www.communio.sk/)

Dajte svoj hlas autorovi na http://www.sk-bc.ca/node/336

II.3: Letná búrka (Bystrík Brázda)

Paľko vyšiel po prstoch von. Dvere sa za ním nehlučne zavreli. Nebol si istý, čo ho viacej domŕzalo, dedkov ašpiračný tenor alebo jeho stará fajka, ktorá smrdela od lacného tabaku z vojny. Paľko s kuriozitou v očiach pozoroval rieku, ktorá sa lenivo hadila za susedovými humnami. Rozhodol sa vyšplhať na povalu. Tam sa vždy cítil bezpečne, zvlášť keď bol sám. Paľko bol zhypnotizovaný približujúcou sa búrkou.
"Paľko, kde sa motáš?" - mamin hlas bol jemný ako babkine antické velvetové kreslá. "Prvá várka parených buchiet je hotová."
"A sú už posypané zomletými vlašskými orechami?" - zakričal Paľko na plné pľúca. Mama neodpovedala. Nespútané prírodné živly nemohli konkurovať s dunením Paľkovho žalúdka.
"Hm, búrka počká" - zamrmlal si a zošmykol sa po rebríku s agilitou kapucínskej opice. Pri podstienke poškrabkal kocúra Miška, ktorý sa ležérne opieral o stenu. Kocúr sa naježil polichotený chlapcovou prítulnosťou. Paľko vstúpil do kuchyne a zamieril k najväčšiemu hrncu. Zobral si tri buchty a takticky ustúpil do rohu. Sliepka Totka s materinskou odvahou pritúlila kurence pod svoje krídla.
"Pod Jeho krídlami budeš vždy chránený", zašomral dedko ospalým hlasom.
"Mama, dostanem repete?" - Paľko sa okúňavo opýtal.
"Pravdaže, zajačik", mama odpovedala s ihravými očami.
Dedko sedel zošuchnutý v kresle. Fajka mu nedbanlivo visela z úst. Nikdy mu nevypadla, ani keď si dobre schrupol počas sparných nedeľných popoludní. Blesk ožiaril pitvar surealistickým svetlom. Zošmykol sa po hromozvode ako smrteľne zranený leviatan. Nasledujúca kanonáda načisto prebrala driemajúceho dedka.
"Čo do horúcich..." nedokončil svoju superlatívu. Zakašľal. Fajka tentoraz tupo spadla na tvrdú dlážku.
"Havran", babka mu ostro dohovárala, "zabudol si vypnúť svetlo".
"Prepáč", povedal zmiernene a otočil vypínačom na starej nočnej lampe. Nevie prečo práve teraz si živo spomenul na vojaka Karola, ktorý kľačal na palande a horlivo sa modlil, aby ho Pán ochránil od záplavy vody v zákopoch ako i od záplav strachu v jeho duši. Babka mu podala fajku, jediné memento z Hinderburgerovej línii.
"Taká húľava", poznamenal pietne, postavil sa na stŕpnuté nohy a rozbehol sa von.
Babka pootvorila kuchynské dvere a pozorovala dedka, ktorý už stál v strede lúky. Blesky sa preháňali po oblohe ako hladné šelmy pri východe afrického slnka. Silný juhozápadný vietor rozohnal chmúrne oblaky na východ. Paľkovi oblaky často pripomínali divízie tankov z prvej svetovej vojny, čo videl z ústrižku starých novín v dedkovom albume. Neočakávané ticho naplnilo lúku a nežne pohladkalo stromy, zakríknutých vtákov a potom sa nečakane schovalo do dedkovej vlnenej deky. Dedko sa vrátil o hodinu. Cajchové nohavice boli stmavené a viseli na ňom ako na pištoľníkovi z Rio Bravo. Tvár sa mu leskla viac ako glazúrované dubové stoličky.
"Ty si ale štramák", babka si vzdychla s úľavou. Paľko sa hral na stole s medenými gombíkmi z dedkovej uniformy. Trblietali sa ako prvé večerné hviezdy.
"Ako sa cítiš?" - babka sa nedočkavo naklonila dopredu.
"Nikdy som sa lepšie necítil", povedal dedko so šibalským úsmevom a nežne si ju k sebe privinul.

Bystrík Brázda

II.3: Nech naše skutky hovoria za nás (Maria Eskut)

S pohľadom upretým na našich Otcov viery, sv. Cyrila a Metoda, ktorých pamiatku nám kalendár opäť pripomína, rozmýšľam nad ich dedičstvom viery a naším poslaním premeniť ho v čin.

Viera dozrieva v skutkoch a aj naše poslanie kresťana sa napĺňa životom. Človek urobí v živote veľa skutkov. Na niektoré by radšej zabudol, iné svojou dobrotou kričia. Poznáme príbehy mnohých svätých a zdá sa nám, že iba oni sú tí vyvolení. Ibaže aj oni boli a sú ľudia z mäsa a kostí tak, ako my a sú vsadení do tohto sveta, v ktorom žijeme všetci. A ich veľkosť je v tom, že v akejkoľvek dobe žili, či žijú, ukazujú svetu, že povolanie byť svätý, má každý. Pozvánku ku konaniu dobra nepotrebujeme. Je to naše poslanie.

Dnes by som vám chcela povedať o tých, ktorých som ja stretla a oni má svojou obetavosťou očarili. Skláňam sa nad tými, ktorí vedome prinášajú obety, ktoré by nemuseli prijať. Bojíme sa kríža, ťaží nás, ale čo povedať o tých, ktorí si ho dobrovoľne vezmú a nesú?

Rodičia s veľkou láskou prijali svoje prvé dieťa a túžobne si priali, aby k nemu pribudli ďalší súrodenci. Roky prešli a napriek akémukoľvek úsiliu, ďalšie dieťa neprišlo. Boli to roky bolesti a skúšok, sklamaných nádejí a nenaplneného očakávania. Boh im však ukázal inú cestu a dnes majú štyri deti, z toho tri sú adoptované. Sú šťastnou rodinou. Adoptívne deti získali úžasných rodičov, sú na ceste k získaniu vysokoškolských diplomov a to, čo do nich ich rodičia investovali sa pomaly začína vracať.

Spoznala som hlboko veriace dievča, ktoré sa vzdalo dobre platenej práce, aby doopatrovalo smrteľne chorú matku. Boh jej to vrátil stonásobne. Dnes má novú pracovnú pozíciu a predošlé roky vníma ako investovanú mincu, ktorú Boh zúročil.

Stretla som lekára – internistu, do ktorého ambulancie prišla žena, aby jej urobil predoperačné vyšetrenia k potratu. Žena bola nešťastná, pretože čakala štvrté dieťa. Finančná situácia v rodine bola veľmi zlá, nakoľko otec rodiny prišiel o prácu. Lekára sa príbeh tejto ženy hlboko dotkol a požiadal o návštevu rodiny. Keď videl, že situácia je naozaj pravdou, po dohode so svojou manželkou sa rozhodol stať krstným otcom dieťaťa s tým, že na seba zobral finančné náklady na výchovu dieťaťa s pravidelným mesačným príspevkom. Dnes sa dieťa teší zo života a krstného otca hreje šťastný pocit zo správneho rozhodnutia.

Dnes, keď sa mnohí riadia zásadou – ja ti pomôžem, ale čakám, že mi to splatíš a obchodné myslenie sa premieta aj do tých najužších vzťahov, je nezištné konanie dobra vzácnosťou.

Nastáva čas prázdnin. Čas, kedy hádam sú rodiny viac spolu a trávia spoločné chvíle oddychom. Skúsme aj toto obdobie využiť na konanie dobra. Vyvolajme úsmev tam, kde sa stratil. Podajme pohár vody tomu, kto po nej žízni. Potešme toho, kto stratil nádej. Nájdime si čas na chorých a opustených.

A čo za to? Nech nám stačí poznanie, že raz Boh zváži naše slová a skutky a odmenou za vykonané dobro nám bude On sám.

Mária Eškut

II.3: Neistota okolo Kanadskej zástavy

Skúste sa nepozrieť do textu tohoto príspevku pred tým, než zodpoviete nasledovnú otázku. Odkedy má Kanada svoju terajšiu zástavu? Od r. 1870, 1920, 1945 alebo od r.1965?

Vancouverský denník, The Province, sa pred 50 rokmi, 10. júna 1959, venoval tomuto kontraverznému problému. Anglická kraľovná mala prísť na návševu do Vancouveru. Nastal veľký problém, aké zástavy sa majú vyvesiť? Názory boli rôzne.

Prípravný výbor tvrdil, že Kanada už má svoju zástavu a že ňou je "The Red Ensign",

ktorého definícia v anglickom jazyku znie "This flag has a red ground with the Union Jack in the upper corner nearer the staff and with the arms of Canadian on the fly".

A tak prípravný výbor objednal rovnaké množstvo kanadských "The Red Ensign" zástav a anglických "Union Jack" zástav,

ktorými mali vyzdobiť všetky oficiálne miesta.

Ďaľšou komplikáciou bolo, že podľa stanov na udeľovanie kanadského občianstva (Citizen Act), každý nový Kanaďan, po zložení prísahy, sa automaticky a súčasne stáva kanadským občanom a občanom Commonwealth-u. Takže, čo prevláda, kanadský patriotizmus alebo Commonwealth? Rovnako zahmlievajúcim bol argument, že anglická kráľovna je rovnako kanadskou kráľovnou ako aj kráľovnou Commonwealth-u.

Názory sa vyhrocovali a predstavitelia mestskej radnice (City Hall) sa rozhodli vyvesiť iba anglickú zástavu "Union Jack" s odôvodnením, že Kanada doposiaľ nemá oficiálnu kanadskú zástavu, a že teda máme iba jedinú, anglickú.

Provinčné veliteľstvo Kanadských Légií pevne stáli pri kanadskej zástave "The Red Ensign", zatiaľ čo zodpovední činitelia v B.C. Electric Building sa rozhodli vyvesiť na vežu "The Red Ensign" a zástavy "Union Jack" použili na vnútornú dekoráciu svojich priestorov.

S odstupom 50 rokov vidíme, že túto "kontraverznú" situáciu prežili všetci, Anglická Koruna, Commonwealth i Kanada. Takže späť k úvodnej otázke. Odkedy máme terajšiu kanadskú zástavu? Jej Veličenstvo, Kráľovná Alžbeta II. vyhlásila, že od 15. februára 1965 má Kanada svoju novú oficiálnu zástavu. Je ňou terajšia zastava "javorového listu".

Podľa článku v The Province z 10. júna 1959 spracoval Jožo Starosta
Len pre úplnosť, Britská Kolumbia má svoju terajšiu zástavu od 14. júna 1960.

Attachment	Size
union-jack.gif	1.35 KB
flag_red_ensign.gif	3.47 KB
canada_flag.gif	1.35 KB
Flag_of_British_Columbia.png	98.92 KB

II.3: Podpredseda vlády SR v New Westminstri

Koncom marca mala farnosť sv. Cyrila a Metoda zriedkavých a milých hostí. Počas svojej pracovnej cesty vo Vancouveri si slovenská delegácia do svojho nabitého programu vsunula aj neoficiálnu návštevu slovenskej komunitypri kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri.

Medzi vzácnymi hosťami bol podpredseda vlády SR a minister školstva SR Ján Mikolaj s manželkou, prezident Slovenského Olympijského výboru František Chmelár, rektor Univerzity Komenskeho Bratislava Frantisek Gaher, rektor Slovenskej Technickej Univerzity Bratislava Vladimír Báleš, rektor Technickej Univerzity Košice Anton Čižmár, generálna riaditeľka sekcie medzinárodnej spolupráce MŠ SR Dagmar Hupková, hovorkyna MŠ SR Dana Spanková, veľvyslanec SR v Ottawe Stanislav Opiela a honorárny konzul SR Vancouver Stanislav Lišiak s manželkou.

Naši návštevníci boli na sv. omši, ktorú celebroval Otec Juraj Kopanický a ktorá v slovenčine odznieva v malom útulnom kostolíku sv. Cyrila a Metoda na ďalekom západe Kanady pravidelne každú nedeľu už takmer 50 rokov.

Po sv. omši čakalo hostí vo farskej hale štedré pohostenie, ktoré pripravili ruky šikovných slovenských gazdiniek s tradičnou kuchárskou zručnosťou.

Počas neformálneho posedenia sa slovenskí krajania a ich hostia mali možnosť návzájom zoznámiť a porozprávať sa o živote na Slovensku a v Britskej Kolumbii. Hostia zo Slovenska sa hlavne zaujímali históriu farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, ktorá bude v budúcom roku 2010 oslavovať 50. výročie svojho založenia.

Attachment	Size
sv.omsa_.jpg	267.78 KB
pri.stole_.jpg	202.09 KB
podpredseda.jpg	98.05 KB

II.3: Príbehy z nášho poľa (Marta Styk)

Stádo ktoré sme chovali, bolo na mäso. Vyrastené býky, aj keď boli ako krásne zaoblené, nemali mäso chutné, zapáchalo akýmsi nepríjemným pachom pri varení, preto sme sa snažili malých samcov vyskopiť. Proces bol pomerne jednoduchý, prevádzal ho ochotne náš sused, skúsený farmár, ktorý navliekol malému bujačikovi na vajíčka gumičku za pomoci špeciálnych kliešťov. Ako samček rástol, gumka bránila rastu a tak časom zaškrtené vajíčka zaschli a odpadli. Masko z takého kusa dobytka bolo najkvalitnejšie.

Jahode sa po dlhšom čase narodil samček. Skúsený sused aj s pani manželkou kráčali smelo k ohrade vykonať hore opísanú operáciu. Keď ich gazda vyzbrojený palicou upozornil na zlú povahu Jahody, oni len mávli rukou nad podávanou výzbrojou. Jahoda, ktorá bola vždy vzornou ochrannou matkou, sa prudko rozbehla proti približujúcim, ktorí nemali veľa času na to aby utiekli za bránku. O niekoľko dní neskôr, ked bola Jahoda zavretá do jarma, chytili samčeka ktorého sme pomenovali Honcko a vykonali na ňom požadovaný zákrok. Že operácia nebola celkom úspešná poznali sme hodne neskôr, keď iba jedno vajko odpadlo a druhé rástlo do neobyčajných rozmerov.

Honcko rástol rýchle, prebíjal sa v stáde úspešne. Zúčastnil sa každej bitky, ale najhroznejšia bola jeho víťazná bitka s vlastnou matkou, Jahodou. Naše kravy boli dobre chované, žiadne umeliny ani penicilíny, iba výborná albertská tráva a ovos. Mäso z nich bola najvyššia kvalita (okrem chuderky Maliny, o ktorej sme písali v jednom z predchádzajúcich čísel). Za ovsom boli šialené, tie čo boli najvýbojnejšie sa ho nahltali najviac. K tým patrila Jahoda, Lucifer, dcéra Jahody, ktorá požrala špagáty a Honcko. Do spomínanej bitky si udržiavala Jahoda prvé miesto, každá krava mala pred ňou rešpekt a ustupovala jej z cesty. Lenže Honcko už dorastal, bol zúrivý a pahltný ako jeho mať. Jeden večer, keď gazda nasypal stádu dve vedrá ovsa, začal sa vážny boj o prvenstvo medzi matkou a synom. Spočiatku víťazila Jahoda, zúrivo ho odtláčala na okraj, lenže boj trval dlho, mladý mal lepšiu výdrž, viac energie, pomaly začal matku zatláčať do pozadia až nakoniec udýchaná Jahoda ustúpila a prestala súperiť. Od toho dňa Honcko držal prvenstvo v čriede. Ostatné kravky stáli ešte dlho po skončení bitky bez pohybu pri kŕmidle - také divadlo ešte na našom poli nezažili.

Dni plynuli a často sme vídali Honcka sa popásať v blízkosti plota, kde bolo susedovo veľké (vyše sto kusové) stádo. Čoskoro sme zistili, že ho v našom stáde už niet. Nechápali sme ako sa mohol dostať cez plot do susedovho stáda. Zistili sme to však o pár dní, keď nadvihol aj s kolmi ostnatý plot a prišiel sa napiť domov vody do automatického napájadla, ale nasledujúci deň opať u susedov obšťastňoval kravky.

O našom záletníkovi sa dopočul i náš sused ktorý choval jazdecké kone a ponúkol nám Don Juana priviesť späť. Zvedavo som pozorovala z okna ako sa mu to podarí. Videla som, že vie ako na to, odlúčil Honcka od stáda a už ho mal na našom poli a viedol ho k domu. Všetko vyzeralo sľubne, kým sa Honcko zrazu neotočil, na čo sa kôň prudko zastavil, čím prekvapený sused spadol z koňa. Myslela som, že tým sa pokus o navrátenie Honcka skončí. Lenže sused nechcel byť porazený, vyskočil ľahko na koňa a v prenasledovaní pokračoval. To už Honcka napajedilo, zvrtol sa znovu ale tento raz prudko napadol koňa svojim rohom, ktorý mu vstrčil rovno do stehna. Porazený sused rýchle odcválal k svojmu domu, siahol do auta kde mal zásobu pív a začal prudko piť. Zatiaľ víťaz - Honcko s krvavými očami podišiel k automatickému napájadlu a pil, pil.

My sme rýchle utekali poľom k susedovi, ktorý ešte poťahoval pivo z flaše bez zastávky a s hrôzou sme pozerali na krvácajúceho koňa. Rozhodli sme sa rýchle zavolať zverolekára. Niekoľko štichov zachránilo koňa a odľahčilo našu peňaženku. O pár hodín bol Honcko znovu u susedov a pokračoval v svojej činnosti.

Nasledujúce dni zasadala celá susedská komora, aby riešila prípad nášho hrdinu. Čakali nevídané divadlo a chceli byť svedkami tomu, ako a či bude Honcko porazený. Hodne času vzalo kým sa skúseným farmárom podarilo ho dostať do obory, vyhnať odtiaľ zbytky kráv a vohnať ho po niekoľkých neúspešných pokusoch rovno do vozidla pre prevoz dobytka. Akonáhle sa im to podarilo, odviezli ho na jatky. Keď tam Honcka pustili do obrovskej prázdnej obory, cválal tam vraj „ako divý tátoš“.

Marta Styk
http://fineartamerica.com/profiles/marta-styk.html

II.3: Raz mi niekto povedal (Jana Zelísková - India)

Raz mi niekto povedal, že Indiu si buď zamiluješ alebo ju budeš nenávidieť. Som veľmi rada, že v mojom prípade sa stalo to, že som si túto krajinu naozaj obľúbila.

Minulý rok na jeseň som mala možnosť stráviť dva a pol mesiaca v tejto úžasnej krajine plnej kontrastov. Tým, že som sa narodila a vyrástla na Slovensku a žijem v Kanade, tak India bola pre mňa niečim úplne novým a nepoznaným. Životný štýl ľudí, ich mentalita, kultúra jedlo, príroda, … doslova všetko bolo iné.

Prvých 6 týždňov môjho pobytu v Indii som bola v Bangalore, čo je tretie najväčšie mesto Indie. Absolvovala som tu katolícku evanjelizačnú školu, ktorú organizoval inštitút ICPE (The Institute of World Evangelisation). Bolo pre mňa milým prekvapením vidieť ako Indovia žijú katolícku vieru aj napriek tomu, že hlavným náboženstvom v tejto krajine je hinduizmus (vyše 80% obyvateľov sú hinduisti).

Ich viera bola naozaj veľmi živá. Zážitkom bolo už aj to, ako otvorene dokázali hovoriť svoje svedectvá o Bohu, čo pre nich spravil a čo Boh pre nich znamená. Keď sme na záver školy chodili na krátke evanjelizačné misie, tak sme mali, ako skupina, pripravený program, ktorý sa skladal z piesní, tanečného predstavenia, svedectiev a krátkej divadelnej hry. Veľmi ma oslovila evanjelizačná návšteva školy v chudobnej štvrti Bangalore, kde niektoré deti nemali doslova ani na živobytie a ICPE sa snaží získať finančných sponzorov pre rodiny týchto detí.

Bangalore patrí k jedným z najvyspelejších miest v Indii. Nedalo sa to však porovnať s ničím, čo som videla predtým. Na jednej strane bolo vidieť chudobu, ľudí žobrajúcich na ceste. Nebolo žiadnou raritou vidieť v meste voľne sa prechádzajúcu kravu a sem-tam aj opice. Ale boli tu tiež bohaté štvrte a návštevník sa v nich cítil ako v úplne inom svete.

Životný rytmus je v Indii skôr pomalý a nie tak “nalinajkovaný”. Mala som pocit, že ľudia mali čas na všetko. Musím sa však priznať, že niekedy som si uvedomila, aká som “rozmaznaná” západným svetom a nezvyknutá na situácie ako čakať na jedlo v malej reštaurácii 30 minút, alebo v malom obchode, kde robí asi 10 predavačiek, vás nikto dlhú dobu neobslúži, alebo pri cestovaní autobusom, kde smeti vyhadzujú ľudia za jazdy von oknom.

Prídete však tiež do miest, kde stretnúť “bielych” je pre domácich vzácnosťou a Indovia sú k vám veľmi milí, príjemní a zhovorčiví. Deti sa chcú s vami fotiť a stalo sa neraz, že chceli aj naše autogramy. Asi sa pýtate “prečo”? Ani sama neviem. Veľa vecí musíte v Indii brať s nadhľahom, tichým porozumením a úsmevom na tvári.

India ma očarila svojou rozmanitosťou. Keď sme cestovali južnou časťou Indie, na každom kroku nás prekvapovalo niečo nové. V krásnych horách Ooty a Coonoor sme mohli navštíviť čajové plantáže. V Mudumalai National Park bolo zážitkom vidieť ako ľudia s deťmi večer kúpali v rieke slonov. V Hampi – v mieste hinduistickych chrámov ste si, vďaka ich hinduistickej viere, nemohli kúpiť žiadne mäso (ani v reštauráciach) a ani žiadny alkohol. Goa, miesto, ktoré bolo kedysi portugalskou kolóniou, doslova dýchalo krásnymi stavbami a nádhernými plážami.

Po návšteve takejto krajiny si človek troška prehodnotí svoje životné priority. Uvedomí si, koľkokrát sa v živote naháňa za vecami, ktoré ho skutočne ani nenapĺňajú ani nerobia šťastným. Uvedomí si tiež, že možno mu k spokojnému životu stačí oveľa menej, než si myslí.

Jana Zelísková

Attachment	Size
slovo.IMG_0067.mama_.dieta_.jpg	357.07 KB
slovo.IMG_0418.kravy_.jpg	259.21 KB
slovo.IMG_0474.ucastnici.jpg	386.44 KB
slovo.IMG_0520.deti_.jpg	173.75 KB
slovo.IMG_0524.mnisi_.jpg	437.71 KB
slovo.IMG_0547.deti_.jpg	388.11 KB
slovo.IMG_0599.medzi_.detmi_.jpg	285.82 KB
slovo.IMG_0621.opica_.JPG	130.04 KB
slovo.IMG_0859.slon_.jpg	430.12 KB
slovo.IMG_0874.slon_.jpg	527.52 KB
slovo.IMG_1031.susenie.jpg	466.71 KB
slovo.IMG_1322.caj_.jpg	379.78 KB
slovo.Picture 020.putnik..jpg	423.09 KB

II.3: Slovensko v Mexiku

V minulom čísle sme uverejnili výsek z fotografie

Tu sú 3 otázky, ktoré sme sa pýtali, spolu so spávnymi odpoveďami:
1) Z akej krajiny je táto fotografia? Z Mexika.
2) Čo reprezentuje tento znak? Spoločnosť, ktorá rozváža (a možno aj vyrába) mäsové výrobky.
3) Na akom objekte je tento znak namaľovaný? Na nákladnom aute.

Dostali sme odpovede od jedného čitateľa, ktorý je súčasne našim distribútorom, od Petra Husára, majiteľa cestovnej kancelárie Sinclair Travel. Odpovedal správne na prvé dve otázky.

Počas krátkej dovolenky v Guayabitos, severne od Puerto Vallarta, pri návšteve miestneho trhoviska sme natrafili na nákladné auto rozvážajúce mäsové výrobky. Nemohol som uveriť vlastným očiam, Slovensko v Mexiku? Mexický šofér nevedel nič o majiteľovi.

Naša dovolenka sa chýlila ku koncu, takže sme nemali čas zahrať sa detektívov a vypátrať majiteľov prípadny vzťah ku Slovensku. Keď pominie prasačia chrípka (a senzáciechtivý záujem médií o ňu) a budete mať možnosť navštíviť okolie Puerto Vallarta alebo Guadalajara, skúste vystopovať „Slovensko“, ktoré rozváža mäsové výrobky v Mexiku. Telefónne čísla, ktoré som si odpísal z rozvážacieho auta sú Puerto Vallarta (01322) 222-73-66 (67) a Guadalajara (0133) 36-47-35-72 (74) (76). Napíšte nám o svojich objavoch.

js

Attachment	Size
IM016216.crop_.1.jpg	51.46 KB
IM016215.JPG	509.15 KB
IM016217.JPG	559.33 KB
IM016216.JPG	578.11 KB

II.3: Slovenskí usadlíci v Britskej Kolumbii pred 50. rokmi

Text k fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensborough.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii? Napíšte nám. Redakcia

Attachment	Size
scan0001.70.gif	419.72 KB

II.3: Sobota (Natasha Nagy)

Je sobotné májové popoludnie. Dovolenková nepredvídanosť ma zaviedla na bansko-bystrické námestie. Môj muž telefonuje na pošte a ja ho trpezlivo čakám, sediac na lavičke pred poštou. Vo vzduchu cítiť jar, ale hanblivé slnko sa ešte stále hrá na skrývačku s mrakmi.

Ľudí je na námestí menej ako vo všedné dni. Väčšinou sú to oteckovia s deťmi, starí rodičia s vnúčatkami, mládež od pätnásť vyššie… a svadobčania. Na jednej strane námestia je kostol a na druhej radnica. Pre väčšinu žien je sobota upratovací a prací deň, pre oteckov a starých rodičov je to čas zobrať svoje ratolesti na prechádzku, pre mládež exhibicovať po korze a pre tých, čo si život bez toho druhého nevedia predstaviť, je zvyčajne sobota ten pravý deň, povedať ÁNO…

Sedím, pozerám a cítim cez túto pulzujúcu bezstresovú sobotnú atmosféru čosi sviatočno-všedné a dôverne známe. Zažila som čaro sobôt ako malé dievčatko, prechádzajúce sa v sprievode dospelých, ktorí mali v sobotu akosi viac času odpovedať na moje všetečné otázky. Zažila som sobotné korzovanie v šestnástich, plné kradmých pohľadov sprevadzajúcich chichotaním. A veru aj svoje nesmelé ÁNO som vyslovila v sobotu.

Zamyslela som sa. Sobota je vlastne najkrajší deň v týždni.

Zrazu do pestrého sobotného defilé vstupuje niekto, kto zapríčiní, že slnko prestáva žiariť a mňa jemne strasie. Na druhej strane ulice kráča starenka, zababúšená od hlavy po päty. Je celá v čiernom oblečení, včetne čiernej šatky na hlave a čiernych krpcov na nohách. Pri chôdzi sa podopiera paličkou. Kráča veľmi pomaly. Je očividne krehká a slabá. Pre okoloidúcich je viditeľne neviditeľná. Ľudia sa takmer o ňu potkýňajú, ale nikto ju nevníma. Neviem o nej nič, len to, že je stará a asi má boľavé nohy a že asi nemá nikoho, kto by jej pomohol odniesť tašku s nákupom, ktorá jej nesmierne pri chôdzi prekáža. Bežím cez cestu v snahe pomôcť starenke, ale kým sa mi podarí prekľučkovať pomedzi autobusy a taxíky, starenka sa mi stratí.

Sadám si na lavičku a zamýšľam sa znova. Sobota predsa len nie je asi pre každého najkrajším dňom v týždni…

Attachment	Size
sobota.jpg	58.45 KB

II.3: Sponzori 7.čísla časopisu Slovo z BK

Zlatý sponzor:
* Ústav pre Slovákov žijúcich v zahraničí (www.uszz.sk)

Strieborní sponzori:
* Shakin Not Stirred Lounge and Grill
* Bohuznámy

Bronzový sponzor:
* Stanislav Lišiak, Honorárny Konzul SR

Individuálny sponzor:
* Blanka Ondrasekova
* Goodboog - Global Virtual Catalog Inc (www.goodboog.com)

II.3: Staňte sa sponzorom 8.čísla

Podporte septembrové číslo nášho časopisu.

Môžete tak spraviť ako
Zlatý sponzor ($200 a viac)
Strieborný sponzor ($100 - $199)
Bronzový sponzor ($50 - $99)
Individuálny sponzor ($5 - $49)

Naše bankové spojenie je:
Názov účtu: Jozef Starosta
Číslo účtu: 526-258-9
Tranzitné číslo: 01260
Číslo Banky: 003
Banka: Royal Bank of Canada
110-2885 Barnet Highway
Coquitlam, BC
V3B 1C1 Canada
SWIFT Code: Royccat2

alebo nás môžete podporiť on-line na
http://www.sk-bc.ca/node/259

II.3: Tancuj, tancuj, vykrúcaj v Coquitlame

Spevácky zbor "Coquitlam Chorale" je typickým príkladom kanadského multikulturalizmu. Odhadujem, že počet národov a národností, z ktorých členovia tohoto amatérskeho speváckeho telesa pochádzajú, sa blíži k celkovému počtu členov. Áno, dobre tušíte, aj Slovensko má zastúpenie medzi spevákmi súboru.

3. a 4. mája 2009 Coquitlam Chorale vystúpil pred obecenstvo "Tri Cities" - troch mestečiek veľkého Vancouveru, Coquitlam, Port Coquitlam a Port Moody - s ľudovými piesňami národov z celého sveta. Spievali sme japonskú pieseň Sakura, pozdravnú pieseň Sorída zo Zimbabwe, malajskú pracovnú pieseň Lenggang Kangkong, srbský cigánsky tanec Niška Banja, brazílsku trojicu Tres Cantos Nativos a mnohé iné.

Medzi piesňami nechýbala ani slovenská Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Z 51 spevákov iba jeden si nemusel "lámať" jazyk pri vyslovovaní slovenských slov piesne. Snažili sa však všetci. Pieseň si môžete vypočuť aj na YouTube.com ak si vyhľadáte "Tancuj, tancuj, vykrúcaj v Coquitlame" alebo ak pôjdete priamo na http://www.youtube.com/watch?v=kKJAfmDnWk8

Pred javiskom sa vedľa kanadskej zástavy rovnako pekne vynímala anglická a slovenská zástava. Na fujare som nehral. Iba som na nej v brazílskej piesni Tres Cantos, pre navodenie atmosféry pralesa, napodobňoval húkanie tajomného vtáka.

Jožo Starosta

Attachment	Size
MVI_1064-poster.jpg	43.74 KB
fujara.jpg	230.46 KB

II.3: To my mother with love (Marcella Krupa)

Our mothers are different. Some like to cook, knit sweaters or grow flowers, other prefer to climb the mountains or dive to the bottom of the oceans, but they all have one thing in common - love for their children. Their love is unconditional, they expect nothing in return and that is what they often get.

We, children, take them for granted, not realizing that we can have many friends, maybe even a couple of partners, but however long our life will be each of us has only one mother.

Once a year we bring her flowers or take her out for lunch, but we often tend to forget to say: "Mom, I love you, thank you for everything."

M E M O R Y

From far away, from yesterday
some days she comes to me
a little girl who liked to play
a little girl I used to be.

And once again comes back to me
my mother's smile, her loving care
and once again she dries my tears
when gently touches my face, my hair.

Precious time, I close my eyes.
I love you, mom, don't go away,
help me to hold for little while
my memories from yesterday.

Marcella Krupa

Attachment	Size
scan0001.mama_.gif	235.62 KB

II.3: Top 10 investment mistakes (Paul Hollosy)

Top 10 Investment Mistakes

Before investing, it is imperative that you have money to set aside for such purposes. This means income beyond that needed for your living expenses. Once you have an amount that you can invest, it is up to you to focus on your investment objectives. Common reasons why people begin their investment portfolios are retirement, college tuition for your children, and buying a home. To invest wisely, you need a plan that lays out why you’re saving and when to plan to spend it. Below are some common investing mistakes.

1. Lack of diversification. As a rule of thumb, if you put all of your eggs in one basket you are taking a much greater risk than if you diversify. Spread your investment money around.

2. Looking for instant results. Most investments take time to grow, particularly if you are invested in the stock market. Too many investors make the mistake of getting easily frustrated and selling quickly. While there are successful day traders, it is not recommended for most people and not the way to build an investment portfolio.

3. Chasing results. Yesterdays hottest stocks or funds are not necessarily today's. Research investment vehicles and look for those that you anticipate will do well based on past results and indicators of future performance.

4. Not thinking of allocation first. Buying a stock, bond, fund or other investment before determining your asset allocation is a very common mistake. The first step toward successful investing should be determining how much you plan to invest in each asset class (bonds, stocks and cash) to meet your goals.

5. Not assessing your level of risk. Essentially, you have to consider how much money you can comfortably afford to lose without losing too much sleep. Investors frequently make the mistake of jumping into high risk investments for which they were not prepared.

6. Not paying attention to taxes. No matter what type of investment instrument you are considering, it is important to know that different investments are taxed differently. Do your own research, work with your investment advisor and involve a qualified professional to speak about Canadian taxation.

7. Deviating from your investment objective. One of the biggest mistakes investors make is not sticking to their original investment strategy. Do not let yourself get diverted by a hot tip, a sudden trend or a sudden down market.

8. Not understanding a particular investment. We have all heard stories of individuals who have been talked into investing in futures or other investment vehicles that they did not fully understand. Make sure you have an understanding of the type of investment and you are comfortable with the risks involved before proceeding.

9. Having unrealistic expectations. To keep your expectations realistic, assume that a diversified portfolio of stocks, bonds and cash should return roughly 8 percent a year over time, and you probably won’t be disappointed.

10. Not following your investments. Many people pay attention to their investments for a while and then make the mistake of getting sidetracked or losing interest. You should keep track of your investments on a regular basis.

Pavol Hollosy, Investment Advisor

II.3: Veľkonočný Jarmok (Blanka Ondrášeková)

Slovania sú známi vernosťou k tradíciám. Tie sme si pripomenuli dňa 5. apríla na Veľkonočnom jarmoku, ktorý zorganizovalo České a Slovenské Združenie vo Vancouveri.

Návštevníci sa mohli nielen pokochať, ale aj zakúpiť všakovaké tradičné výrobky z rúk šikovných remeselníkov. Nechýbali kraslice, prútené košíky, korbáče (pomlázky), keramika, prívesky z farebného skla.

Aby aj žalúdok dostal zabrať, stoly sa prehýbali pod rôznymi dobrotami - mazancami, veľkonočnými barančekmi, šamrólami, trdelníkmi. Nechýbali tradičné horalky, fidorky a iné cukrovinky, takže mamičky mali po starosti, čo pripraviť pre kúpačov. Naše malé ratolesti si mohli vymaľovať vajíčka a obrázky.

Všetci sme si pochutili na domácich kapustných haluškách - strapačkách a vynikajúcom guláši s rohlíkom.

Mohli sme sa skrášliť kvalitnou kozmetikou alebo si začať plánovať dovolenku snov.

Výhercov tomboly potešili balíčky, ktoré venovali zúčastnené firmy. Týmto im ďakujeme, že prijali ponuku prezentovať svoje výrobky a tým spestrili výber návštevníkom.

Zachovajte nám priazeň a vďaka, že ste prišli.

Blanka Ondrášeková

II.3: Volanie divočiny (Andrej Dobos)

Rozhodnutie
Napriek tomu, že som nikdy nemal záujem o kultúrny život vo veľkomestách, najmenším mestom v ktorom som doteraz býval bola Bratislava. Byť obklopený mnohými ľudmi mi vždy dodávalo energiu - hoci aj energiu na to, aby som každý víkend strávil na horách, čo najďalej od civilizácie.

Keď teda Nadia navrhla aby sme sa presťahovali na Yukon, do jej rodnej Haines Junction s 800 obyvateľmi, hodinu a pol od Whitehorse s 25 tisíc obyvateľmi, plus 3 hodiny lietadlom do Edmontonu alebo Vancouveru, príliš som nadšený nebol.

Potom som si však spomenul na nadšenie v jej hlase, keď si spomínala na prázdniny so starým otcom na jeho trapline pri Junction, alebo ako sa cíti zaviazaná svojmu národu a ako by chcela tento dlh splatiť... a kúpil som si topografické mapy najvyšších hôr v Kanade a začal sa baliť.

Prílišná sporovlivosť
Vo Vancouveri sme síce bývali len v malom byte, ale tesne pred odchodom sme kúpili dodatočný nábytok, kuchynskú výbavu, mrazák, činky... nehovoriac o haldách kníh, oblečenia a vlny na pletenie, ktoré Nadia mala u mamy a o ktorých som nevedel. Poslednú noc pred odchodom som colštokom nervózne premeriaval zbalené krabice a utešoval sa, že s trochou snahy to do objednaného sťahováku nejako naložíme.

Keď sme však na druhý deň vyložili všetky krabice na jednu hromadu pri pristavenom aute, aj väčne optimistická Nadia priznala porážku a išla sťahovák vymeniť za väčší.

Ako sa ukázalo, cenový rozdiel bol asi 3%. Aj poplatok za zmenu rezervácie bol väčší než čo by sme boli ušetrili s menším autom.

Zlomí sa tam niečo?
Keď sme okolo jednej nad ránom, uťahaní po celom dni šoférovania, zastavili pred naším prvým motelom, s nemilým prekvapením sme zistili, že počas jazdy sa v nákladnom priestore niečo posunulo a zablokovalo dvere. Ako som tak stál za autom, lomcoval dverami a cez malú štrbinu sa snažil nahmatať čo dvere blokuje, zastavili sa pri mne policajti.

Našťastie si bez veľkého vysvetľovania všimli, že mám kľúče od auta do ktorého sa dobíjam a ukázali sa veľmi nápomocní. Zatiaľ čo jeden držal dvere pootvorené, mne sa podarilo prešmyknúť dovnútra a nájsť stolovú nohu, čo sa zasekla medzi elektronický klavír a dvere.

Ako som sa snažil tú nohu uvoľniť, začul som vonku nový hlas: „Zlomí sa niečo, keď tie dvere silno potlačím?“ opýtal sa. „No, možno náš klavír...“ odpovedal som, ale prv než som sa spamätal, klavír aj s hromadou krabíc nadskočil, za veľkého hrmotu dopadol späť a cez dokorán otvorené dvere sa na mňa usmieval asi 120 kilový chlap: „Dúfam, že všetko je v poriadku!“

Improvizácia
Keďže U-Haul nemal prívesy na prevážanie motocyklov, Nadiinu Ninju Kawasaki sme naložili do obyčajného prívesu a priviazali o vstavané drevené háčiky na pridržiavanie nábytku. Hoci sme sa snažili šoférovať veľmi opatrne, spomaľovať pred každou zákrutou a hrboľom na ceste, lištičky nalepené na stenách prívesu zjavne neboli navrhnuté na držanie 350 kilovej motorky a už na pol ceste do Haines Junction boli všetky odtrhnuté.

Neistí ako pokračovať, na parkovisku pred Canadian Tire v Dawson Creek sme začali podrobne študovať konštrukciu prívesu. Ukázalo sa, že na pár miestach boli v kovovom ráme skrutky, ktoré by sa mohli dať modifikovať úchytkami, o ktoré by sa motorka dala upevniť.

Samozrejme, že ani jeden z asi 50 skrutkovákov čo máme nepasoval a tak sme si v Canadian Tire najprv museli kúpiť novú sadu nástrojov. S vybratými skrutkami sme šli späť do obchodu, hľadajúc niečo podobné, ale s úchytkami. To čo sme však kúpili, nepasovalo okolo rámu prívesu a bolo to treba vymeniť za iné. Nové úchytky sa zas ukázali malé pre laná, ktoré držali motorku - a tak späť kúpiť väčšie. Samozrejme, ani tie najväčšie neboli dobré a po krátkej meditácii že ako ďalej sme pokladníčku v Canadian Tire zdravili po piaty-krát - tentoraz s novým pilníkom...

Napokon sa ale tie dve či tri hodiny strávené v zime a daždi medzi prívesom a Canadian Tire skončili úspešne a zvyšok cesty príves aj motorka zvládli bez problémov.

Do neznáma
Niečo vyše dva a pol tisíca kilometrov od Vancouveru sa pred nami vynoril náš nový domov – maličká osada pod zasneženými predhoriami St. Elias Mountains, s najvyšším štítom Kanady schovaným za obzorom.

Nemám predstavu ako bude – ale Nadia je tu šťastná, zemiaky tu rastú, poľovačky sú tu dobré a z času na čas aj internet funguje. Čo viac by sme mohli chcieť?

II.3: Zrnko múdrosti

Slovo zbližuje ľudí, a preto sa máme snažiť hovoriť tak, aby nám všetci rozumeli a aby všetko, čo hovoríme, bola pravda.

Orientálne príslovie
Vybrala Jana Jurkovičová

II.3: Čo sa dialo pred 50 rokmi? Súpis Slovákov v New Westminster a v okolí.

Je máj 1959. Mnohé slovenské rodiny a jednotlivci žijú roztratené na juhu Britskej Kolumbie v oblasti „Lower Mainland“ (Veľký Vancouver). Niektorých spájajú rodinné a priateľské zväzky, iní sa združujú v 1. Katolíckej Slovenskej Jednote (1. KSJ), v Kanadskej Slovenskej Lige (KSL) a v iných podporných spolkoch.

Jedenkrát do mesiaca sa mnohí stretajú v Queensboro, B.C. na slovenských bohoslužbách. Jedenkrát do mesiaca prichádza medzi nich slovenský misionár Otec Viliam Lacko, SJ. Pred svojím príchodom pripraví krátky list, niečo ako „newsletter“ a rozpošle ho tým, ktorých adresy sa mu podarilo zozbierať, alebo ho rozdá pri stretnutí s krajanmi. Vyberám niekoľko úryvkov z jeho májového listu z roku 1959 a predkladám vám ich vo voľnom prepise.

Prichádzam k vám znovu s úprimným pozdravom ako i s milým pozvaním na „Sv. Hodinu“, ktorá bude v sobotu, 2. mája na Queensboro od 8 do 9 hodiny večer. Tiež vás pozývam na sv. Omšu, ktorá bude v nedeľu, 3. mája ráno o 10 hodine so slovenským spevom a slovenskou kázňou. Sv. omša bude za nebohého brata Štefana M. Sedmáka podľa úmyslu 1. KSJ, ktorej bol nebohý viacročným predsedom. Srdečná gratulácia patrí rodine Benešovej k ich radosti z nového syna, takisto i rodine Špindorovej, ktorým Pán Boh tiež požehnal syna. Tešme sa spolu s nimi, ako i spolu so starými rodičmi Mr. Mrs. Kikta, Mr. Mrs. J. Shelling a Mr. Mrs. Špindor.

Naša srdečná a úprimná sústrasť patrí rodine Sedmákovej nad odchodom ich drahého otca a brata do večnosti. Treba sa mi poďakovať všetkým za veľkú účasť na pohrebe, za vzorný spev. Srdečné „Pán Boh zaplať“ Mrs. Kolarčík a Mrs. Pajerchin, ktoré zozbierali od prítomných na cintoríne $26,50 na sv. omše. Srdečná vďaka patrí i obom spolkom (1. KSJ a KSL) ako za sv. omše tak i za modlitby na cintoríne.

S radosťou zisťujem, že čím ďalej tým menej vencov býva na cintoríne a viacej sv. omší. To je dôkaz Vášho presvedčenia, že najkrajšia a najúčinnejšia úcta a láska k milým zomrelým je obeta sv. omše a modlitba. Zachovajte si tento zvyk aj v budúcnosti. ... Veď čo nám viacej pomôže na druhom svete, sv. omša a modlitby alebo vence a kvety?

Je mi ľúto, čo sa stalo na Veľkú Noc. Sv. omša začala neskoro, v kostole už nebolo miesta, vonku bol studený vietor, a tak mnohí odišli. Nehnevajte sa, prosím, na nikoho preto...

Po oznamoch a poďakovaniach sa Otec Lacko obracia na všetkých krajanov, s ktorými sa stretá, s výzvou a prosbou.

Chcel by som mať úplný adresár tých slovenských rodín, ktoré chodia pravideľne na sv. hodinku a sv. omše, ale tiež všetkých tých rodín, ktoré tak nemôžu urobiť z rôznych dôvodov. Uvádzam všetky adresy, na ktoré posielam mesačné pozvánky. Adresy, ktoré už mám sú tieto: Burnaby, BC - D‘Agnolo, Istvanko, Marsala, Morris, Potoma, Quensboro, BC - Bunsko, Bludovsky, Calko, Emery, Fecko, Galik, Hajdak, Hatala, Hudák, Hutný, Kačer, Kastak, Krizanovsky, Lofay, Lofay, Manuch st., Marcinek, Mores, Obrin, Onderko, Otrosina, Parker, Potocky, Shelling Jozef, Shelling John, Shelling Mike, Sisel, Skurla, Sofranko, Turchak, Uhrin, Varga st., Zack, Zubko, Yurechko, Richmond, BC - Fabry, Kohar, Koval, Nedelák, Radzo st., Radzo ml., New Westminster, BC - Belej, Beneš, Buday, Dedinský, Dobrocký, Dudas, Duray, Golat, Hladek, Horváth, Yurco, Jusko, Kester, Kormanak, Krego, Kukucha, Lofay, Mayovský, Makan, Manuch, Matovic, Michalec, Mikita, Misota, Pacuta, Perras, Rusinko, Sebest, Shelling, Solchany, Spindor, Tomko, Tuka, Varga John, Zuffa, North Surrey, BC - Dzuris, Fajkus, Fitzel, Fuchs, Hudec, Juriga, Kacmar, Kikta, Kolarcik, Kubus, Kubus jr., Lunter, Lašura, Nociar, Ondzik, Ondzik jr., Oravec, Pecuch, Petrebčik, Potoma, Segeč, Shelling, Vitkay A., Vitkay P., Vancouver, BC - Bena C., Bena V., Beydak, Janco, Kaprálik, Klimek, Koval, Mačniak, Oleksa, Pardek, Rajčan, Rozbasky, Simičak st., Starek, Surinák, Tobiáš, Toman, Yurechko.

Ak medzi týmito adresami nie je vaša adresa alebo adresa vašich priateľov, o ktorých ste presvedčení, že by tam mala byť, napíšte a vložte ju do obálky a odovzdajte pri 2. kolekte v kostole na Queensboro v nedeľu 3. mája. Už vopred vám ďakujem za láskavé porozumenie a ochotnú pomoc.

Svoj mesačný „newsletter“ zakončuje Otec Lacko takto:

Celý svet je vo veľkom napätí. S úzkosťou sa očakáva, čo sa stane v roku 1960. Fatimské proroctvo, či tajomstvo, visí vo vzduchu a naplňuje mnoho ľudí obavami, strachom, hrozbou. My sa nesmieme dať vykoľajiť ani zastrašiť. Iba povzbudiť do horlivejšieho života podľa viery. Tak budeme pripravení a nie ohrození alebo prekvapení.

123 mien našich krajanov uvádza Otec Lacko v zozname adries. Bolo by zaujímané pokúsiť sa zozbierať ich fotografie, pasy, listy, pohľadnice, novinové výstrižky, obrázky s dátumom narodenia a smrti, zistiť koľko ich potomkov stále ešte žije v okolitých mestách Veľkého Vancouveru, skrátka zozbierať a zachovať toľko slovenskej histórie, koľko sa len dá.

Sú vám niektoré mená známe? Poznáte potomkov týchto našich krajanov? Máte na nich kontakt? Dajte im vedieť o našej snahe. Dajte nám o nich vedieť do redakcie (tel 1-604-944-1554, email:jozo.starosta@sk-bc.ca) alebo cez náš webový portal www.sk-bc.ca a my sa s nimi skontaktujeme.

Na základe mesačného listu Otca Lacka, SJ z apríla 1959 spracoval Jožo Starosta

Text k fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensboro.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii? Napíšte nám. Redakcia

II.4.01: Škola života - Mária Eškut

Keď som rozmýšľala nad zameraním tohto čísla, uvedomila som si, aký vzácny je čas staroby. Tam sú skĺbené prežité roky a skúsenosti, tam je pokladňa múdrosti. Staroba je prežitou školou života. Nie nadarmo rôzne kultúry majú v popredí práve starších.

Každý z nás má svoju životnú cestu a prejde vlastnou školou života. Ja som v tej svojej škole života pochopila, aké nestále sú ľudské plány. Dostali sme život ako dar a nikto z nás nevie do akého času tu na Zemi. Človek si plánuje budúcnosť. Člení si život na etapy, stavia ciele a realizuje ich. Koľkokrát sa to však znenazdania zmení a neraz sa musí svojich plánov proti svojej vôli vzdať. Zdá sa mu to často kruté, či nespravodlivé.

Iste, je dobré ak máme pred sebou méty, ktoré chceme dosiahnuť. Vďaka nim sa dokážeme posunúť ďalej. Avšak, dôležité je zostať vo svojom vnútri slobodný. Nesmieme sa stať otrokmi svojich plánov. Dá sa to vôbec?

Tu sa opäť vraciam ku koreňom svojej výchovy, ktoré do mňa vštepovali moji rodičia. Viera je tým koreňom. Vo chvíli, keď sa človeku zdá, že stráca to, čo chcel mať a dosiahnuť, o čo sa tvrdo možno roky usiloval poctivou prácou, je jediná hodnota, ktorá zostáva – viera. Tá pomáha znovu uveriť a naštartovať sa, pozberať silu a kráčať ďalej i vtedy, keď ľudský plán úplne zlyhal a človek sa cíti zranený.

Nemáme dar poznať našu budúcnosť a vopred vidieť inými očami a vedieť, čo by bolo a čo nie pre nás dobré. Očami viery však môžeme uznať, že Ten, ktorý riadi všetko na Nebi i na Zemi, vie najlepšie, čo komu osoží vzhľadom k večnosti. To je to najdôležitejšie.

Prajem sebe i všetkým Vám, milí naši čitatelia, aby ste v ťažkých životných situáciách, či je to choroba, opustenosť, strata práce...našli nádej viery prameniacu v dôvere,že nič nie je náhoda a aj to, čo sa javí ako ťažký kríž raz prinesie požehnanie.

II.4.02: Ako som sa stal členom KGB - Jožo Starosta

Keď som bol v mamičkinom brušku, tak sa u pekára Vrbu na Záfortni v Bánovciach striedali partizáni z Uhrovca a Nemci z Trenčína, ktorým pekár Vrba piekol chlieb a žemle. V pondelok prišli partizáni, v utorok Nemci, v stredu partizáni, vo štvrtok Nemci. Pekár to mal dobre zorganizované. Iba keď sa jední alebo druhí pomýlili a stretli sa u Vrbu, bola vojna. Rozprával mi o tom môj starší brat Štefan, ktorý bol holičom a ktorý už zomrel. Videl to vraj na vlastné oči. Hoci sa o pravdovravnosti holičov všeličo rozpráva, ja som svojmu staršiemu bratovi veril, veď bol starší a silnejší.

Keď som sa narodil, práve prechádzala cez Bánovce prvá vlna ruských vojsk. V prednej izbe bolo sedem ľahko ranených oddychujúcich Rusov a v zadnej izbe som sa narodil. Bol sviatok Jozefa Robotníka, tak moja mama chcela, aby som bol Jozef. Šiesti zo siedmych Rusov zase chceli, aby som nosil ich meno, Ivan. Keďže boli šiesti a mali samopaly, mama váhavo prisľúbila. Zato vraj moji rodičia dostali liter vodky na oslavu môjho narodenia. Či to bola pravda alebo nie, neviem. Rozprával mi o tom môj starší brat, ktorý bol holičom a ktorému som musel veriť lebo bol starší a silnejší ... Ked fronta prešla a Rusi odišli, mama ma zaniesla do kostola a nechala pokrstiť na Jozefa.

Teraz žijem vo Vancouveri, v Britskej Kolumbii, v Kanade. Spolu so skupinkou nadšencov vydávame časopis Slovo z Britskej Kolumbie. Som tiež správcom a administrátorom webového portálu slovenských komunít v Britskej Kolumbii www.sk-bc.ca.

Tento stručný životopis sa zmieňuje iba o mojom zrodení a o tom, čo robím teraz. 64 rokov medzi týmito dvoma bodmi je iba cesta plná hľadania a mnohokrát blúdenia v slepých uličkách. S týmto životopisom som sa prihlásil do KGB - a prijali ma.

KGB je smutne známa skratka, avšak tentoraz znamená niečo úplne iné – Klub Generácie Báčikovcov. Niekto by mohol povedať, že som sa k webovej stránke http://kgbacikovia.websnadno.cz dostal náhodou. Ja však na náhody neverím. Som presvedčený, že každý človek, s ktorým som sa v živote stretol, každá udalosť, ktorú som prežil a každá hlúposť, ktorej som sa v živote dopustil, má zmysel. Rovnako bolo zmysluplné “surfovanie” webu, ktoré ma doviedlo do KGB, do klubu generácie báčikovcov.

Pán Vojtech Bradovka, vydávateľ a šéfredaktor internetového magazínu KGB, na moju žiadosť o členstvo reagoval takto: “Som veľmi potešený Vašim záujmom o aktivity nášho KGB. Je to virtuálne spoločenstvo seniorov, ktorých baví vzájomne komunikovať prostredníctvom internetu. S virtuálnym členstvom nie sú spojené žiadne povinnosti ani formality. Vítaný je každý, kto sa ohlási so svojím príspevkom, návrhmi alebo jednoducho prejavom sympatie k hnutiu pozitívne mysliacich seniorov. Jedinou podmienkou je, aby jeho príspevky neboli ‘bolestínske’. Akosi nemáme v úmysle ‘naprávať svet’, tak ako je to uvedené v našej preambule.”

Apropos, preambula, to je presne to, čo ma upútalo na KGB. Je ňou modlitba v starobe od sv. Františka Salezského zo 17. storočia. Začína takto: “Pane, Ty vieš lepšie ako ja, že deň za dňom starnem a jedného dňa budem starý. Chráň ma pred domnienkou, že musím pri každej príležitosti a ku každej téme niečo povedať. Zbav ma veľkej náruživosti chcieť dávať do poriadku záležitosti druhých... Nauč ma, aby som bol uvážlivý a ochotný pomáhať, ale aby som pri tom nezapáral a nerozkazoval...“

Táto modlitba v starobe visela donedávna nad mojím písacím stolom. Vystrihol som si ju, pred mnohými rokmi, z časopisu Slovenské Hlasy z Ríma. Keď som maľoval svoju pracovňu, zvesil som ju a odvdedy som ju nevidel. Keďže som ju nemal denne "na očiach" a naspamäť som sa ju nenaučil, pozabudol som na jednotlivé jej časti a narobil som rôzne hlúposti, hlavne pri styku so svojimi dospelými dcérami, ktoré som chcel dirigovať, ako keď boli malé. Po prečítaní spomínanej preambuly sa mi v hlave opäť rozjasnilo. Takže pekne ďakujem KGB – klubu generácie báčikovcov a odporúčam ho do vašej pozornosti.

Jožo Starosta

II.4.03: Odkiaľ ideš a kam smeruješ Slovo z Britskej Kolumbie?

Uplynuli 2 roky od začiatku vydávania časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Pri tejto príležitosti som položila zodpovednému redaktorovi Jozefovi Starostovi niekoľko otázok ...

Ako hodnotíš uplynulé dva roky a uplynulé dva ročníky časopisu Slovo?
Mám rád čísla. Hoci sa dajú použiť, využiť alebo zneužiť, čísla za to nemôžu. Sú nestranné. Pokúsim sa ich použiť na opis uplynulých prvých dvoch ročníkov časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Slovo vyšlo 8x. Uverejnili sme 101 príspevkov, 88 z nich bolo slovenských, 12 anglických a 1 český.

Aký druh článkov Slovo z BC uverejňuje?
Medzi uverejnenými článkami bolo 18 historických príspevkov, 17 próz, 12 reportáží z udalostí, 10 príspevkov “Predstavujeme Vám”, 8 sezónnych duchovne ladených úvodníkov, 8 zamyslení redaktora, 8 článkov o prekrásnej Britskej Kolumbii, 7 cestopisov, 5 článkov zo života komunít, 3 odborné poradenské príspevky, 3 úvahy, 2 básne a viaceré krátke oznamy, odozvy čitateľov, inzeráty a záhady.

Kto prispieva do časopisu?
Sú to všetko ľudia, ktorých osobne poznám, s ktorými som už kadečo zažil a ktorých si veľmi vážim. Celkovo do 8.čísel prispelo alebo materiál a rozhovor poskytlo 37 autorov.

Medzi pravidelných autorov patria Mária Eškut, Marta Styk, Andrej Doboš, Jožo Starosta a Jana Jurkovičová. Veľmi častými prispievateľmi sú Mária Vrabčeková, Mária Matovčíková, Marcella Krupa, Daniel Behán, Bystrík Brázda, Natasha Nagy a Pavol Hollosy.

Aspoň raz prispeli alebo rozhovor či materiál poskytli A. Rolníková, J. Beblár, P. Antonič, J. Volentier, M. Olexa, M. Kovalčíková, J. Kopanický, J. Zelísková, H. Vyžinkár, S. Lišiak, B. Ondrášeková, Z. Beranová-Křížová, J. Daniš, J. Sabová, V. Mečar, H. Krč, M. Benešová, J. Šutka, A. Benna, B. Palko, R. Kinček, P. Bugár, F. Kohucik, T. Harceg a D. Berka.

Všetkým patrí nevýslovná vďaka za ich čas a ochotu pomôcť pri vydávaní nášho časopisu.

Ako by si charakterizoval časopis Slovo z BC? Je to kultúrny časopis, národný, spravodajský, politický, náboženský, sekulárny, literárny, spoločenský, duchovný...?
Hmm ... Je zaujímavé ako sa snažíme veci, udalosti aj ľudí klasifikovať ... V 1.čísle sme zadefinovali zameranie nášho časopisu. Chceme sa sústrediť na pozitívne, nie negatívne stránky emigrantského života, na inšpiračné, nie depresívne skutočnosti, na kooperáciu, nie konfrontáciu, na dobrú skúsenosť a nie rozporuplné názory, na to čo nás spája a nie na to, čo nás rozdeľuje.

Časopis má vysokú prezentačnú úroveň, takmer žiadnu gramatickú chybu a vychádza na kvalitnom papieri. Kto robí grafickú úpravu, upravuje gramatiku a kde tlačíte váš časopis?
Našim grafikom je od samého začiatku Daniel Behan. Stretol som sa s ním asi pred 5 rokmi v jednej vancouverskej firme, kde som pracoval ako konzultant a on ako programátor – grafik. Keď firmu po odkúpení presťahovali do Gibraltáru, strávili sme tam spolu s Danielom nejaký čas a lepšie sme sa spoznali. Je do skvelý človek aj odborník. Všade o ňom rozprávam, že je to on, ktorý svojou grafickou úpravou pozdvihuje naše amatérske príspevky na profesionálnu úroveň.

Musím sa priznať, že ma veľmi bolí, keď mnohí novoprišlí mladí vzdelaní ľudia robia pri prísaní základné gramatické chyby. Našťastie sa to obyčajne nevzťahuje na našich prispievateľov. Hoci každý z nás sa snaží ako najlepšie vie, záverečnú gramatickú a štylistickú úpravu robí Andrej Doboš, pisateľ rubriky "Prekrásna Britská Kolumbia", horolezec a všestranný programátor. Má zaujímavú kombináciu talentov.

Časopis tlačíme v miestnej profesionálnej tlačiarni Isaac Print It Productions. S majiteľom som sa zoznámil vo farnosti Sv. Kláry v Coquitlame na stretnutiach Kolumbových Rytierov. Prídavné meno „Issac“ v mene firmy je odvodené z adresy, kde firma sídli, Isaac Crescent v Maple Ridge. Napriek tomu, že sme kolegovia v spomínanej farnosti, časopis tlačí za plnú cenu, bez zľavy. Kvalita tlače je však naozaj vynikajúca.

Koľko vás stojí vydanie jedného čísla?
Doposiaľ sme z každého čísla nechali vytlačiť 1,000 výtlačkov. Vytlačenie každého čísla nás stálo v priemere $1,500. K tomu treba pridať náklady na rôzne kancelárske potreby a poštovné, takže pre každé číslo je nám treba zozbierať okolo $1,800. Čas na prípravu jedného čísla sa pohybuje niekde medzi 200 a 250 hodinami. Tento čas predstavuje prácu redaktora, grafika, jazykových editorov a individuálnych autorov. Práca je dobrovoľná (neplatená), závisí na ochote a obetovaní vlastného voľného času.

Po koľko predávate váš časopis?
Zatiaľ nemáme ustálené ceny. Prvé číslo bolo nepredajné, druhé malo doporučenú cenu $3.00, pre ďalšie 3 čísla sme uviedli presnú cenu $3.00 a posledné 3 čísla majú opäť doporučenú cenu. Keby sme predali aspoň 600 výtlačkov po $3.00 za kus, mali by sme pokryté všetky výdavky na materiál.

A koľko výtlačkov predáte?
Máme 22 stálych predplatiteľov, ktorým posielame časopis poštou (Kanada, USA, Slovensko) a okolo 20-30 výtlačkov predáme vo farnosti Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster. Drvivú väčšinu výtlačkov distribujeme zdarma, poštou na vybrané miesta (napr. Univerzitná Knižnica, Matica Slovenská, Slovenské Veľvyslanectvo Ottawa) a roznášaním na distribučné miesta. Medzi najnavštevovanejšie distribučné miesta patrí farská hala Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, Vancouver Public Library a čakáreň v ordinácii slovenského lekára Dr. Newmanna. Úplný zoznam distribučných miest môžete nájsť na 10. strane tohoto čísla.

Prvý ročník sme tiež rozposielali v pdf formáte na asi 500 emailových adries. V druhom ročníku sme od toho upustili, čitatelia sa naučili navštevovať našu webovú stránku http://www.sk-bc.ca/slovozbk, kde si môžu časopis nielen prečítať, ale tiež "stiahnuť". Máme denne okolo 50 návštevníkov.

Máte iba 22 trvalých predplatiteľov?!? Kto potom financuje vydávanie časopisu?
Časopis začal vychádzať s finančnou podporou Ústavu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) , ktorý bol zriadený pri Úrade vlády SR v Bratislave. ÚSŽZ je aj naďalej hlavným sponzorom časopisu, aspoň pre tento rok. Okrem toho máme niekoľkých lokálnych sponzorov, ktorí nás pravidelnejšie, alebo aspoň z času na čas, podporia svojim inzerátom alebo priamou finančnou pomocou. V súčasnosti sú to naši sponzori a inzerenti, ktorí nás finančne „držia nad vodou“. Patrí im za to naša vrelá vďaka. V každom z posledných čísel je zoznam sponzorov.

Prečo ÚSŽZ podporuje práve Slovo z Britskej Kolumbie?
ÚSŽZ vypisuje každoročne konkurz na pridelenie dotácií pre rôzne projekty Slovákov žijúcich v zahraničí. O dotáciu môže požiadať slovenský krajanský spolok, inštitúcia alebo dokonca aj fyzická osoba. Ako fyzická osoba som v lete r.2007 požiadal o dotáciu pre vydávanie časopisu Slovo z BC a ÚSŽZ túto dotáciu schválil. Rovnako úspešne som požiadal o finančnú pomoc v r.2008 a 2009. Tým, ktorí chcú vedieť viac o pridelených dotáciach v uplynulých rokoch, ako aj o pravidlách ako požiadať o dotáciu, odporúčam webovú stránku http://www.uszz.sk.

Aký je ohlas platiacich i neplatiacich čitateľov na váš časopis?
Pozitívny, pochvalný, ďakovný, až sa nám niekedy zdá, že si to ani nezaslúžime. Môžeš sa pozrieť na čitateľské ohlasy na www.sk-bc.ca/ohlasy.

Aký je cieľ časopisu pre ďaľšie obdobie?
Časopis má trojaký cieľ, 1) pomáhať slovenským a iným komunitám navzájom si vymieňať informácie a skúsenosti z emigrantského života, 2) zbierať a zachovať historické dokumenty o Slovákoch-emigrantoch, ktorí v minulosti žili, pracovali a udržiavali slovenskú identitu v Britskej Kolumbii a 3) sprístupniť informácie o rôznych stránkach života v Britskej Kolumbii aj tým čitateľom, ktorí žijú mimo Kanady, hlavne na Slovensku.

A aký je tvoj osobný cieľ?
Mám tiež trojaký cieľ, 1) nájsť čo najviac „spriaznených duší“, ktoré súhlasia so zameraním časopisu, s jeho cieľmi a sú ochotní spolupracovať, 2) získať čo najviac čitateľov-predplatiteľov a 3) zriadiť fungujúcu redakčnú radu časopisu a nájsť „zastrešenie“ časopisu, aby to nebol „časopis Joža Starostu“, ale naozaj časopis Slovenských komunít v Britskej Kolumbii.

Čo odkážeš tým, ktorí sú ochotní pomôcť akýmkoľvek spôsobom?
Napíšte mi, prosím, na jozef.starosta@sk-bc.ca.

Ďakujem za rozhovor. Jana Zelísková

Attachment	Size
scan0003.gif	279.62 KB

II.4.04: Pred 70 rokmi vo Fallers Logging Camp

Vzácna fotografia sa zachovala v rodinnej zbierke pani Berthy Palkovej, rod. Otrošinovej. Skupina drevorubačov z vtedajšieho Česko-Slovenska drží pred sebou obrovskú ručnú pílu, "bruchačku", na ktorej je napísané: Pioneer TB Co. Cecho-Slovakia Fallers Log. Camp Sep 24/39. Jozef Otrošina je prednom rade druhý zľava. Je možné, že niektorý z drevorubačov je Váš pradedo, dedo, otec, strýko, ujo alebo iná rodina či známy? Bol niekto z Vašej rodiny "kanadským" drevorubačom? Napíšte nám.

Attachment	Size
scan0004.gif	270.19 KB

II.4.05: Pred 50 rokmi Otec Viliam Lacko SJ píše Slovákom združeným okolo kostola na Queensborough

Odovzdávam Vám srdečný pozdrav od Vašej rodiny, priateľov a známych z Nakusp, B.C. Tam, v kruhu našich dobrých a horlivých krajanov som strávil celé tri týždne v mesiaci máji.

Sv. Omša bude v nedeľu, 7. júna 1959 o 10.00 hodine dopoludnia v kostole Holy Ghost na Queensboro.

13. júna je sviatok sv. Antona, patróna nášho horlivého miništranta Tony Shellinga. Na tomto mieste mu ďakujem za jeho ochotu a obetavosť, s ktorou miništruje ako pri sv. Omši, tak aj pri sv. Hodine.

Pán Boh Vám zaplať za veľkú účasť, za sv. Omše (spolu 27) a spev pri pohrebe nebohej Mrs. Vrabček z Cloverdale, B.C. - R.I.P.

Celý mesiac jún budem na fare v Haney, B.C.

Sv. Omša bude v nedeľu 5. Júla za nebohého Štefana Sedmáka (na úmysel 47. Zboru KSL).

Nezabúdajme v modlitbách na našich chorých a zomrelých. ... A tiež ich podľa možnosti navštívme.

Ďakujem zo srdca rodinám Beneš, Špindor a Gabara (z Cloverdate) za milú poctu, že som mohol pokrstiť ich deti.

Bude sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej (Jezuitov). Spomeňte si v modlitbách na svojich misionárov Fr. Sprušanského a Fr. Žabku, ktorí predo mnou medzi vami úspešne pracovali.

Ďaľšia sv. omša bude 2. augusta 1959 v Kostole na Queensborough. Bude obetovaná za nebohého Martina Rozbasky

II.4.06: Pred 45 rokmi bol XVI. Slovenský Deň

Milí priatelia, Slovenské Spolky v New Westminster, BC,
• Kanadský Slovenský Podporný Spolok č.3,
• Kanadská Slovenská Liga č. 47,
• I. Katolícka Slovenská Jednota Ženská č. 541,
• I. Katolícka Slovenská Jednota Mužská č. 846
usporiadajú dňa 2. augusta 1964 v nedeľu na farme Mr. Mrs. St. Ondzik, 11795 – 90 Ave. North Surrey, XVI. Slovenský Deň, na ktorý Vás, Vašu rodinu, priateľov a známych veľmi srdečne povolávajú.

Program

11:00 Sv. Omša v kostole na Sapperton, s priliehavou kázňou nášho hosťa Rev. Dragoša z Alvinston, Ont.

2:00 Príchod na miesto Slovenského Dňa na Pacifiku

3:00 Otvorenie Slovenského Dňa, hymny, reči, básne, tance, spevy, slovenská reč: Rev. Dragoš, P.P., anglická reč: Mr. E.Starrick

4:30 Národná veselica s hudbou

Chutné jedlá, občerstvenie čakajú na Vás. Príďte s radosťou obnoviť svoje národné povedomie, lásku k svojeti, pookriať na tele i na duši. Príďte v národných krojoch a cíťte sa ako doma.

Keby nedajbože pršalo, Slovenský Deň bude v nasledujúcu nedeľu 9. Augusta 1964 na tom istom mieste.

Poriadatelia

II.4.07: Pred 40 rokmi, 7. septembra 1969, O. Lacko píše v New Westminsteri

Jezuiti sú ako vojaci. Pracujú, kde ich Boh chce mať a kam ich predstavený pošlú. Podľa pravidla, napísaného sv. Ignácom, zakladateľom Jezuitov pred viac ako 400 rokmi, majú pracovať tam, kde to vyžaduje väčšia sláva božia a osh duší. Tak sa vyžadujú aj zmeny či už osôb alebo mies a krajov. Tak ako biskup mení kňazov z fary na faru, z mesta na dedinu alebo naopak, tak je to aj u jezuitov.

Od 1. septembra 1969 Fr. Senčík SJ prebral miesto Fr. Žabku SJ a stal sa predstaveným slovenských jezuitov v Galte. Fr. Žabka sa stal Vašim duchovným otcom-farárom a vystriedal Fr. Lacku, ktorý ostáva i naďalej kaplánom v Riverview Mental Hospital. A tak sa stalo, že i Brat Pastier prišiel k nám do New Westminster.

Pred 16 rokmi (r.1953) Fr. Žabka k Vám prišiel ako prvý slovenský jezuita. Vtedy sa nenazdal, že raz príde ako farár k Vám ... Fr. Sprušanský SJ pobudol tu pár rokov, tiež Fr. Dančo SJ. Fr. Lacko SJ prišiel pred skoro 12 rokmi a skoro 10 rokov Vám slúžil ako duchovný otec-kňaz-farár.

Takí sú jezuiti. Idú a pracujú kde ich pošle predstavený. A na svete je vyše 36.000 jezuitov.

II.4.08: Expedicia BEKUDA - Jaroslav Daniš

Tak sme sa teda zaradili medzi slovenských horných desaťtisíc! Nie síce príjmami, vplyvom, či mocou, ale určite ešte toľko Slovákov nenavštívilo Rocky Mountains, čiže Skalisté hory v Kanade. A my áno!

Vďaka Tiborovi, ktorý ale s nami z pracovných dôvodov nemohol ísť, vďaka Marike, ktorá vymyslela túto kratochvíľu a vďaka ich kamarátovi Rasťovi, ktorý tieto kopce chcel ukázať svojim deťom, sme celý týždeň od 18. do 24. júla 2009 strávili na cestách i horských chodníkoch kanadských provincií British Columbia a Alberta.

Skalisté hory sme nevideli prvýkrát, lenže vždy to bolo z jedenásťtisícmetrovej výšky, pokiaľ práve pod nami neboli oblaky. Teraz sme sa na ne dívali zospodu a mohli sme si oči vyočiť. Prešli sme síce tou najfrekventovanejšou a turisticky najpríťažlivejšou časťou Rocky Mountains – od mesta Jasper na najsevernejšom mieste našej cesty po najjužnejší bod – mesto Banff, ale zďaleka sme nevideli všetko, ba ani podstatnú časť. Naša turistika mala čiastočne charakter japonského zájazdu – doviezť sa na vyhliadku, vyfotiť sa a vyfotiť si to a ísť ďalej. V najhoršom prípade na tú vyhliadku vyšliapať nejakú tú polhodinku. Bola aj výnimka – trojhodinová túra! No a od striktne japonskej turistiky sme sa líšili aj tým, že sme ignorovali všetky nadbytočné technické vymoženosti – lanovky, helikoptéry, raftové člny a iné zdraviu neprospešné dopravné prostriedky, čím sme ušetrili - no „takových nejmíň, jestli ne víc!“

Aj tak sme toho videli až - až. A najviac priamo z auta. Vďaka digitálu som urobil vyše tisíc obrázkov. Pripadalo mi to, akoby sme sa viezli cez Vysoké Tatry, ale nie iba tých pár kilometrov od Popradu po Važec, ale akoby Tatry začínali v Prešove a končili v Bratislave. Väčšina tých kopcov sa vypínala nad 3000 metrov nadmorskej výšky a po oboch stranách cesty tvorili nádhernú panoramatickú kulisu. Za sedem dní sme najazdili viac ako 2500 kilometrov, denný rekord (ale to už posledný deň, pri návrate domov) bol 560 kilometrov, priamo v Skalistých horách to bolo denne „len“ okolo 200 km, mali sme častejšie zastávky, krátke túry k vodopádom, ľadovcom, či jazerám.

Počasie bolo celý čas nádherné, ba miestami až príliš teplé, pršalo nám iba poslednú noc, ale to až v Salmon Arm. Spávali sme v našich stanoch, v organizovaných kempoch. Na noc sa bolo treba dobre zabaliť, teploty klesali k siedmym stupňom, ale nikto neprechladol.

Zaujímavá bola aj cesta k Skalistým horám i cesta nazad. Britská Kolumbia je hornatá provincia, takže kopce nás neopúšťali vôbec, rozdiel bol iba, či boli zalesnené, alebo skalnaté. Tie nad 2500 metrov aj so snehovými jazykmi na severných stranách. Vlastne, jedna výnimka bola. Prvú noc sme spali pri jazere GREEN LAKE, tam to vyzeralo ako na Duchonke, kemp bol v brezovom lesíku, dokonca sme tam už skoro za tmy našli krásne brezáky, okolie rovinaté, s jazierkami, brezovými hájmi, farmami.

Čo nás najviac prekvapilo, boli vyprahnuté a suchom sužované úseky v údolí rieky Thompson, kde sa zelenali len zavlažované polia a lúky miestnych farmárov. A veľmi veľa vyschnutých, hnedých, pravdepodobne kôrovcom zničených stromov. Videli sme aj niekoľko kilometrov sa tiahnuci pás vyhoreného lesa, s už zelenou mladinou, v diaľke sme na moment, kým nám ho stromy nezaclonili, videli aj aktuálny lesný požiar.

Okolo ciest boli časté značky, upozorňujúce na výskyt divej zveri, najčastejšie medveďov a losov. Medveďov sme videli dvoch, aj som si ich zvečnil, v tom druhom prípade sa na statného pasúceho sa maca dívali z cesty, fotili a filmovali posádky asi desiatich aut. Losy a iná parohatá zver nás ignorovali. Zato sme videli svište, veveričky a sojka mi dokonca zobala z ruky chlieb.

Okrem vrchov, zdobených bielymi čiapkami snehových polí a ľadovcov, boli najúchvatnejšou podívanou vodopády. Tie najkrajšie sme videli ešte pred hranicou Skalistých hôr, v provinčnom parku WELS GRAY PROVINCIAL PARK nad mestom Clearwater. Široký, mohutný a hučiaci DAWSON FALLS, úzky a vysoký SPAHAD FALLS, padajúci do víriaceho kotla v ústí sopečného kaňonu, či pomerne malý, ale dúhou ozdobený a na dosah ruky padajúci ATHABASCA FALLS – ten už v Skalistých horách.

ATHABASCA GLACIER sa zasa menuje ľadovec, vzdialený hodinu cesty nižšie, ku ktorému vystupujeme z parkoviska spolu s ostatnými turistami peši asi kilometer. Iba zmienení Japonci a iní solventní sa vyvážajú špeciálnymi autobusmi s mohutnými pneumatikami priamo na ľadovec. Fučal tam nádherne studený vietor, čo bolo v tom horúcom dni to pravé letné osvieženie. Na prístupovom chodníku k ľadovcu sú vyznačené miesta, pokiaľ ľadovec siahal pred dvadsiatimi, tridsiatimi, či viac rokmi. Od začiatku storočia (minulého) ho ubudlo vraj už 60 percent. Nad ľadovcom sa týči mohutný MOUNT COLUMBIA (3747 m), zaujímavosťou je, že z ľadovcov, ktorými je obsypaný zo všetkých strán, napája cez tri sústavy riek tri oceány - Tichý, Atlantický a Severný ľadový.

K veľmi fotogenickým patrí aj ľadovec VICTORIA GLACIER pod mohutným MT. VICTORIA (3459m), odrážajúci sa v tyrkysovej hladine LAKE LOUISE nad rovnomenným mestečkom. Ani netušíme, koľko sme ušetrili, že sme nešli spať do luxusného hotela na jeho brehu. Ale určite viac, ako nás stál celý týždňový výlet! Tak sme sa pekne vrátili do nášho kempu s príznačným názvom MOSQUITO. Nomen omen, ako hovoria latinici, komáre v ňom štípali excelentne. Ako skoro všade!

A aby sme nezabudli na prvý z ľadovcov, ktorý sme navštívili kúsok pod mestom JASPER na svahu hory MT. EDITH CAVELL (3367 m), pomenovanej po britskej ošetrovateľke z prvej svetovej vojny. V ľadovcovom jazierku plávali kusy roztápajúceho sa ľadu, čo sa z tej masy občas zrútila (to sme ale nevideli) a museli sme dávať veľký pozor na juniorov, nášho osemročného vnuka Martinka a Rasťovho šesťročného syna Kubka, aby sa na nich nečlnkovali. Vynahradili si to neskôr na túre, keď sme vystúpili k zachovaným snehovým poliam. Tam sa riadne vybláznili, až sme im závideli, že nám sa už akosi nepatrí gúľať sa dolu svahom.

Hitparádu fotogenickosti celého výletu však u nás vyhral krásny vrch MOUNT ROBSON (3954 m), ten bol tuším aj najvyšší z videných. Pozerali sme naň pred sebou už dlho predtým z auta, fotili sme ho z diaľky, ale keď sme stáli rovno pod ním pri turistickom informačnom stredisku, to bolo úžasné. Ako tapeta. Tam sa celá naša výprava, nazvaná EXPEDÍCIA BEKUDA (Beňo – Kubinyi - Daniš) fotografuje spoločne na tri fotoaparáty samospúšťami. A touto epizódkou a fotografiou, ktorá bude na prvej strane nášho albumu z takmer trojmesačného pobytu u dcéry vo Vancouveri, končí môj report z najkrajšieho a najzaujímavejšieho výletu, ktorý sme doteraz zažili nielen tu v Kanade, ale vôbec.

Z Kanadských občasníkov Jaroslava Daniša, Vancouver, august 2009

Kompletná expedícia BEKUDA pred „tapetou“ Mt. Robson

Toto nie je fotka zo Skalistých hôr - vodopád Helmcken Falls je vo Wells Gray Provincial Park. /Martinko, keď prídeš na Slovensko, pôjdeme k vodopádu Skok vo Vysokých Tatrách. Ten je síce trošíčku menší, ale čo je malé, to je pekné, nie?!

K ľadovcu Athabasca Glacier sme vyšli aj na vlastných. Autobusy máme aj doma, hoci tie kolesá má celkom zaujímavé, myslí si Kubko

Mount Robson sa nám už zďaleka núkal do očí aj do aparátov

Najviac fotografií sme urobili pod týmto krásavcom

Zrkadielko, zrkadielko, ktorá hora je najkrajšia na svete?

My sme ho síce nestavali, ale vyfotiť sa pri ňom môžeme, nie?

Ľadovec pod horou Mount Edith Cawell neďaleko mesta Jasper

Skoro sme sa k nim pridali...

Rasťo to tu už pozná, tak ide vpredu. Mám odbočiť na ten vodopád vpravo?, hovorí do vysielačky. Samozrejme!

Vodopád Athabasca si potrpí na dúhový diadém

Ale aj bez dúhy je krásny

Desiatky fotografií som urobil za jazdy z auta. Podobne nádherné výhľady nás sprevádzali celou cestou z Jasper do Banff

Meno tohto krásneho kaňonu som si zabudol poznačiť

Nádherné jazero, napájané ľadovcom - Peyto Lake

Tohto pokojne sa pasúceho maca z bezpečnej vzdialenosti z cesty sledovali posádky asi desiatich aut (pár minút od kempu Mosquito, kde sme nocovali)

Asi lykožrútom napadnuté vyschnuté stromy (neďaleko Revelstoke National Park)

Zavlažované polia a lúky ostro kontrastujú s púštnym charakterom okolitého terénu (kdesi v údolí rieky Thompson)

O takejto dovolenke sa nám ani nesnívalo. Vďaka, Marika aj Tibor!

Attachment	Size
bekuda.png	569.58 KB
IMG_4505 [640x480].JPG	112.92 KB
IMG_4707 [640x480].JPG	82.85 KB
IMG_4731 [640x480].JPG	49.55 KB
IMG_6331 [640x480].JPG	60.25 KB
IMG_6357 [640x480].JPG	87.52 KB
IMG_6410 [640x480].JPG	65.5 KB
IMG_6466 [640x480].JPG	114.25 KB
IMG_6512 [640x480].JPG	89.2 KB
IMG_6517 [640x480].JPG	94.53 KB
IMG_6626 [640x480].JPG	75.14 KB
IMG_6634 [640x480].JPG	90.18 KB
IMG_6652 [640x480].JPG	106.41 KB
IMG_6714 [640x480].JPG	47.34 KB
IMG_6827 [640x480].JPG	101.4 KB
IMG_6886 [640x480].JPG	57.4 KB
IMG_6903 [640x480].JPG	113.92 KB
IMG_7241 [640x480].JPG	75.63 KB
IMG_7379 [640x480].JPG	63.37 KB

II.4.09: Náhodné postrehy zo života v Haines Junction - Andrej Doboš

Medvede
To, že život v malej osade na Yukone bude iný než vo Vancouveri, som očakával. Aké však rozdiely naozaj budú, to som do príchodu sem len hádal.

Napríklad, vedel som že je tu viac medveďov ako ľudí, takže keď sa malý grizly štveral po stromoch okolo miestnej pekárne, veľmi som prekvapený nebol. A keď sa večer rozbrechali psy ako sme tak hrali pri svetle petrolejok karty, rýchlo mi došlo, že každý siahol po svojej puške nie z obavy pred zlodejmi.

Telefóny
Keď mi ale niekto povedal, že jeho telefónne číslo je „tisíc štyristo“, chvíľu mi trvalo než som si uvedomil, že o čo ide. Celý Yukon má tú istú medzimestskú predvoľbu, a celá Haines Junction je napojená na jednu ústredňu s tým istým predčíslím, takže ľudia bežne uvádzajú len posledné 4 cifry telefónu.

Ak máte takzvaný „celosvetový“ mobil, kľudne ho nechajte doma. Na Yukone fungovať nebude. Hoci skoro na celej Zemi sa pužíva technológia GSM – alebo sa k nej prechádza od starších systémov – na Yukone funguje len CDMA.

Ani jedno z najznámejších telefónnych čísel v Severnej Amerike – 911 – tu celkom nepracuje: Asi na pol ceste medzi Whitehorse a Haines Junction je tabuľa označujúca koniec oblasti obsluhovanej záchrannou službou 911.

Elektronika a Internet
Rýchlo sme sa naučili, že nastavovať hodiny na šporáku, mikrovlnke, či DVD prehrávači nemá zmysel – čoskoro bude ďalší výpadok prúdu a hodiny bude treba nastavovať znovu. Budíky treba používať alebo mechanické, alebo na batérie. Akumulátormi zálohovaný zdroj napätia pre počítač je nevyhnutnosťou.

1. septembra 2009 Yukon oficiálne vstúpil do 21. storočia a pripojil sa k Internetu optickým káblom! Samozrejme, to sa týka len veľkých miest, ako Whitehorse. Ostatní sa stále musia spoliehať na vlastné satelitné modemy, alebo rádiovú sieť miestnych telekomunikácií.

Pred nedávnom vliezla veverička do trafostanice, trišvrte Yukonu stratilo elektrinu a Internet prestal fungovať asi na tri týždne. Napriek tvrdeniu v novinách, že to bola výnimočná situácia, domáci mi radia byť na také pripravený.

Budúci mesiac, keď pôjdeme do mesta nakupovať zásoby, zaobstaráme si aj naftový generátor.

Inzercia
Nespoľahlivosť Internetu je jeden z dôvodov, že webové stránky typu Craig’s List sa tu neujali. Vo Whitehorse ľudia inzerujú v novinách. V Haines Junction, kde noviny vychádzajú štvrťročne, sa inzeruje na nástenke miestnej pošty. Vzhľadom na to, že pošta sa do domov neroznáša, ale každý si po ňu chodí osobne, je to pomerne logické miesto.

Smetiari tu tiež nechodia. Miestna samoobslužná skládka je otvorená 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

No a pre tých, ktorých aj na Yukone považujú za čudákov a ktorým sa Haines Junction s 800 obyvateľmi zdá preľudnená, je tu potom sobotná relácia Trader Joe. So starým krátkovlnným rádiom a rádiotelefónom sa tam dá predávať a kupovať hocičo a od hocikiaľ.

Nezávislosť
Mnohí prídu na sever snívajúc a o drsnom, ale nezávislom živote na samote, ďaleko od civilizácie. Ako však jeden miestny komik povedal, v tom lepšom prípade ich nájdu záchranári prv než medvede alebo 50-stupňové mrazy.

Začiatkom leta sa jeden nadšenec rozhodol bývať v divočine na pomedzí Yukonu a Aljašky. Napriek tomu, že toto bolo jedno z najlepších liet čo domáci pamätajú a dotyčný bol v kraji prekypujúcom rybami a divinou, nedávno zúfalo volal aby poňho prišli.

Sú však ľudia, ktorí – aspoň krátkodobo – v divočine prežiť vedia. Pred pár dňami sme hľadali jednu pani, ktorá sa nevrátila zo zbierania čučoriedok. Kvôli jej vysokému veku, zdravotným problémom a ranným mrazom sa každý o ňu veľmi obával a vyše dvadsať dobrovoľníkov ju hľadalo do hlbokej noci. Ako sa neskôr ukázalo, dotyčná mala slabý infarkt, ostala dezorientovaná a vybrala sa zlým smerom. Našli ju až ráno, vďaka dymu z jej táboráku. Keď zbadala záchranarov, jej hlavnou starosťou bolo dôkladne uhasiť oheň.

Zima
Prichádza čas, keď sa musím rozhodnúť či tu stráviť aj zimu (čím nemám na mysli prízemné mrazy čo koncom júla zabili našu úrodu zemiakov alebo začiatkom augusta obielili okolité hory).

Napriek tomu, že izolácia na mňa dolieha silnejšie než som dúfal, asi tu ešte chvíľu ostanem. Chystám sa učiť domácich ako opravovať počítače a oni zas sľúbili, že ma naučia jazdiť na psích záprahoch.

Andrej Dobos

Attachment	Size
DSC02674.welcome.JPG	485.57 KB
DSC02441.putac_.JPG	808.62 KB
IMG_3593.medved.jpg	324.36 KB
DSC02375.zviera.JPG	450.78 KB
DSC02424.posta_.JPG	734.37 KB
DSC02426.advertisement.JPG	891.1 KB
DSC02448.house_.JPG	889.1 KB
DSC02460.freeStore.JPG	804.49 KB
DSC02482.garbage.jpg	842.96 KB
DSC02688.church.JPG	895.78 KB
IMG_3594.medved.jpg	319.61 KB

II.4.10: Potulky masera - Nitra, Kuvajt, Kanada

Zdravie nie je samozrejmé. Bol som vo Vancouveri iba krátko, keď som nutne potreboval pomoc so "zablokovanými krížami". Nažeravil som telefón, povolal tým par známym, ktorých som tuná poznal a získal som kontakt na maséra, na slovenského maséra. Tak som sa zoznámil so zaujímavým človekom.

Po pár návštevách som, opät už vystretý a bez bolesti, mohol znova normálne pracovať. Náš kontakt sa mojim vyliečením neskončil - treba povedať, že najmä jeho zásluhou. A tak som ho mohol postupne viac poznať. Je to zvláštny človek, vzácny človek. Nezaškodí predstaviť ho bližšie, možno i tým, čo ho poznajú dlhšie.

Viliam, odkiaľ zo Slovenska pochádzaš? Narodil som sa v Hlohovci, ale vyrastal som v malej dedinke Lukáčovce pri Nitre, ktorá má asi 1000 obyvateľov.

Ako si sa dostal ku svojej práci? Čo stojí za tým, že si tým, čím si?
To si vyžaduje dlhšiu odpoveď. Po skončení základnej školy som sa rozhodol študovať na Zdravotnej škole v Nitre, odbor zdravotná sestra...

Chlapec a zdravotná škola? To sú školy snáď iba pre dievčatá. Prečo si sa rozhodol práve pre túto školu?
Nie je pravda, že je to iba dievčenská škola, i keď dievčat je tam naozaj drvivá väčšina. Počas môjho štúdia bolo na škole asi desať chlapcov. A prečo práve táto škola? Možno preto, že ako 10-ročny som bol hospitalizovaný 3 mesiace v nemocnici a videl som, ako dokážu sestry pomôcť pacientom. A tiež, že môj otec zomrel ako 45-ročný po dlhej chorobe. Mal som 13 rokov. Asi sa to vo mne spojilo. Chcel som pomáhať, zmierňovať utrpenie, uľahčovať život chorým.

Po skončení školy si teda začal pomáhať ako - hm - zdravotná sestra?
Áno, išiel som pracovať do Nitrianskej nemocnice na ARO (ICU), ako asistent anestéziológie a paramedik na záchranke. Tu som zostal 5 rokov. Zoznámil som sa tam so šéflekárom pre športovú medicínu v Nitre a ten mi dal ponuku, či by som s ním nešiel pracovať ku športu. Povedal som si, prečo nie. Tak sa začala moja nová kariéra, a to práca v športe.

Tam si sa stal masérom?
Áno i nie. Pri mojej práci som zistil, že znalosti zo zdravotnej školy mi už asi nebudú stačiť a tak som sa rozhodol, že si rozšírim svoje vzdelanie. Musel som najprv absolvovať niekoľko kurzov pre športových masérov v Prahe, neskôr aj rehabilitačné kurzy. Sám som bol prekvapený, keď som - už ako športový masér a fyzioterapeut - dostal ponuku ísť pracovať do nitrianskeho futbalu. Vtedajšia Plastika Nitra hrala v celoštátnej Československej prvej futbalovej lige. V klube som pôsobil 8 rokov a stretol som tam veľa zaujímavých športovcov. Patril vtedy medzi nich aj vtedajší brankár v hokejovom tíme Janko Filc, ktorý sa stal populárny tým, že bol prvý tréner Slovenskej hokejovej reprezentácie, ktorá doniesla zlatú medailu z Majstrovstiev sveta. Snaď najväčší futbalový talent a najznámejší z nich bol Ľubomír Moravčík, ktorý nastúpil do klubu ako 18-ročny. Na vrchole svojej kariéry sa stal hráčom jedného z najznámejších európskych klubov Celtic Glasgow. Bola to super práca.

Viem, že športové kluby aj za predchádzajúceho režimu v Československu mali občas možnosť vycestovať "na západ"' a nie vždy sa všetci vrátili... Nelákalo ťa ostať "vonku"?
Je pravda, boli sme hrať pohárové zápasy vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku a občas aj nejaký priateľský zápas v Rakúsku. Rozmýšľal som, či nezostanem v zahraničí, ale doma som mal matku, ktorá bola sama, od roku 1982 som ženatý - tak som si to vždy kvôli rodine rozmyslel.

Prečo si po 8 rokoch odišiel z futbalového klubu z Nitry? Už ťa tá práca neuspokojovala?
To nie, ale mal som snahu zlepšiť finančnú situáciu svojej rodiny. V roku 1988 som sa rozhodol prijať ponuku ísť pracovať do Líbie. V Benghazi som pracoval ako fyzioterapeut v špeciálnej nemocnici pre vážne telesne postihnutých. Boli tam hlavne ochrnutí ľudia - od pol pása, alebo na celé telo. Bolo to veľmi ťažké. Samotná práca, ale i odlúčenie od rodiny, manželky a dvoch synov. Aj preto som - napriek možnosti - kontrakt nepredĺžil a po roku som sa vrátil domov.

Čo bolo nové, keď si sa vrátil po roku domov?
Mesiac po príchode som mal to šťastie, že som zažil "nežnú" revolúciu, na ktorú spomínam ako na jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Chodieval som na mítingy na námestí v Nitre a sníval aj s ostatnými ľudmi o priateľstve a slobode. Bolo to naozaj nádherné. Len škoda, že sa ľudom nesplnilo všetko to, čo si želali. V tej chvíli sme si všetci mysleli, že celý svet je náš a že budeme mať dvere všade otvorené. Lenže sny a realita boli trošku iné.

Nechcel si sa vrátiť späť k športu?
Po tom všetkom som sa rozhodol, že sa už nevrátim spať k nitrianskemu futbalu a otvoril som si v Nitre, ako jeden z prvých, svoju súkromnú masážnu prax. Zo začiatku sa mi veľmi nedarilo. Samozrejme, ľudia si museli zvyknúť na nové podmienky a že také niečo existuje. Za krátky čas po revolúcii sa začali sťahovať slovenskí futbalisti do Rakúska, kde hrávali za pár šilingov v dedinských súťažiach a aj mne sa podarilo s nimi pôsobiť v Rakúsku.

Takže napriek tomu, že si sa nevrátil k nitrianskemu futbalu, od futbalu si neodišiel úplne?
Veru nie. To najlepšie však ešte len malo prisť. V jedno nedeľné ráno v roku 1992 mi zazvonil doma telefón z nitrianskeho hotelu, že je tam výprava z Kuvajtu a že hľadajú maséra. Išiel som sa tam pozrieť a na hoteli bolo asi 40 športovcov - futbalistov, hádzanárov, atlétov z Kuvajtského športového klubu Fahahel s rôznymi zdravotnými problémami. Zopár z nich sa mi podarilo vyriešiť. Musel som sa im veľmi zapáčit, lebo po troch dňoch pôsobenia s nimi sa ma spýtali, či by som nemal záujem ísť pracovať do Kuvajtu. Súhlasil som, ale iba ak pôjdem s celou rodinou. Mal som už skúsenosti z Líbie, kde som bol sám. To som nechcel zase zopakovať. Najprv mi povedali, že to nie je možné, že kuvajtské zákony to nedovoľujú. Ale o pár dní asi zmenili názor a začali mi vybavovať pracovné víza.

Podarilo sa ti teda vycestovať?
V januári 1993 mi poslali letenku a tak som vycestoval za novým životom. Bol som veľmi príjemne prekvapený, ako sa o mňa postarali a ako zariadili ubytovanie pre mňa, aj pre celú moju rodinu. Tú som si priviezol v lete, keď som sa vrátil z dovolenky na Slovensku. Žena a deti boli trošku v šoku, keď sme vyšli z lietadla, pretože nás vonku čakalo horúce peklo, 52 stupňov Celzia v tieni. Prežili sme to a nakoniec sa nám to aj veľmi páčilo. V lete bola teplota mora okolo 32 stupňov, skoro ako doma vo vani.

Aké si mal pracovné podmienky?
Jediné, čo mi po príchode vadilo bola skutočnosť, že som nemal dostatočne zariadenú kliniku na rehabilitáciu. Po niekoľkých stretnutiach ma nakoniec prekvapili, keď zrušili kinosálu a vybudovali v nej krásne rehabilitačné zariadenie. Bolo to asi najlepšie vybavené športovo-rehabilitačné centrum v Kuvajte. Po nejakom čase tam začali chodiť športovci z celého Kuvajtu a tak som začal byt populárny vo všetkých športoch.

V tom klube Fahahel si mal teda na starosti okrem futbalistov aj iných športovcov?
Klub Fahahel bol organizovaný podobne ako voľakedajšie kluby u nás. Aj v Plastike sme mali pod jednou strechou futbal, hokej, ženskú hádzanú, dorastenecké družstvá a tiež modernú gymnastiku. Aj v Kuvajte som bol, podobne ako v Nitre, jediným profesionálnym športovým fyzioterapeutom v klube a tak som mal na starosti v podstate všetkých športovcov . Chodieval som na sústredenia, súťažné zápasy a turnaje so všetkými tímami.

Viliam, aká vlastne bola situácia v Kuvajte po Tvojom príchode?
Bolo to len niekoľko mesiacov po tom, ako dohasili posledne ropné veže - a horelo ich hodne - takže celá púšť bola čierna od popolčeka. Pri cestách boli vraky tankov, nákladných áut a inej irackej vojenskej techniky. Každých 500 metrov boli pri cestách značky "Pozor míny" a veľa domov, mostov, rekreačných chát bolo zničených, či nieslo stopy bojov. Napríklad míny odstraňovali ešte 4 roky po vojne. Aj keď v Kuvajte ostala americká armáda, i tak nás strašili možné chemické raketové útoky z Iraku. Museli sme si utesňovať byty a domy, na našej československej ambasáde sme si boli zobrať chemické masky - a nie cvičné, ako sme používali doma. Veľakrát moja rodina mala zabalené kufre a bola prichystaná, že odletí speciálom späť na Slovensko. Nikdy však k tomu neprišlo. Napriek tomu som si Kuvajt obľúbil.

S Viliamom Mečarom sa rozprával Henrich Krč.
Druhú časť rozhovoru uverejníme v nasledujúcom čísle.

Rodná dedina Lukačovce z vtačieho pohľadu

Maturitné tablo zdravotných "sestričiek"

Prvoligový futbalový klub Plastika Nitra

Zničene obydlia po vojne v Kuvajte

Iracký tank v kuvajtskej pusti

Označenie mínových poli popri cestách v Kuvajte

Symbol Kuvajtu - Kuvajtske veže

Vianočná výzdoba katolíckeho kostolea v Kuvajte

Attachment	Size
Lukacovce z Neba.50.jpg	218.97 KB
Zdrav skola.jpg	422.55 KB
Plastika Nr 88.jpg	55.49 KB
Kw po vojne.jpg	194.13 KB
pozostatky z vojny v KW.jpg	342.75 KB
Minove znacky.jpg	285.52 KB
Kuwaitske veze.jpg	139.75 KB
kostol v KW.jpg	32.19 KB

II.4.11: Štít Cyrila a Metoda

Počas dovolenky na Slovensku som sa stretol so svojimi spolužiakmi z vysokej školy - zo seminára. Zhodou okolností ulynulo práve 15. rokov od nášho spoločného výstupu na strechu Európy, na Mont Blanc. To nás motivovalo opäť zorganizovať nejaký spoločný výstup a zaspomínať si. Zo strany mojich spolužiakov padol návrh “Čo tak spraviť v Tatrách štít Cyrila a Metoda?” Tak ako mne, možno aj vám prebehne hlavou otázka “A máme taký štít v našich Tatrách? A práve o tomto by som sa s vami rád podelil.

Bolo to zhruba pred dvomi rokmi, keď trojica mojích spolubratov Dušan, Stano a Ivan spolu s nadšenými horskými vodcami vystúpili na vrch Satan, aby ho premenovali na Štít Cyrila a Metoda. Premenovanie spočívalo vo výstupe na končiar, ktorý pokropili svätenou vodou, pomazali olejom počas omše a umiestnili na ňom kamennú tabuľu s nápisom “Štít Cyrila a Metoda, 2416 m.n.m.”

Za celým nápadom stoja títo traja už spomínaní spolubratia, ktorých túžbou bolo, aby niektorá hora na Slovensku niesla meno našich otcov viery. Veď si to Cyril s Metodom asi viac zaslúžia, ako nositeľ pôvodneho názvu. Premenovanie ešte nie je zaregistrované v Štátnom kartografickom ústave, na čom idú jeho aktivisti pracovať v najbližšej dobe. Ich túžbou je, aby sa premenovanie Satana na Štít Cyrila a Metoda uskutočnilo k výročiu smrti sv.Cyrila.

Osobne som bol veľmi rád, že som sa zúčastnil výstupu na horu, ktorej sa možno tvorí nová história. Vystúpili sme na ňu 24.júla 2009 a mali sme nádherne počasie. S mojimi spolubratmi sme slúžili na vrchole sv.omšu, ktorá bola obetovaná za naše Slovensko. Okolitá panorama vrchov a dolín nám pomáhala precítiť blízkosť Boha. Po požehnaní krajiny a jej obyvateľov nasledoval zostup.

Pri príchode do Mlynickej doliny sme sa snažili identifikovať Štít Cyrila a Metoda, ktorý ma zhodou okolnosti dva vrcholy. Zľava je Metod a napravo Cyril. V opačnom, v správnom poradí, ich uvidíte z Mengušovskej doliny alebo z Rysov.

A, ak aj nie ste vysokohorskí turisti, určite vás zaujme pekný panoramatický pohľad na Štít Cyrila a Metoda, ktorý sa vám naskytne od Štrbského plesa.

Juraj Kopanický

Attachment	Size
Picture668.50.jpg	271.35 KB
Picture676.50.jpg	377.95 KB
Picture688.50.jpg	402.67 KB
Picture706.50.jpg	328.04 KB

II.4.12: Bod horizontu - Natasha Nagy

Ocitám sa na lúke plnej stokrások. Biele hlávky s nežnou ružovou obrubou sa otáčajú za slnkom, ktoré dnes žiari tak, ako nikdy predtým. V zelenej tráve sa ešte kde–tu trbliecu posledné diamanty rosy… Aha! Práve neďaleko mňa lezie drobná lienka. Červené krovky s čiernymi bodkami sa jasne odrážajú od smaragdu sviežej zelene… A tamto je motýľ! Pomarančové krídla sa mu jemne chvejú. Zdá sa, že je príliš zaneprázdnený pitím sladkého nektáru, ktorý mu ponúka fialový zvonček. Stačí však slabučký závan vetra a už letí, letí a stráca sa v tmavom bode horizontu, z ktorého zaznieva hudba. Čarovná hudba tisícich zvončekov.

Crrrrr!!! Zvuk budíka ma hádže do drsnej reality. Môj farebný sen mizne a ja si uvedomujem, že okolo mňa je TMA. Zostávam ležať a s pocitom smútku sa vraciam k môjmu nádhernému farebnému snu. Rozmýšľam, či predtým ako sa to všetko stalo boli moje sny boli farebné alebo čiernobiele ? Už sa nepamätám. Bolo to tak dávno. Odvtedy už ubehlo jedno desaťročie.

Mal som šesť rokov a bol som na letných prázdninách u babky. Babka žila na dedine. Prázdniny u nej boli super. Mal som tam kopu kamarátov v mojom veku. Väčšinu času sme trávili spolu. Najradšej sme chodili do blízkeho lesíka, kde sa dalo kadečo vidieť a zažiť.

Objavovali sme svet hlavne cez prírodu. Naháňajúc motýle občas sme takmer pristúpili chvostík zvedavej zelenej jašteričky. Beťárske veveričky nás obhadzovali vylúskanými šiškami. Občas sme videli kotúľajúcu sa pichľavú loptu- ježka, ktorý si takto skracoval cestu dolu kopcom.

Psssst! Kamarát Jožko nám dával znamenie s prstom na ústach. Zmeraveli sme v úžase. Pár krokov od nás sa páslo stádo plachých srniek. Stačil však slabý praskot suchého konárika a boli preč.

Raz sme sa vybrali na huby. Išiel s nami môj dedko, skúsený hubár. Húb bolo hojne, ale nie všetky boli jedlé. Predtým ako sme nájdenú hubu dali do košíka, museli sme ju ukázať dedkovi.

Po krátkej lekcii sme pochopili rozdiel medzi dubákmi a muchotrávkami. Íha! To je krásny dubáčisko! Snažím sa ho jemne zospodu podobrať, aby sa nezlomil. S prstami som sa dotkol čohosi , čo bolo na dotyk chladné. Zabúdajúc na hríb, vyťahujem zpopod lístia čosi, čo som ešte v živote nevidel. Pozeram sa na ten "poklad". Je to kovové, podlhovasté na jednej strane zašpicatené a dosť tažké. Ktovie, čo je dnuká, rozmýšľam. Položím to na skalu a s druhou skalou na to tresknem…viac si už nepamätám.

TMA, TMA a zase TMA. Všetko, čo sa okolo mna deje už vnímam len cez dotyky a zvuky. Cítim maminu teplú ruku na mojom čele a jej horúcu slzu na mojom líci. Počujem doktorov láskavý a upokojujúci hlas: “Robili sme všetko. Žiaľ, zrak mu už vrátiť nemôžeme.”

Natasha Nagy

Tento príbeh je podľa skutočnej udalosti. Náš spolužiak Janko sa už po prázdninách u babky medzi nás nevrátil. Nevybuchnutý patrón mu úplne zničil zrak a musel navštevovať slepeckú školu.

II.4.13: Dve udalosti v ten istý deň

Nedávno som bola navštíviť staršieho pána v hospice vo Vancouveri, ktorý tam už trávi niekoľko mesiacov. Dohodla som si stretnutie s jeho pani manželkou a spolu sme sa vybrali na návštevu. Pre mňa to bola prvá návšteva v takomto zariadení. Stredne veľká budova s peknou záhradou a príjemnou opatrovateľskou službou dotvárali zaujímavu atmosféru prostredia. Až som sa čudovala, koľko ľudí sa tam nachádza, nielen starých. Pán, ktorého som navštívila, má 83 rokov a už sa na mňa nepamätal. Bol však rád, že sme boli pri ňom.

Ľuďom v starobinci plynie čas oveľa pomalšie a jednotvárne. Už nerozoznávajú pracovný deň od víkendu, už nevidia rozdiel medzi nedeľou a pondelkom a týždeň sa im zdá ako jeden veľký dlhý deň. Každá návšteva ich preto veľmi poteší, pokiaľ ich však má kto prísť navštíviť. Ich deti či známi, zaneprázdení povinnosťami a svojimi záujmami, často zabúdajú navštíviť svojich starších blízkych, ktorí na nich beznádejne čakajú. Pri tejto návšteve som si uvedomila, že aj keby starý človek mal izbu zo zlata, nič mu nevynahradí blízku osobu, či domček, kde trávil svoj život, rodinu, ktorá ho obklopovala alebo susedov, s ktorými sa každý deň zdravil. V hospici síce máte spoločnosť, ale ľudia okolo vás vám nič nehovoria. Nič ste s nimi neprežili, nič nezažili, sú vám jednoducho cuzdí.

Osamelosť sa stáva v dnešnom živote bežným prvkom. Ste medzi ľuďmi, ale cítite sa sám. A tak, ak máte svojho blízkeho človeka, známeho krajana alebo bývaleho suseda v starobinci, choďte ho pozrieť. Poteší sa, a čaká na vás.

V ten istý deň, ako som bola na spomínanej návšteve, doma, na Slovensku, mi zomrel môj dedko. Dedko, ktorý sa narodil počas 1. svetovej vojny, prežil druhú svetovú vojnu, a vychoval deväť detí. Deväť detí, ktoré sa vydali a oženili a ktorým sa ani jedno manželstvo doposiaľ nerozpadlo. Aká to bola silná a pevná výchova. Výchova, ktorou si všetky deti zachovali “vieru otcov” napriek bývalým ťažkým komunistickým podmienkam, chudobe, ktorú prežívali a nedostatku vzdelania, ku ktorému sa nemohli vtedy dostať. Boh ich však všetkých bohato požehnal. Keď si vyberali svojich partnerov, rodičia sa nezbavovali zodpovednosti zjednodušene tvrdiac “veď ty s ním budeš žiť”. Áno, “ty s ním síce budeš žiť”, ale “ja” budem trpieť spolu s tebou ak to nie je partner pre teba a ak nezamýšľate žiť spolu po celý život. Preto sa nezdráhajme počúvať rady rodičov, neuzatvárajme sa do seba a hlavne nezatvrdzujme si srdcia.

Dnes je veľmi ľahké vzdať sa a ešte ľahšie sa rozviesť, rozísť. Povedať “ty mi už viac nevyhovuješ, odchádzam”. Je oveľa ťažšie odpustiť, obetovať sa pre druhého a začať spolu odznovu. Vyžaduje si to veľa námahy, sebazaprenia a obetavosti. Práve tento postoj však prináša “ovocie” v našom živote, tak sa prejavuje skutočná, nesebecká láska. Som vďacná môjmu starému otcovi za to, ako vychoval moju mamu.

Mária Matovčíková

II.4.14: Mraznička sa vyprázdňuje, poľovačka sa blíži

Po jarnej poľovačke na medveďa prichádza leto a pre poľovnika sú letné mesiace ako pre námorníka “život na suchej zemi.” Ku koncu augusta sa dni pomaly krátia a včasráno cítiť čerstvý a chladnejší vzduch. Pre poľovnika to znamená vyčistiť pušky a prázdnu mrazničku a dúfať, že sv. Hubert nám dopraje úspešnú poľovnícku sezónu.

Priatelia poľovníci určujú spoločne stratégiu na novú sezónu, kde ísť a na čo sa bude poľovať. Človek sa ani nenazdá a jesenná poľovnícka sezóna sa skončí a ostane nám len veľa sponienok, možno nejaká divina v mrazničke a album plný poľovníckych fotografií, ktoré počas dlhých zimných večerov budeme s hrdosťou ukazovať našim priateľom a známym.

Ján Volentier a Garry Andrejčák, predseda a podpredseda Slovenského poľovníckeho klubu sv. Huberta v Britskej Kolumbii

Poľovať na “Mountain Goats”, horské kozy, je jedna z najtvrdších poľovačiek. Terén je veľmi strmý a kozy majú dobrý zrak.

O takejto fotke niektorí poľovníci iba snívajú

Najsť takúto chatku v divej prírode je vzácnejšie ako bývať v Hilton alebo v Carlton v Bratislave

Už sa nemôžem dočkať, kedy sa vrátim k mojej manželke

Dúfam, že z mojej dcérky bude tiež polovníčka

Attachment	Size
kozy.png	697.35 KB
koza.png	874.45 KB
hilton.png	840.62 KB
tuzba.jpg	120.1 KB
polovnicka.jpg	163.74 KB

II.4.15: Volejbalový turnaj

V neděli 16. 8. 2009 se asi 50 nadšenců pro plážový volejbal sešlo na Spanish Banks ve Vancouveru, kde si všichni užili krásný a slunečný den. Asi polovina z nich si zahráli volejbal na pláži o cenu, druhá polovina přišla fandit nebo si jen popovídat s přáteli a poznat nové tváře.
Vitazny team

Vítězný tým pod vedením Jana Procházky si mohl osvěžit po skvělém výkonu vychlazenou odměnou. Po celý den vládla velmi přátelská atmosféra, byly slyšet radostné výkřiky ze získaného bodu. Všichni zúčastnění odcházeli spokojení z dobře prožitého dnu a s otázkou: Kdy se zas bude něco konat? Zdenka Beranová-Křížová České a Slovenské Združení, Vancouver

II.4.17: Top Ten Rules of Trading

TOP TEN RULES OF TRADING

1) Have A Plan And Stick To It - A trading plan should consist of a position, why you enter, stop loss point, profit taking level, plus a sound money management strategy.

2) Never Add To A Losing Position - Adding more to a losing position will lead to ruin. Consistently averaging down into losing trades will almost guarantee that you will not succeed in the stock market in both the short or long term.

3) Always Have Stop Losses - Do not hold on to a bad trade hoping that the price will go up. Most likely, you end up losing more money. First look at how much you have in your account and then plan on only risking a small percentage of it on any given trade. If the trade goes against you by this certain percentage, you must exit the trade.

4) The Trend Is Your Friend - When the market or stock is bullish, go long. On the reverse, if the market is bearish, you short. Never go against the trend. Often times, the trend line will give you guidance in a stock for years, not just weeks or months. But these support and resistance lines are often bumpers, or guardrails, along the way. Stocks often drift toward their support or resistance lines and then bounce back in the opposite direction.

5) Focus On Capital Preservation - You main goal is to preserve the capital. Do not trade more than 10% of your portfolio in a single trade. If you don't do this, you'll be out of the market very soon.

6) Be Emotionless - Do not let greed and fear influence your trade. Do NOT trade when you are disgusted and angry. Do NOT trade when you are overly anxious. Do NOT trade when you are feeling overconfident.

7) Do Not Overtrade - If you have too many positions, you tend to be out of control and make emotional decisions when there is a change in market. The total commitment you make on any entry should be relative to a reasonable expectation of the profit potential for that trade. Each trade is different and must be weighed on its merits.

8) Know When To Sell Your Stocks – It is easy to buy. Selling is the hardest part. Take profits when you have them. You will never go broke taking profits. There is always other stock out there that you can get into.

9) Think Like A Fundamentalist, Trade Like A Chartist- If chart is not bullish, why be bullish. The fundamentals may drive a market and we need to understand them, but if the chart is not bullish, why be bullish? Be bullish when the technicals and fundamentals, as you understand them, run in tandem.

10) “Markets Can Remain Irrational Longer Than You Can Remain Solvent.”- John Maynard Keynes. Illogic often reigns and markets are enormously inefficient despite what the academics believe.

Michal Hollosy
Investment Advisor

II.4.18: Leto v dejisku zimných Hier prihorúce

Západ Kanady sužujú požiare, slovenský atašé také horúčavy ako tento rok vo Vancouvri ešte nezažil. Najbližšia zimná olympiáda bude výnimočná tým, že sa odohrá v horách nad brehmi oceánu. Lesy v nich necelých dvesto dní pred otvorením Hier ohrozujú požiare. Je to dôsledok rekordných horúčav, dlhodobého sucha a búrok, tvrdí atašé slovenskej výpravy na ZOH 2010 a honorárny konzul v Britskej Kolumbii Stanislav Lišiak.
Aké leto zažíva dejisko blížiacich sa zimných olympijských hier?
„Mimoriadne horúce a suché. V Britskej Kolumbii sme od mája nezažili dážď, čo je veľmi nezvyklé. Padajú historické teplotné rekordy a v dôsledku toho sa tvoria takzvané suché búrky s množstvom bleskov. Práve tie sú príčinou mnohých lesných požiarov. Len za posledný týždeň ich vzniklo 531. Situácia sa však mení každú minútu."

To je bežné?
„Požiare v západnej časti Kanady sú skoro každoročne, no toto leto sú zvlášť intenzívne, lebo im pomáhajú vysoké horúčavy. Najväčší na rozlohe 4500 hektárov vyčíňa asi 450 km východne od Vancouvru v oblasti Terrace Mountain v blízkosti jazera Okanagan v údolí Okanagan Valley."

Olympijské športoviská požiare neohrozujú?
„Ich ohniská boli od nich sprvu dosť ďaleko. Vo štvrtok však zaregistrovali 171 nových požiarov a jeden som mal možnosť vidieť na vlastné oči, keď som si bol zahrať golf vo Whistleri, ktorý je popri Vancouvri druhým hlavným centrom blížiacej sa olympiády. Vzbĺkol od blesku v Blackcomb Mountain, v oblasti, v ktorej leží olympijský tobogan pre boby, sane a skeleton. Našťastie, požiar sa hasičom vďaka leteckej podpore podarilo pomerne rýchlo dostať pod kontrolu, takže neohrozil ľudí a nezasiahol ani nijaké objekty, ani športoviská."

Foto: J.Starosta

Foto: S.Lisiak

Kde a ako zvyknú dovolenkovať Vancouverčania?
„Cez leto väčšina z nich ostáva doma. Aj keď je horúco, ako toto leto, a teploty sa šplhajú nad 30 stupňov Celzia, od Tichého oceánu stále fúka vietor, ktorý spríjemňuje klímu. Urbanistika Vancouvru je založená na koncepcii, aby mesto stále žilo a geografické podmienky tomu veľmi pomáhajú. Takmer v centre je vyše 400-hektárový Stanley Park, okolo ktorého sa vinie 10-kilometrová dráha pre bicyklistov a nadšencov kolieskových korčúľ. Popreplietaný je chodníkmi medzi cédrovými stromami a rododendronmi, ktoré sú oázou každodenných prechádzok. "

Foto: S.Lisiak

Čo Whistler - tam sa lyžuje aj v lete?
„Na mori sa surfuje i jachtárči a nad ním lyžuje. Whistler je unikátny: núka letné lyžovanie na ľadovci aj príťažlivé dráhy pre jazdu na horských bicykloch. Turistická koncepcia rezortu je postavená na jeho celoročnej využiteľnosti. Veľmi obľúbený je tiež golf. Aj ja sa snažím zlepšiť svoj handicap."

Foto: J.Starosta

Foto: J.Starosta

Ako sa vyvíja krivka ekonomickej krízy v Kanade a ako ovplyvňuje záverečnú fázu príprav na ZOH?
„Najviac postihnutý krízou v Britskej Kolumbii je drevársky priemysel, ale aj turizmus. Financovanie olympiády je však plánovaný proces a podľa vyjadrení predstaviteľov organizačneho výboru všetko bude dokončené načas a v zhode s rozpočtom."

Aj obe olympijské dediny?
„Ich dokončovanie ide podľa plánu. Prinajmenej odvtedy, ako začiatkom roku 2009 financovanie dediny vo Vancouvri po odskočení súkromného investora prevzalo mesto. Leží na lukratívnom mieste v zálive False Creak pri mori s výhľadom na mesto a hory, a samozrejme hneď na brehu. Apartmány sú už teraz na predaj a ceny sa pohybujú od 450¬tisíc kanadských dolárov až do šiestich miliónov."

Fíha.
„Olympijská dedina vo Whistleri je iný prípad. Aj tú rozpredajú, nie však za trhové, ale za znížené ceny. Whistler mal nedostatok zamestnaneckého ubytovania a týmto spôsobom si pomôže v stabilizácii pracovníkov. Vancouverská olympiáda je jednou z prvých s dvoma dedinami, čo zjednoduší logistiku podujatia a športovci nebudú musieť toľko cestovať. Dokončenie dedín je plánované na október a nepochybujem, že sa termín dodrží."

Foto: S.Lisiak

Do záverečnej fázy vstupuje aj nábor dobrovoľníkov. Aké bude zastúpenie početnej slovenskej komunity z provincie Britská Kolumbia, prípadne aj z iných oblastí Kanady?
„Na priebehu olympijských hier bude spolupracovať takmer 25-tisíc dobrovoľníkov. Podľa posledných informácií z organizačného výboru pretrváva nedostatok po slovensky hovoriacich dobrovoľníkov. Neobsadené pozície však eviduje až pri jedenástich štátoch. Je to dôsledok vysokých nárokov. Dobrovoľník musí byť k dispozícii celý február 2010, mať v dejisku ubytovanie, ale napríklad aj platný vodičský preukaz provincie Britská Kolumbia, poznať Vancouver alebo Whistler, disponovať predpokladmi na prácu v skupine, byť kreatívny, vynikajúci v komunikácii, mať jazykové znalosti."

Predvojom olympiády bude štafeta s olympijským ohňom - neobjaví sa medzi bežcami s ohňom aj nejaký Slovák?
„Olympijský oheň prebehne v Kanade tisíckou miest a dedín a za 106 dní od 1. októbra 2009 do 12. februára 2010 urazí trasu dlhú 45-tisíc kilometrov. Na prenášaní fakle sa má podieľať 12-tisíc ľudí. Zatiaľ nemám informáciu o účasti Slováka, ale pevne verím, že nejaký sa medzi nimi objaví."

Nehrozí Slovákom, že Kanada do otvorenia zimnej olympiády zavedie víza, ako sa to nedávno stalo Čechom?
„Nielen Čechom, aj Mexičanom. Slovákom to však nehrozí, v prvom štvrťroku požiadalo v Kanade o azyl len trinásť našich občanov."

Ako Kanada zareagovala na verdikt Najvyššieho súdu Britskej Kolumbie ohľadom žiadosti skokaniek na lyžiach o umožnenie aj ženských skokov na ZOH 2010?
„V Kanade majú ženy všeobecnú podporu pre svoju požiadavku, aby aj ony mohli súťažiť o olympijské medaily v skokoch na lyžiach. Najvyšší súd Britskej Kolumbie sa však 10. júla uzniesol, že organizačný výbor ZOH 2010 nemôže ovplyvniť to, či ženské skoky na lyžiach budú súčasťou už februárových Hier. Pätnásť skokaniek napriek tomu vyhlásilo, že chce pokračovať v úsilí dostať svoju súťaž už do programu ZOH 2010. Ich právnici v odvolaní argumentujú, že organizačný výbor musí Hry na kanadskom území usporiadať v zhode s Kanadskou chartou práv a slobôd."

S Honorarnym Konzulom SR v BC, Stanom Lisiakom sa zhovaral Marián Šimo.
Text prevzaty z http://sport.sme.sk/c/4959179/leto-v-dejisku-zimnych-hier-je-prihoruce.html

Attachment	Size
Ohne.png	769.67 KB
blackcomb.zjazdovky.JPG	544.16 KB
poziar.blackcomb.jpg	591.76 KB
countdown.50.jpg	640.28 KB
whistler.leto_.JPG	684.35 KB
whistler.JPG	441.21 KB
olympiskadedina.50.jpg	641.27 KB

II.4.19: Kalendár udalostí

12. september 2009 - Přátelský piknik na pláži - od 15:00 do 19:00 na Locarno Beach ve Vancouveru, vstupné $ 7.00, v ceně zahrnuto občerstvení, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

10. október 2009 - Diskotéka pro všechny - od 18:00 do 01:00, v Jaycce House, 1251 Lillooet Road, North Vancouver vstupné - $ 10.00, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

11. október 2009 o 11:00 hod - Birmovka u Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster za účasti Arcibiskupa Mons. Michaela Millera

17. október 2009 - Zaujímavá akcia pre mládež, SUMIT - adoracia, ktorá je populárna medzi mladými veriacimi vo Vancouveri a každý mesiac sa uskutočňuje v inej farnosti a ktorá sa uskutoční v kostole sv. C&M v New Westmistri, začne 19:00. Po adorácii nasleduje v hale občerstvenie a zdielanie.

24. október 2009 - Poľovnícka zábava - Slovenský Poľovnícky Klub sv. Huberta vás pozýva na Poľovnícku zábavu, ktorá sa uskutoční 24. októbra 2009 od 6pm do 1am vo "Fish & Game Club", v Port Coquitlam (off Haper Rd.). Počet lístkov je obmedzený, rezervujte si ich preto u Jána Volentiera (604-542-9895) alebo u Garyho Andrejčáka (604-722-8700).

24.-25. október 2009 - Mariánska púť do Grotto v Oregone (USA), informujte sa na farskom úrade C&M v New Westmistri 604-526-7351

5. 6. 7. november 2009 - Sluha dvoch panov - Divadlo Za Rohem uvádza hru Carla Goldoniho v réžii P.Bugára, N. Lihnartové a D.Zelmana v Studiu – Shadbolt Centre for the Arts v Burnaby vždy o 20.00 hod

15. november 2009 - Vánoční bazar - od 13:00hod do 17.30hod, Jaycce House, 1251 Lilloet Road, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

6. december 2009 - Sv. Mikuláš zavíta do farskej haly po slovenskej sv. omši, ktorá začne o 11. hodine

6. december 2009 - Mikulášská nadílka pro děti - od 14:30hod do 17:00hod v Jaycce House, ČaSZ

12. a 13. december 2009 - Craft and Bake Sale vo farskej hale v New Westminster

18. - 20. december 2009 - Na pozvanie slovenskej farnosti C&M v New Westminster pride Elias Vella a bude prednášať na seminári o vnútornom uzdravení, bližšie informácie Rev. Juraj Kopanický 604-526-7351

31. december 2009 - Silvester v New Westminster začína koncoročnou ďakovnou pobožnosťou o 18:30, potom sa presúvame do haly na spoločnú večeru a silvestrovskú zabavu.

II.4.20 Z vašich emajlov

Q: Dear Jozo, at the moment I don't have much time to get involved with the project "Slovo z Britskej Kolumbie". Could you elaborate as to the kind of things that I may consider once time becomes available? Thank you. Maria
A: Dear Maria, once you will have a little bit of time available you can write a short story about your current life, or write a short story about your Slovak "roots", send us any information about activities of Slovak communities in your neighborhood, send us any old document (or a copy of it) documenting history of Slovaks in British Columbia, e.g. a photo picture, a postcard, an old passport, news clips, letters, or, at least, browse our web site www.sk-bc.ca and write comments to individual articles, spread a good word about our magazine and our web site.
If you can afford to support us financially, become a subscriber to our printed colorful magazine that we will send you by mail, or advertise your business or support us financially as a sponsor (www.sk-bc.ca/donate).

=================================

Q: Môžem nejako pomáhať ako dobrovolník na olympiáde? Roman Nesticky
A: Kontaktuj Stanislav Lisiak stan.lisiak@gmail.com a/alebo Dusan Berka dberka@telus.net a/alebo Rasto Kral rasto@shaw.ca

==================================

II.4.21 Staňte sa sponzorom ...

Staňte sa sponzorom ďaľšieho čísla
nášho časopisu.

Môžete tak spraviť ako Zlatý sponzor ($200 a viac), Strieborný sponzor
($100), Bronzový sponzor ($50), Individuálny sponzor ($10).

Môžete nás podporiť on-line na http://www.sk-bc.ca/donate.

II.4.22 Predplatne

Ponúkame plnofarebné výtlačky Slova z
Britskej Kolumbie, ktoré Vám pošta doručí
priamo do domu. Ročné predplatné na 4 čísla
spolu s poštovným je: US$25 pre Kanadu, USA aj pre ostatné krajiny sveta.

Časopis si môžete predplatiť „on-line“ na
http://www.sk-bc.ca/subscribe_slovo

II.4.23 Noví distribútori

ZATIAL NECHAJME AJ NOVYCH DISTRIBUTOROV Z MINULEHO CISLA A PRIDAME 2 NOVYCH, TAKZE TEXT BUDE ZNIET:

Časopis Slovo z Britskej Kolumbie si môžete vyzdvinúť tiež na týchto 8 nových
miestach vo Vancouveri, v Severnom Vancouveri, v Coquitlame, v Burnaby a vo Vernone:
Vancouver Public Library, 350 W Georgia St, 5. poschodie, oddelenie
mnohonárodných časopisov, Freybe, obchod (aj) s európskymi špecialitami,
1927 East Hastings Street, Vancouver, Nickel‘ s Bakery, 1816 Lonsdale
Avenue (218th Street), North Vancouver, Austin Delicatessen, 1054 D
Austin Ave, Coquitlam, Zia‘s Deli & Café, 2773 Barnet Hwy, Coquitlam, Coquitlam Public Library,
3001 Burlington Drive, Coquitlam, European Restaurant Danube, 102A-3701 Hastings St. Burnaby,
Lakeshore Paradise Bed&Breakfast, 2664 Lakeshore Rd., Vernon

II.4.24 Teatro Tatro

Vancouverská Kultúrna Olympiáda 2010 bude vrchonou ukážkou kanadského i celosvetového umenia a kultúry. Prebieha ako séria 3 festivalov. Začala r.2008, pokračovala r.2009 a vyvrcholí 60-dňovým festivalom od 22.januára 2010 do 21.marca 2010. Ako Kultúrna Olympiáda, ktorá prebieha počas 3 rokov, sa stala jedinečnou v histórii ZOH.

Našej krajanke, Marike Kovalčíkovej, ktorá žije medzi nami „Vancouverčanmi“ už viac ako 14 rokov, sa podaril husársky kúsok. Návštevníci ZOH 2010 budú môcť obdivovať umenie divadelnej skupiny TEATRO TATRO zo Sloveska. Tento umelecký súbor bude vystupovať počas Kultúrnej Olympiády 2010 a svojim netradičným divadelným umením reprezentovať našu krajinu a obveselovať športovcov i návštevníkov ZOH 2010 vo Vancouveri, na Whistleri a ďaľších okolitých miest.

Marika, čo to je vlastne Kultúrna Olympiáda?
Vancouverský Olympijský Organizačný Výbor (VANOC -VANcouver Olympic Committee) Kultúrnu Olympiádu nazýva miestom „Where the World’s best come to play“. Je to oslava súčasneho umenia a kultúry, ktorá zahrňuje hudbu, tanec, divadlo, rôzne iné formy vizuálneho umenia, napríklad digitálneho, film, literatúru a výnimočné podujatia „pod holým nebom“. Na niektoré predstavenia bude treba si zakúpiť vstupenku, iné vystupenia budú zdarma.

Kde bude prebiehať Kultúrna Olympiáda 2010?
Všetko sa bude diať vo Vancouveri a v okolitých mestách v rôznych divadlách, vystavných priestoroch a na tzv. „Celebration Sites“. Zatiaľ je oficiálne ohlásených 5 zadarmo prístupných „miest osláv“. Vo Vancouveri budu dve, v Richmonde, Surrey a na Whistleri po jednom. Budú to miesta, kde budú počas ZOH naživo vystupovať umelci, kde budú mať sponzori svoje výstavy a kde budú prebiehať mnohé ďaľšie kultúrne a rekreačné.

Vo Vancouveri jednym z takychto „Celebration Sites“ bude David Lam Park, v Richmonde to bude miesto známe ako O-Zone, poblíž zimného Olympijského Oválu a na Whistleri to bude „Whistler Village“ – Whistlerská dedina. Hlavne na Whistleri sa očakáva, že zábavné vystúpenia hudobníkov, tanečníkov, hercov a „pouličných“ umelcov budú prebiehať denne od 8 rána do polnoci. Budú to nezabudnuteľné zážitky ako pre športovcov tak i pre návštevníkov ZOH z celého sveta.

Ako si sa ty dostala ku Kultúrnej Olympiade?
Pracujem ako organizátorka rôznych podujatí (Event Manager/Producer) a keďže poznám dobrých slovenských umelcov rôznych žánrov, hľadala som možnosť ako obohatiť program Kultúrnej Olympiády o vystúpenia kvalitných netradičných slovenských umelcov zo zábavneho žánru.

A podarilo sa?
Áno, podarilo sa. Príde slovenské Teatro Tatro so svojím jedinečným projektom „The Magical Theatrical Vending Machine“ - zázračným divadelným automatom.

Teatro Tatro? A to je čo?
Je to jedno z najzaujímavejších slovenských divadelných telies, ktoré vzniklo v posledných decéniach uplynulého milénia. Divadelníci niekoľkých profesionálnych divadiel sa rozhodli robiť divadlo mimo svojich domovských scén pod režijným vedením Ondra Spišáka. Manažérom divadla je Ivan Gontko a výtvarníkom Fero Lipták. Divadlo sa venuje hlavne exteriérovým predstaveniam, zúčasňuje sa festivalov pouličných divadiel, vystupuje na rôznych jarmokoch a trhoch pod holým nebom.

Ako si ich objavila?
S režisérom Ondrom Spišákom a s výtvarníkom Ferom Liptákom mám dlhoročné dobré pracovné vzťahy. Spolupracovala som s nimi ešte pred mojim príchodom do Kanady začiatkom 90-tych rokov, hlavne pri organizovaní Kaštielnych hier, ktoré sme organizovali v Slovenskej Národnej Galérii – v Kaštieli Strážky. Bola som presvedčená, že ak s nejakým slovenským umeleckým súborom uspejem na Kultúrnej Olympiáde, tak to bude Teatro Tatro.

Ako a kde bude Teatro Tatro vystupovať vo Vancouveri a na Whistleri?
Pracovníci divadla si sami budujú mobilnú scénu: "Zázračný divadelný automat". Bude to mobilná divadelná scéna, ručne maľovaná, ktorá sa zmení na zázračnú divadelnú skrinku so všetkými potrebnými rekvizitami a technickým audiovizuálnym zariadením. Túto prenosnú scénu dopravíme zo Slovenska do Vancouveru. Umiestnime ju na nákladné auto, ktoré bude súčasťou “putovného javiska” a s ktorým budeme cestovať a vystupovať vo všetkých „Celebration Sites“ a na iných podujatiach pre školy v okolitých mestách Veľkého Vancouveru.

Teatro Tatro vo Vancouveri – to je veľký projekt. Kto to financuje?
Áno, je to nákladný projekt, presahuje $200,000. Pokúšali sme získať peniaze z niekoľkých zdrojov. Projekt je rozdelený do dvoch etap. Prvou etapou je výroba a naštudovanie projektu a druhou sú vystúpenia na Olympiáde vo Vancouveri a okolí. Ministerstvo Kultúry SR a Mesto Nitra podporili tento prvú etapu a prisľúbili podporu aj v druhej etape. Marika Productions a Teatro Tatro sa na financovaní podieľaju vkladom vlastných financií, ale aj dobrovoľnou prácou.

Na financovaní druhej etapy sa bude podielať aj VANOC a aj súkromní sponzori. Stále hľadáme cesty, ako pokryť všetky náklady. Napríklad Teatro Tatro svojím predstavením obohatí kultúrny program na dvoch “Torch Relay” (8.februára 2010 v Langley a 9.februára 2010 v Delte) a pobavia tiež divákov na dvoch priateľských hokejových zápasoch našich hokejistiek.

“Torch Relay” je štafeta s olympijským ohňom...
Áno. Olympijská štafeta bude v histórii najdlhšou na území poriadajúcej krajimy. Olympijký oheň na svojej 45,000 km ceste prejde cez viac ako 1,000 kanadských komunít a ponesie ho viac ako 12,000 štafetových bežcov. Na dvoch miestach, ktorými bude štafeta prechádzať a kde budú oficálne oslavy miestnej komunity, bude vystupovať aj Teatro Tatro v samostatnom hodinovom programme. Bude to 8.februára 2010 v Langley a 9.februára 2010 v Delte (Langley a Delta sú samostatné mestečká Veľkého Vancouveru).

Bude Teatro Tatro vystupovať aj na ľade?
Zorganizovala som dva priateľské hokejové zápasy našich hokejistiek. Jedno bude s Ruskom, v Langley Event Center 8.februára a druhé s Fínskom 9.feruára 2010 v Delte. Pred oboma zápasmi bude Teatro Tatro zabávať prichádzajúcich divákov pred štadiónom. V Langley budú dokonca herci vystupovať pred stretnutím aj na ľade a veľké obrazovky priblížia ich umenie divákom na celom štadióne. Samozrejme, počas prestávok medzi tretinami sa budú môcť diváci pozrieť na členov Teatro Tatro zblízka, budú sa totiž prechádzať pomedzi nich a zabávať ich pantomímou oblečení v “športových” kostýmoch.

Príprava na tento veľkolepý projekt trvá už vyše 3 rokov plných snov, plánov, návrhov, žiadostí a príprav. Zažila si aj “infarktovú” situáciu?
Áno, zažila, a nie jednu. Pôvodne som prihlásila Teatro Tatro na Kultúrnu Olympiádu 2008. Po sérii žiadostí, návrhov, vyjednávaní s VANOC-om a s Teatro Tatro sme prešli cez viaceré výberové konania a dostali sme sa medzi 50 vybratých kandidátov na rok 2008, žial oficiálne rozhodnutie nám oznámili až v novembri 2007, a to sme museli s ťažkým srdcom odmietnúť lebo za dva mesiace by sme nestihli prípravu takého náročného projektu.

Požiadali sme však o účasť na Kultúrnej Olympiáde 2009. Opäť sme prešli seriou žiadostí, návrhov, a výberových konaní a už som čakala iba na záverečné potvrdenie prijatia. Zrazu som dostala list, v ktorom VANOC s poľutovaním oznámil, že Teatro Tatro nebolo vybraté pre Kultúrnu Olympiádu 2009. Bodka. Ani slovíčko vysvetlenia. Dva roky úsilia a príprav môžu ísť “do koša”. To bola jedna z najťažších infarktových situácií.

Druhá sa odohrala o týžden neskôr, keď som dostala e-mail od zástupcu VANOC-u s ospravedlním, že síce list, ktorý som dostala bol správny, ale neúplny. Odmietli nás pre Kultúrnu Olympiádu 2009 preto, lebo nás chcú pre samotné ZOH, pre Kultúrnu Olympiádu 2010.

Čo by si dodala na záver?
Rada by som vyzvala dobrovoľníkov, ktorí by chceli a mohli pri tomto ojedinelom a náročnom projekte pomôcť či už finančne alebo službami, aby sa mi ozvali na +604.618.6724 alebo na marikaproductions@shaw.ca.

Marika, ďakujem za rozhovor. Dávam „klobúk dolu“ pred týmto veľkolepým projektom. Prajem ti a divadlu Teatro Tatro, aby sa vám splnili vaše sny a plány a aby ste úspešne a dôstojne reprezentovali naše malé Slovensko na Kultúrnej Olympiáde Zimných Olympijských hier 2010 vo Vancouveri a Whistleri.

S Marikou Kovalčíkovou sa zhováral Jožo Starosta.

Výtvarné návrhy mobilnej scény a kostýmov vytvoril Fero Lipták.
Fotografie dodala Marika Kovalčíková.

II.4.25 Riešenie záhady z minulého čísla

Riešenie záhady z minulého čísla sa nám trošku "zauzlilo". Nevieme zatiaľ presne, či pôvodný majiteľ bánovskej ŠPZ značku stratil alebo či "utrpel škodu". Viac podrobností uverejníme možno v jednom z budúcich čísel.
js

II.4.25 Zrnko múdrosti

Čo získate dosiahnutím cieľov nie je tak dôležité ako to, čím sa v priebehu cesty k týmto cieľom stanete.
Hilary Hinton "Zig" Ziglar
Vybrala Jana Jurkovičová

II.4.26 Záhada č.8

Táto fotografia je z BC. Viete určiť prejnejšiu lokáciu?

3 správnych riešiteľov - výhercov odmeníme takto:
1. výherca dostane poštou kompletné 2 ročníky (8 farebných čísel) a predplatné na 3. ročník
2. výherca dostane poštou kompletný 2. ročník (4 farebné čísla) a predplatné na 3. ročník
3. výherca dostane predplatné na 3. ročník

Attachment	Size
zahada.8.50.jpg	277.91 KB

II.4.27 Charlie

Karol Bodnár (Charlie) organizuje vysokohorské túry naprieč celou Britskou Kolumbiou ako sú "snowshoeing", "hiking", "canoeing", "fishing", "back country skiing", "x-country skiing", "gold washing" a podobne. Máte záujem? Zavolajte mu na 1-604-314-6356.

Attachment	Size
charlie.png	1.05 MB

II.4.27 Ďaľšie emaily

Milý pán Jozef, som veľmi rád, že nás internetová náhoda skontaktovala. Od srdca Vám gratulujem k Vašej šéfredaktorskej činnosti. Celú sobotu som preklikával Vami redigovaný časopis a vašu stránku. Z vlastných
skúseností viem aký entuziazmus je potrebný pre takúto aktivitu na profesionánej úrovni , pred ktorou sa hlboko skláňam. ... Vojtech Bradovka, vydavateľ a šéfredaktor internetového magazínu KGB - Klub Generácie Báčikov, www.kgbacikovia.websnadno.cz
----------------------------------------------------------------------
Dobrý deň vážený pán Starosta, ďakujem vám za zasielanie vášho pekného a zaujimavého časopisu SLOVO z BK. Prináša mi zaujimavé informacie i potešenie. ... Prajem vám vo vašej práci veľa úspechov. ... S úctivým pozdravom, Vladimir Wiedermann, Head of Trade & Economic Dpt., Embassy of the Slovak Republic to Ottawa, Canada
------------------------------------------------------------
Nazdar, Jožko Starosta! Ďakujem Ti za oznámenie, že vyšlo ďaľšie číslo Slovo z Britskej Kokumbie. Prečítal som si ho a musím konštatovať, že ho robíte skoro na profesionálnej úrovni. Keby som Ti stále písal, že je to ,,SUPER,, tak by som bol falošný čitateľ a aj kamarát. Mne sa zdá, že v tvojom časopise chýba niečo na zasmiatie!!! Chcú všetci čitatelia vášho SLOVA čítať len komentáre, oznamy, články nútiace sa zamýšlať nad určitou tematikou ??? Čo by sa stalo, keby ste uverejnili niečo na zasmiatie? Veď sa hovorí, že humor je soľ života. ... Maj sa fain. FOJTÍK Jozef
----------------------------------------------------
Váženy pane Starosto, musím Vám vzdat hold za krásny magazin, dobre zpracovaný a graficky upravený. Dovolite mi z nej neco prevzít do Nového Domova? I fotky jsou velice pěkné a navíc tam máte odkazy na to, kam se dobrát k dalším. Velice dobrá práce. Musí Vás to stát hodne úsilí. Přeji pořád dobrou pohodu, která na čtenaře z magazínu dýcha. Úprimně, Vera Kohoutova
--------------------------------------------------------

Jožko drahý! Ďakujem za zaslané 7.číslo Slova z Britskej Kolumbie. No tu si ma sklamal, úplne a totálne, stal sa nevierohodným na celej čiare a stopercentne [4%] !! Píšeš, že si skončil elektrofakultu. No keď som si prečítal Tvoj "Príhovor" došiel som -nemôžem inak- k skalopevnému a nevyvrátiteľnému presvedčeniu, že si študoval žurnalistiku a to nie na hocakej, lež na najvyberanejšej univerzite. To platí aj na toto celé číslo (hoci sa "vyhováraš" na redakčnú radu) a tiež na grafickú úpravu (tu zase "zvaľuješ" vinu na p. Daniela Behana). Vidím, žiaľ, že Ti nemožno veriť ani v jedinučkom jednom slove. Škoda. Keby tu totiž nešlo o také zjavné a úmyselné klamanie celého ľudstva, musel by som Ti (a vám všetkým!!) gratulovať - a to z plného srdca, a nielen za články a úpravu, ale i za celkove vysokú úroveň - a predovšetkým za to, že ste sa na vydávanie vôbec podujali a tak slovenskú vec postavili na piedestál.
Škoda, preškoda, že ste si to u mňa týmto zavádzaním nadobro pokazili... :) Si snáď ochotný (ste vy všetci), nejako to odčiniť a kajať sa, i uhradiť vzniklé škody, najmä morálne ??? Možno by som sa dal akosi uchlácholiť a učičíkať.
Posielam Ti (i vám všetkým) však svoj pozdrav, v nádeji že sa polepšíte. Tvoj a Váš Anton
------------------------------------

II.4.28 When Teddy Bear talks

My name is Mischa and this is my chair – only mine now. But things weren’ always like this. There was time I shared it with “Grandpa John” and “Little John”, his grandson. Many years ago I was brought here in a nice blue box and given to Little John as a gift. He was tree years old and the tree of us had so much fun together. I went everywhere with Grandpa John and Little John – to the parks, fishing, to maple syrup festivals, even to the Disneyland for a holiday! But times changed, Little John grew up even though we still call him “little”.

Eventually I was left in the basement with all my friends – the dogs, cats and rabbits. Happily, Grandpa John found me one day and laughing, said, “Look who’s here! Our Mischa! Come on, old friend. You will keep me company.”

By this time Grandpa was unable to walk much so we shared happy chair time and stories. Mostly, Grandpa talked and I listened. He told about young Canadian soldier in France, about Juno Beach in 1944 where so many young men died. He also told about young French girl named Annette who found him sleeping in her father’s barn. She brought him bread, cheese and the best wine he had ever tasted.

Eventually the war ended and he brought Annette back to Canada as his bride. They had five children and finally their first grandson arrived – Little John.

I always loved Grandpa’s stories and his company. But now he is gone and I am alone. I sit in the big chair, remembering all the happy times we had.

Yes it was very sad when Grandpa left me, but Grandma Annette told me that Little John and his daughter Nicole are coming for Thanksgiving dinner on Sunday. I hope she may want to sit with me and maybe even take me home with her. If that happens, I’ll never be lonely again.

Marcella Krupa

III.1.01:Tri zlaté jablká

A opäť je tu predvianočný čas, čas adventu, v ktorom sú si ľudia akosi bližšie ako inokedy. V tomto období o čosi viac zaznievajú prosby o poskytnutie finančnej či inej podpory pre rôzne nadácie a organizácie.

Je to aj obdobie, kedy rozmýšľame a naháňame sa za vianočnými darčekmi, ktoré urobia radosť tým, ktorých máme radi. O štedrosti hovorí aj sviatok svätého Mikuláša, ktorého Cirkev zaradila do kalendára na 6. december. Na Slovensku je tento svätec veľmi populárny a tak si pripomeňme, kto bol tento svätý muž.

Mikuláš sa narodil niekedy okolo roku 270 po Kristovi v meste Patara v dnešnom Turecku. Rodičia boli hmotne dobre zabezpečení, avšak obaja skoro zomreli. Mladý Mikuláš zdedil veľký majetok, ale považoval ho za dar, ktorého je správcom a podľa toho aj s ním naložil. Hoci bol bohatý, vnútorne zostal slobodný a pomáhal, ako sa dalo. Rozdával almužny, podporoval hladujúcich, vykupoval väzňov. Symbolickým číslom v jeho legendárnom životopise je číslo 3. Jeho najznámejší príbeh obdarovania bolo veno pre tri chudobné dcéry istého šľachtica, ktorým ich vytrhol z mravnej skazy. V noci hodil zlato zabalené v mešci do okna a odišiel nepoznaný. Avšak čoskoro sa prišlo na to, kto bol tento štedrý darca. Takto mohol otec svoje dcéry čestne vydať. Traja boli aj námorníci, ktorých vyslobodil z búrky pri tureckom pobreží, vzkriesil k životu troch zabitých mladíkov a zachránil troch neprávom odsúdených na smrť. Preto ho aj cirkevná tradícia zobrazuje s troma zlatými jablkami spolu s knihou Evanjelia, ktoré nielen hlásal, ale aj naplno žil a uskutočňoval vo svojom živote.

Mikuláš sa stal neskôr biskupom a po celý život rozdával milosrdentvo tak, ako to robil Ježiš. Zomrel v pokročilom veku a pochovaný bol v meste Myre v dnešnom Turecku, odkiaľ neskôr preniesli jeho pozostatky do Bari v Taliansku. Z jeho hrobu vyteká vonná látka zvaná myrha, čo vysvetľuje jeho patronát nad voňavkami. Okrem toho bol aj patrónom námorníkov, obchodníkov i lekárnikov.

Neviem, či si aj vy pripravíte do okna vyčistenú čižmu, aby do nej mohol svätý Mikuláš niečo vhodiť, keď bude prechádzať okolo vášho domu. Je to pekný zvyk s kresťanskou symbolikou dávania. Staňme sa aj my na chvíľu Mikulášom a skúsme v tomto čase adventu darovať „tri zlaté jablká“. Možností je veľa. Pozrime sa okolo. Nech tak, ako sa rozžiaria očká našich detí, keď sa ráno 6. decembra rozbehnú k oknu a nájdu tam mikulášsku nádielku, nech podobne naše darované jablká urobia radosť tým, ktorí nám to vrátiť nemôžu.

Mária Eškut

III.1.02: Biblia (prihovor)

5.marca r. 1953 zomrel J.V.Stalin a hneď po ňom, 14.marca, zomrel K.Gottwald. 5.apríla bola Veľká Noc. V marci sme stáli, ako pionierska čestná stráž, pri fiktívnych Stalinových a Gottwaldových truhlách. V apríli sme zase, ako miništranti, stáli bez pohnutia pri Božom Hrobe. V naivnej hlavičke 8-ročného dieťaťa obe služby boli rovnako dôstojné a dôležité.

Koncom apríla sa procesia na požehnanie jarnín idúca z kostola na neďaleké polia „zhodou okolností“ stretla na tej istej ulici z predmájovým lampiónovým sprievodom, ktorý zorganizoval pokrokový riaditeľ základnej školy. Rúčka kríža bola príliš tenká na to, aby sa dalo za ňu schovať pred orlím zrakom triednej učiteľky vedúcej druhú polovicu triedy s lampiónmi v rukách.

V takomto čase moja mama objednala a kúpila jedno z vydaní Starého Zákona, ktoré bolo asi posledným povoleným vydaním Biblie na niekoľko desaťročí. Táto takmer 3-kilová kniha po niekoľko mesiacov bola na čestnom mieste v našom dome. Mama ju však musela schovať do „kasne“ lebo otec vravel, že nám to môže poškodiť. Medzičasom som si stačil prečítať ako 12 izraelských kmeňov po odchode z Egypta obsadzovalo územie Kanaánu, a to množstvo násilia a krvi ma tak vystrašilo, že mi Biblia schovatá v „kasni“ vôbec nechýbala.

Keď som dospel, zdedil som Bibliu a myslel som si, že keď ju umiestnime na viditeľnom mieste medzi knihami v obývačkovej stene, vzdáme jej patričnú úctu. Najčítanejšou časťou bolo „O dobrej a zlej žene“ z 25. a 26. kapitoly knihy Ekleziasticus, ktorou sme sa s priateľmi pri rôznych stretnutiach zabávali na úkor našich manželiek. Hlbšie štúdium biblie však ešte stále čakalo na svoj čas.

Pri jednej návšteve Slovenska som sa rozhodol pridať 3-kilovú knihu do svojho kufra. Nie že by v Kanade bola núdza o Biblie, tých je tu neúrekom. S touto však, ktorú kúpila mama v 50-tych rokoch, sa viazalo množstvo spomienok. Môj vzťah k Biblii sa v posledných rokoch mení. Začínam jej rozumieť. Začína to dávať zmysel. Rád si vypočujem názory iných na Starý a Nový Zákon, či už na seminároch, v literatúre alebo na Internete. Nedávno, pri „surfovaní“ Wikipédie, som našiel niečo, s čím by som sa chcel s vami podeliť.

Na Štedrý deň r.1968 Apollo 8 krúžilo okolo Mesiaca a palubné televízne kamery vysielali zábery „Matičky Zeme“, ktorá bola vzdialená asi 369.600 km. Apollo obletelo Mesiac 10x. Pri jednom oblete kapitán James Lowell poznamenal, že Zem vyzerá ako oáza uprostred obrovského tmavého priestoru. Poslovenčený a skrátený transkript záveru ich televízneho prenosu vyzeral nasledovne.

William Anders: “Začína nám mesačný východ slnka a všetkým obyvateľom Zeme by sme chceli poslať tento pozdrav. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh, buď svetlo a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré i oddelil svetlo od tmy.”

Jim Lovell: “A Boh nazval svetlo dňom a tmu nocou. A nastal večer a ráno prvého dňa. Potom Boh povedal, buď obloha a oddeľuj vody od vôd. I urobil Boh oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou. A Boh nazval oblohu Nebom. A nastal večer a ráno druhého dňa.”

Frank Borman: “Potom Boh povedal, vody, ktoré ste pod nebom zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš. A stalo sa tak. A Boh nazval súš Zemou a vody Morom. A Boh videl, že je to dobré. A posádka Apollo 8 vám na záver želá dobrú noc, všetko dobré, radostné Vianoce a nech vás Boh žehná, vás všetkých, ktorí žijete na dobrej “Matičke Zemi”.

Ako mnohí viete alebo tušíte, podstatná časť pozdravu troch kozmonatov krúžiacich okolo Mesiaca súkmeňovcom na Zemi bola prevzatá z Biblie (Gen 1:1-10). Záznam tohoto pozdravu si môžete vypočuť na http://www.youtube.com/watch?v=bnyNXLXl8iA
---------------------------------

Ja sa pripájam k tomuto pozdravu z pred 41 rokov a všetkým vám, čitateľom Slova z Britskej Kolumbie, či už patríte do tábora zástancov Biblie alebo pochybovačov, či odporcov, prajem veselé, pokojné a požehnané Vianoce a šťastlivý Nový Rok 2010.

Jožo Starosta

Attachment	Size
Biblia.25.jpg	379.01 KB
Apollo8_Earth2.jpg	46.86 KB
apollo8.jpg	56.87 KB

III.1.03 My country by Timotej Oravec

I am here today to tell you a few interesting things about the country that I come from. My country is very young. Actually, my country is 2 year younger than me! It was made on January 1, 1993. My country is in the middle of Europe. Poland is above us, Hungary is below. Ukraine is one side, and Austria is on other side.

Tourist love to visit us and see the Danube River, Spis Castle, the biggest in Middle Europe, hotsprings, and our beautiful cities, like the capital city Bratislava. Also, they come for ... my favorite, of course ... skiing in the High Tatras Mountains.

Our food is also great to try. One of our best national foods is “bryndzove halusky”. This is delicious pieces of potato mixed with some special sheep cheese, and wonderful bacon. Many people drink žincica with this. It is a drink made of sheep milk.

My country makes cars and electronics for big companies like Sony, Volkswagen, Samsung and Kia. Did you know that my country makes the most cars for people, in the world! Also, Canada is happy to know us, because we give them so many great hockey players!

Our flag is made of 3-colored lines: white, blue and red. These represents harmony and independence. In the middle is our special symbol. It shows a double cross on top of 3-blue mountains. The cross shows our history and helps us remember 3-important saints from history: St. Benedict and 2-brothers St. Cyril and Methodius. They made our first language, and brought Christianity to Slovakia. The 3-mountaints show our 3 big mountains: Tatra, Matra, Fatra.

Our flag is very important to us, because it shows our independence, it shows unique identity. We used to be a part of another country, called Czechoslovakia. But since 1993, there was a separation and now Czech Republic is beside us, and we are the country of SLOVAKIA.

Tento preslov predniesol Timotej Oravec pri príležitosti prezentácie slovenskej zástavy v škole CSLI.

Poznámka redaktora: Predstavme si, že máme 18 rokov a že nám treba povedať pár slov o našej krajine a o našej zástave pred publikom, v ktorom možno mnohí nemajú ani potuchy o našom územne malom Slovensku. Ako by sme my opísali našu krajinu s použitím 330 slov? Myslím, že sa to Timotejovi Oravcovi podarilo celkom dobre ...

III.1.04 Náboženský život Slovákov v Kanade

Kniha „Náboženský život Slovákov v Kanade“ je tretie dielo projektu „Slováci v Kanade“. Predchádzajúce dve publikácie „Slováci v Kanade svojimi očami“ a „Vojvodinskí Slováci v Kanade“ boli venované životu a pôsobeniu Slovákov v Kanade vo všeobecnosti. Kniha Ondreja Miháľa „Náboženský život Slovákov v Kanade“ prezentuje na 184 stranách podrobnejšie informácie o náboženskom živote Slovákov v Kanade a jeho vplyve na ich život.

V knihe je predstavená krátka história Slovákov v Kanade. Ranní slovenskí prisťahovalci si pri príchode do Kanady so sebou priniesli iba málo okrem odhodlania tvrdo pracovať – svoju vieru v Boha, slovenskú bibliu a kufor s osobnými vecami a pár kusmi oblečenia.

Pre väčšinu z nich bola cesta do Kanady nádejným krokom vychádzajúcim z presvedčenia, že tam nemôže byť horšie ako v kraji, odkiaľ prichádzali. Niektorých zastihla krutá smrť a ich telá ležia v zabudnutých hroboch v západnej Kanade. Len máloktorí si uvedomili, aká neistota ich čaká v nekonečných prériách či Skalistých horách.

Podstatná časť knihy prezentuje vývoj a budovanie farností a kostolov, ktoré sú od počiatkov dodnes spojené so zdravým stavom slovenskej komunity po celej Kanade. V Kanade rovnako ako v ostatných krajinách, kam sa Slováci prisťahovali sa komunity vytvárali okolo kostola alebo aspoň náboženských spolkov. To znamená, že Slováci katolíckeho či evanjelického vierovyznania si vytvorili svoje farnosti.

Ekumenická spolupráca Slovákov začala skôr v Kanade ako v starej vlasti, pretože ich bolo v jednotlivých mestách menej ako doma, a tak boli donútení spolupracovať pri verejných vystúpeniach Slovákov v Kanade. Keď bol počet Slovákov akéhokoľvek vierovyznania dostatočný, pocítili potrebu vytvoriť si vlastnú farnosť. V čase najväčšieho rozmachu existovalo v Kanade viac ako 20 slovenských kostolov, v ktorých sa po slovensky šírilo slovo Božie. Prešlo takmer 80 rokov od príchodu prvých Slovákov, kým sa dospelo k takémuto počtu kostolov. Zlaté obdobie sa datuje od konca päťdesiatych do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia, trvalo teda okolo 25 rokov.

Kniha odzrkadľuje aj súčasnosť Slovákov v Kanade. Slovenčina sa vytráca zo slovenských kostolov a v mnohých prípadoch zanikajú i samotné kostoly. Vyše 60 slovenských komunít, ktoré sa spoliehali na misionárske služby slovenských jezuitov, bolo po ich odchode z Kanady v roku 1999 ponechaných samých na seba. Nové tisícročie neprinieslo pre slovenské kostoly nič dobré. Starnutie farníkov, asimilácia ich detí a vnúčat a klesajúci počet členov slovenských farností viedli k tomu, že mestá ako Winnipeg, Sarnia, Windsor, Welland, Markham a Montreal ostali bez slovenského kostola či farnosti. Kostoly a farnosti v ostatných mestách zatiaľ prežívajú, len farnosť sv. Cyrila a Metoda v Mississauge v Ontariu a farnosť sv. Cyrila a Metoda na západe Kanady v New Westminster môžeme označiť za naozaj živé a prosperujúce.

Ondrej Miháľ

Attachment	Size
Slovak.Canadian.Institute.png	106.45 KB

III.1.05 Prezentácia Slovenskej Zástavy v škole CSLI

Vo štvrtok 22.10.2009 sa uskutočnila prezentácia Slovenskej Zástavy v škole CSLI (Canadian as a Second Language Institute - www.csli.com), vo Vancouveri, pri príležitosti 3-mesačného štúdia prvého slovenského študenta Timoteja Oravca, ktorý je na Slovensku študentom "Športového gymnázia " v Banskej Bystrici, nádejou slovenského lyžovania a začal študovať v CSLI. Tohoto roku obsadil 3. miesto na Juniorskych majstrovstvách sveta v trávovom lyžovaní, ktoré je akreditované svetovou lyžiarskou federáciou FIS.

Prezentácia zástavy sa uskutočnila za prítomnosti honorárneho konzula Slovenskej Republiky v provincii Britská Kolumbia, pána Stanislava Lišiaka a jeho manželky, ktorých za prítomnosti učiteľov a 150 študentov z celého sveta privítal riaditeľ a majiteľ školy pán Lawrence Keenan, ktorý tiež poďakoval za zástavu a ďaľšiu spoluprácu so Slovenskom.

Z ľavej strany za Slovenskou Zástavou stoja p. Lawrence Keenan, riaditeľ a majiteľ školy CSLI, Timotej Oravec, študent zo Slovenska, p. Stanislav Lišiak, honorárny konzul Slovenska v Britskej Kolumbii a p. Jessie Macpherson, učiteľ.

Timotej Oravec, po predstavení svojim učiteľom p. Jeese Macphersonom, mal krátky príhovor o Slovensku a o histórii Slovenskej Zástavy, ktorá je vyvesená v priestoroch školy CSLI. Táto škola bola založená v roku 1992 a nachádza sa v centre Vancouveru, v Yaletowne, v blízkosti BC Place, kde bude otvárací a záverečný ceremoniál Zimných Olympijských Hier 2010. CSLI ponúka 10 stupňov výučby angličtiny. So zameraním na prípravu pre všetky stupne štúdia v Kanade, taktiež pripravuje študentov pre medzinárodnú akceptáciu na skúškach TOEFL, TOEIC, IELTS a Cambridge na celom svete.

Heslom školy je "Uniting the World with English" (Zjednotiť svet Angličtinou).

Stanislav Lisiak, Honorary Consul

poznámka redaktora:
Timotej Oravec predniesol tiež krátky preslov o našej krajine a o našej zástave

III.1.06 Slovensko súčasťou prikrývky národností

Viete, že na svete neexistuje krajina, ktorej obyvateľ by nežil v Kanade? Umelkyňa Esther Bryan by vám o tom vedela rozprávať. Práve v jej mysli sa pred viac ako desiatimi rokmi zrodil projekt s názvom “Quilt Of Belonging” alebo ak si to poslovenčíme “Prikrývka príslušnosti”.

Hlavná aktérka spomenutého projektu, Esther Bryan, rodená Gazdík sa narodila vo Francúzsku americkej matke a slovenskému otcovi, ktorý utiekol pred komunizmom. Obidvaja rodičia pracovali ako misionári. Po desiatich rokoch, Esther a jej početná rodina emigrovala do Kanady.

V roku 1995 sa spolu so svojim otcom rozhodla navštíviť Slovensko, ktorý svoju rodnú krajinu a svojich príbuzných nevidel viac ako 40 rokov. Táto cesta na Esther veľmi hlboko zapôsobila a dojmy z prelomovej životnej skúsenosti vyjadrila v koláži nazvanej “Návrat” (Return). Koláž obsahovala textil, kresby, maľby a literárne formy.

Túžba ľudí vyrozprávať svoje životné príbehy a tiež aj túžba zodpovedať si základné otázky, typu: “Kde je môj domov?” a “Kde patrím?” priviedla pani Esther na brilantný nápad. Rozhodla sa vytvoriť prešívanú prikrývku, ktorá by v jednom celku, a pritom oddelene, zobrazovala všetkých pôvodných obyvateľov Kanady (the First Peoples) ako aj každú inú národnosť žijúcu v Kanade. Avšak hlbším zámerom autorky bolo upozorniť na fakt, že “našou jedinou skutočnou príslušnosťou je byť súčasťou Božej rodiny” a "Quilt Of Belonging” je súčasne pozvaním poznať Boha, podieľať sa a mať svoje miesto v božej rodine.

Projekt začal v jeseni 1998. Imigračné záznamy dosvedčili, že v Kanade žije aspoň jedna osoba každej národnosti sveta. Hľadanie dobrovoľníkov ochotných spolupracovať na tomto projekte a zhotovovanie jednotlivých blokov trvalo viac, než šesť rokov. Výsledkom je 36 metrov dlhá a 3 metre široká prikrývka s 263 blokmi. Toto kolosálne umelecké dielo je vystavené v Kanadskom múzeu civilizácie v Gatineau, Ottawa (www.quiltofbelonging.ca).

Pre nás, Slovákov žijúcich v Kanade je potešujúce, že sme tiež zastúpení na prikrývke príslušnosti v podobe slovenského bloku, ktorý vyhotovila pani Esther Bryan v spolupráci s pani Elenou Mirgovou. Blok zobrazuje početné slovenské regionálne výšivkárske štýly v tradičnej žltej, oranžovej a červenej farbe. Slovenské symboly sú v obsiahnuté v každom rohu výšivky. Holubica symbolizuje pokoj, srdce prehlasuje víťazstvo nad nepriazňou osudu cez lásku k druhým. V hlavnom hornom rohu je emblém so slovenským národným znakom.

No a my, Slováci žijúci vo Vancouveri a okolí a tiež tí, ktorí prišli navštíviť ZOH 2010 vo Vancouveri si mohli pozrieť "naživo" tento unikátny výtvor v Surrey Art Gallery v dňoch 23. januára až 4. apríla 2010.

Mária Vrabčeková

III.1.07 Stretnutie generácií v New Westminstri

15. novembra 2009 sa zišli vo farskej hale členovia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, aby si pripomenuli úsilie a prácu svojich už nežijúcich predchodcov a starých žijúcich farníkov, vďaka ktorým sa môžeme pravidelne stretať na slovenských sv. omšiach v našom útulnom kostolíku a pri rôznych národných, spoločenských, duchovných a kultúrnych stretnutiach vo farskej hale.

Stretnutie, pod vedením Fr. Juraja, pripravili členovia starej i novej farskej rady.Po výdatnom obede, ktorým sa úspešne predstavili mladé gazdinky, si prítomní vypočuli dojímavý príhovor pána Petra Levarského, v ktorom si zaspomínal na rodné Slovensko básňou Andreja Sládkoviča Detvan. Vyzdvihol zásluhy staršej generácie o zachovanie našej národnej identity a tiež poprial veľa pekných pokojných chvíľ generácii služobne i vekovo starších spolurodákov v kruhu našeho farského spoločenstva.

Pán Jozef Starosta oživil spomienky pamätníkov premietaním fotografií z 30-tych až 70-rokov minulého storočia, ktoré dokumentovali národný, náboženský a spoločenský život našich predchodcov v Britskej Kolumbii. Mnohí z prítomných sa spoznali na fotografiach a podelili sa s nami svojimi spomienkami „z prvej ruky“.

Všetci prítomní sa zhodli na tom, že to bolo vydarené stretnutie, ktoré by bolo užitočné častejšie zopakovať. Na záver padol návrh z pléna, aby sme si spravili skupinovú fotografiu, ktorá môže budúcim generáciam slúžiť ako „historická“. Hoci na fotografii nie sú všetci zúčastnení, tobôž nie všetci farníci, sú na nej zastúpené všetky vekové kategórie našich farníkov, od najmladších po najstarších.

Nebohý Fr. Viliam Lacko SJ, zakladateľ farnosti pred 50 rokmi, by sa určite tešil vidiac, že farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri aj po polstoročí je živou farnosťou a že počas sv. omše sa kostolom neozýva iba pekný slovenský spev, ale aj plač malých detí.

III.1.08 Zoznam sťahovaných zvrškov

Medzi písomnosťami, ktoré nám zapožičala pani Mary Beneš, sme našli zaujímavý zažlknutý "Soznam sťahovaných svrškov". Je to unikátna písomnosť z r.1949, ktorá dokumentuje viacero skutočností.

Po prvé, ukazuje to, s čím prišla do Kanady pani Mary Kikta, dlhoročná - už nežijúca - členka farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, so svojou 21 ročnou dcérou Máriou. Obsahuje iba 30 položiek.

Po druhé, dokumentuje to, čo spomína pán Ondrej Miháľ vo svojej knihe "Náboženský život Slovákov v Kanade", menovite, že medzi nemnohými veciami, ktoré si prisťahovalci priniesli do Kanady, nechýbala biblia alebo aspoň modlitebná knižka.

Po tretie, môžeme sa v listine dočítať, kedy ktorá vec bola kúpená, akú mala hodnotu v čase kúpenia (rozpätie 1923-1948) a v čase vystavenia tohoto zoznamu (1949).

Len tak pre zaujímavosť, v zozname môžeme nájsť - perinu (1930-250 Kčs, 1949-350 Kčs) - vlniak (1923-60 Kčs, 1949-500 Kčs) - dámsky kabát (1947-1300 Kčs, 1949-1100 Kčs) - domáci koberec (1948-90 Kčs, 1949-210 Kčs) - 2 modlitebné knižky (1945-60 Kčs, 1949-50 Kčs)

js

Attachment	Size
Zoznam.stahovanych.zvrskov.10.crop_.jpg	85.71 KB
Zoznam.stahovanych.zvrskov.10.jpg	167.02 KB

III.1.09 Moje najsilnejšie zážitky z cesty po BC

V jedno septembrové popoludnie mi zazvonil telefón a Roman Kinček mi povedal, že je tu horolezec Fero Kele zo Slovenska a že príde večer do New Westminsteru a že či by som sa s nim nechcel stretnúť. Rád sa stretám s krajanmi zo Slovenska, vždy prinesú zo sebou „vôňu domova“.

Meno Kele bolo kdesi v hĺbke asociatívnej pamäti spojené z Himalájami, ale žiadne podrobnosti som odtiaľ nevedel vydolovať. Prisľúbil som, že prídem a som rád, že som prišiel. Stretol som človeka, s ktorým by som sa nebál „uviazať na to isté lano“ ani pri lezení ani v každodennom živote.

Z nášho stretnutia vznikol tento rozhovor.

Vitajte medzi nami, pán Kele. Čo dobré Vás priviedlo do New Westminstru?

Som tu so skupinkou „vrchárov“, s Jarom Oršulom, významným spoluorganizátorom našich horolezeckých výprav (dva razy Mount Everest a iné), s Milanom Šimuničom, horolezeckým expedičným lekárom (Everest ´84 a iné) a Jožkom Nemčekom, cestovateľom a kameramanom našej výpravy. Vraciame sa domov po trojtýždňovom pobyte v Britskej Kolumbii.

Jozef nakrúca na ľadovci Athabasca.

Ste skúsený cestovateľ a horolezec. Ako na Vás zapôsobil tento „ďaleký západ“ Kanady?

Na naše dlhej ceste sme „nakukli“ do najvzdialenejších kútov v rozľahlej Britskej Kolumbii. Vzrušila ma cesta z Wiliams Lake do Bella Coly, k jazeru Chilko (Chilko Lake). Jazda z Revelstoke dolinou k priehrade Mica až ku Kinbasket Lake bola pre mňa a mojich priateľov hlbokým zážitkom.

Vodopád Takakkaw (380 m "vysoký") v národnom parku Yoho, vraj najvyšší v Kanade

Jedinečné sú jazerá a vodopády. Môžem sa pochváliť, že som videl všetky najznámejšie vodopády sveta, ale len po prvý raz som mohol obdivovať najvyšší vodopád v Kanade. Vodopád Takakkaw v Yoho National Park sa rúti z výšky takmer 400 metrov. Rovnako pohľad na 141 metrov vysoký a graciózny Helmckenov vodopád vo Wels Gray Park vo mne zanechal hlboký dojem.

Všetci v skupine sme vrchári. Ja sám som obdivoval vrchy na všetkých kontinentoch. Ale niektoré pohľady najmä na Skalisté hory ma prekvapili. Doslova nám vyrazil dych pohľad na takmer štyritisíc metrov vysoký Mt. Robson (3 954 m). Prichádzali sme k nemu od západu. Skoro ráno. Veľké relatívne prevýšenie a nežná čiapočka oblakov, ktorá zahaľovala vrchol, vytvárali obraz ako z veľkej knihy o veľhorách.

K Mount Robsonu sme prichádzali od západu.

V čom sa Britská Kolumbia líši od Slovenska?

Hoci som scestovaný geograf, silne na mňa zapôsobila rozľahlosť BC. Vzdialenosti sa tu chápu inak a rýchlo som sa im podrobil. Veď ísť na Slovensku autom z Bratislavy do Košíc, či do Prešova je takmer „celodenné podujatie“... V Britskej Kolumbii sme aj niekoľko sto kilometrové vzdialenosti považovali za bežné.

Čo bolo počas týchto troch týždňov pre Vás najviac prekvapivé?

V Britskej Kolumbii som bol viac razy, ale nikdy som neprišiel do BC s cieľom „túlať sa“ a poznávať prírodu a ľudí. Za tri týždne sme najazdili s karavanom do 6000 km. A hneď prvé „naj“... ohľaduplnosť vodičov. Nestretli sme „piráta“, alebo vodiča, ktorý by nerešpektoval dopravné a etické princípy na ceste! A voči našim dvom – trom drobným chybičkám boli neuveriteľne tolerantní a ohľaduplní. To sa doma na Slovensku nemôže – až na výnimky – stať.

Precestoval som Nórsko s jeho fjordmi, Južný ostrov Nového Zélandu aj bizarné zákutia na juhu Čile. A teraz som musel medzi tú krásu „vložiť“ západné pobrežie Britskej Kolumbie. Medzi najkrajšími, mimoriadne členitými pobrežiami sveta má mimoriadne zvláštne postavenie.

Plavba trajektom z Port Hardy do Prince Rupert bola pre nás úchvatná. A pre mňa suchozemca zostanúj pohľady na chrbty veľrýb a gejzíry, ktoré vystrekovali, nezabudnuteľným zážitkom.

Plavba trajektom do Prince Rupert bola úchvatná. Len slniečko bolo skúpe na svoje lúče.

Zapôsobila na mňa, aj na mojich spolucestovateľov, čistota krajiny. Neuveriteľné (až na mizivé výnimky ) a predsa pravdivé! Stavili sme sa s priateľmi, že kto nájde prvý plastovú fľašu, igelit... dostane fľašu najlepšieho vína... Nevyhral nikto.

A čo živočíšna ríša na západe Kanady?

Tešili sme sa zo stretnutia s dvomi čiernymi medveďmi, s úžasným losom a s orlom bielohlavým. Na hnedých medveďov sme nemali príliš veľké šťastie. Na Slovensku sú však hnedé medvede premnožené, tak sme si povedali, že by sme si ich po návrate domov mali ísť pozrieť niekde pod Kráľovu hoľu.

Na kontajneroch v kempingoch a na odpočívadlách nás zaujal slogan – Fed bear – is death bear. (A to azda to platí o všetkých živých tvoroch!)

Najviac nás však uchvátilo pozorovanie ťahu lososov a ich prekonávanie perejí a vodopádov. Pozorovali sme ich na viacerých miestach. Napríklad pri Moricetown, alebo vo Fraser Canyon ....

Pozorovať lov lososov bolo vzrušujúce.

Náročný spôsob lovu

Aj z tohoto lososa sa nám kúsok ušlo!

A stretnutia s krajanmi?

Bolo ich viac, spomeniem aspoň tie najsilnejšie a ... najmilšie.

Jedno z nich bolo stretnutie s Jurajom Kopanickým, vašim kňazom tu v New Westminsteri. Poznal som ho zo Slovenska, z mojej návštevy na fakulte v Badíne, ako bohoslovca. Nevideli sme sa však roky a ja som vôbec netušil, kde sa mi stratil... Pomohol mi ho nájsť Roman Kinček, ktorý nám poskytol azyl pred odletom z Vancouveru domov a ktorý ma doviezol na svätú omšu do New Westminster. Otec Juraj ma predstavil prítomným veriacim a podnietil tak milé rozhovory s krajanmi.

Veľmi milá bola aj príhoda počas našich potuliek. Odpočívali sme pri jednom jazere na ostrove Vancouver. Kempoval tam jeden manželský pár. Rozprávali sme sa po anglicky. Keď sa pani dozvedela že sme zo Slovenka, povedala: Môj starý otec bol Slovák. Z Pribyliny. A naučil ma takúto riekanku, „Hojda, hojda, hojda, padla myška z pôjda“. A to je jediné, čo viem po slovensky...

Jozef Starosta

Attachment	Size
P8252927.JPG	1.01 MB
P8283035.JPG	673.94 KB
P8293115.JPG	731.28 KB
P9013264.JPG	873.3 KB
P9023358.JPG	997.63 KB
P9053487.JPG	641.99 KB
P9073594.JPG	1.09 MB

III.1.10 Máme sa na čo tešiť ...

Pred viac ako rokom, v septembri 2008, dosiahli slovenské hokejové reprezentantky neobvyklý výkon. Zvíťazili nad reprezentačným družstvom Bulharska 82:0. Dosiahli tým najvyšší výsledok v ženskom hokeji a celkovo druhý najvyšší v histórii Medzinárodnej Federácie Ľadového Hokeja. Stalo sa tak 6.septembra 2008 v lotyšskej Liepaji kde sa naše hráčky zúčastnili predolympijskej kvalifikácie.

Podľa TASR, v stredu 28.októbra 2009 dostali hokejistky oficiálne potvrdenie, že tento výkon bol zaznačený v Guinnessovej knihe rekordov. Manažérka ženskej reprezentácie Ľubomíra Kožanová konštatovala, že toto víťazstvo je tiež zapísané v historických tabuľkách IIHF a je to jedinečná vec, ktorou sa môže slovenský hokej pochváliť.

(Hmm, 60 minút čistého hracieho času krát 60 sekúnd je 3600, deleno 82 sa rovná 43,9. To znamená, že naše hokejistky strelili v priemere každých 44 sekúnd jeden gól ... – pozn. redaktora)

Máme sa teda na čo tešiť. Tieto slovenské dievčatá budeme môcť uvidieť na vlastné oči vo Vancouveri, a to nielen na olympijských zápasoch, ale tiež v dvoch priateľských hokejových zápasoch pred olympiádou, ktoré zorganizovala naša krajanka Marika Kovalčíková a v ktorých sa naše hokejistky stretnú s Ruskom, v Langley Event Center 8.februára a s Fínskom 9.februára 2010 v Delte.

Želáme našim dievčatám, aby ich chuť strieľať góly neprešla a aby každému súperovi nastrielali desatinku alebo aspoň dvadsatinku toho, čo nadelili Bulharkám. V každom prípade - máme sa na čo tešiť...
js

III.1.11 Top 10 Reasons To Use Social Media

Social media is a group of Internet-based applications that allow the creation and exchange of user generated content. You certainly heard names like Blogger, Twitter, Facebook, LinkedIn, MySpace, Wikipedia, Digg, YouTube ... These, and many similar applications, are "Social media". Why to use Social media? Is it not wasting of your time? Here are 10 reasons why you may want to be part of social media population.

#10 Branding Yourself as an Expert - We are experts in something. Use and share your knowledge to connect with people looking for answers. Provide links to free related articles.
#9 Lead Generation - Connect with your current network, your contact can refer you to others. Join or start groups in your target demographic.
#8 Targeting Specific Demographics/Industries/Companies - Use keywords and advanced search to find your niche. Locate and access customers.
#7 Easy Market Research - It is quick and easy, but only after you defined your target audience and goals. Develop skill in "Social Listening".
#6 Events - Find new events. Promote your events to wider audience.
#5 Search Engine Optimization - Build your website's ranking by cross-linking on all sites. Use proper and consistent keyword/phrases for your audience.
#4 Promotions - Engage online customers with special deals, promotions, daily specials, contests etc.
#3 Customer Service - Social networking elevates customer service to a new transparent level. Provide a record of frequently asked questions.
#2 Recommendations - Recommending people/business shows good will with referrals.
#1 Ignoring Social Media Can Hurt You - People are online talking about "everything", perhaps about your brand. Your customers, your potential customers and your competitors ARE online.

Source: www.socialmediaworks.net
http://twitter.com/PavolHollosy

III.1.12 Zaneprázdnený Ježiško

Vo veľkom meste žije malé dievčatko so svojou mamičkou v niekoľkoposchodovom dome. Je začiatok decembra a malé dievčatko sa teší na blížiace sa Vianoce. Každý večer zaspáva s jednou veľkou túžbou, ktorú jej Ježiško tento rok určite splní. Prstienok s kominárikom, ktorý prináša ľuďom šťastie, je to, o čo dievčatko prosí Ježiška ...

Konečne je tu ten Večer. Magický Večer s krásnym vianočným stromčekom, so stolom plným dobrého jedla a hlavne s darčekmi, ktoré si sedia v peknom zátiší pod vyzdobenými vetvičkami... Dievčatko by najradšej bežalo k balíčkom, ale ešte predtým musí toľko vecí urobiť. Pomodliť sa, navečerať, a zase pomodliť. Vlastne sa poďakovať Ježiškovi za všetku tú štedrosť a krásu.

A konečne! Netrpezlivé pršteky horúčkovite rozbaľujú balíčky. Z jedného zažmurká vlasatá báb