Časopis "Slovo z Britskej Kolumbie"

Časopis Slovo z Britskej Kolumbie vychádza od decembra 2007 každé 3 mesiace

Zameranie nášho portálu a časopisu

Náš portál Slováci v Britskej Kolumbii, náš časopis, Slovo z Britskej Kolumbie, ako aj elektronický "newsletter" iSlovo Vancouver, sú veľmi ovplyvnené básňou málo známeho slovenského emigrantského básnika Mikuláša Šprinca (1914-1985)

Mramor a tvár

Dostal si život ako dláto a srdce miesto kladiva.
Ostatok bol len tvrdý mramor ...

A každý dych je jeden úder na biely balvan, ktorý iskrí.
Na jeho temä namáhaš sa a je to výstup veľmi príkry.

Poznania zhŕňaš malé špetky, zápletky drobné veľkej drámy,
denne sa s nimi spolurodíš a buduješ z nich svoje chrámy.

Niekedy trafíš na studienku a ochutnáš z nej prudkú radosť
v srdci ti pritom čosi šepká, že nájdeš azda večnú mladosť ...

Kreš ale ďalej, neúnavne a nehľaď dolu, ale dohora.
hoc roky vädnú ako lístie javora
tvár tvoja vynára sa z mramora.

Na týchto webových stránkach, v časopise "Slovo z Britskej Kolumbie", ako aj v elektronickom buletíne "iSlovo Vancouver" chceme prinášať špetky poznania, ladené

skôr na pozitívne, než na negatívne stránky emigrantského života,
skôr na inšpiračné, než na depresívne stránky života,
skôr na kooperáciu, než na konfrontáciu,
skôr na dobrú skúsenosť, než na rozporuplné názory,
skôr na to, čo nás spája, než na to čo nás rozdeľuje.

Chceme slúžiť hlavne (hoci nie výlučne) Slovákom v Britskej Kolumbii a chceme písať hlavne (hoci nie výlučne) o Slovákoch žijúcich v Britskej Kolumbii.

Obsah jednotlivých čísel

Niektoré príspevky si môžete prezrieť aj individuálne, aj vo fromáte PDF. Iné iba vo formáte PDF.

PDF formát zobrazuje príspevky presne tak, ako boli publikované v tlačenej podobe nášho časopisu.

Individuálne príspevky sa môžu líšiť od PDF formátu. Hlavný rozdiel, obyčajne, je v počte obrázkov.

Ako sme kupovali nehnuteľnosť v divočine

Ako hľadať

Hoci pred príchodom do Haines Junction som nikdy nehnuteľnosť nekupoval, mal som predstavu ako to väčšina ľudí robí – cez realitné kancelárie, agentov, webové stránky... V Junction je to však iné.

Realitky sa tu nepoužívajú a človek je odkázaný sám na seba: hľadať miesta, dohadovať prehliadky, dojednávať cenu, presviedčať inšpektorov z Whitehorse aby sem prišli...

A pri hľadaní treba zabudnúť na „štandardný“ MLS. Tu sa nehnuteľnosti predávajú na nástenke na pošte – a len v prípade núdze na webových stránkach typu „predaj vlastníkom“.

Čo čakať

Pri kúpe domu v „civilizácii“ sa človek pýta na výhľad, krb, balkón alebo terasu, vek budovy, boileru, či stav strechy.

V Junction však treba začať od úplného začiatku: Je dom dokončený? Odkiaľ berie vodu: z miestneho rozvodu, má vlastnú studňu, alebo treba vodu dovážať v cisterne? Je dom napojený na kanalizáciu, elektrinu, telefón? Odhŕňa sa k nemu v zime cesta? Má pec na drevo? (Kúrenie drevom je najlacnejšie.) Odpoveď na žiadnu z týchto otázok nie je istá.

Typy nehnuteľností sú tu tiež iné než vo Vancouveri, tam sa hovorí o rodinných domoch, duplexoch, bytoch... tu o dreveniciach, maringotkách, moteloch...

Aj sme sa na jeden motel boli pozrieť. Na dverách sme našli odkaz pre potenciálnych kupcov: „... ak vidíte modré auto, som doma... vojdite dovnútra, na konci chodby nájdete plechovky a príbory, začnite robiť riadny hluk, ja vás začujem a prídem...“

Svojpomoc

Hoci v Junction je pár kontraktorov, ktorí domy stavajú a opravujú, mnohí ľudia si robia veci svojpomocne. A keď píšem „svojpomocne“, myslím svojpomocne – nie ako vo Vancouveri, kde ľudia povedia „staviam si dom“ a myslia pri tom „organizujem robotníkov“.

Tu máme známych, ktorí – v dnešnej dobe – kopali základy ručne, robili si elektrikárske skúšky, chodili na kurzy na stavbu zrubov alebo trávili víkendy klčovaním lesa na mieste svojho budúceho bydliska.

Slávnostná chvíľa

Keďže my sme sa rozhodli pre dokončený príbytok so všetkými inžinierskymi sieťami, v duchu Yukonskej svojpomocnosti sme aspoň najali Nadino otca ako právnika na prípravu kúpno-predajnej zmluvy.

Keď bol čas zmluvu podpísať, všetci sme sa zišli u jej strýka... a ja som nevedel či sa smiať, plakať, alebo od všetkého utekať.

Domáce psy sa naháňali so psami predávajúcej (tu sa bez psov nerobí nič), brechali po sebe, čím spúšťali hlukom aktivované bosorky pripravené pre nadchádzajúci Halloween.

Nadia sa snažila vytlačiť poslednú verziu zmluvy, ale tlačiarni došiel atrament a na obrazovke sa objavovala hromada chybových hlášok. Samozrejme, že to muselo byť na Macintoshi a nikto poriadne nevedel, čo s tým robiť.

Navyše sa v tlačiarni zaseklo asi dvadsať listov papiera, ktoré nápomocný strýko hneď začal kliešťami vyťahovať.

Tlačiareň sa šmýkala zo stola a zatiaľ čo som ju jednou rukou pridŕžal, v druhej ruke som mal telefón - volal mi jeden z mojich zákazníkov, že či by som sa na niečo mohol okamžite pozrieť...

Nový život

Nikdy som si nebol istý či by som radšej býval v dome alebo v byte. To, že moje prvé „vlastné“ bývanie bude maringotka v trailer parku, som ozaj nečakal.

Maringotka je to však udržiavaná, s parketami, „normálnymi“ stenami a z vnútra vyzerá ako normálny byt. To, že označenie teplej a studenej vody je na niektorých kohútikoch opačne, alebo že kuchynská linka bola moderná za čias Elvisa, sú ozaj drobnosti.

Jediným vnútorným znakom že ide o maringotku je nepomerne veľká kúpeľňa – s dvoma dverami a oddelenou vaňou a sprchovacím kútom – ale to je vraj súčasť mentality obyvateľov trailer parku, podľa ktorej je najdôležitejší veľký televízor a ešte väčšia kúpeľňa.

Na jar s tou nepomerne veľkou kúpeľňou ale niečo spravím. Ešte neviem či k maringotke niečo pristavím, alebo či kúpeľňu zmenším – ale zastrájam sa, že to budem robiť naozaj svojpomocne. To už tu budem rok a budem sa musieť začať správať ako miestny.

Andrej Doboš

Poznámka redaktora:

Nedalo mi a išiel som na web pozrieť, čo všetko sa môžem dozvedieť o Haines Junction, kde Andrej žije. Tu je niekoľko údajov, ktoré si môžete overiť ak naťukáte do Google “Haines Junction Yukon”.

• Haines Junction je vstupnou bránou do spektakulárnej divočiny v pomerne blízkej vzdialenosti od hlavného mesta Yukonu – Whitehorse (145km).
• Yukon má 474.711 km štvorcových (10x viac ako Slovensko). Žije tam asi 30,000 obyvateľov (180x menej ako na Slovensku). To znamená, že na rovnakom území, na ktorom na Slovensku žije 1800 ľudí, na Yukone žije iba 1 človek ...
• V Haines Junction žije 589 ľudí (2006 census), z toho je 240 pôvodných obyvateľov (Indiánov), 25 Číňanov, 10 Filipíncov a jeden Slovák (ten tam ešte nebol v 2006).
• V Andrejovej vekovej kategórii (30-39) tam žije 31 chlapov. On sám je asi jediným matematikom, počítačovým a informačným špecialistom v Haines Junction (podľa 2006 censusu tam nebol nikto)

Tieto čísla som uviedol len tak, pre zaujímavosť, pre lepšiu predstavivosť, pre porovnanie ...

Jožo Starosta

Canada Day - Deň Kanady

“Canada Day”, Deň Kanady, niekedy tiež nazývaný Narodeniny Kanady, je v Kanade federálnym -štátnym sviatkom, ktorý sa oficiálne svätí 1.júla (ak len 1.júl nie je v nedeľu – vtedy je sviatok 2.júla).

1.júla 1867 sa dve britské severo-americké kolónie, Nové Škotsko a Nový Brunswick a Provincia Kanada spojili do jednej krajiny. Provincia Kanada sa rozdelila na dve provincie, Ontário a Quebec, dve kolónie sa stali dvomi provinciami, a tak nový politický útvar, Kanada, sa skladal zo 4 provincií, Ontario, Quebec, New Scotia a New Brunswick.

Ku Kanade sa postupne pridali ďalšie provincie a územia (territories). Manitoba a North-West Territories sa pridali 15.júla, 1870. North-West Territories, v tom čase, zahŕňali územia Yukon, Saskatchewan, Alberta a Nunavut. V zápätí sa ku Kanade pripojila British Columbia (20.júl 1871) a Prince Edward Island (1.júl, 1873). Newfoundland and Labrador sa pridali až po II. Svetovej vojne (31.marca, 1949).

V priebehu času sa z North-West Territories postupne vyčlenili samostatné provincie a územia, Yukon (13.júna 1898), Saskatchewan (1 september, 1905), Alberta (1 september, 1905) a Nunavut (1.apríla 1999).

V súčasnosti sa Deň Kanady oslavuje v každom menšom, či väčšom mestečku, v každej samostatnej časti veľkomiest, ba nie je výnimkou oslavovať Deň Kanady i v menších komunitách, vo farnostiach, v komunitných strediskách a podobne. Oslava obyčajne prebieha ako alegorický sprievod, ohňostroj, vystúpenia speváckych, tanečných a hudobných súborov z rôznych etnických skupín tvoriacich mnohonárodnú Kanadu. Podávajú sa národné jedlá, nápoje, vidno ľudí v národbých krojoch a hromadu stánkov s typickými výrobkami jednotlivých národností žijúcich v komunite.

Tento rok som sa zúčastnil osláv dňa Kanady na dvoch miestach, v kanadskej farnosti Sv. Kláry z Assisi a v mestečku Coquitlam (časť Veľkého Vancouveru), kde bývam. Kanadské zástavy viali všade a v nemalom množstve. Kanadský javorový list, ako štátny symbol, bol na tvárach nielen malých detí, ale aj dospelí ukazovali navonok, že si vážia krajinu, v ktorej sa narodili alebo ktorá ich prijala za svojich.

Rovnako Kanadská Hymna znela všade a v rôznych podobách. Bez rozdielu národnosti, bez rozdielu vierovyznania, bez rozdielu veku, slová kanadskej hymny vychádzali z úst každej ženy, či muža s rovnakým oduševnením a hrdosťou.

Voľný preklad anglickej verzie kanadskej hymny hovorí:

Ó, Kanada! Náš domov a rodná zem!
Láska pravého vlastenca vedie každého tvojho syna.
S planúcím srdcom sledujeme tvoj rast,
Ty, pravý Sever, silný a slobodný.
Zo široka a z ďaleka, ó Kanada, stojíme na stráži.
Bože, zachovaj našu krajinu v sláve a slobode!
Ó, Kanada, stojíme pre Teba na stráži.
Ó, Kanada, stojíme pre Teba na stráži.

Voľný preklad francúzskej verzie kanadskej hymny hovorí:

Ó, Kanada! Zem našich predkov,
čelo Ti zdobí veniec slávy!
Pretože Tvoja ruka dokáže držať meč aj nosiť kríž!
Tvoja história je epos, ktorý rozpráva o vinikajúcich činoch.
A tvoja odvaha, presiaknutá vierou,
bude brániť naše domovy a naše práva.
Bude brániť naše domovy a naše práva.

Celé číslo - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 2 - Jar 2008 (No.2)

Celé číslo 01 - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 1 - Zima 2007/2008 (No.1)

Celé číslo 03 (I/3 Leto 2008) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 3 - Leto 2008 (No.3)

Celé číslo 04 (I/4 Jesen 2008) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník I. - Číslo 4 - Jeseň 2008 (No.4)

Celé číslo 05 (II/1 Zima 2008/9)- všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 1 - Zima 2008/2009 (No.5)

Celé číslo 06 (II/2 Jar 2009) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 2 - Jar 2009 (No.6)

Celé číslo 07 (II/3 Leto 2009) - všetky príspevky vo formáte PDF

Ročník II. - Číslo 3 - Leto 2009 (No.7)

Celé číslo 08 (II/4 Jesen 2009) - v pdf formáte

Ročník II. - Číslo 4 - Jeseň 2009 (No.8)

Dve jalovičky

Prišla jar, posledné stopy snehu zmizli z poľa a my poučení nebezpečím ohňa na prérii, rozhodli sme sa zaobstarat si prirodzených požieračov trávy a to kravy.

Po sobotách, nedeliach i večeroch po práci na univerzite, muž oplotil naše pole a pripravil krmidlo. Pre začiatok sme si naplánovali kupiť dve jalovičky. Sobota bola dňom dražby pre dobytok. Budova v ktorej sme si mali možnosť dopredu obzrieť zvieratá ponúknuté k dražbe sa do diaľky ozývala bľakotom rôznych druhov poľnohospodárskych zvierat. My sme sa upriamili na dve mladé jalovičky, ktoré boli spolu v malej ohrade.

Keď prišiel čas dražby, vyvolávač sa usadil na najvyššom bode, priviedli pred neho zviera a on silným hlasom oznamoval výkričnú cenu, ktorá sa začínala trochu nižšie ako žiadaná cena. Všetko bolo pre nás nezvyčajné, neustále výkriky jeho silného hlasu, rýchle dvíhanie rúk, výmeny zvierat, boli sme z toho ohúrení. Keď pred neho doviedli naše vyhliadnuté kravky, dvíhali sme ruky od výkričnej sumy 400, až po 750, kedy sme zostali jediní a každý v sieni sa začal prizerať na „vytrvalých kupcov“.

Naše pole sme oživili dvoma mladými, hladnými a roztomilými tvormi a tak sa začalo naše gazdovanie.

Spočiatku sa jalovičky pásli ďaleko od domu, ale po krátkom čase sa osmelili, prišli bližšie a my sme ich mohli pozorovať v blízkosti domu denne a zistili sme, že majú veľmi rozdielne chovanie a vlastnosti.

Pomenovali sme ich Jahoda a Malina. Jahoda nemala našu blízkosť rada, fučala, hádzala hlavou, ba sa aj rozbehla proti nám aby nás odohnala. Nebála sa nás, naopak my sme sa báli jej. Malina bola pravý opak Mala rada našu blízkosť, mohli sme ju pohladiť, poškrabkať po hlave, kde jej začali vykúkať malé rožky.

Nečakali sme také veľké rozdiely v kravskom správaní, prekvapilo nás to a rozhodli sme sa ich pozorovať kedykoľvek sa nám naskytla príležitosť.

Marta Styk

Európsky festival

Sobotňajší deň, 29. mája, od rána do noci mohli naši českí a slovenskí krajania stráviť v Scandinavian Centre v Burnaby, kde sa konal 13. ročník Európskeho festivalu. Po niekoľkých rokoch sa festivalu zúčastnili tiež krajania z Českej Republiky a zo Slovenskej Republiky. Prezentovali svoje krajiny bohatými ukážkami a širokým výberom informačných materiálov.

Obe krajiny predviedli na slávnostnom otvorení svoje kroje a pri slovenskom stole sa návštevníci mohli potešiť ručným zdobením perníčkov.

Dievčatá Klára a Martina (každá zastupovala svoju krajinu) sa ujali prípravy tradičných pokrmov ako knedlíky, guláš a segedínsky guláš. Aj napriek daždivému počasiu bol areál po celý deň zaplnený návštevníkmi, ktorí mali možnosť získať zaujímavé informácie o 32 európskych krajinách, pobaviť sa na tanečných a speváckych vystúpeniach, ochutnať tradičné pokrmy i pivo a večer si zatancovať s našou miestnou skupinou Bohemian Express.

Veľká vďaka Evke Malenkovej, ktorá se ujala organizácie za českú i slovenskú krajinu, mnohým dobrovoľníkom a našim krajanom, že podporili túto akciu zakoupením vstupeniek.

Menovite patrí vďaka týmto dobrovoľníkom: Miloš Zach, Eva Malenka, Blanka Ondrášeková, Dana Cline, Marta Jamborová, Zdenka Beranová-Křížová z výboru CSSK, a ďalej Lenka a Rasťo Král, Milada a Roman Klimovi, Renatka a Roman Francistyovi, slečna Kubová, Janka Melasová, Hana Klinkera, Martin Odnrášek, Babeta Velek, Ivana Smulikova a Madlenka Cline.

Autorka príspevku Zdenka Beranová-Křížová
(do slovenčiny upravil Jožo Starosta)

Attachment	Size
EF.IMG_0078.JPG	58.38 KB
EF.IMG_0047.JPG	57.18 KB
EF.IMG_0116.JPG	80.87 KB
EF.IMG_0120.JPG	62.96 KB
EF.IMG_0051.JPG	51.77 KB

I.2: Riešenie záhady č. 1

V minulom čísle sme uverejnili "záhadné" čísla a poznámky zo starej modlitebnej knižky:

Na otázku "Čo si myslíte, čo je to?" sme dostali 2 odpovede a obe správne.

Pani Bertha Palko píše: "Someone recorded their voyage to Canada, via Cunard Shipping Lines. Dates, mileages, times. I know of one person that came to Canada that year. It was Mr. J. Otrosina but could be anyone."

Druhá odpoveď prišla telefonicky od Petra Husára: "Sú to pravdepodobne záznamy z cesty loďou z Európy do Quebeku a čísla reprezentujú asi vzdialenosť, ktorú loď prešla každý deň."

Obom autorom správnych odpovedí ďakujeme a poslielame im video záznam z koncertu Archi Di Slovakia vo Vancouveri.

Obšírnejšie vysvetlenie 1. záhady je takéto:
Pani Mary Benes, za slobodna Mária Kiktová, nám dala do zbierky historických materialov modlitebnú knižku jej nebohého otca, Jána Kiktu, ktorý prišiel do Kanady v r. 1928. Poznámky v modlitebnej knižke hovoria:

"1928 r. išol som na Šife (meno) Auronia na Cunard Line.

Sedal som 16/VI 1928 večer o pol 7 h.

Došli sme o pol 10 h. večer do Quebek.

Viladovali nás 24/VI 1928

17. 246 mil.

18. 392 mil.

19. 397 mil.

20. 398 mil.

21. 397 mil.

22. 374 mil. 23. 379 mil.

----------------

24. 2583

Poznámky nevravia, v ktorom prístave cesta začala.

Pas hovorí, že bol vydaný na cestu do Kanady cez Nemecko, Holandsko, Belgiu a Franciu, takže sa zdá, že plavba začala v Le Havre.

Vzdialenosť medzi Le Havre a Quebec je asi 5,100 km, čo je asi 2,753 námorných míl. To by bolo asi o 170 namorných míl viac než hovoria poznámky (2583).

Nuž čo, niekde je chyba alebo v predpokladoch alebo vo výpočtoch. Dôležitým však zostáva, že to, čo sa stalo pred 80 rokmi, sa nám zachovalo vo forme vzácnych dokumentov.

Vďaka pani Mary Benes.

Na priložených obrázkoch je pas pána Jána Kiktu, obal zo "Šíf karty" a iných cestovných dokladov a Immigration Identification Card, ktorá potvrdzuje, že meno lode bolo Auronia.

I.2: Záhada č.2

Každý začiatok je ťažký ... Ťažko je začínať odznova. Málo je takých emigrantov, ktorí hneď, od samého začiatku, môžu pracovať vo svojom odbore a uplatniť svoju kvalifikáciu. Je to tak teraz, bolo to tak pred 20-timi, ale aj pred 80-timi rokmi.

Na obrázku, ktorý predstavuje "záhadu číslo 2", je výsek z fotografie z konca 20-tych rokov minulého storočia. Fotografia sa týka ťažkých začiatkov nového emigranta, Jozefa Otrošinu, v Britskej Kolumbii. Fotografiu uverejníme v nasledujúcom čísle spolu s krátkym opisom emigrantského života Jozefa Otrošinu.

Vašou úlohou bolo uhádnúť, čo asi fotografia ukazuje. Vaše odpovede, ktoré ste poslali e-mailom na slovo@sk-bc.ca sme uverejnili v 3. čísle.

I.2: Úvodník - Za mrakmi je slnko (Maria Eskut)

Keď som mala trinásť rokov, stretla som Smrť. Pýtam sa jej: „Odkiaľ si?“ Odpovedá: „ Z hriechu.“

Keď som mala dvadsať rokov, stretla som Život. Pýtam sa ho: Odkiaľ si?” Odpovedá: „Z kríža.”

Skôr, či neskôr sa každý z nás stretne so smrťou.

Skôr, či neskôr každý z nás prestúpi prah smrti. Možno neradi o tom hovoríme, možno na to neradi myslíme, a možno ani toto zamyslenie nám nie je pochuti. Človek predsa miluje radosť, miluje šťastie, miluje život! Ibaže k naplneniu pravej radosti, pravého šťastia a nájdenia večného života potrebuje rozmýšľať aj o smrti.

Skôr, či neskôr zacítiš v živote bolesť zo straty blízkeho, ale tak, ako sa z bolesti rodí láska, tak z kríža prichádza život. Veľká noc, noc veľkého tajomstva, je tým najväčším vrcholom našej viery. Je to zvesť o víťazstve nad temnotou, je to radosť, že v tme zažiarilo Svetlo. Ježiš hovorí: „Ja som Svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.”

Keby Vám niekto povedal: „Keď otvoríš tieto dvere a prekročíš ten prah, za nimi nájdeš svet, v ktorom niet utrpenia. Je to svet lásky, pokoja a večného života.“ Nešli by ste ta? Tým pomyselným prahom je smrť a tými dverami je náš prechod do večnosti.

Skúsme sa pozrieť na smrť a utrpenie novými očami. Zájdime v duchu k prestretému stolu, kde si na Zelený štvrtok sadá Ježiš s najbližšími k poslednej večeri. Dáva sa apoštolom v Eucharistii a s hlbokou pokorou im umýva nohy. Praje si len jedno: „…aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.” A ako nás miloval? Až na smrť. ...až na smrť na kríži.

Zájdime s ním na Olivovú horu a precíťme bolesť i strach z poznania utrpenia, ktoré ma prísť. Vnímajme Jeho hlbokú odovzdanosť do Božej vôle v slovách: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane!”

Kráčajme po stopách Veľkého piatku. Koľkokrát sa môžeme vidieť v Pilátovi, ktorý si na znak neviny umýva ruky? Koľkokrát sme účastníkmi davu, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!” Každým hriechom aj ja kričím: „Ukrižuj ho!” Vydajme sa s Ním krížovou cestou na Golgotu. Precíťme hlbokú lásku a bolesť Márie i vernosť učeníka Jána. Zotrvali by sme s Ním pod krížom aj my? Sme verní tomu, v čo veríme, aj keď sa nám iní možno smejú a považujú nás za staromódnych?

Sledujme plnosť odovzdanosti Ježiša do poslednej chvíle, položme ho do hrobu a čakajme na nedeľné ráno, aby sme spolu so ženami išli k hrobu a ten je prázdny! Zažime prekvapenie i obrovskú radosť Márie Magdalény, keď stretá svojho Učiteľa.

Kto čakal, že po smrti príde vzkriesenie?

Kto čakal, že ‘zborený chrám sa na tretí deň naozaj postaví?’

Kto čakal, že Ježiš má takú lásku k nám, že zvolí najpotupnejšiu smrť pre otrokov, aby skrze ňu priniesol najväčšie víťazstvo?

Iba Láska mohla láskou premôcť tmu nelásky.

Iba Boh, skrze Ježiša, mohol zlomiť okovy smrti.

Iba s Ním a v Ňom sme spasení.

Nádej v zmŕtvychvstanie dáva človeku silu ísť krížovou cestou života a vyniesť si ten svoj kríž na Golgotu. Možno pod ním padneme, možno budeme potrebovať Šimona z Cyrény, aby nám s ním aspoň kúsok pomohol, ale kráčajme vždy so zrakom upretým na nebo. A keď sa nám zdá, že je príliš zamračené, nezabudnime, že za mrakmi je naše milované Slnko.

Prichádza opäť Veľká noc. Jedna z ďalších v našom živote. Skúsme ju prežiť v novej nádeji a s novými očami. Dajme jej hĺbku, ktorá jej patrí. Pre túto chvíľu žijeme tento život a len od nás závisí, aká bude raz naša Veľká noc, noc prechodu do večnosti. Prajem vám všetkým hlboké precítenie udalostí veľkonočného Trojdnia a objavenie hlbokej radosti, ktorá plynie z nádeje v naplnenie.

Mária Eškut

I.3: Karel Gott - pohľad z hľadiska (Alena Roľníková)

Spolu s mnohými inými fanúškami Karela Gotta som sa mohla v Chan Centre presvedčiť o jeho profesionalite a o kvalite jeho hlasu, ktorý po toľkých rokoch spievanie nič nestratil na svojej nádhere.

Hneď v úvode koncertu Karel exceloval známym hitom „Oči má snehem zaváté“ (1963). Odvážim sa povedať, že prvé miesto v rebríčku, ktoré si touto piesňou získal v 60-tych rokoch, mu v našich srdciach patrí dodnes. Publikum však nenechalo spievať Karla ďalšie hity ako „Lady Karneval“ (1965) alebo „Paganini“ (1975) samotného.

Verím, že K.Gott očaril obecenstvo nielen spevom, ale aj moderovaním svojho vlastného koncertu. Okrem češtiny a slovenčiny sa prihováral i v angličtine, ruštine, francúštine, taliančine a, samozrejme, v nemčine, pretože pre nemeckých fanúšikov zaznela pieseň „Weisst Du wohin“, pieseň, ktorá bola koncom 60-tych rokov na špici nemeckej hitparády.

V hľadisku počas celého koncertu vládla príjemná a uvoľnená atmosféra, a vďaka Karlovému jemnému humoru, aj smiech. Mnohé z hitov obecenstvo spievalo spolu s ním, ako „Má první láska se dnes vdáva“, „Bum, bum, bum“ alebo „Trezor“. Veľkým potleskom obecenstvo odmenilo tiež pieseň známeho francúskeho šanzoniera Charlesa Aznavoura „Když jsem ja byl tenkrát kluk“, ale hlavne jedna z mála slovenských piesní v Karlovom repertoári „Mám rozprávkový dom“.

Piesňou "Granada" a piesňou Elvisa Presleyho „Pár havraních copánku (Love me tender)“ Karel potvrdil kvalitu svojho nestárnúceho hlasu. Detských fanúšikov potešil zase piesňou „Včielka Maja“, či „Biene Maja“.

Svojho hosťa, Felixa Slováčka, Karel uviedol slovami „People say he is the best saxaphonist in Europe, but I say he is simply The Best“. Aplauz, ktorý Felix za svoj klarinetový a saxafónový výkon zožal, nasvedčoval, že Karel nebol ďaleko od pravdy.

Každá pesnička má svoj koniec, rovnako ho mal koncert Karla Gotta. Avšak poslucháči svojim potleskom a ováciami nechceli nechať svojho miláčka odísť, a tak pridával pieseň za piesňou. Úplne na koniec zaspieval slovenskú ľudovku „Ešte si ja pohár vínka vypijem“.

Pred tým ako čierna limuzína odviezla nášho hosťa, fanúškovia, ktorí sa nevzdávali nádeje, sa dočkali. Karel, napriek svojej únave, ešte dlho rozdával so svojim typickým úsmevom autogramy.

Ďakujeme Karlovi Gottovi a Felixovi Slováčkovi. Bol to veľký umelecký zážitok na pobreží Pacifiku.

Alena Roľníková

I.3: Of Books and Covers (Marcella Krupa)

“I expect to pass through life but once. If therefore, there be any kindness I can show, or any good thing I can do to any fellow being, let me do it now, and not defer or neglect it, as I shall not pass this way again.”

William Penn

It was the end of May in 2001 after a seemingly endless winter when my husband Mike, my eighty-three-year-old father and I set out on a fishing holiday. It was not only the prospect of good fishing that lured us to the Great Outdoors at Pine Lodge on Nimpo Lake but the need of for tranquility and rest in beautiful, unspoiled surroundings. Our destination lay between Williams Lake and Bella Coola in central B.C., heart of the Chilcotin country.

Though our trip to Nimpo had become an annual event, my two men were eager as boys on their first fishing trip. Fishing, for me, is only a sometime thing. My great pleasure comes from sitting at the lakeshore with coffee and a good book, watching the loons, herons and a great variety of wildlife. Having a break from my busy office schedule also adds considerably to the pleasure.

We left Vancouver on a fine Saturday morning, stopping in Williams Lake for lunch and some last-minute shopping. Our Ford Aerostar was packed to the roof with food and fishing gear.

We had driven perhaps five kilometers beyond Williams Lake when trouble started. Steam was emanating from under the hood accompanied by a loud hissing sound. Mike pulled on to the shoulder. When he raised the hood we saw greenish cooling fluid dripping from the engine.

There was only one option – to locate a tow truck and have it towed in for repairs. We had seen a well-known auto supply store and repair shop in Williams Lake, so I went to the opposite side of the road hoping to hitch a ride into town. Luckily, a nice young lady soon stopped and gave me a lift to a pay phone where I was able summon a tow truck. The same young lady was even kind enough to drive me back to our disabled vehicle.

I found Mike looking helplessly under the hood with father worried that our fishing trip would be cancelled. To allay my nervousness, I started walking up and down the road to kill the half hour in which the tow truck operator promised to arrive. I found myself on a hill out of sight of our van and my family when from the west I could see a vehicle approaching. It turned out to be a rusty old van and I was quite surprised when it stopped. Two young men in their early twenties stepped out. This was in a desolate area and their appearance gave me some cause for alarm as they walked across the road towards me. They wore old T-shirts, ripped jeans, long unkempt hair and had obviously not shaved for days. I was scared and my heart was pounding. My first impulse was to run from these frightening characters.

But another part of my brain told me not to panic. They approached me, asking if we were having car trouble. I told them of our predicament as best I could and that a tow truck was on its way. As we talked we started walking down the hill to our vehicle. The bigger man said his name was John and his companion introduced himself as Tom. I slowly lost my fear of them, realizing that these two young men were friendly, polite and seemed very knowledgeable about car repairs.

After further introduction to the menfolk, we learned they were working at a Nimpo Lake logging camp and regularly had to do a lot of work on their van in order to keep it running. Peering under the hood of our still-steaming vehicle, they quickly diagnosed the problem.

“Aha!” John exclaimed. “Your heating cord has given up the ghost. If they have the part at the garage, it shouldn’t take them too long to set things right.”

Mike looked at me and shrugged. Until that moment, we had both thought a ‘heating cord’ was something one plugged in to the block heater, not something that could immobilize an engine. Live and learn.

In a short while the tow truck arrived. Since the operator could only accommodate two passengers in his cab, I volunteered to ride into town with our new-found acquaintances. We followed the tow truck to the service centre parking lot where we hoped to have the necessary repairs made. For some reason the two young loggers with the battered van chose to make sure we would get assistance. The garage manager was anything but helpful, saying they were very busy and that we should come back on Monday.

I tried to explain to him that we were on our way to Nimpo Lake and that my aged father was with us and that he had difficulty walking. The manager’s reply: “Didn’t you hear me say that we were busy?” He thereupon turned away to another customer.

At this point John and Tom took over. They asked the manager if they could at least buy the necessary parts. Fortunately, the parts were available and those two “creepy guys’ of whom I had been so afraid started effecting the necessary repairs right there in the shop parking lot. Their old van held all the tools they needed. While Tom did the actual work, John, his partner acted as helper, passing the tools as required. To watch them, one would think they had done nothing else in their lives but change heating cords on Aerostars.

In less than an hour the work was completed and it was only at our insistence that they accepted a small honorarium for their efforts. Soon we were on the road again with myself taking over the driving as the men enjoyed a well-deserved siesta.

In the lonely 200 kilometer stretch from Williams Lake to Nimpo, we did not meet a single other vehicle. A thought kept running through my mind. It’s a miracle! I thought. A miracle! What would we have done had our breakdown occurred after we had passed Tom and John, those two Good Samaritans, on the road? I also felt a twinge of guilt for pre-judging them based on their appearance and my initial fear. How lucky we were to have those two rough-hewn but kindly young men stop to help us.

I also thought of the old proverb: “Never judge a book by its cover.”

I.3: Predstavujeme vám - Mám rozprávkový dom (Paul F. Antonoič)

Karel Gott’s visit to Canada this May was his first in over 40 years. The last time he performed here was at the 1967 Montreal EXPO World Fair, when he was accompanied by his Apollo Theatre orchestra.

Many years have passed since then and now at the age of 68, he exhibited a remarkable physical and mental condition. Karel endured the rigorous concert and social schedule with resilience and grace. But where his maturity showed the most, was on stage. During the rehearsals, in unfamiliar concert halls, with technicians, musical and sound equipment that were hired locally, achieving the desired sound quality was challenging in several ways. Being a consummate professional and a perfectionist, he naturally showed great concern about giving his audience the very best. In the end, he did just that and more. From the moment he stepped on the stage, he held the audience in the palm of his hand. He demonstrated that through the years of performing he has become a relaxed, great all around entertainer, using the moves, gestures and humour to round out what turned into an unforgettable concert performance. On this tour he was backed by a six piece band, which included his long-time band leader Pavel Vetrovec, as well as the legendary saxophone and clarinet player Felix Slovacek, who received thunderous applause during his three-song solo performance.

Karel, of course, was the the star of the show and his near sell-out audiences in Toronto, Vancouver and Edmonton got what they came to see and hear. Performing in his top vocal form, the great maestro sang a wide range of songs, from his first 1964 number one hit “Oci Ma Snehem Zavate”, through his 1966 Bratislavska Lyra winner “Mam Rozpravkovy Dom”, which the Slovak audience received with a great applause and laughter, as Karel introduced the song in their native language. Many other songs followed as the audience cheered, sang and finally danced. Being aware of the great ethnic diversity of his audience, Karel greeted them in some ten different languages, introduced songs in four languages and sang in seven different languages, the others being English, German, Russian, Italian and Hebrew. He was literally forced off the stage after his sixth encore, by the house lights, which were turned on to signal that the time was up and the concert hall had to be emptied.

Following the Vancouver concert, Karel and the band relaxed in Yaletown’s Plan B Lounge, where he also spent time with several of his fans. Off stage, Karel displayed a great sense of humour and told numerous jokes. During his chance encounter with the Hollywood action movie star Steven Seagal, as he passed through the lobby of Vancouver’s Sutton Place hotel, Karel quipped that the movie star didn’t seem to recognize him.

On the other hand, during one of the city tour’s stops at Stanley Park, he was recognized and approached on two separate occasions by fans; a Czech couple and a woman visiting from Germany, who just could not believe her own eyes. Karel, with his usual accommodating style, engaged her in a few minute conversation in German and several photos followed.

By his own admission, Karel’s visit to Vancouver was inspired by the legendary physical beauty offered by the city and its surroundings and while he arrived in cool, damp weather, the sun showed its own grace by appearing, as if hearing our pleas, on the evening of the concert and allowed the city and its surroundings to show itself and impress in the most spectacular fashion for the next two days. Karel loved Vancouver, as well as Whistler, which he took in on a day trip and enjoyed a bird’s eye view of the area during a sightseeing airplane ride. He said on more than one occasion that he would like to return for an extended visit, so that he can more thoroughly explore the area.

Being an accomplished painter himself, Karel showed particular interest in the work of local native artists. As if by coincidence, during the Gala Reception event, held on Friday night at the Sheraton Waterfront Centre in Vancouver, Karel was presented with a beautiful glass etching of a wolf, created in the native Haida style by an Edmonton born artist David Montpetit.

Karel and the rest of the group commented on several occasions on how well they were received and looked after overall and in every detail. To the last member of the touring group, they were most impressed with the friendliness and hospitality they received at the hands of the organizers, as well as the local folk.

On Saturday afternoon, Karel and the rest of the group boarded the flight that took them to the last stop of the concert tour in Edmonton, where he performed for an enthusiastic audience in Canada’s most modern and acoustically advanced concert hall, the Winspear Centre.

Following the last performance, the group took a three-day tour through the Canadian Rockies, before boarding the return flight home from Calgary.

For many of us, who left our homeland decades ago, this was an unparalleled opportunity to relive and be reminded, if for a few brief hours, of the days of our youth when, like Karel, we were creating our dreams, honing our crafts, not knowing what lay ahead of us, or how much our lives would change between then and now.

For me personally, the encounter with Karel Gott turned out unlike anything I would have ever dreamed of. To have the opportunity to spend several days and form a personal relationship with the icon, years after he became my idol upon hearing his very first hit song, some 45 years ago, was personally rewarding beyond any words that can be spoken, any lines that can be written. It was my utmost pleasure and a matter of personal pride to be a part of the most significant cultural event in Vancouver’s Czecho-Slovak community. I remain forever grateful.

Paul F. Antonic

I.3: Príhovor - Dedičstvo Otcov (Jožo Starosta)

Koľkotrát sme počuli „Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane“? Čo sa nám pri tom vybaví v mysli? Cyrilo-Metodejská tradícia, kresťanstvo, kultúrne dedičstvo, história národa alebo iba nič nehovoriace klišé? Ak to nie je pre nás iba prázdna fráza ako prispievame k tomu, aby sa „Dedičstvo Otcov“ zachovalo pre ďaľšie generácie

„Old Glory“, je ručne šitá zástava s rozmermi 3 x 5 metrov, s ktorou kapitán William Driver dvakrát oboplával zemeguľu. Ušila mu ju jeho matka spolu s priateľkami niekedy okolo r. 1812. Pôvodne mala 24 hviezdičiek a 13 červenobielych priečnych pruhov. Je vzorom všetkých následných modifikácií amerických zástav. V r. 1998 bola reštaurovaná. Bolo treba odstrániť a nahradiť 1.7 milióna ručných “štichov”. Americká vláda podporila reštauráciu sumou 18 miliónov dolárov. Bol to príklad veľkodušnej starostlivosti o národné a kultúrne dedičstvo.

Drienčany sú malá obec ležiaca neďaleko Rimavskej Soboty. V Drienčanoch 24 rokov pôsobil ako evanjelický kňaz Pavol Dobšinský (1828-1885), spisovateľ, národný buditeľ, zberateľ ľudových povestí, zvykov, povier, porekadiel a rozprávok. Plody jeho literárnej a zberateľskej činnosti sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. V Drienčanoch Dobšinský kázal, prihováral sa k ľudu, vlieval mu silu, lásku k rodu, mravnosť a dôveru k večným zákonom. Obec Drienčany, spolu s Maticou Slovenskou vyhlásili celoslovenskú zbierku ma rekonštrukciu fary, ktorá bude tiež sídlom “Múzea slovenských rozprávok“. Projekt rekonštrukcie fary a zriadenia “Múzea slovenských rozprávok” si vyžaduje financie vo výške 2.25 milióna SK.

Skupina nadšencov okolo časopisu Slovo z Britskej Kolumbie a kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminster zbiera historické materialy o živote Slovenských emigrantov v Britskej Kolumbii. Zozbierané materiály plánujú publikovať pri príležitosti 50. výročia založenia farnosti sv. Cyrila a Metoda v r. 2010. Tento projekt si bude vyžadovať veľa úsilia, nadšenia, ale aj finančných prostriedkov.

Akou formou môžeš ty prispieť k zachovaniu „Dedičstva Otcov“? Ak máš záujem o projekt “Múzea slovenských rozprávok”, navštív www.driencany.sk. Ak sa ti pozdáva publikácia historických materiálov o živote Slovenských emigrantov v BC a máš čím prispieť, prispej. Ak sa ti páči náš časopis „Slovo z Britskej Kolumbie“, staň sa jeho pravidelným odoberateľom alebo sponzorom. Navštív www.sk-bc.ca , nájdeš tam podrobnosti.

Podporte tieto alebo im podobné programy a úsilia, ktoré chránia naše národné dedičstvo. Je toho veľa, čo sa môžeme z histórie naučiť, mnoho, čo môžeme zachovať, na čo môžeme byť hrdí, ale tiež čo môžeme, ako súčasná generácia, napraviť.

Jožo Starosta

I.3: Riešenie záhady č.2 (Rozhovor s p. Bertou Palkovou)

“Čo asi fotografia ukazuje?”. To bola záhada z minulého čísla. Z vašich odpovedí vyberáme:

Myslím si, že na výseku z fotogradie je pilčík. Podla preloženia kmena predpokladam, že sa jedna o western red ceder a ako vieme tento druh stromu má kmeň pri zemi velmi široky, ktorý sa však vo výške 2-5 metrov /podľa veľkosti/ zužuje a ďalej pokračuje v rovnomernejšom priemere do výšky bez už spominanych nechcenych prelozeni ake mava na základni kmena. Kvoli lahsej manipulácii a spracovaniu dreva bolo potrebné strom odpilit prave v tejto výške. Aby pilcik mohol pracovat v pozadovanej vyske, potreboval sa tam nejakym sposobom nielen dostat, ale aj pracovat v nej s pílou. Zasekal si preto otvory do kmena, do ktorych vkladal dosky a spirálovite sa dostal až na pozadovanu vysku. Jeho naprotivny spolupilcík sa dostal podobne na rovnaku vysku a spolu mohli zacat pilit. Kedze pila /bruchacka/ sa taha a netlaci, dosku pilcik chtiac-nechtiac stale nohami zatlacal dovnutra kmena a tak sa nemusel bat ze aj s nou spadne dole. Preto si myslim ze spravna odpoved je pilcik piliaci velke stromy ake ja osobne poznam len z fotografii a navstevy parku na Vancouver Island. S pozdravom a prianim vsetkeho dobreho... Jano Muška.

Vďaka pohostinstvu farského spoločenstva sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri mal som možnosť spoznať ako ťažko prví dobyvatelia ťažili stromy. Na obrázku je ťažba stromu. S vďakou spomína a všetkých Vás žehná Stanislav.

Pan Otrošina pracuje na kácení velkého stromu, kdy bylo nutné delat zárezy do kmenu. Marie Kosman

Milá Marie, Janko a Stanislav, napíšte nám vašu poštovú adresu, pošleme vám odmenu za správne odpovede.

Mal som možnosť porozprávať sa s pani Bertou Palkovou o jej otcovi Jozefovi Otrošinovi, ktorý prišiel do Kanady pred 80-timi rokmi. Strávili sme spolu takmer 2 hodiny prezeranim fotografií a spomínaním na jej otca. Tu uvedieme iba niekoľko skutočností z jeho života.

Jozef Otrošina mal “Domovské právo” v Sečovskej Polianke od r. 1902. Na palube lode Antonia, ktorá zakotvila v prístave Halifax 17. marca 1928 bol aj 26 ročný Jozef s 25 dolármi vo vrecku.

Spolu s priateľmi sa rozhodli ísť na západ, do Britskej Kolumbie. Cestovali prevažne nákladnými vlakmi, do ktorých nastupovali poväčšine potme a cestovali tak ďaleko, pokiaľ ich hlad alebo železničiar neprinútil vystúpiť. Voda zohriata v hrdzavej konzerve im veľakrát nahrádzala aj polievku aj čaj.

Cestou pracovali na farmách za jedlo, strechu nad hlavou a 50 centov na mesiac. Keďže ich dopravné prostriedky nemali presne určené príchody ani odchody, cesta do Vancouveru im trvala viac ako rok.

Po príchode na pobrežie Pacifiku začal Jozef pracovať ako drevorubač. Fotografista ho zachytil pri rúbaní mohutného stromu (vľavo). Keď som sa pani Berty pýtal, kto je ten druhý, napravo, odpovedala “Neznam, bul to asi Slovak, šak vypatra ako Slovak…?”

Po niekoľkých rokoch života “kanadského” drevorubača a ťažkej práce na píle ako operátor “green chain” si Jozef zarobil a ušetril dostatok dolárov na kúpenie 5 akrov farmového pozemku pozdĺž novovznikajúcej ulice na Queensboro.

Keď po 2. svetovej vojne v r. 1948 sa prvá osobná loď mala možnosť preplaviť cez atlantický oceán, na jej palube bola aj Jozefova žena, Zuzana so svojou dcérou Hankou. Po ich príchode Jozef, okrem každodennej práce na pile, začal pestovať na pozemku fazuľu na zaváranie (5 akrov = 2 ha) a stavať prvý dom, v ktorom sa onedlho narodila dcéra Bertha.

Napriek tomu, že stovky mechov s fazuľkou na zaváranie sprevádzali Bertino detstvo a mladosť a zelené struky ju prenasledovali aj vo snách, fazuľová polievka nikde nechutí tak dobre ako práve u nich.

Jozef Otrošina okrem toho, že postavil 3 domy na postupne sa zmenšujúcej fazuľovej farme, bol veľmi činný v slovenských spolkoch, a stál pri zrode slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri. Po dnešný deň visí nad oltárom veľký kríž, ktorý pre slovenský kostol kúpili Zuzana a Jozef Otrošina. A keď počas sv. omše zaznejú pri pozdvihovaní zvončeky, to sa pani Berte prihovára nebohý “daddy”, ktorý ich daroval farnosti.

S pani Bertou Palkovou sa zhováral Jožo Starosta.

I.3: Úvodník - Spolupatróni Európy (Mária Eskut)

Evanjeliu svätému som Predslovom:
Ako nám dávno sľubovali proroci,
Prichádza Kristus zhromažďovať národy,
Pretože sieti svetlom svetu celému.

Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť
i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,
bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,
otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní …

Výňatok z Proglasu od sv. Konštantína

Zdedené veci ukrývajú v sebe tajomstvo minulosti. Hovoria o našich predkoch, sú výpoveďou o živote pred nami. Častokrát nesú v sebe cenné bohatstvo.

Aj viera je naším dedičstvom. Dostali sme ju ako nezaslúžený dar a naším poslaním je odovzdať ju budúcim generáciám. Ale vieme, komu vďačíme za toto dedičstvo? Poberme sa spolu do minulosti a pozrime sa ako žili naši predkovia na území Veľkej Moravy niekoľko storočí dozadu…

Je rok 861 a knieža Rastislav posiela do Ríma list s prosbou o vierozvestcov, ktori by prišli na naše územie posilniť ľud vo viere a zbaviť ho pohanských zvykov. Rím však jeho prosbe vyhovieť nemohol a tak sa Rastislav obracia na pomoc do Carihradu a cisár Michal III. jeho žiadosti vyhovie. Vysiela na územie Veľkej Moravy rodných solúnskych bratov Konštantína a Metoda.

Solún bol v tých časoch významným strediskom kultúry a vzdelanosti a práve tu dal Boh život potomkom zámožného Leva a jeho manželky Márie. Mali sedem detí. Najstarší z nich bol práve Metod a najmladší Konštantín. Metod vyštudoval právo a bol správcom byzantskej župy, mladši Konštantín vynikal múdrosťou srdca i umu a jeho láska k múdrosti mu priniesla i ďalšie pomenovanie Konštantín - Filozof. Študoval na cisárskej dvornej škole a jeho spolužiakom bol sám cisár Michal III. Obaja vysoko vzdelaní bratia boli už spolu vyslaní na misiu ku Chazarom, kde sa vďaka ich evanjelizácii obrátilo a vieru prijalo množstvo Chazarov. A práve preto sa cisárovi Michalovi zdali byť vhodnými kandidátmi na novú úlohu medzi Slovienmi. A čas ukázal, že sa nemýlil…

Konštantín a Metod sa na svoju novú úlohu starostlivo pripravovali. Konštantín vedel, že srdcu človeka je možné priblížiť sa blízkou rečou a tak zostavil nové písmo – hlaholiku. Do nej postupne preložil takmer celé sv. Písmo a iné bohoslužobné kinky. Konštantín je známy aj svojím Predslovom /Proglas/ ku sv. Písmu. Keď boli solúnski bratia s prácou hotoví, začiatkom roku 863 prichádzajú na územie Veľkej Moravy. Tu sa im dostane srdečného uvítania. Hneď na to sa obaja bratia púšťajú do svojej apoštolskej práce. Založia školu pre výchovu kňazského dorastu a spolu so svojími pomocníkmi začínajú evanjelizáciu Slovanov. Naučia ich hlavným pravdám viery, ale tiež základom gramotnosti - čítaniu a písaniu. Snažia sa vniesť poriadok aj do bežného života.

Výsledkom nedorozumení, úkladov, intríg a ohováraní však je, že po niekoľkých rokoch sa musia solúnski bratia vybrať na dlhú cestu do Ríma, kde okrem vysvätenia svojich žiakov za kňazov, spolu s prosbou o schválenie staroslovienčiny ako bohoslužobnej reči, musia obhajovať pravovernosť svojho učenia a tiež dôvod používania staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Popri všetkých ťažkostiach pápež Hadrián II. schvaľuje ich učenie i staroslovienčinu ako bohoslužobný jazyk a vysvätí ich žiakov za kňazov.

Medzitým sa však zdravotný stav Konštantína natoľko zhorší, že sám tuší svoj koniec a tak vstupuje v Ríme do kláštora, prijíma rehoľné meno Cyril a po krátkom čase zomiera. Pred smrťou sa lúči so svojím bratom Metodom a prosí ho, aby zotrval v diele, ktoré na Veľkej Morave začali.

Metod sa vracia na Veľkú Moravu už ako arcibiskup, ale neprajníci ho zatknú a väznia v bavorskom vúzení. Až na opakovanú apeláciu pápeža Jána VIII., Metoda prepustia a on sa vracia na Veľkú Moravu, aby pokračoval v započatom diele. Pokračuje aj v ďalších prekladoch kníh. Onedlho však musí opäť do Ríma, aby hájil svoje učenie proti bludárstvu, čo sa mu aj podarí a opäť sa vráti k Slovienom. Keď cíti, že sa blíži jeho koniec, vyberá si nástupcu – Gorazda.

Po Metodovej smrti boli žiaci solúnskych bratov neprajníkmi vyhnaní z územia Veľkej Moravy a rozpŕchli sa po okolitých krajinách, kde rozširovali ďalej učenie svätých bratov. Tak sa semä Kristovej blahozvesti dostalo aj do cudziny a prispelo k vzrastu Ježišových naledovníkov.

Toľko hovoria pramene o diele Veľkých bratov a je úžasné konštatovať, že aj po toľkých storočiach žijú v pamäti Slovanov, ktorí si ich dedičstvo nesú z pokolenia na pokolenie.

Svätý otec Ján X. roku 914 vyhlásil bratov Cyrila a Metoda za svätých. Pápež Ján Pavol II. v roku 1980 povýšil sv. Cyrila a Metoda na spolupatrónov Európy a my nesieme ich dedičstvo aj za more. Aj naša farnosť v New Westminster je zasvätená týmto vierozvestcom a aj my chceme ich dedičstvo dovzdať naším deťom skrz šírenie Božieho slova a života vo viere.

Mária Eškut

II.1: Poézia - Park bench in winter (Marcella Krupa)

Časopis "Canadian Stories" vypisuje konkurzy pre publikovanie krátkych poetických a prozaických príspevkov. V jednom z nich, s témou "Parková lavička v zime", úspešne obstála aj Marcella Krupa. Angličtina je jej tretím jazykom, po češtine a slovenčine.

Two pairs of footprints met in the snow
Seated, looking down at their hands
Counting what they had together
So many things – Spring rain, soft and warm
Evening walks on the river bank
Movies, one lost umbrella, midnight swimming
Laughter, bananas for the zoo monkey
One yellow rose stolen in the park
Long hours of contented silence.

Tell me now, how shall we divide this?
What do I take? What leave for you?
Better to return the rain to Spring,
Our walks to the evening, rose to the park?
Return everything where it once belonged
But where should I return the laughter?
And what to do with the happy hours of silence?

by Marcella Krupa

Attachment	Size
ParkBenchInWinter.jpg	104.8 KB
Stories.50.jpg	745.24 KB

II.1: Príhovor - Žite svoj sen a smútky nezobuďte (Jožo Starosta)

Bol som mladý a zaľúbený. Kúpil som si knihu básní „Víno milencov“. Z básne Háfizova Múdrosť, ktorú Perzský básnik napísal pred viac ako 6 storočiami, mi utkveli v pamäti verše:

Žite svoj sen a smútky nezobuďte
odhoďte okovy a šťastní buďte
vrkočom dievčiným prikutí ku jej vôňam.

Medzičasom som zostarol. Stále som zaľúbený. Koncetpy ako vrkoč, dievčina a vôňa dostali širší zmysel. Stali sa z nich láska, pravda a život. Prvé dva verše však rezonujú bezo zmeny. Sen sa spája so šťastím a smútok s okovami. Obdivujem a fandím ľuďom, ktorí žijú svoje sny.

Prednedávnom som stretol mladý manželský pár z Iránu, Nasima a jeho ženu Jafar, ktorí cestujú okolo sveta na bicykloch, sadia stromy priateľstva a rozdelia sa s ľuďmi, ktorých stretnú, s Háfizovou múdrosťou – „Zasaď strom priateľstva, prinesie ovocie šťastia“. Nasim Yousefi ručne namaľoval Hafizovov odkaz v rodnom jazyku.

Jafar a Nasim, na ceste do Kanady, prešli z Iránu cez Turecko, južnú a západnú Europu, Anglicko, ponad oceán na východ Kanady, cez USA do Vancouveru. Zasadili Strom Priateľstva aj v našom mestečku, v Coquitlame. V dnešných dňoch sú v Číne. Odtiaľ je to už len „na skok“ domov do Iránu. Sú poslami dobrej vôle, priateľstva a porozumenia. Dnešný svet potrebuje takýchto poslov. O ich skúsenostiach zo stretnutí s ľuďmi, sa môžete dozvedieť viac na www.rmc4peace.com.

Iná dvojica, ktorá ma inšpirovala svojími snami a ich uskutočňovaním, je Cande a Herman Zapp. Vyrastali spolu v malej osade, v Argentíne, medzi bratrancami a sesternicami a poníkmi. Keď mali 8 a 10 rokov, zaľúbili sa jeden do druhého. Táto ich rozprávková láska rokmi iba rástla. Prežívali spolu každú voľnú chvíľu.

A snívali. Snívali o tom, ako raz pôjdu spolu na aute z južného cípu Argentíny až na Aljašku. Ich detská láska sa po 16 rokoch zmenila na maželstvo. Po 6 rokoch manželstva začali pomýšľať na deti. Ich detský sen však bol silnejší ako rodičovská túžba. Rozhodli sa najskôr ísť na Aljašku, autom, a až potom mať deti. Z Buenos Aires vyrazili 25. Januára 2000.

V apríli 2008, vo vestibule veľkého obchodného strediska v Coquitlame upútalo moju pozornosť staré auto, Graham-Paige, ročník 1928, okolo ktorého sa tmolili dve deti a ich rodičia, obklopení mnohými návštevníkmi nákupneho strediska. Všetci alebo obdivovali staré pojazdné auto s nápisom „Cestujeme z Argentíny na Aljašku“ alebo so záujmom načúvali, čo rozprávala Candelaria a Herman.

Áno, bol to manželský pár z Argentíny, ktorý bol už ôsmy rok na cestách. Absolvovali cestu na Aljašku a späť do Argentíny. Teraz boli opäť na cestách. Tentoraz na ceste do Ázie. Počas 8 rokov potuliek krížom-krážom tromi Amerikami sa im narodili 3 deti, pre ktoré staré auto Graham-Paige, ročník 1928 bol útulným domovom. Cande a Herman, spolu so svojími deťmi, intenzívne žijú svoj sen. Ich kniha „Spark Your Dream“ a webové stránky www.sparkyourdream.net sú zdrojom inšpirácie.

Pred rokom a pol, v kruhu priateľov, som prvýkrát vyslovil nahlas svoj sen, začať publikovať časopis o Slovákoch v Britskej Kolumbii pre Slovákov v Britskej Kolumbii, trošku o histórii, trošku o súčasnom živote. Podpora priateľov, ich povzbudenie a prísľub aktívnej pomoci začali tento sen premieňať na skutočnosť.

Vďaka patrí všetkým vám, autorom, redakčnej rade, sponzorom, predplatiteľom a tiež nášmu grafikovi, ktorý naše amatérske príspevky grafickou úpravou pozdvihol na profesionálnu úroveň. Vašou zásluhou máme za sebou úspešný 1. ročník so 4 číslami. Vďaka vám všetkým za váše zaujímavé príspevky, za váš čas, úsilie, ochotu, dobrú radu, povzbudenie, ale aj za finančnú pomoc, bez ktorej by sme si nemohli dovoliť vydávať a distribuovať Slovo z Britskej Kolumbie vo farebnej, profesionálne tlačenej podobe.

Vďaka aj vám, našim čitateľom, za váš záujem, za vašu podporu, ohlasy, kritiku, za to, že šírite dobré slovo o našom časopise.

Prajem vám všetkým pokojné a radostné Vianočné Sviatky. Do Nového Roku vám prajem, aby ste neprestali snívať, aby ste začali svoje sny uskutočňovať. Aby ste mali pozorné oko, ucho, srdce, aby ste chápali aké sú sny vašich detí, vašich partnerov, vášho okolia a aby ste im pomohli tieto sny aj uskutočniť.

Jožo Starosta

Attachment	Size
hafiz.jpg	87.63 KB
DSCN5068.3.jpg	970.08 KB
NasimJafraUsa.80.jpg	1.41 MB
NasimJafarOttawa.jpg	175.75 KB
scan0002.jpg	332.44 KB
JozefRozalia.jpg	125.52 KB
sepia.jpg	46.54 KB
IM015972.JPG	486.96 KB
IM015974.JPG	572 KB

II.1: Záhada č. 5 - poznáte ich?

Poznáte ich? Pomôcka - niektorí stále žijú medzi mami.

3 riešiteľov s najlepšími a najúplnejšími odpoveďami odmeníme. Zašleme im kompletný 1.ročník (4 čísla) časopisu Slovo z Britskej Kolumbie.

Vaše odpovede nám pošlite ako odkaz cez túto webovú stránku.
Alebo vašu odpoveď pošlite na jozo.starosta@sk-bc.ca.

js

Attachment	Size
hokejisti.jpg	347.05 KB

II.1: Úvodník - Príbeh zrodenia (Mária Eskut)

Som jedným z vás a chcel by som vám rozpovedať môj príbeh zrodenia.

Mal som asi štyri týždne, keď sa moja mamička dozvedela, že som. Bol som očakávaný, pretože som bol plodom lásky mojich rodičov. Dni postupne ubiehali a ja som sa pekne zabýval pod srdcom mojej mamičky a môj príbytok sa mi páčil. Avšak moja pohoda netrvala dlho. Keď som bol v jedenástom týždni, mamička začala mať zdravotné problémy. Navštívila lekára a jeho diagnóza znela – spontánny potrat. Aj doktorka gynekologička potvrdila, že ma moja mamička stráca. Zabudli si to však prekontrolovať tým moderným prístrojom, áno, ultrazvuk sa volá. Miesto toho nasadili mamičke lieky, aby nedošlo ku komplikáciám po potrate...

Videl som, ako sa mamička trápi a z jej očí padajú slzy.
Videl som ocka, ktorý sa snažil vziať tú ťarchu kríža na seba.

A aj ja som trpel. Podané lieky vyvolávali prudke sťahy... Zdalo sa, že je po všetkom. Na druhý deň musela mamička opäť k lekárovi, ktorý sa chcel presvedčiť, či je maternica „čistá.“ Nedá sa slovami vyjadriť úžas nad tým, keď ultrazvuk ukázal, že moje srdiečko bije a moji rodičia sa dozvedeli, že ja žijem! A nastúpili otázky: „ Ako je to možné?“ Ako je možné, že som to všetko zvládol a aj keď sa lekári mýlili, ba dokonca som musel zvládnuť aj účinky liekov a predsa žijem?! Je len jedna odpoveď: „ Boh ma tu chcel mať a má so mnou svoj plán.“

Ťažko vám opíšem akú radosť mali rodičia, že som. Ale pribudli aj nové obavy, či budem zdravý, lebo následky liekov sa mohli prejaviť svalovým poškodením. Ba dokonca lekári navrhli zvážiť chcený potrat. Ale ja som chcel žiť! Do poslednej chvíle pôrodu rodičia s istotou nevedeli, či budem v poriadku. Ale chceli ma a ja som prišiel na svet zdravý. Ďakujem Bohu a rodičom, že ma dokázali prijať takého, aký som prv, než mali poznanie, že budem zdravý.

Ešte som malý, nerozumiem mnohému, ale prihováram sa vám všetkým, budúcim mamám a otcom. Nechajte nás žiť! Aj keď sme ešte vo vašom lone, aj keď možno nebude všetko v poriadku, neosobujte si nárok vziať nám život, ktorý nám dal Boh! On nás tu chcel mať takých, akí sme. Či sme zdraví a či chorí, máme tu svoje jedinečné poslanie.

V tých dňoch, keď sa naše oči budú skláňať nad betlehemskými jasľami, keď budú vítať to malé nemluvňa, ktoré prinieslo spásu svetu, pokľaknime na kolená a v duchu prosme novonarodeného Kráľa, aby daroval pokoj ľudským srdciam. Nech neprevláda matéria a pohodlie nad prijatím nového života. Nech s plačom každého novonarodeného dieťaťa zavládnu v srdciach Vianoce, ktoré nám prinášajú posolstvo o najväčšom dare, dare života. Života z lásky.

Maria Eskut

II.3: 1 000 000 rokov alebo okrúhle výročia

Keď som bol malý pionier, tak sa mi zdalo, že život v socialistickej vlasti je iba samá oslava. Každý rok bolo nejaké okrúhle výročie. Roky končiace na 0 a 5 boli určené na oslavu okrúhleho výročia víťazstva na fašizmom. V rokoch končiacich na 1 alebo 6 si pracujúci ľud pripomínal okrúhle výročie založenia KSČ. Roky 2 a 7 sa otriasali oslavami výstrelov z Auróry. Okrúhlym výročiam vzniku Československej Republiky a Dňa znárodnenia boli venované roky 3 a 8. Slovenské národné povstanie malo zase rezervované roky 4 a 9.

A tak to šlo dokola. Robotnícka trieda, drobní roľníci a pracujúca inteligencia s úsmevom kráčali od okrúhleho výročia k okrúhlemu výročiu na ceste budovania socializmu a komunizmu. Iba kulaci a prisluhovači západu škrípali zubami (:-).

Keď som skončil elektrofakultu, automatizácia, regulácia, optimalizácia a samočinné počítače sa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Začal som rozmýšľať v dvojkovej sústave. Všetko okolo seba som videl očami jednotiek a núl. „Okrúhlymi číslami“ v dvojkovej sústave sa pre mňa stali čísla 1, 10, 100, 1000, 10000 – čo by normálny človek zapísal ako 1, 2, 4, 8, 16.

Keď sa nám narodila prvá dcéra a dovŕšila prvý rok svojho života, rozhodol som sa optimalizovať počet sviečok, ktoré bude treba na jej narodeninové torty v nasledujúcich 15 rokoch. A tak som bol pyšný na tortu so 4 sviečkami, pod ktorými boli čísla 1, 2, 4 a 8, pričom horela iba sviečka s číslom 1. Našej dcérke sa to páčilo, naši hostia však potajomky krútili hlavami a rozmýšľali, za koho sa to tá moja žena vydala.

Tento rok, spolu s mojimi roztratenými spolužiakmi z katedry samočinných počítačov, oslavujeme naše, v dvojkovej sústave posledné, okrúhle, životné jubileum, 1 000 000 rokov (64). Čas plynie. Mnohé výročia z pionierskych čias zapadli prachom. Súčasná mladá generácia si vytvára svoje vlastné okrúhle výročia.

Sú však udalosti, ktoré nestrácajú na význame a ich výročia si zasluhujú našu vďačnú spomienku aj po 1146 rokoch, bez ohľadu na to, či sú „okrúhle“ a či nie. Áno, vďačne si spomíname na príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda na naše územie. Ďakujeme im za vieru, za písmo, za preklad biblie, za kultúru, za poznanie, ktoré priniesli našim predkom a ktorými ovplyvnili ich život, život okolitých slovanských národov, ale aj chod celoeurópskych dejín. Vďaka.

Jožo Starosta

Attachment	Size
1.maj_.jpg	56.33 KB
IMG_1286.JPG	959.67 KB
Saska.1.rok_.png	273.27 KB

II.3: 8. svetová konferencia pre šport a životné prostredie

Každé dva roky medzinárodný olympický výbor v spolupráci s OSN pre životné prostredie organizuje svetovú konferenciu o športe a životnom prostredí v meste, kde sa uskutočnia budúce olympické hry. Tohtoročná konferencia sa uskutočnila v dňoch 29-31. 3. 2009 vo Vancouveri.

Delegáciu Slovenska viedol podpredseda vlády SR a minister školstva SR Ján Mikolaj v doprovode prezidenta slovenského olympického výboru Františka Chmelára a honorárneho konzula SR v Britskej Kolumbii, Stanislava Lišiaka. Počas tejto konferencie sa delegácia stretla s premiérom provincie Britská Kolumbia, s pánom Gordonom Campbelom. Návšteva vedená podpredsedom vlády SR je najvyššou návštevou vládneho činiteľa SR v Britskej Kolumbii. V priateľskom rozhovore sa premiér Gordon Campbell zaujímal o delegáciu SR na ZOH a taktiež bol pozvaný do Slovenského Domu, kde sa bude naša krajina prezentovať počas ZOH v roku 2010.

Stanislav Lišiak

na fotografii sprava: Gordon Campbel, Ján Mikolaj, František Chmelár, Stanislav Lišiak

Attachment	Size
Gordon.jpg	93.65 KB

II.3: Bostonský maratón so slovenskou účasťou

Agnes Benna pochádza zo severného Slovenska. Prišla do Kanady pred vyše 40 rokmi. Je aktívnou členkou farského spoločenstva pri kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Bola členkou speváckeho zboru, pomáha pri rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach, je jednou z hlavných organizátorok každoročného predvianočného predaja ručných prác a domáceho pečiva (známenho pod menom „Craft and Bake Sale”). Je tiež známa svojimi častými turistickými výletmi do prírody, entuziazmom a otvorenosťou pre všetko nové. Napriek tomu, že už prekročila 60-ku, pri výstupe na Grouse Mountain jej kondíciu závidia mnohí vekovo mladší.

Že však behá maratón? To som sa dozvedel iba nedávno. Poprosil som ju, či by sa s čitateľmi Slova nepodelila o svoje bežecké zážitky. Súhlasila a so svojím typickým úsmevom ma pozvala k nim, domov, kde spolu so svojim mužom Victorom pripravili stôl plný trofejí, ktoré Agnes vyhrala v rôznych bežeckých pretekoch.

“Tak toto je medajla za účasť v Bostonu”, začne svoju prezentáciu s najcennejšou trofejou, ktorú získala minulý rok v najstaršom a najznámejšom maratónskom behu v Bostone, USA, v ktorom sa stretajú bežci z celého sveta každoročne už od r. 1887.
“V akej vekovej kategórii si bežala?”
“61-65. Bostonský maratón je známy tým, že sa naň musíš kvalifikovať, to znamená, že musíš už predtým bežať maratón a dosiahnuť určitý čas. Pre moju vekovú kategóriu to bolo 4 hodiny 30 minút. Prebehla som Vancouverský maratón za 4:23 a v Kelowna za 4:20, tak som sa kvalifikovala.”
„A ako si skončila v Bostone 2008?“
„V mojej kategórii bolo 159 žien, skončila som 19-ta“, ukazuje na svoje meno na 19. priečke v oficiálnej publikácii z bostonského maratónu, kde publikujú prvých 25 bežcov z každej kategórie. “Z kanaďaniek som skončila štvrtá. “ “Bežali tam aj nejakí Slováci alebo Slovenky?”
“Neviem, možno som bola jedinou Slovenkou, hoci som bežala ako Kanaďanka”.

“Toto je zase medajla z vancouverského Sun Run, 10 km. Medajlu dostaneš iba keď vyhráš alebo prídeš na druhom, či treťom mieste. Táto medajla vyzerá strieborná, tak som asi skončila na druhom mieste. Bolo to v r. 2006 a pretekalo tam 619 žien.”

“Agnes, ty si bola niekedy profesionálna bežkyňa?”
“Nie ja som nikdy nebehala. Iba čo sme chodili hiking (horská turistika).
“Kedy si začala behať?”
“Keď som mala 60 rokov.”
“Naozaj?”
“Áno, nikdy predtým som nebehala. Zaplatila som členstvo v Running Room, kde chodím takmer 3 roky.”
“Ako často chodíš do Runnig Room?”
“3x do týždňa.”
“Koľko kilometrov nabeháte za týždeň?”
“V utorok a stredu sú krátke behy, 6 km a 10 km a nedele začíname s 10 km a zvyšujeme až do 32 km. Každý týždeň pridávame 3 km, 10, 13, 16, až do 32.”
“A to beháte celý rok?”
“Áno skoro celý rok, každý týždeň.”

“Agnes, obyčajne sa takéto otázky ženám nekladú, ale ja sa to dovolím opýtať, koľko máš rokov?”
“63.”
“A iba 3 roky beháš?”
“Áno.”
„Na koľkych maratónoch si sa doposiaľ zúčastnila?“
„Bežala som 4 maratóny, Vancouver, Victoria, Kelowna a Boston, 21 polmaratónov a viaceré iné preteky, Sun Run, Grouse Grind Race a tiež iné kratšie behy, na 5, 10, 15 km, organizované rôznymi dobročinnými organizáciami, kde všetky registračné poplatky idú napríklad pre diabetikov, telesne postinutých alebo pre výzkum rakoviny prsníkov. Tam sa môže zúčasniť každý. „

Po chvíľke zamyslenia Agnes pokračovala. „Minulý rok, 2 týždne po Bostonskom maratóne som bežala vancouverský polmaratón a skončila som prvá vo svojej vekovej kategorii. Tento rok tiež trénujem na Boston a tiež sa pokúsim bežať vancouverský polmaratón.“

Victor, Agnesin manžel, ktorý je pôvodom tiež Slovák, sa zapojil do nášho rozhovoru. „Niektorí ľudia sú bežeckí fanatici. Nechcem povedať že Agnes je fanatik, ale behá veľmi rada. No sú ľudia, ktorí bežia a bežia, 167 km, nie 20 dnes a 20 zajtra, ale 167 km v jednom kuse. Viete si to predstaviť?“

„Áno, ja behám veľmi rada. Si vonku, obdivuješ prírodu a môžeš to robiť kedykoľvek a sám. A čo k tomu potrebuješ? Nič, akurát dobrú športovú obuv.“
„Chodíš si niekedy do telocvične pobehať na tých mašinách s bežiacimi pásmi?“
„Nie, nikdy. To je boring (nudné). Načo byť zavretá vnútri, keď môžeš behať vonku, na čerstvom vzduchu? Vlastne, raz som musela chodiť na bežiace pasy, bola som na dovolenke, na lodi, na rieke Amazon a pripravovala som sa na vancouverský maratón. Vtedy som chodila behať do telocvične na lodi. Ale inak chodím behať iba von.“

„Kedy si prišla do Kanady?
„1968.“
„Ako si športovala na Slovensku?“
„Nič moc, turistika a bicyklovanie a trochu lyžovanie.“
„Zjazdovanie?“
„Nie, trochu na bežkách.“
„Chodíš na Slovensko?“
„Kedy som bola naposledy? Pred 2 rokmi? Pred 3?“
„Tam sú tiež maratóny. Napríklad košický Medzinárodný Maratón Mieru, v októbri. Je to známy maratón, s dlhou históriou. Pamätám sa naň ako malý chlapec. Mala by si tam ísť bežať ako Slovenka reprezentujúca Kanadu.“
„Problém je v tom, že by som chcela bežať New York, v novembri. A bežať dva maratóny v takom krátkom období sa nedá.“

„Aké sú tvoje najbližšie plány?“
„V apríli pôjdem na maratón v Bostone. O 2 týždne potom, začiatkom mája, je Vancouver, tam chcem bežať polmaratón. Potom je beh, ktorý poriada Bank of Scotia, potom Abbotsford.“

„Máš nejaké zábavné historky z maratónov alebo polmaratónov?“
„Veľa zábavy počas behov na dlhšie trate je okolo bežných ľudských potrieb, ktorým treba vyhovieť. O mne je napríklad známe, že behom dlhšieho behu musím ísť na záchod, ktorý býva niekedy trošku bokom od trate. Moji lokálni spolubežci, ktorí ma už dobre poznajú, upozorňujú nováčikov, aby si dali na mňa pozor a aby nebežali slepo za mnou lebo môžu skončiť s prekvapením na záchode, ako sa to niektorým stalo počas behu vo Viktórii.“

„Máš svojho osobného trénera?“
„Keď sa Victora opýtam na jeho názor ochotne mi poradí, ale pri behaní používam svoje špeciálne hodinky s GPS, ktoré si naprogramujem a ony ma usmerňujú. Zapískajú, keď bežím príliš rýchlo, zapískajú, keď bežím príliš pomaly. Dokonca mi povedia aj to, koľko kalórií spálim. Je to môj osobný strážca-poradca-tréner.

„Ako sa dívaš na Agnesino behanie ty, Victor?“
„Od začiatku som ju podporoval, no teraz nad tým akosi strácam kontrolu“, žartuje Victor. „Už je ťažké Agnes zastaviť. Chce byť najlepšia vo svojej kategórii vo Vancouveri, potom na západnom atlantickom pobreží, potom v Severnej Amerike, a potom... neviem, aký bude jej cieľ“, dodáva s úsmevom, „možno Miss Universe Marathon.“

„Agnes, mala by si ísť na nejaký pretek na Slovensko“, dodávam na záver.
Agnes sa zamyslela. „Spočiatku mi to ani neprišlo na um, ale teraz, po troch rokoch úspešného pretekania v maratónoch a polmaratónoch, možno začnem o tom seriózne uvažovať.“

S Agnes Benna sa zhováral Jožo Starosta.

Poznámka:
Agnes, tak ako plánovala, zúčastnila sa bostonského maratónu 2009 a dva týždne potom opäť vyhrala vancouverský polmaratón vo svojej kategórii časom 1:54:51.

Attachment	Size
IM016815.JPG	557.68 KB
IM016817.JPG	475.25 KB
IM016818.JPG	582.67 KB
IM016819.JPG	519.25 KB
IM016825.JPG	522.09 KB
IM016829.JPG	532.22 KB
IM016830.JPG	592.62 KB
scan0005.jpg	277.87 KB
scan0007.jpg	882.5 KB
scan0013.jpg	305 KB
scan0015.s.jpg	510.27 KB
scan0020.s.jpg	707.84 KB
xscan0011.jpg	823.12 KB
xscan0012.jpg	296.93 KB
scan0002.agnes_.jpg	308.22 KB

II.3: Dar Viery (Henrieta Vyzinkar)

Hrejivé lúče slnka
hladia ma po tvári
ako Božia milosť,
ktorá neunaví.

Leto osvecuje lúč viery
lebo tam
kde je tvoj poklad,
tam je aj tvoje srdce.

Naveky vďační vierozvestcom
za tú milosť z neba,
ktorá dovolila vstúpiť do sŕdc
nášho slovenského chleba.

Henrieta Vyzinkar

II.3: História Slovákov v BC

Na portáli slovenských komunít v BC, www.sk-bc.ca sme vytvorili novú záujmovú skupinu pod názvom "Klub záujemcov o históriu Slovákov v Britskej Kolumbii v Kanade".

Členom klubu sa môže stať každý zaregistrovaný návštevník portálu, ktorý má záujem o históriu Slovákov v BC.

Hlavným cieľom klubu je zozbierať a klasifikovať rôzne historické materiály, ktoré dokumentujú život Slovákov v BC v uplynulých desaťročiach. Príkladom môžu byť fotografie, podľa možnosti s menami osôb a obdobím kedy bola fotografia vznikla, komu patrí, atď.

Najnovším prírastkom do zbierky je fotografia slovenských farníkov na predchádzajúcej stránke a tiež fotografie uverejnené na portáli.

Pomôžte aj vy zachovať naše slovenské dedičstvo v BC.

js

Attachment	Size
Klub.Historie.png	992.44 KB

II.3: Hľadáme majiteľa ŠPZ BN-018AG

ŠPZ z Bánoviec nad Bebravou sa ocitla na západe Kanady na parkovisku pred obchodným strediskom „Coquitlam Centre“. Radi by sme vypátrali celú postupnosť udalostí, ktoré predchádzali uverejneniu tejto fotografie v časopise „Slovo z Britskej Kolumbie“.

Niekde na počiatku bol majiteľ ešpézetky z okolia Bánoviec. Pomôžte nám ho nájsť. Súčasne Vás pozývame do spolupráce na tvorbe článku do septembrového čísla nášho časopisu na tému „Náhoda?“. Napíšte nám možnú postupnosť príčin a následkov, ktoré preniesli BN-018AG z Bánoviec do Coquitlamu.

Vašu verziu udalostí nám pošlite na emailovu adresu slovo@sk-bc.ca alebo prostredníctvom našej webowej stránky http://www.sk-bc.ca/contact

js

II.3: Kríza? Aká kríza?

Ekonomická kríza – Pohľad laika

Posledné týždne či mesiace sa zovšadiaľ ozýva “ekonomická kríza.” Americké automobilky sú na pokraji bankrotu, mnohí stratili prácu alebo pracujú na znížený úväzok, niektorí sú nútení predať svoju strechu nad hlavou – svoj dom, aby mohli zaplatiť dlhy. Na druhej strane si však niektorí CEOs vedia vyplatiť extra miliónove bónusy za privedenie organizácie do bankrotu a nehanbia si žiadať peniaze od vlády – napr. americká vláda poskytla $85 milliárd ako ‘núdzovú pomoc’ poisťovni AIG, pričom kľúčoví hráči tejto poisťovne si dokázali vyplatiť $165 miliónov na odmenách.

V Kanade letecká spoločnosť Air Canada mala v roku 2008 čistú stratu $827,6 milionóv, na druhej strane WestJet Airlines, druhý kanadský letecký prepravca, mal minulý rok zisk $178,1 miliónov pri rovnakých ekonomických podmienkach. A tak sa pýtam, je to o ‘ekonomickej kríze’ alebo o ‘(ne)ekonomickom podnikaní’? Je to o presýtení automobilového trhu alebo o nenásytnosti automobiliek? Ak jedna spoločnosť dokáže vykázať stomiliónový zisk a druhá spoločnosť takmer miliardovú stratu v rovnakých podmienkach, potom je to, podľa môjho názoru, o niečom inom - o zodpovednosti podnikateľov.

Smutné však na tom je, že na nezodpovedných podnikateľov (CEOs) doplácajú tí, ktorí si to najmenej zaslúžia – zamestnanci a ich rodiny, spoločnosť a v konečnom dôsledku i štát. Nerozumné hospodárenie jednotlicov a záujmových skupín dokázalo priviesť svet do takej krízy, aká bola v minulosti spôsobená len svetovými vojnami.

WestJet Airlines má veľmi dobrý slogan: “Because Owners Care - pretože majitelia sa starajú.” Nech je nám tento slogan príkladom starať sa pozitívne jeden o druhého, vytvoriť si zodpovednosť, dodržať záväzky, obohatiť život druhých či už nejakou službou alebo pekným slovom, ako je i napríklad Slovo z Britskej Kolumbie.

Snáď táto kríza pomôže odstrániť všetky neefektívne organizácie, ktoré spôsobili jej vznik.

Mária Matovčíková

Kvíz o hospodárskej kríze

Prelom hospodárskej krizy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme zvyknutí hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej dobe je mnoho ľudí, ktorí se domnievajú, že hospodársky úpadok sa dá vyriešiť peniazmi.

Hrozím se dôsledkov tohoto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadnych geniálných obratov a kombinácií. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku.

Nepodporovať bankrotárov, nežiť na dlh, nevyhadzovať hodnoty pre nič za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás vždy pozdvihlo z biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrenie výnosnejšími, žiadanejšími a čestnejšími než leňošenie a utrácanie.

Máte pravdu, je treba prekonať krízu dôvery. Avšak ona sa nedá prekonať technickými zásahmi, ani finančnými, ani úverovými. Dôvera je vec osobná a dôvera sa dá obnoviť iba mravným hľadiskom a osobným príkladom.

---

Kto toto povedal a kedy? Skúste uhádnuť.
• Barack Obama v novembri 2008, pred tým, než nastúpil do úradu Prezidenta USA
• Martin Luther King pri prejave za práva černochov v New Orleans r. 1966
• Tomáš Baťa počas hospodárskej krízy v 30-tych rokoch minulého storočia
• Úvodník vo Vancouverských novinách “The Provice” 2. júna 1959
• Prevzaté z webovej stránky Internetového časopisu pre novú evenjelizáciu (http://www.communio.sk/)

Dajte svoj hlas autorovi na http://www.sk-bc.ca/node/336

II.3: Letná búrka (Bystrík Brázda)

Paľko vyšiel po prstoch von. Dvere sa za ním nehlučne zavreli. Nebol si istý, čo ho viacej domŕzalo, dedkov ašpiračný tenor alebo jeho stará fajka, ktorá smrdela od lacného tabaku z vojny. Paľko s kuriozitou v očiach pozoroval rieku, ktorá sa lenivo hadila za susedovými humnami. Rozhodol sa vyšplhať na povalu. Tam sa vždy cítil bezpečne, zvlášť keď bol sám. Paľko bol zhypnotizovaný približujúcou sa búrkou.
"Paľko, kde sa motáš?" - mamin hlas bol jemný ako babkine antické velvetové kreslá. "Prvá várka parených buchiet je hotová."
"A sú už posypané zomletými vlašskými orechami?" - zakričal Paľko na plné pľúca. Mama neodpovedala. Nespútané prírodné živly nemohli konkurovať s dunením Paľkovho žalúdka.
"Hm, búrka počká" - zamrmlal si a zošmykol sa po rebríku s agilitou kapucínskej opice. Pri podstienke poškrabkal kocúra Miška, ktorý sa ležérne opieral o stenu. Kocúr sa naježil polichotený chlapcovou prítulnosťou. Paľko vstúpil do kuchyne a zamieril k najväčšiemu hrncu. Zobral si tri buchty a takticky ustúpil do rohu. Sliepka Totka s materinskou odvahou pritúlila kurence pod svoje krídla.
"Pod Jeho krídlami budeš vždy chránený", zašomral dedko ospalým hlasom.
"Mama, dostanem repete?" - Paľko sa okúňavo opýtal.
"Pravdaže, zajačik", mama odpovedala s ihravými očami.
Dedko sedel zošuchnutý v kresle. Fajka mu nedbanlivo visela z úst. Nikdy mu nevypadla, ani keď si dobre schrupol počas sparných nedeľných popoludní. Blesk ožiaril pitvar surealistickým svetlom. Zošmykol sa po hromozvode ako smrteľne zranený leviatan. Nasledujúca kanonáda načisto prebrala driemajúceho dedka.
"Čo do horúcich..." nedokončil svoju superlatívu. Zakašľal. Fajka tentoraz tupo spadla na tvrdú dlážku.
"Havran", babka mu ostro dohovárala, "zabudol si vypnúť svetlo".
"Prepáč", povedal zmiernene a otočil vypínačom na starej nočnej lampe. Nevie prečo práve teraz si živo spomenul na vojaka Karola, ktorý kľačal na palande a horlivo sa modlil, aby ho Pán ochránil od záplavy vody v zákopoch ako i od záplav strachu v jeho duši. Babka mu podala fajku, jediné memento z Hinderburgerovej línii.
"Taká húľava", poznamenal pietne, postavil sa na stŕpnuté nohy a rozbehol sa von.
Babka pootvorila kuchynské dvere a pozorovala dedka, ktorý už stál v strede lúky. Blesky sa preháňali po oblohe ako hladné šelmy pri východe afrického slnka. Silný juhozápadný vietor rozohnal chmúrne oblaky na východ. Paľkovi oblaky často pripomínali divízie tankov z prvej svetovej vojny, čo videl z ústrižku starých novín v dedkovom albume. Neočakávané ticho naplnilo lúku a nežne pohladkalo stromy, zakríknutých vtákov a potom sa nečakane schovalo do dedkovej vlnenej deky. Dedko sa vrátil o hodinu. Cajchové nohavice boli stmavené a viseli na ňom ako na pištoľníkovi z Rio Bravo. Tvár sa mu leskla viac ako glazúrované dubové stoličky.
"Ty si ale štramák", babka si vzdychla s úľavou. Paľko sa hral na stole s medenými gombíkmi z dedkovej uniformy. Trblietali sa ako prvé večerné hviezdy.
"Ako sa cítiš?" - babka sa nedočkavo naklonila dopredu.
"Nikdy som sa lepšie necítil", povedal dedko so šibalským úsmevom a nežne si ju k sebe privinul.

Bystrík Brázda

II.3: Nech naše skutky hovoria za nás (Maria Eskut)

S pohľadom upretým na našich Otcov viery, sv. Cyrila a Metoda, ktorých pamiatku nám kalendár opäť pripomína, rozmýšľam nad ich dedičstvom viery a naším poslaním premeniť ho v čin.

Viera dozrieva v skutkoch a aj naše poslanie kresťana sa napĺňa životom. Človek urobí v živote veľa skutkov. Na niektoré by radšej zabudol, iné svojou dobrotou kričia. Poznáme príbehy mnohých svätých a zdá sa nám, že iba oni sú tí vyvolení. Ibaže aj oni boli a sú ľudia z mäsa a kostí tak, ako my a sú vsadení do tohto sveta, v ktorom žijeme všetci. A ich veľkosť je v tom, že v akejkoľvek dobe žili, či žijú, ukazujú svetu, že povolanie byť svätý, má každý. Pozvánku ku konaniu dobra nepotrebujeme. Je to naše poslanie.

Dnes by som vám chcela povedať o tých, ktorých som ja stretla a oni má svojou obetavosťou očarili. Skláňam sa nad tými, ktorí vedome prinášajú obety, ktoré by nemuseli prijať. Bojíme sa kríža, ťaží nás, ale čo povedať o tých, ktorí si ho dobrovoľne vezmú a nesú?

Rodičia s veľkou láskou prijali svoje prvé dieťa a túžobne si priali, aby k nemu pribudli ďalší súrodenci. Roky prešli a napriek akémukoľvek úsiliu, ďalšie dieťa neprišlo. Boli to roky bolesti a skúšok, sklamaných nádejí a nenaplneného očakávania. Boh im však ukázal inú cestu a dnes majú štyri deti, z toho tri sú adoptované. Sú šťastnou rodinou. Adoptívne deti získali úžasných rodičov, sú na ceste k získaniu vysokoškolských diplomov a to, čo do nich ich rodičia investovali sa pomaly začína vracať.

Spoznala som hlboko veriace dievča, ktoré sa vzdalo dobre platenej práce, aby doopatrovalo smrteľne chorú matku. Boh jej to vrátil stonásobne. Dnes má novú pracovnú pozíciu a predošlé roky vníma ako investovanú mincu, ktorú Boh zúročil.

Stretla som lekára – internistu, do ktorého ambulancie prišla žena, aby jej urobil predoperačné vyšetrenia k potratu. Žena bola nešťastná, pretože čakala štvrté dieťa. Finančná situácia v rodine bola veľmi zlá, nakoľko otec rodiny prišiel o prácu. Lekára sa príbeh tejto ženy hlboko dotkol a požiadal o návštevu rodiny. Keď videl, že situácia je naozaj pravdou, po dohode so svojou manželkou sa rozhodol stať krstným otcom dieťaťa s tým, že na seba zobral finančné náklady na výchovu dieťaťa s pravidelným mesačným príspevkom. Dnes sa dieťa teší zo života a krstného otca hreje šťastný pocit zo správneho rozhodnutia.

Dnes, keď sa mnohí riadia zásadou – ja ti pomôžem, ale čakám, že mi to splatíš a obchodné myslenie sa premieta aj do tých najužších vzťahov, je nezištné konanie dobra vzácnosťou.

Nastáva čas prázdnin. Čas, kedy hádam sú rodiny viac spolu a trávia spoločné chvíle oddychom. Skúsme aj toto obdobie využiť na konanie dobra. Vyvolajme úsmev tam, kde sa stratil. Podajme pohár vody tomu, kto po nej žízni. Potešme toho, kto stratil nádej. Nájdime si čas na chorých a opustených.

A čo za to? Nech nám stačí poznanie, že raz Boh zváži naše slová a skutky a odmenou za vykonané dobro nám bude On sám.

Mária Eškut

II.3: Neistota okolo Kanadskej zástavy

Skúste sa nepozrieť do textu tohoto príspevku pred tým, než zodpoviete nasledovnú otázku. Odkedy má Kanada svoju terajšiu zástavu? Od r. 1870, 1920, 1945 alebo od r.1965?

Vancouverský denník, The Province, sa pred 50 rokmi, 10. júna 1959, venoval tomuto kontraverznému problému. Anglická kraľovná mala prísť na návševu do Vancouveru. Nastal veľký problém, aké zástavy sa majú vyvesiť? Názory boli rôzne.

Prípravný výbor tvrdil, že Kanada už má svoju zástavu a že ňou je "The Red Ensign",

ktorého definícia v anglickom jazyku znie "This flag has a red ground with the Union Jack in the upper corner nearer the staff and with the arms of Canadian on the fly".

A tak prípravný výbor objednal rovnaké množstvo kanadských "The Red Ensign" zástav a anglických "Union Jack" zástav,

ktorými mali vyzdobiť všetky oficiálne miesta.

Ďaľšou komplikáciou bolo, že podľa stanov na udeľovanie kanadského občianstva (Citizen Act), každý nový Kanaďan, po zložení prísahy, sa automaticky a súčasne stáva kanadským občanom a občanom Commonwealth-u. Takže, čo prevláda, kanadský patriotizmus alebo Commonwealth? Rovnako zahmlievajúcim bol argument, že anglická kráľovna je rovnako kanadskou kráľovnou ako aj kráľovnou Commonwealth-u.

Názory sa vyhrocovali a predstavitelia mestskej radnice (City Hall) sa rozhodli vyvesiť iba anglickú zástavu "Union Jack" s odôvodnením, že Kanada doposiaľ nemá oficiálnu kanadskú zástavu, a že teda máme iba jedinú, anglickú.

Provinčné veliteľstvo Kanadských Légií pevne stáli pri kanadskej zástave "The Red Ensign", zatiaľ čo zodpovední činitelia v B.C. Electric Building sa rozhodli vyvesiť na vežu "The Red Ensign" a zástavy "Union Jack" použili na vnútornú dekoráciu svojich priestorov.

S odstupom 50 rokov vidíme, že túto "kontraverznú" situáciu prežili všetci, Anglická Koruna, Commonwealth i Kanada. Takže späť k úvodnej otázke. Odkedy máme terajšiu kanadskú zástavu? Jej Veličenstvo, Kráľovná Alžbeta II. vyhlásila, že od 15. februára 1965 má Kanada svoju novú oficiálnu zástavu. Je ňou terajšia zastava "javorového listu".

Podľa článku v The Province z 10. júna 1959 spracoval Jožo Starosta
Len pre úplnosť, Britská Kolumbia má svoju terajšiu zástavu od 14. júna 1960.

Attachment	Size
union-jack.gif	1.35 KB
flag_red_ensign.gif	3.47 KB
canada_flag.gif	1.35 KB
Flag_of_British_Columbia.png	98.92 KB

II.3: Príbehy z nášho poľa (Marta Styk)

Stádo ktoré sme chovali, bolo na mäso. Vyrastené býky, aj keď boli ako krásne zaoblené, nemali mäso chutné, zapáchalo akýmsi nepríjemným pachom pri varení, preto sme sa snažili malých samcov vyskopiť. Proces bol pomerne jednoduchý, prevádzal ho ochotne náš sused, skúsený farmár, ktorý navliekol malému bujačikovi na vajíčka gumičku za pomoci špeciálnych kliešťov. Ako samček rástol, gumka bránila rastu a tak časom zaškrtené vajíčka zaschli a odpadli. Masko z takého kusa dobytka bolo najkvalitnejšie.

Jahode sa po dlhšom čase narodil samček. Skúsený sused aj s pani manželkou kráčali smelo k ohrade vykonať hore opísanú operáciu. Keď ich gazda vyzbrojený palicou upozornil na zlú povahu Jahody, oni len mávli rukou nad podávanou výzbrojou. Jahoda, ktorá bola vždy vzornou ochrannou matkou, sa prudko rozbehla proti približujúcim, ktorí nemali veľa času na to aby utiekli za bránku. O niekoľko dní neskôr, ked bola Jahoda zavretá do jarma, chytili samčeka ktorého sme pomenovali Honcko a vykonali na ňom požadovaný zákrok. Že operácia nebola celkom úspešná poznali sme hodne neskôr, keď iba jedno vajko odpadlo a druhé rástlo do neobyčajných rozmerov.

Honcko rástol rýchle, prebíjal sa v stáde úspešne. Zúčastnil sa každej bitky, ale najhroznejšia bola jeho víťazná bitka s vlastnou matkou, Jahodou. Naše kravy boli dobre chované, žiadne umeliny ani penicilíny, iba výborná albertská tráva a ovos. Mäso z nich bola najvyššia kvalita (okrem chuderky Maliny, o ktorej sme písali v jednom z predchádzajúcich čísel). Za ovsom boli šialené, tie čo boli najvýbojnejšie sa ho nahltali najviac. K tým patrila Jahoda, Lucifer, dcéra Jahody, ktorá požrala špagáty a Honcko. Do spomínanej bitky si udržiavala Jahoda prvé miesto, každá krava mala pred ňou rešpekt a ustupovala jej z cesty. Lenže Honcko už dorastal, bol zúrivý a pahltný ako jeho mať. Jeden večer, keď gazda nasypal stádu dve vedrá ovsa, začal sa vážny boj o prvenstvo medzi matkou a synom. Spočiatku víťazila Jahoda, zúrivo ho odtláčala na okraj, lenže boj trval dlho, mladý mal lepšiu výdrž, viac energie, pomaly začal matku zatláčať do pozadia až nakoniec udýchaná Jahoda ustúpila a prestala súperiť. Od toho dňa Honcko držal prvenstvo v čriede. Ostatné kravky stáli ešte dlho po skončení bitky bez pohybu pri kŕmidle - také divadlo ešte na našom poli nezažili.

Dni plynuli a často sme vídali Honcka sa popásať v blízkosti plota, kde bolo susedovo veľké (vyše sto kusové) stádo. Čoskoro sme zistili, že ho v našom stáde už niet. Nechápali sme ako sa mohol dostať cez plot do susedovho stáda. Zistili sme to však o pár dní, keď nadvihol aj s kolmi ostnatý plot a prišiel sa napiť domov vody do automatického napájadla, ale nasledujúci deň opať u susedov obšťastňoval kravky.

O našom záletníkovi sa dopočul i náš sused ktorý choval jazdecké kone a ponúkol nám Don Juana priviesť späť. Zvedavo som pozorovala z okna ako sa mu to podarí. Videla som, že vie ako na to, odlúčil Honcka od stáda a už ho mal na našom poli a viedol ho k domu. Všetko vyzeralo sľubne, kým sa Honcko zrazu neotočil, na čo sa kôň prudko zastavil, čím prekvapený sused spadol z koňa. Myslela som, že tým sa pokus o navrátenie Honcka skončí. Lenže sused nechcel byť porazený, vyskočil ľahko na koňa a v prenasledovaní pokračoval. To už Honcka napajedilo, zvrtol sa znovu ale tento raz prudko napadol koňa svojim rohom, ktorý mu vstrčil rovno do stehna. Porazený sused rýchle odcválal k svojmu domu, siahol do auta kde mal zásobu pív a začal prudko piť. Zatiaľ víťaz - Honcko s krvavými očami podišiel k automatickému napájadlu a pil, pil.

My sme rýchle utekali poľom k susedovi, ktorý ešte poťahoval pivo z flaše bez zastávky a s hrôzou sme pozerali na krvácajúceho koňa. Rozhodli sme sa rýchle zavolať zverolekára. Niekoľko štichov zachránilo koňa a odľahčilo našu peňaženku. O pár hodín bol Honcko znovu u susedov a pokračoval v svojej činnosti.

Nasledujúce dni zasadala celá susedská komora, aby riešila prípad nášho hrdinu. Čakali nevídané divadlo a chceli byť svedkami tomu, ako a či bude Honcko porazený. Hodne času vzalo kým sa skúseným farmárom podarilo ho dostať do obory, vyhnať odtiaľ zbytky kráv a vohnať ho po niekoľkých neúspešných pokusoch rovno do vozidla pre prevoz dobytka. Akonáhle sa im to podarilo, odviezli ho na jatky. Keď tam Honcka pustili do obrovskej prázdnej obory, cválal tam vraj „ako divý tátoš“.

Marta Styk
http://fineartamerica.com/profiles/marta-styk.html

II.3: Raz mi niekto povedal (Jana Zelísková - India)

Raz mi niekto povedal, že Indiu si buď zamiluješ alebo ju budeš nenávidieť. Som veľmi rada, že v mojom prípade sa stalo to, že som si túto krajinu naozaj obľúbila.

Minulý rok na jeseň som mala možnosť stráviť dva a pol mesiaca v tejto úžasnej krajine plnej kontrastov. Tým, že som sa narodila a vyrástla na Slovensku a žijem v Kanade, tak India bola pre mňa niečim úplne novým a nepoznaným. Životný štýl ľudí, ich mentalita, kultúra jedlo, príroda, … doslova všetko bolo iné.

Prvých 6 týždňov môjho pobytu v Indii som bola v Bangalore, čo je tretie najväčšie mesto Indie. Absolvovala som tu katolícku evanjelizačnú školu, ktorú organizoval inštitút ICPE (The Institute of World Evangelisation). Bolo pre mňa milým prekvapením vidieť ako Indovia žijú katolícku vieru aj napriek tomu, že hlavným náboženstvom v tejto krajine je hinduizmus (vyše 80% obyvateľov sú hinduisti).

Ich viera bola naozaj veľmi živá. Zážitkom bolo už aj to, ako otvorene dokázali hovoriť svoje svedectvá o Bohu, čo pre nich spravil a čo Boh pre nich znamená. Keď sme na záver školy chodili na krátke evanjelizačné misie, tak sme mali, ako skupina, pripravený program, ktorý sa skladal z piesní, tanečného predstavenia, svedectiev a krátkej divadelnej hry. Veľmi ma oslovila evanjelizačná návšteva školy v chudobnej štvrti Bangalore, kde niektoré deti nemali doslova ani na živobytie a ICPE sa snaží získať finančných sponzorov pre rodiny týchto detí.

Bangalore patrí k jedným z najvyspelejších miest v Indii. Nedalo sa to však porovnať s ničím, čo som videla predtým. Na jednej strane bolo vidieť chudobu, ľudí žobrajúcich na ceste. Nebolo žiadnou raritou vidieť v meste voľne sa prechádzajúcu kravu a sem-tam aj opice. Ale boli tu tiež bohaté štvrte a návštevník sa v nich cítil ako v úplne inom svete.

Životný rytmus je v Indii skôr pomalý a nie tak “nalinajkovaný”. Mala som pocit, že ľudia mali čas na všetko. Musím sa však priznať, že niekedy som si uvedomila, aká som “rozmaznaná” západným svetom a nezvyknutá na situácie ako čakať na jedlo v malej reštaurácii 30 minút, alebo v malom obchode, kde robí asi 10 predavačiek, vás nikto dlhú dobu neobslúži, alebo pri cestovaní autobusom, kde smeti vyhadzujú ľudia za jazdy von oknom.

Prídete však tiež do miest, kde stretnúť “bielych” je pre domácich vzácnosťou a Indovia sú k vám veľmi milí, príjemní a zhovorčiví. Deti sa chcú s vami fotiť a stalo sa neraz, že chceli aj naše autogramy. Asi sa pýtate “prečo”? Ani sama neviem. Veľa vecí musíte v Indii brať s nadhľahom, tichým porozumením a úsmevom na tvári.

India ma očarila svojou rozmanitosťou. Keď sme cestovali južnou časťou Indie, na každom kroku nás prekvapovalo niečo nové. V krásnych horách Ooty a Coonoor sme mohli navštíviť čajové plantáže. V Mudumalai National Park bolo zážitkom vidieť ako ľudia s deťmi večer kúpali v rieke slonov. V Hampi – v mieste hinduistickych chrámov ste si, vďaka ich hinduistickej viere, nemohli kúpiť žiadne mäso (ani v reštauráciach) a ani žiadny alkohol. Goa, miesto, ktoré bolo kedysi portugalskou kolóniou, doslova dýchalo krásnymi stavbami a nádhernými plážami.

Po návšteve takejto krajiny si človek troška prehodnotí svoje životné priority. Uvedomí si, koľkokrát sa v živote naháňa za vecami, ktoré ho skutočne ani nenapĺňajú ani nerobia šťastným. Uvedomí si tiež, že možno mu k spokojnému životu stačí oveľa menej, než si myslí.

Jana Zelísková

Attachment	Size
slovo.IMG_0067.mama_.dieta_.jpg	357.07 KB
slovo.IMG_0418.kravy_.jpg	259.21 KB
slovo.IMG_0474.ucastnici.jpg	386.44 KB
slovo.IMG_0520.deti_.jpg	173.75 KB
slovo.IMG_0524.mnisi_.jpg	437.71 KB
slovo.IMG_0547.deti_.jpg	388.11 KB
slovo.IMG_0599.medzi_.detmi_.jpg	285.82 KB
slovo.IMG_0621.opica_.JPG	130.04 KB
slovo.IMG_0859.slon_.jpg	430.12 KB
slovo.IMG_0874.slon_.jpg	527.52 KB
slovo.IMG_1031.susenie.jpg	466.71 KB
slovo.IMG_1322.caj_.jpg	379.78 KB
slovo.Picture 020.putnik..jpg	423.09 KB

II.3: Slovensko v Mexiku

V minulom čísle sme uverejnili výsek z fotografie

Tu sú 3 otázky, ktoré sme sa pýtali, spolu so spávnymi odpoveďami:
1) Z akej krajiny je táto fotografia? Z Mexika.
2) Čo reprezentuje tento znak? Spoločnosť, ktorá rozváža (a možno aj vyrába) mäsové výrobky.
3) Na akom objekte je tento znak namaľovaný? Na nákladnom aute.

Dostali sme odpovede od jedného čitateľa, ktorý je súčasne našim distribútorom, od Petra Husára, majiteľa cestovnej kancelárie Sinclair Travel. Odpovedal správne na prvé dve otázky.

Počas krátkej dovolenky v Guayabitos, severne od Puerto Vallarta, pri návšteve miestneho trhoviska sme natrafili na nákladné auto rozvážajúce mäsové výrobky. Nemohol som uveriť vlastným očiam, Slovensko v Mexiku? Mexický šofér nevedel nič o majiteľovi.

Naša dovolenka sa chýlila ku koncu, takže sme nemali čas zahrať sa detektívov a vypátrať majiteľov prípadny vzťah ku Slovensku. Keď pominie prasačia chrípka (a senzáciechtivý záujem médií o ňu) a budete mať možnosť navštíviť okolie Puerto Vallarta alebo Guadalajara, skúste vystopovať „Slovensko“, ktoré rozváža mäsové výrobky v Mexiku. Telefónne čísla, ktoré som si odpísal z rozvážacieho auta sú Puerto Vallarta (01322) 222-73-66 (67) a Guadalajara (0133) 36-47-35-72 (74) (76). Napíšte nám o svojich objavoch.

js

Attachment	Size
IM016216.crop_.1.jpg	51.46 KB
IM016215.JPG	509.15 KB
IM016217.JPG	559.33 KB
IM016216.JPG	578.11 KB

II.3: Sobota (Natasha Nagy)

Je sobotné májové popoludnie. Dovolenková nepredvídanosť ma zaviedla na bansko-bystrické námestie. Môj muž telefonuje na pošte a ja ho trpezlivo čakám, sediac na lavičke pred poštou. Vo vzduchu cítiť jar, ale hanblivé slnko sa ešte stále hrá na skrývačku s mrakmi.

Ľudí je na námestí menej ako vo všedné dni. Väčšinou sú to oteckovia s deťmi, starí rodičia s vnúčatkami, mládež od pätnásť vyššie… a svadobčania. Na jednej strane námestia je kostol a na druhej radnica. Pre väčšinu žien je sobota upratovací a prací deň, pre oteckov a starých rodičov je to čas zobrať svoje ratolesti na prechádzku, pre mládež exhibicovať po korze a pre tých, čo si život bez toho druhého nevedia predstaviť, je zvyčajne sobota ten pravý deň, povedať ÁNO…

Sedím, pozerám a cítim cez túto pulzujúcu bezstresovú sobotnú atmosféru čosi sviatočno-všedné a dôverne známe. Zažila som čaro sobôt ako malé dievčatko, prechádzajúce sa v sprievode dospelých, ktorí mali v sobotu akosi viac času odpovedať na moje všetečné otázky. Zažila som sobotné korzovanie v šestnástich, plné kradmých pohľadov sprevadzajúcich chichotaním. A veru aj svoje nesmelé ÁNO som vyslovila v sobotu.

Zamyslela som sa. Sobota je vlastne najkrajší deň v týždni.

Zrazu do pestrého sobotného defilé vstupuje niekto, kto zapríčiní, že slnko prestáva žiariť a mňa jemne strasie. Na druhej strane ulice kráča starenka, zababúšená od hlavy po päty. Je celá v čiernom oblečení, včetne čiernej šatky na hlave a čiernych krpcov na nohách. Pri chôdzi sa podopiera paličkou. Kráča veľmi pomaly. Je očividne krehká a slabá. Pre okoloidúcich je viditeľne neviditeľná. Ľudia sa takmer o ňu potkýňajú, ale nikto ju nevníma. Neviem o nej nič, len to, že je stará a asi má boľavé nohy a že asi nemá nikoho, kto by jej pomohol odniesť tašku s nákupom, ktorá jej nesmierne pri chôdzi prekáža. Bežím cez cestu v snahe pomôcť starenke, ale kým sa mi podarí prekľučkovať pomedzi autobusy a taxíky, starenka sa mi stratí.

Sadám si na lavičku a zamýšľam sa znova. Sobota predsa len nie je asi pre každého najkrajším dňom v týždni…

Attachment	Size
sobota.jpg	58.45 KB

II.3: Sponzori 7.čísla časopisu Slovo z BK

Zlatý sponzor:
* Ústav pre Slovákov žijúcich v zahraničí (www.uszz.sk)

Strieborní sponzori:
* Shakin Not Stirred Lounge and Grill
* Bohuznámy

Bronzový sponzor:
* Stanislav Lišiak, Honorárny Konzul SR

Individuálny sponzor:
* Blanka Ondrasekova
* Goodboog - Global Virtual Catalog Inc (www.goodboog.com)

II.3: Staňte sa sponzorom 8.čísla

Podporte septembrové číslo nášho časopisu.

Môžete tak spraviť ako
Zlatý sponzor ($200 a viac)
Strieborný sponzor ($100 - $199)
Bronzový sponzor ($50 - $99)
Individuálny sponzor ($5 - $49)

Naše bankové spojenie je:
Názov účtu: Jozef Starosta
Číslo účtu: 526-258-9
Tranzitné číslo: 01260
Číslo Banky: 003
Banka: Royal Bank of Canada
110-2885 Barnet Highway
Coquitlam, BC
V3B 1C1 Canada
SWIFT Code: Royccat2

alebo nás môžete podporiť on-line na
http://www.sk-bc.ca/node/259

II.3: Top 10 investment mistakes (Paul Hollosy)

Top 10 Investment Mistakes

Before investing, it is imperative that you have money to set aside for such purposes. This means income beyond that needed for your living expenses. Once you have an amount that you can invest, it is up to you to focus on your investment objectives. Common reasons why people begin their investment portfolios are retirement, college tuition for your children, and buying a home. To invest wisely, you need a plan that lays out why you’re saving and when to plan to spend it. Below are some common investing mistakes.

1. Lack of diversification. As a rule of thumb, if you put all of your eggs in one basket you are taking a much greater risk than if you diversify. Spread your investment money around.

2. Looking for instant results. Most investments take time to grow, particularly if you are invested in the stock market. Too many investors make the mistake of getting easily frustrated and selling quickly. While there are successful day traders, it is not recommended for most people and not the way to build an investment portfolio.

3. Chasing results. Yesterdays hottest stocks or funds are not necessarily today's. Research investment vehicles and look for those that you anticipate will do well based on past results and indicators of future performance.

4. Not thinking of allocation first. Buying a stock, bond, fund or other investment before determining your asset allocation is a very common mistake. The first step toward successful investing should be determining how much you plan to invest in each asset class (bonds, stocks and cash) to meet your goals.

5. Not assessing your level of risk. Essentially, you have to consider how much money you can comfortably afford to lose without losing too much sleep. Investors frequently make the mistake of jumping into high risk investments for which they were not prepared.

6. Not paying attention to taxes. No matter what type of investment instrument you are considering, it is important to know that different investments are taxed differently. Do your own research, work with your investment advisor and involve a qualified professional to speak about Canadian taxation.

7. Deviating from your investment objective. One of the biggest mistakes investors make is not sticking to their original investment strategy. Do not let yourself get diverted by a hot tip, a sudden trend or a sudden down market.

8. Not understanding a particular investment. We have all heard stories of individuals who have been talked into investing in futures or other investment vehicles that they did not fully understand. Make sure you have an understanding of the type of investment and you are comfortable with the risks involved before proceeding.

9. Having unrealistic expectations. To keep your expectations realistic, assume that a diversified portfolio of stocks, bonds and cash should return roughly 8 percent a year over time, and you probably won’t be disappointed.

10. Not following your investments. Many people pay attention to their investments for a while and then make the mistake of getting sidetracked or losing interest. You should keep track of your investments on a regular basis.

Pavol Hollosy, Investment Advisor

II.3: Volanie divočiny (Andrej Dobos)

Rozhodnutie
Napriek tomu, že som nikdy nemal záujem o kultúrny život vo veľkomestách, najmenším mestom v ktorom som doteraz býval bola Bratislava. Byť obklopený mnohými ľudmi mi vždy dodávalo energiu - hoci aj energiu na to, aby som každý víkend strávil na horách, čo najďalej od civilizácie.

Keď teda Nadia navrhla aby sme sa presťahovali na Yukon, do jej rodnej Haines Junction s 800 obyvateľmi, hodinu a pol od Whitehorse s 25 tisíc obyvateľmi, plus 3 hodiny lietadlom do Edmontonu alebo Vancouveru, príliš som nadšený nebol.

Potom som si však spomenul na nadšenie v jej hlase, keď si spomínala na prázdniny so starým otcom na jeho trapline pri Junction, alebo ako sa cíti zaviazaná svojmu národu a ako by chcela tento dlh splatiť... a kúpil som si topografické mapy najvyšších hôr v Kanade a začal sa baliť.

Prílišná sporovlivosť
Vo Vancouveri sme síce bývali len v malom byte, ale tesne pred odchodom sme kúpili dodatočný nábytok, kuchynskú výbavu, mrazák, činky... nehovoriac o haldách kníh, oblečenia a vlny na pletenie, ktoré Nadia mala u mamy a o ktorých som nevedel. Poslednú noc pred odchodom som colštokom nervózne premeriaval zbalené krabice a utešoval sa, že s trochou snahy to do objednaného sťahováku nejako naložíme.

Keď sme však na druhý deň vyložili všetky krabice na jednu hromadu pri pristavenom aute, aj väčne optimistická Nadia priznala porážku a išla sťahovák vymeniť za väčší.

Ako sa ukázalo, cenový rozdiel bol asi 3%. Aj poplatok za zmenu rezervácie bol väčší než čo by sme boli ušetrili s menším autom.

Zlomí sa tam niečo?
Keď sme okolo jednej nad ránom, uťahaní po celom dni šoférovania, zastavili pred naším prvým motelom, s nemilým prekvapením sme zistili, že počas jazdy sa v nákladnom priestore niečo posunulo a zablokovalo dvere. Ako som tak stál za autom, lomcoval dverami a cez malú štrbinu sa snažil nahmatať čo dvere blokuje, zastavili sa pri mne policajti.

Našťastie si bez veľkého vysvetľovania všimli, že mám kľúče od auta do ktorého sa dobíjam a ukázali sa veľmi nápomocní. Zatiaľ čo jeden držal dvere pootvorené, mne sa podarilo prešmyknúť dovnútra a nájsť stolovú nohu, čo sa zasekla medzi elektronický klavír a dvere.

Ako som sa snažil tú nohu uvoľniť, začul som vonku nový hlas: „Zlomí sa niečo, keď tie dvere silno potlačím?“ opýtal sa. „No, možno náš klavír...“ odpovedal som, ale prv než som sa spamätal, klavír aj s hromadou krabíc nadskočil, za veľkého hrmotu dopadol späť a cez dokorán otvorené dvere sa na mňa usmieval asi 120 kilový chlap: „Dúfam, že všetko je v poriadku!“

Improvizácia
Keďže U-Haul nemal prívesy na prevážanie motocyklov, Nadiinu Ninju Kawasaki sme naložili do obyčajného prívesu a priviazali o vstavané drevené háčiky na pridržiavanie nábytku. Hoci sme sa snažili šoférovať veľmi opatrne, spomaľovať pred každou zákrutou a hrboľom na ceste, lištičky nalepené na stenách prívesu zjavne neboli navrhnuté na držanie 350 kilovej motorky a už na pol ceste do Haines Junction boli všetky odtrhnuté.

Neistí ako pokračovať, na parkovisku pred Canadian Tire v Dawson Creek sme začali podrobne študovať konštrukciu prívesu. Ukázalo sa, že na pár miestach boli v kovovom ráme skrutky, ktoré by sa mohli dať modifikovať úchytkami, o ktoré by sa motorka dala upevniť.

Samozrejme, že ani jeden z asi 50 skrutkovákov čo máme nepasoval a tak sme si v Canadian Tire najprv museli kúpiť novú sadu nástrojov. S vybratými skrutkami sme šli späť do obchodu, hľadajúc niečo podobné, ale s úchytkami. To čo sme však kúpili, nepasovalo okolo rámu prívesu a bolo to treba vymeniť za iné. Nové úchytky sa zas ukázali malé pre laná, ktoré držali motorku - a tak späť kúpiť väčšie. Samozrejme, ani tie najväčšie neboli dobré a po krátkej meditácii že ako ďalej sme pokladníčku v Canadian Tire zdravili po piaty-krát - tentoraz s novým pilníkom...

Napokon sa ale tie dve či tri hodiny strávené v zime a daždi medzi prívesom a Canadian Tire skončili úspešne a zvyšok cesty príves aj motorka zvládli bez problémov.

Do neznáma
Niečo vyše dva a pol tisíca kilometrov od Vancouveru sa pred nami vynoril náš nový domov – maličká osada pod zasneženými predhoriami St. Elias Mountains, s najvyšším štítom Kanady schovaným za obzorom.

Nemám predstavu ako bude – ale Nadia je tu šťastná, zemiaky tu rastú, poľovačky sú tu dobré a z času na čas aj internet funguje. Čo viac by sme mohli chcieť?

II.3: Zrnko múdrosti

Slovo zbližuje ľudí, a preto sa máme snažiť hovoriť tak, aby nám všetci rozumeli a aby všetko, čo hovoríme, bola pravda.

Orientálne príslovie
Vybrala Jana Jurkovičová

II.4.01: Škola života - Mária Eškut

Keď som rozmýšľala nad zameraním tohto čísla, uvedomila som si, aký vzácny je čas staroby. Tam sú skĺbené prežité roky a skúsenosti, tam je pokladňa múdrosti. Staroba je prežitou školou života. Nie nadarmo rôzne kultúry majú v popredí práve starších.

Každý z nás má svoju životnú cestu a prejde vlastnou školou života. Ja som v tej svojej škole života pochopila, aké nestále sú ľudské plány. Dostali sme život ako dar a nikto z nás nevie do akého času tu na Zemi. Človek si plánuje budúcnosť. Člení si život na etapy, stavia ciele a realizuje ich. Koľkokrát sa to však znenazdania zmení a neraz sa musí svojich plánov proti svojej vôli vzdať. Zdá sa mu to často kruté, či nespravodlivé.

Iste, je dobré ak máme pred sebou méty, ktoré chceme dosiahnuť. Vďaka nim sa dokážeme posunúť ďalej. Avšak, dôležité je zostať vo svojom vnútri slobodný. Nesmieme sa stať otrokmi svojich plánov. Dá sa to vôbec?

Tu sa opäť vraciam ku koreňom svojej výchovy, ktoré do mňa vštepovali moji rodičia. Viera je tým koreňom. Vo chvíli, keď sa človeku zdá, že stráca to, čo chcel mať a dosiahnuť, o čo sa tvrdo možno roky usiloval poctivou prácou, je jediná hodnota, ktorá zostáva – viera. Tá pomáha znovu uveriť a naštartovať sa, pozberať silu a kráčať ďalej i vtedy, keď ľudský plán úplne zlyhal a človek sa cíti zranený.

Nemáme dar poznať našu budúcnosť a vopred vidieť inými očami a vedieť, čo by bolo a čo nie pre nás dobré. Očami viery však môžeme uznať, že Ten, ktorý riadi všetko na Nebi i na Zemi, vie najlepšie, čo komu osoží vzhľadom k večnosti. To je to najdôležitejšie.

Prajem sebe i všetkým Vám, milí naši čitatelia, aby ste v ťažkých životných situáciách, či je to choroba, opustenosť, strata práce...našli nádej viery prameniacu v dôvere,že nič nie je náhoda a aj to, čo sa javí ako ťažký kríž raz prinesie požehnanie.

II.4.02: Ako som sa stal členom KGB - Jožo Starosta

Keď som bol v mamičkinom brušku, tak sa u pekára Vrbu na Záfortni v Bánovciach striedali partizáni z Uhrovca a Nemci z Trenčína, ktorým pekár Vrba piekol chlieb a žemle. V pondelok prišli partizáni, v utorok Nemci, v stredu partizáni, vo štvrtok Nemci. Pekár to mal dobre zorganizované. Iba keď sa jední alebo druhí pomýlili a stretli sa u Vrbu, bola vojna. Rozprával mi o tom môj starší brat Štefan, ktorý bol holičom a ktorý už zomrel. Videl to vraj na vlastné oči. Hoci sa o pravdovravnosti holičov všeličo rozpráva, ja som svojmu staršiemu bratovi veril, veď bol starší a silnejší.

Keď som sa narodil, práve prechádzala cez Bánovce prvá vlna ruských vojsk. V prednej izbe bolo sedem ľahko ranených oddychujúcich Rusov a v zadnej izbe som sa narodil. Bol sviatok Jozefa Robotníka, tak moja mama chcela, aby som bol Jozef. Šiesti zo siedmych Rusov zase chceli, aby som nosil ich meno, Ivan. Keďže boli šiesti a mali samopaly, mama váhavo prisľúbila. Zato vraj moji rodičia dostali liter vodky na oslavu môjho narodenia. Či to bola pravda alebo nie, neviem. Rozprával mi o tom môj starší brat, ktorý bol holičom a ktorému som musel veriť lebo bol starší a silnejší ... Ked fronta prešla a Rusi odišli, mama ma zaniesla do kostola a nechala pokrstiť na Jozefa.

Teraz žijem vo Vancouveri, v Britskej Kolumbii, v Kanade. Spolu so skupinkou nadšencov vydávame časopis Slovo z Britskej Kolumbie. Som tiež správcom a administrátorom webového portálu slovenských komunít v Britskej Kolumbii www.sk-bc.ca.

Tento stručný životopis sa zmieňuje iba o mojom zrodení a o tom, čo robím teraz. 64 rokov medzi týmito dvoma bodmi je iba cesta plná hľadania a mnohokrát blúdenia v slepých uličkách. S týmto životopisom som sa prihlásil do KGB - a prijali ma.

KGB je smutne známa skratka, avšak tentoraz znamená niečo úplne iné – Klub Generácie Báčikovcov. Niekto by mohol povedať, že som sa k webovej stránke http://kgbacikovia.websnadno.cz dostal náhodou. Ja však na náhody neverím. Som presvedčený, že každý človek, s ktorým som sa v živote stretol, každá udalosť, ktorú som prežil a každá hlúposť, ktorej som sa v živote dopustil, má zmysel. Rovnako bolo zmysluplné “surfovanie” webu, ktoré ma doviedlo do KGB, do klubu generácie báčikovcov.

Pán Vojtech Bradovka, vydávateľ a šéfredaktor internetového magazínu KGB, na moju žiadosť o členstvo reagoval takto: “Som veľmi potešený Vašim záujmom o aktivity nášho KGB. Je to virtuálne spoločenstvo seniorov, ktorých baví vzájomne komunikovať prostredníctvom internetu. S virtuálnym členstvom nie sú spojené žiadne povinnosti ani formality. Vítaný je každý, kto sa ohlási so svojím príspevkom, návrhmi alebo jednoducho prejavom sympatie k hnutiu pozitívne mysliacich seniorov. Jedinou podmienkou je, aby jeho príspevky neboli ‘bolestínske’. Akosi nemáme v úmysle ‘naprávať svet’, tak ako je to uvedené v našej preambule.”

Apropos, preambula, to je presne to, čo ma upútalo na KGB. Je ňou modlitba v starobe od sv. Františka Salezského zo 17. storočia. Začína takto: “Pane, Ty vieš lepšie ako ja, že deň za dňom starnem a jedného dňa budem starý. Chráň ma pred domnienkou, že musím pri každej príležitosti a ku každej téme niečo povedať. Zbav ma veľkej náruživosti chcieť dávať do poriadku záležitosti druhých... Nauč ma, aby som bol uvážlivý a ochotný pomáhať, ale aby som pri tom nezapáral a nerozkazoval...“

Táto modlitba v starobe visela donedávna nad mojím písacím stolom. Vystrihol som si ju, pred mnohými rokmi, z časopisu Slovenské Hlasy z Ríma. Keď som maľoval svoju pracovňu, zvesil som ju a odvdedy som ju nevidel. Keďže som ju nemal denne "na očiach" a naspamäť som sa ju nenaučil, pozabudol som na jednotlivé jej časti a narobil som rôzne hlúposti, hlavne pri styku so svojimi dospelými dcérami, ktoré som chcel dirigovať, ako keď boli malé. Po prečítaní spomínanej preambuly sa mi v hlave opäť rozjasnilo. Takže pekne ďakujem KGB – klubu generácie báčikovcov a odporúčam ho do vašej pozornosti.

Jožo Starosta

II.4.03: Odkiaľ ideš a kam smeruješ Slovo z Britskej Kolumbie?

Uplynuli 2 roky od začiatku vydávania časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Pri tejto príležitosti som položila zodpovednému redaktorovi Jozefovi Starostovi niekoľko otázok ...

Ako hodnotíš uplynulé dva roky a uplynulé dva ročníky časopisu Slovo?
Mám rád čísla. Hoci sa dajú použiť, využiť alebo zneužiť, čísla za to nemôžu. Sú nestranné. Pokúsim sa ich použiť na opis uplynulých prvých dvoch ročníkov časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Slovo vyšlo 8x. Uverejnili sme 101 príspevkov, 88 z nich bolo slovenských, 12 anglických a 1 český.

Aký druh článkov Slovo z BC uverejňuje?
Medzi uverejnenými článkami bolo 18 historických príspevkov, 17 próz, 12 reportáží z udalostí, 10 príspevkov “Predstavujeme Vám”, 8 sezónnych duchovne ladených úvodníkov, 8 zamyslení redaktora, 8 článkov o prekrásnej Britskej Kolumbii, 7 cestopisov, 5 článkov zo života komunít, 3 odborné poradenské príspevky, 3 úvahy, 2 básne a viaceré krátke oznamy, odozvy čitateľov, inzeráty a záhady.

Kto prispieva do časopisu?
Sú to všetko ľudia, ktorých osobne poznám, s ktorými som už kadečo zažil a ktorých si veľmi vážim. Celkovo do 8.čísel prispelo alebo materiál a rozhovor poskytlo 37 autorov.

Medzi pravidelných autorov patria Mária Eškut, Marta Styk, Andrej Doboš, Jožo Starosta a Jana Jurkovičová. Veľmi častými prispievateľmi sú Mária Vrabčeková, Mária Matovčíková, Marcella Krupa, Daniel Behán, Bystrík Brázda, Natasha Nagy a Pavol Hollosy.

Aspoň raz prispeli alebo rozhovor či materiál poskytli A. Rolníková, J. Beblár, P. Antonič, J. Volentier, M. Olexa, M. Kovalčíková, J. Kopanický, J. Zelísková, H. Vyžinkár, S. Lišiak, B. Ondrášeková, Z. Beranová-Křížová, J. Daniš, J. Sabová, V. Mečar, H. Krč, M. Benešová, J. Šutka, A. Benna, B. Palko, R. Kinček, P. Bugár, F. Kohucik, T. Harceg a D. Berka.

Všetkým patrí nevýslovná vďaka za ich čas a ochotu pomôcť pri vydávaní nášho časopisu.

Ako by si charakterizoval časopis Slovo z BC? Je to kultúrny časopis, národný, spravodajský, politický, náboženský, sekulárny, literárny, spoločenský, duchovný...?
Hmm ... Je zaujímavé ako sa snažíme veci, udalosti aj ľudí klasifikovať ... V 1.čísle sme zadefinovali zameranie nášho časopisu. Chceme sa sústrediť na pozitívne, nie negatívne stránky emigrantského života, na inšpiračné, nie depresívne skutočnosti, na kooperáciu, nie konfrontáciu, na dobrú skúsenosť a nie rozporuplné názory, na to čo nás spája a nie na to, čo nás rozdeľuje.

Časopis má vysokú prezentačnú úroveň, takmer žiadnu gramatickú chybu a vychádza na kvalitnom papieri. Kto robí grafickú úpravu, upravuje gramatiku a kde tlačíte váš časopis?
Našim grafikom je od samého začiatku Daniel Behan. Stretol som sa s ním asi pred 5 rokmi v jednej vancouverskej firme, kde som pracoval ako konzultant a on ako programátor – grafik. Keď firmu po odkúpení presťahovali do Gibraltáru, strávili sme tam spolu s Danielom nejaký čas a lepšie sme sa spoznali. Je do skvelý človek aj odborník. Všade o ňom rozprávam, že je to on, ktorý svojou grafickou úpravou pozdvihuje naše amatérske príspevky na profesionálnu úroveň.

Musím sa priznať, že ma veľmi bolí, keď mnohí novoprišlí mladí vzdelaní ľudia robia pri prísaní základné gramatické chyby. Našťastie sa to obyčajne nevzťahuje na našich prispievateľov. Hoci každý z nás sa snaží ako najlepšie vie, záverečnú gramatickú a štylistickú úpravu robí Andrej Doboš, pisateľ rubriky "Prekrásna Britská Kolumbia", horolezec a všestranný programátor. Má zaujímavú kombináciu talentov.

Časopis tlačíme v miestnej profesionálnej tlačiarni Isaac Print It Productions. S majiteľom som sa zoznámil vo farnosti Sv. Kláry v Coquitlame na stretnutiach Kolumbových Rytierov. Prídavné meno „Issac“ v mene firmy je odvodené z adresy, kde firma sídli, Isaac Crescent v Maple Ridge. Napriek tomu, že sme kolegovia v spomínanej farnosti, časopis tlačí za plnú cenu, bez zľavy. Kvalita tlače je však naozaj vynikajúca.

Koľko vás stojí vydanie jedného čísla?
Doposiaľ sme z každého čísla nechali vytlačiť 1,000 výtlačkov. Vytlačenie každého čísla nás stálo v priemere $1,500. K tomu treba pridať náklady na rôzne kancelárske potreby a poštovné, takže pre každé číslo je nám treba zozbierať okolo $1,800. Čas na prípravu jedného čísla sa pohybuje niekde medzi 200 a 250 hodinami. Tento čas predstavuje prácu redaktora, grafika, jazykových editorov a individuálnych autorov. Práca je dobrovoľná (neplatená), závisí na ochote a obetovaní vlastného voľného času.

Po koľko predávate váš časopis?
Zatiaľ nemáme ustálené ceny. Prvé číslo bolo nepredajné, druhé malo doporučenú cenu $3.00, pre ďalšie 3 čísla sme uviedli presnú cenu $3.00 a posledné 3 čísla majú opäť doporučenú cenu. Keby sme predali aspoň 600 výtlačkov po $3.00 za kus, mali by sme pokryté všetky výdavky na materiál.

A koľko výtlačkov predáte?
Máme 22 stálych predplatiteľov, ktorým posielame časopis poštou (Kanada, USA, Slovensko) a okolo 20-30 výtlačkov predáme vo farnosti Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster. Drvivú väčšinu výtlačkov distribujeme zdarma, poštou na vybrané miesta (napr. Univerzitná Knižnica, Matica Slovenská, Slovenské Veľvyslanectvo Ottawa) a roznášaním na distribučné miesta. Medzi najnavštevovanejšie distribučné miesta patrí farská hala Sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, Vancouver Public Library a čakáreň v ordinácii slovenského lekára Dr. Newmanna. Úplný zoznam distribučných miest môžete nájsť na 10. strane tohoto čísla.

Prvý ročník sme tiež rozposielali v pdf formáte na asi 500 emailových adries. V druhom ročníku sme od toho upustili, čitatelia sa naučili navštevovať našu webovú stránku http://www.sk-bc.ca/slovozbk, kde si môžu časopis nielen prečítať, ale tiež "stiahnuť". Máme denne okolo 50 návštevníkov.

Máte iba 22 trvalých predplatiteľov?!? Kto potom financuje vydávanie časopisu?
Časopis začal vychádzať s finančnou podporou Ústavu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) , ktorý bol zriadený pri Úrade vlády SR v Bratislave. ÚSŽZ je aj naďalej hlavným sponzorom časopisu, aspoň pre tento rok. Okrem toho máme niekoľkých lokálnych sponzorov, ktorí nás pravidelnejšie, alebo aspoň z času na čas, podporia svojim inzerátom alebo priamou finančnou pomocou. V súčasnosti sú to naši sponzori a inzerenti, ktorí nás finančne „držia nad vodou“. Patrí im za to naša vrelá vďaka. V každom z posledných čísel je zoznam sponzorov.

Prečo ÚSŽZ podporuje práve Slovo z Britskej Kolumbie?
ÚSŽZ vypisuje každoročne konkurz na pridelenie dotácií pre rôzne projekty Slovákov žijúcich v zahraničí. O dotáciu môže požiadať slovenský krajanský spolok, inštitúcia alebo dokonca aj fyzická osoba. Ako fyzická osoba som v lete r.2007 požiadal o dotáciu pre vydávanie časopisu Slovo z BC a ÚSŽZ túto dotáciu schválil. Rovnako úspešne som požiadal o finančnú pomoc v r.2008 a 2009. Tým, ktorí chcú vedieť viac o pridelených dotáciach v uplynulých rokoch, ako aj o pravidlách ako požiadať o dotáciu, odporúčam webovú stránku http://www.uszz.sk.

Aký je ohlas platiacich i neplatiacich čitateľov na váš časopis?
Pozitívny, pochvalný, ďakovný, až sa nám niekedy zdá, že si to ani nezaslúžime. Môžeš sa pozrieť na čitateľské ohlasy na www.sk-bc.ca/ohlasy.

Aký je cieľ časopisu pre ďaľšie obdobie?
Časopis má trojaký cieľ, 1) pomáhať slovenským a iným komunitám navzájom si vymieňať informácie a skúsenosti z emigrantského života, 2) zbierať a zachovať historické dokumenty o Slovákoch-emigrantoch, ktorí v minulosti žili, pracovali a udržiavali slovenskú identitu v Britskej Kolumbii a 3) sprístupniť informácie o rôznych stránkach života v Britskej Kolumbii aj tým čitateľom, ktorí žijú mimo Kanady, hlavne na Slovensku.

A aký je tvoj osobný cieľ?
Mám tiež trojaký cieľ, 1) nájsť čo najviac „spriaznených duší“, ktoré súhlasia so zameraním časopisu, s jeho cieľmi a sú ochotní spolupracovať, 2) získať čo najviac čitateľov-predplatiteľov a 3) zriadiť fungujúcu redakčnú radu časopisu a nájsť „zastrešenie“ časopisu, aby to nebol „časopis Joža Starostu“, ale naozaj časopis Slovenských komunít v Britskej Kolumbii.

Čo odkážeš tým, ktorí sú ochotní pomôcť akýmkoľvek spôsobom?
Napíšte mi, prosím, na jozef.starosta@sk-bc.ca.

Ďakujem za rozhovor. Jana Zelísková

Attachment	Size
scan0003.gif	279.62 KB

II.4.10: Potulky masera - Nitra, Kuvajt, Kanada

Zdravie nie je samozrejmé. Bol som vo Vancouveri iba krátko, keď som nutne potreboval pomoc so "zablokovanými krížami". Nažeravil som telefón, povolal tým par známym, ktorých som tuná poznal a získal som kontakt na maséra, na slovenského maséra. Tak som sa zoznámil so zaujímavým človekom.

Po pár návštevách som, opät už vystretý a bez bolesti, mohol znova normálne pracovať. Náš kontakt sa mojim vyliečením neskončil - treba povedať, že najmä jeho zásluhou. A tak som ho mohol postupne viac poznať. Je to zvláštny človek, vzácny človek. Nezaškodí predstaviť ho bližšie, možno i tým, čo ho poznajú dlhšie.

Viliam, odkiaľ zo Slovenska pochádzaš? Narodil som sa v Hlohovci, ale vyrastal som v malej dedinke Lukáčovce pri Nitre, ktorá má asi 1000 obyvateľov.

Ako si sa dostal ku svojej práci? Čo stojí za tým, že si tým, čím si?
To si vyžaduje dlhšiu odpoveď. Po skončení základnej školy som sa rozhodol študovať na Zdravotnej škole v Nitre, odbor zdravotná sestra...

Chlapec a zdravotná škola? To sú školy snáď iba pre dievčatá. Prečo si sa rozhodol práve pre túto školu?
Nie je pravda, že je to iba dievčenská škola, i keď dievčat je tam naozaj drvivá väčšina. Počas môjho štúdia bolo na škole asi desať chlapcov. A prečo práve táto škola? Možno preto, že ako 10-ročny som bol hospitalizovaný 3 mesiace v nemocnici a videl som, ako dokážu sestry pomôcť pacientom. A tiež, že môj otec zomrel ako 45-ročný po dlhej chorobe. Mal som 13 rokov. Asi sa to vo mne spojilo. Chcel som pomáhať, zmierňovať utrpenie, uľahčovať život chorým.

Po skončení školy si teda začal pomáhať ako - hm - zdravotná sestra?
Áno, išiel som pracovať do Nitrianskej nemocnice na ARO (ICU), ako asistent anestéziológie a paramedik na záchranke. Tu som zostal 5 rokov. Zoznámil som sa tam so šéflekárom pre športovú medicínu v Nitre a ten mi dal ponuku, či by som s ním nešiel pracovať ku športu. Povedal som si, prečo nie. Tak sa začala moja nová kariéra, a to práca v športe.

Tam si sa stal masérom?
Áno i nie. Pri mojej práci som zistil, že znalosti zo zdravotnej školy mi už asi nebudú stačiť a tak som sa rozhodol, že si rozšírim svoje vzdelanie. Musel som najprv absolvovať niekoľko kurzov pre športových masérov v Prahe, neskôr aj rehabilitačné kurzy. Sám som bol prekvapený, keď som - už ako športový masér a fyzioterapeut - dostal ponuku ísť pracovať do nitrianskeho futbalu. Vtedajšia Plastika Nitra hrala v celoštátnej Československej prvej futbalovej lige. V klube som pôsobil 8 rokov a stretol som tam veľa zaujímavých športovcov. Patril vtedy medzi nich aj vtedajší brankár v hokejovom tíme Janko Filc, ktorý sa stal populárny tým, že bol prvý tréner Slovenskej hokejovej reprezentácie, ktorá doniesla zlatú medailu z Majstrovstiev sveta. Snaď najväčší futbalový talent a najznámejší z nich bol Ľubomír Moravčík, ktorý nastúpil do klubu ako 18-ročny. Na vrchole svojej kariéry sa stal hráčom jedného z najznámejších európskych klubov Celtic Glasgow. Bola to super práca.

Viem, že športové kluby aj za predchádzajúceho režimu v Československu mali občas možnosť vycestovať "na západ"' a nie vždy sa všetci vrátili... Nelákalo ťa ostať "vonku"?
Je pravda, boli sme hrať pohárové zápasy vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku a občas aj nejaký priateľský zápas v Rakúsku. Rozmýšľal som, či nezostanem v zahraničí, ale doma som mal matku, ktorá bola sama, od roku 1982 som ženatý - tak som si to vždy kvôli rodine rozmyslel.

Prečo si po 8 rokoch odišiel z futbalového klubu z Nitry? Už ťa tá práca neuspokojovala?
To nie, ale mal som snahu zlepšiť finančnú situáciu svojej rodiny. V roku 1988 som sa rozhodol prijať ponuku ísť pracovať do Líbie. V Benghazi som pracoval ako fyzioterapeut v špeciálnej nemocnici pre vážne telesne postihnutých. Boli tam hlavne ochrnutí ľudia - od pol pása, alebo na celé telo. Bolo to veľmi ťažké. Samotná práca, ale i odlúčenie od rodiny, manželky a dvoch synov. Aj preto som - napriek možnosti - kontrakt nepredĺžil a po roku som sa vrátil domov.

Čo bolo nové, keď si sa vrátil po roku domov?
Mesiac po príchode som mal to šťastie, že som zažil "nežnú" revolúciu, na ktorú spomínam ako na jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Chodieval som na mítingy na námestí v Nitre a sníval aj s ostatnými ľudmi o priateľstve a slobode. Bolo to naozaj nádherné. Len škoda, že sa ľudom nesplnilo všetko to, čo si želali. V tej chvíli sme si všetci mysleli, že celý svet je náš a že budeme mať dvere všade otvorené. Lenže sny a realita boli trošku iné.

Nechcel si sa vrátiť späť k športu?
Po tom všetkom som sa rozhodol, že sa už nevrátim spať k nitrianskemu futbalu a otvoril som si v Nitre, ako jeden z prvých, svoju súkromnú masážnu prax. Zo začiatku sa mi veľmi nedarilo. Samozrejme, ľudia si museli zvyknúť na nové podmienky a že také niečo existuje. Za krátky čas po revolúcii sa začali sťahovať slovenskí futbalisti do Rakúska, kde hrávali za pár šilingov v dedinských súťažiach a aj mne sa podarilo s nimi pôsobiť v Rakúsku.

Takže napriek tomu, že si sa nevrátil k nitrianskemu futbalu, od futbalu si neodišiel úplne?
Veru nie. To najlepšie však ešte len malo prisť. V jedno nedeľné ráno v roku 1992 mi zazvonil doma telefón z nitrianskeho hotelu, že je tam výprava z Kuvajtu a že hľadajú maséra. Išiel som sa tam pozrieť a na hoteli bolo asi 40 športovcov - futbalistov, hádzanárov, atlétov z Kuvajtského športového klubu Fahahel s rôznymi zdravotnými problémami. Zopár z nich sa mi podarilo vyriešiť. Musel som sa im veľmi zapáčit, lebo po troch dňoch pôsobenia s nimi sa ma spýtali, či by som nemal záujem ísť pracovať do Kuvajtu. Súhlasil som, ale iba ak pôjdem s celou rodinou. Mal som už skúsenosti z Líbie, kde som bol sám. To som nechcel zase zopakovať. Najprv mi povedali, že to nie je možné, že kuvajtské zákony to nedovoľujú. Ale o pár dní asi zmenili názor a začali mi vybavovať pracovné víza.

Podarilo sa ti teda vycestovať?
V januári 1993 mi poslali letenku a tak som vycestoval za novým životom. Bol som veľmi príjemne prekvapený, ako sa o mňa postarali a ako zariadili ubytovanie pre mňa, aj pre celú moju rodinu. Tú som si priviezol v lete, keď som sa vrátil z dovolenky na Slovensku. Žena a deti boli trošku v šoku, keď sme vyšli z lietadla, pretože nás vonku čakalo horúce peklo, 52 stupňov Celzia v tieni. Prežili sme to a nakoniec sa nám to aj veľmi páčilo. V lete bola teplota mora okolo 32 stupňov, skoro ako doma vo vani.

Aké si mal pracovné podmienky?
Jediné, čo mi po príchode vadilo bola skutočnosť, že som nemal dostatočne zariadenú kliniku na rehabilitáciu. Po niekoľkých stretnutiach ma nakoniec prekvapili, keď zrušili kinosálu a vybudovali v nej krásne rehabilitačné zariadenie. Bolo to asi najlepšie vybavené športovo-rehabilitačné centrum v Kuvajte. Po nejakom čase tam začali chodiť športovci z celého Kuvajtu a tak som začal byt populárny vo všetkých športoch.

V tom klube Fahahel si mal teda na starosti okrem futbalistov aj iných športovcov?
Klub Fahahel bol organizovaný podobne ako voľakedajšie kluby u nás. Aj v Plastike sme mali pod jednou strechou futbal, hokej, ženskú hádzanú, dorastenecké družstvá a tiež modernú gymnastiku. Aj v Kuvajte som bol, podobne ako v Nitre, jediným profesionálnym športovým fyzioterapeutom v klube a tak som mal na starosti v podstate všetkých športovcov . Chodieval som na sústredenia, súťažné zápasy a turnaje so všetkými tímami.

Viliam, aká vlastne bola situácia v Kuvajte po Tvojom príchode?
Bolo to len niekoľko mesiacov po tom, ako dohasili posledne ropné veže - a horelo ich hodne - takže celá púšť bola čierna od popolčeka. Pri cestách boli vraky tankov, nákladných áut a inej irackej vojenskej techniky. Každých 500 metrov boli pri cestách značky "Pozor míny" a veľa domov, mostov, rekreačných chát bolo zničených, či nieslo stopy bojov. Napríklad míny odstraňovali ešte 4 roky po vojne. Aj keď v Kuvajte ostala americká armáda, i tak nás strašili možné chemické raketové útoky z Iraku. Museli sme si utesňovať byty a domy, na našej československej ambasáde sme si boli zobrať chemické masky - a nie cvičné, ako sme používali doma. Veľakrát moja rodina mala zabalené kufre a bola prichystaná, že odletí speciálom späť na Slovensko. Nikdy však k tomu neprišlo. Napriek tomu som si Kuvajt obľúbil.

S Viliamom Mečarom sa rozprával Henrich Krč.
Druhú časť rozhovoru uverejníme v nasledujúcom čísle.

Rodná dedina Lukačovce z vtačieho pohľadu

Maturitné tablo zdravotných "sestričiek"

Prvoligový futbalový klub Plastika Nitra

Zničene obydlia po vojne v Kuvajte

Iracký tank v kuvajtskej pusti

Označenie mínových poli popri cestách v Kuvajte

Symbol Kuvajtu - Kuvajtske veže

Vianočná výzdoba katolíckeho kostolea v Kuvajte

Attachment	Size
Lukacovce z Neba.50.jpg	218.97 KB
Zdrav skola.jpg	422.55 KB
Plastika Nr 88.jpg	55.49 KB
Kw po vojne.jpg	194.13 KB
pozostatky z vojny v KW.jpg	342.75 KB
Minove znacky.jpg	285.52 KB
Kuwaitske veze.jpg	139.75 KB
kostol v KW.jpg	32.19 KB

II.4.11: Štít Cyrila a Metoda

Počas dovolenky na Slovensku som sa stretol so svojimi spolužiakmi z vysokej školy - zo seminára. Zhodou okolností ulynulo práve 15. rokov od nášho spoločného výstupu na strechu Európy, na Mont Blanc. To nás motivovalo opäť zorganizovať nejaký spoločný výstup a zaspomínať si. Zo strany mojich spolužiakov padol návrh “Čo tak spraviť v Tatrách štít Cyrila a Metoda?” Tak ako mne, možno aj vám prebehne hlavou otázka “A máme taký štít v našich Tatrách? A práve o tomto by som sa s vami rád podelil.

Bolo to zhruba pred dvomi rokmi, keď trojica mojích spolubratov Dušan, Stano a Ivan spolu s nadšenými horskými vodcami vystúpili na vrch Satan, aby ho premenovali na Štít Cyrila a Metoda. Premenovanie spočívalo vo výstupe na končiar, ktorý pokropili svätenou vodou, pomazali olejom počas omše a umiestnili na ňom kamennú tabuľu s nápisom “Štít Cyrila a Metoda, 2416 m.n.m.”

Za celým nápadom stoja títo traja už spomínaní spolubratia, ktorých túžbou bolo, aby niektorá hora na Slovensku niesla meno našich otcov viery. Veď si to Cyril s Metodom asi viac zaslúžia, ako nositeľ pôvodneho názvu. Premenovanie ešte nie je zaregistrované v Štátnom kartografickom ústave, na čom idú jeho aktivisti pracovať v najbližšej dobe. Ich túžbou je, aby sa premenovanie Satana na Štít Cyrila a Metoda uskutočnilo k výročiu smrti sv.Cyrila.

Osobne som bol veľmi rád, že som sa zúčastnil výstupu na horu, ktorej sa možno tvorí nová história. Vystúpili sme na ňu 24.júla 2009 a mali sme nádherne počasie. S mojimi spolubratmi sme slúžili na vrchole sv.omšu, ktorá bola obetovaná za naše Slovensko. Okolitá panorama vrchov a dolín nám pomáhala precítiť blízkosť Boha. Po požehnaní krajiny a jej obyvateľov nasledoval zostup.

Pri príchode do Mlynickej doliny sme sa snažili identifikovať Štít Cyrila a Metoda, ktorý ma zhodou okolnosti dva vrcholy. Zľava je Metod a napravo Cyril. V opačnom, v správnom poradí, ich uvidíte z Mengušovskej doliny alebo z Rysov.

A, ak aj nie ste vysokohorskí turisti, určite vás zaujme pekný panoramatický pohľad na Štít Cyrila a Metoda, ktorý sa vám naskytne od Štrbského plesa.

Juraj Kopanický

Attachment	Size
Picture668.50.jpg	271.35 KB
Picture676.50.jpg	377.95 KB
Picture688.50.jpg	402.67 KB
Picture706.50.jpg	328.04 KB

II.4.12: Bod horizontu - Natasha Nagy

Ocitám sa na lúke plnej stokrások. Biele hlávky s nežnou ružovou obrubou sa otáčajú za slnkom, ktoré dnes žiari tak, ako nikdy predtým. V zelenej tráve sa ešte kde–tu trbliecu posledné diamanty rosy… Aha! Práve neďaleko mňa lezie drobná lienka. Červené krovky s čiernymi bodkami sa jasne odrážajú od smaragdu sviežej zelene… A tamto je motýľ! Pomarančové krídla sa mu jemne chvejú. Zdá sa, že je príliš zaneprázdnený pitím sladkého nektáru, ktorý mu ponúka fialový zvonček. Stačí však slabučký závan vetra a už letí, letí a stráca sa v tmavom bode horizontu, z ktorého zaznieva hudba. Čarovná hudba tisícich zvončekov.

Crrrrr!!! Zvuk budíka ma hádže do drsnej reality. Môj farebný sen mizne a ja si uvedomujem, že okolo mňa je TMA. Zostávam ležať a s pocitom smútku sa vraciam k môjmu nádhernému farebnému snu. Rozmýšľam, či predtým ako sa to všetko stalo boli moje sny boli farebné alebo čiernobiele ? Už sa nepamätám. Bolo to tak dávno. Odvtedy už ubehlo jedno desaťročie.

Mal som šesť rokov a bol som na letných prázdninách u babky. Babka žila na dedine. Prázdniny u nej boli super. Mal som tam kopu kamarátov v mojom veku. Väčšinu času sme trávili spolu. Najradšej sme chodili do blízkeho lesíka, kde sa dalo kadečo vidieť a zažiť.

Objavovali sme svet hlavne cez prírodu. Naháňajúc motýle občas sme takmer pristúpili chvostík zvedavej zelenej jašteričky. Beťárske veveričky nás obhadzovali vylúskanými šiškami. Občas sme videli kotúľajúcu sa pichľavú loptu- ježka, ktorý si takto skracoval cestu dolu kopcom.

Psssst! Kamarát Jožko nám dával znamenie s prstom na ústach. Zmeraveli sme v úžase. Pár krokov od nás sa páslo stádo plachých srniek. Stačil však slabý praskot suchého konárika a boli preč.

Raz sme sa vybrali na huby. Išiel s nami môj dedko, skúsený hubár. Húb bolo hojne, ale nie všetky boli jedlé. Predtým ako sme nájdenú hubu dali do košíka, museli sme ju ukázať dedkovi.

Po krátkej lekcii sme pochopili rozdiel medzi dubákmi a muchotrávkami. Íha! To je krásny dubáčisko! Snažím sa ho jemne zospodu podobrať, aby sa nezlomil. S prstami som sa dotkol čohosi , čo bolo na dotyk chladné. Zabúdajúc na hríb, vyťahujem zpopod lístia čosi, čo som ešte v živote nevidel. Pozeram sa na ten "poklad". Je to kovové, podlhovasté na jednej strane zašpicatené a dosť tažké. Ktovie, čo je dnuká, rozmýšľam. Položím to na skalu a s druhou skalou na to tresknem…viac si už nepamätám.

TMA, TMA a zase TMA. Všetko, čo sa okolo mna deje už vnímam len cez dotyky a zvuky. Cítim maminu teplú ruku na mojom čele a jej horúcu slzu na mojom líci. Počujem doktorov láskavý a upokojujúci hlas: “Robili sme všetko. Žiaľ, zrak mu už vrátiť nemôžeme.”

Natasha Nagy

Tento príbeh je podľa skutočnej udalosti. Náš spolužiak Janko sa už po prázdninách u babky medzi nás nevrátil. Nevybuchnutý patrón mu úplne zničil zrak a musel navštevovať slepeckú školu.

II.4.13: Dve udalosti v ten istý deň

Nedávno som bola navštíviť staršieho pána v hospice vo Vancouveri, ktorý tam už trávi niekoľko mesiacov. Dohodla som si stretnutie s jeho pani manželkou a spolu sme sa vybrali na návštevu. Pre mňa to bola prvá návšteva v takomto zariadení. Stredne veľká budova s peknou záhradou a príjemnou opatrovateľskou službou dotvárali zaujímavu atmosféru prostredia. Až som sa čudovala, koľko ľudí sa tam nachádza, nielen starých. Pán, ktorého som navštívila, má 83 rokov a už sa na mňa nepamätal. Bol však rád, že sme boli pri ňom.

Ľuďom v starobinci plynie čas oveľa pomalšie a jednotvárne. Už nerozoznávajú pracovný deň od víkendu, už nevidia rozdiel medzi nedeľou a pondelkom a týždeň sa im zdá ako jeden veľký dlhý deň. Každá návšteva ich preto veľmi poteší, pokiaľ ich však má kto prísť navštíviť. Ich deti či známi, zaneprázdení povinnosťami a svojimi záujmami, často zabúdajú navštíviť svojich starších blízkych, ktorí na nich beznádejne čakajú. Pri tejto návšteve som si uvedomila, že aj keby starý človek mal izbu zo zlata, nič mu nevynahradí blízku osobu, či domček, kde trávil svoj život, rodinu, ktorá ho obklopovala alebo susedov, s ktorými sa každý deň zdravil. V hospici síce máte spoločnosť, ale ľudia okolo vás vám nič nehovoria. Nič ste s nimi neprežili, nič nezažili, sú vám jednoducho cuzdí.

Osamelosť sa stáva v dnešnom živote bežným prvkom. Ste medzi ľuďmi, ale cítite sa sám. A tak, ak máte svojho blízkeho človeka, známeho krajana alebo bývaleho suseda v starobinci, choďte ho pozrieť. Poteší sa, a čaká na vás.

V ten istý deň, ako som bola na spomínanej návšteve, doma, na Slovensku, mi zomrel môj dedko. Dedko, ktorý sa narodil počas 1. svetovej vojny, prežil druhú svetovú vojnu, a vychoval deväť detí. Deväť detí, ktoré sa vydali a oženili a ktorým sa ani jedno manželstvo doposiaľ nerozpadlo. Aká to bola silná a pevná výchova. Výchova, ktorou si všetky deti zachovali “vieru otcov” napriek bývalým ťažkým komunistickým podmienkam, chudobe, ktorú prežívali a nedostatku vzdelania, ku ktorému sa nemohli vtedy dostať. Boh ich však všetkých bohato požehnal. Keď si vyberali svojich partnerov, rodičia sa nezbavovali zodpovednosti zjednodušene tvrdiac “veď ty s ním budeš žiť”. Áno, “ty s ním síce budeš žiť”, ale “ja” budem trpieť spolu s tebou ak to nie je partner pre teba a ak nezamýšľate žiť spolu po celý život. Preto sa nezdráhajme počúvať rady rodičov, neuzatvárajme sa do seba a hlavne nezatvrdzujme si srdcia.

Dnes je veľmi ľahké vzdať sa a ešte ľahšie sa rozviesť, rozísť. Povedať “ty mi už viac nevyhovuješ, odchádzam”. Je oveľa ťažšie odpustiť, obetovať sa pre druhého a začať spolu odznovu. Vyžaduje si to veľa námahy, sebazaprenia a obetavosti. Práve tento postoj však prináša “ovocie” v našom živote, tak sa prejavuje skutočná, nesebecká láska. Som vďacná môjmu starému otcovi za to, ako vychoval moju mamu.

Mária Matovčíková

II.4.17: Top Ten Rules of Trading

TOP TEN RULES OF TRADING

1) Have A Plan And Stick To It - A trading plan should consist of a position, why you enter, stop loss point, profit taking level, plus a sound money management strategy.

2) Never Add To A Losing Position - Adding more to a losing position will lead to ruin. Consistently averaging down into losing trades will almost guarantee that you will not succeed in the stock market in both the short or long term.

3) Always Have Stop Losses - Do not hold on to a bad trade hoping that the price will go up. Most likely, you end up losing more money. First look at how much you have in your account and then plan on only risking a small percentage of it on any given trade. If the trade goes against you by this certain percentage, you must exit the trade.

4) The Trend Is Your Friend - When the market or stock is bullish, go long. On the reverse, if the market is bearish, you short. Never go against the trend. Often times, the trend line will give you guidance in a stock for years, not just weeks or months. But these support and resistance lines are often bumpers, or guardrails, along the way. Stocks often drift toward their support or resistance lines and then bounce back in the opposite direction.

5) Focus On Capital Preservation - You main goal is to preserve the capital. Do not trade more than 10% of your portfolio in a single trade. If you don't do this, you'll be out of the market very soon.

6) Be Emotionless - Do not let greed and fear influence your trade. Do NOT trade when you are disgusted and angry. Do NOT trade when you are overly anxious. Do NOT trade when you are feeling overconfident.

7) Do Not Overtrade - If you have too many positions, you tend to be out of control and make emotional decisions when there is a change in market. The total commitment you make on any entry should be relative to a reasonable expectation of the profit potential for that trade. Each trade is different and must be weighed on its merits.

8) Know When To Sell Your Stocks – It is easy to buy. Selling is the hardest part. Take profits when you have them. You will never go broke taking profits. There is always other stock out there that you can get into.

9) Think Like A Fundamentalist, Trade Like A Chartist- If chart is not bullish, why be bullish. The fundamentals may drive a market and we need to understand them, but if the chart is not bullish, why be bullish? Be bullish when the technicals and fundamentals, as you understand them, run in tandem.

10) “Markets Can Remain Irrational Longer Than You Can Remain Solvent.”- John Maynard Keynes. Illogic often reigns and markets are enormously inefficient despite what the academics believe.

Michal Hollosy
Investment Advisor

II.4.18: Leto v dejisku zimných Hier prihorúce

Západ Kanady sužujú požiare, slovenský atašé také horúčavy ako tento rok vo Vancouvri ešte nezažil. Najbližšia zimná olympiáda bude výnimočná tým, že sa odohrá v horách nad brehmi oceánu. Lesy v nich necelých dvesto dní pred otvorením Hier ohrozujú požiare. Je to dôsledok rekordných horúčav, dlhodobého sucha a búrok, tvrdí atašé slovenskej výpravy na ZOH 2010 a honorárny konzul v Britskej Kolumbii Stanislav Lišiak.
Aké leto zažíva dejisko blížiacich sa zimných olympijských hier?
„Mimoriadne horúce a suché. V Britskej Kolumbii sme od mája nezažili dážď, čo je veľmi nezvyklé. Padajú historické teplotné rekordy a v dôsledku toho sa tvoria takzvané suché búrky s množstvom bleskov. Práve tie sú príčinou mnohých lesných požiarov. Len za posledný týždeň ich vzniklo 531. Situácia sa však mení každú minútu."

To je bežné?
„Požiare v západnej časti Kanady sú skoro každoročne, no toto leto sú zvlášť intenzívne, lebo im pomáhajú vysoké horúčavy. Najväčší na rozlohe 4500 hektárov vyčíňa asi 450 km východne od Vancouvru v oblasti Terrace Mountain v blízkosti jazera Okanagan v údolí Okanagan Valley."

Olympijské športoviská požiare neohrozujú?
„Ich ohniská boli od nich sprvu dosť ďaleko. Vo štvrtok však zaregistrovali 171 nových požiarov a jeden som mal možnosť vidieť na vlastné oči, keď som si bol zahrať golf vo Whistleri, ktorý je popri Vancouvri druhým hlavným centrom blížiacej sa olympiády. Vzbĺkol od blesku v Blackcomb Mountain, v oblasti, v ktorej leží olympijský tobogan pre boby, sane a skeleton. Našťastie, požiar sa hasičom vďaka leteckej podpore podarilo pomerne rýchlo dostať pod kontrolu, takže neohrozil ľudí a nezasiahol ani nijaké objekty, ani športoviská."

Foto: J.Starosta

Foto: S.Lisiak

Kde a ako zvyknú dovolenkovať Vancouverčania?
„Cez leto väčšina z nich ostáva doma. Aj keď je horúco, ako toto leto, a teploty sa šplhajú nad 30 stupňov Celzia, od Tichého oceánu stále fúka vietor, ktorý spríjemňuje klímu. Urbanistika Vancouvru je založená na koncepcii, aby mesto stále žilo a geografické podmienky tomu veľmi pomáhajú. Takmer v centre je vyše 400-hektárový Stanley Park, okolo ktorého sa vinie 10-kilometrová dráha pre bicyklistov a nadšencov kolieskových korčúľ. Popreplietaný je chodníkmi medzi cédrovými stromami a rododendronmi, ktoré sú oázou každodenných prechádzok. "

Foto: S.Lisiak

Čo Whistler - tam sa lyžuje aj v lete?
„Na mori sa surfuje i jachtárči a nad ním lyžuje. Whistler je unikátny: núka letné lyžovanie na ľadovci aj príťažlivé dráhy pre jazdu na horských bicykloch. Turistická koncepcia rezortu je postavená na jeho celoročnej využiteľnosti. Veľmi obľúbený je tiež golf. Aj ja sa snažím zlepšiť svoj handicap."

Foto: J.Starosta

Foto: J.Starosta

Ako sa vyvíja krivka ekonomickej krízy v Kanade a ako ovplyvňuje záverečnú fázu príprav na ZOH?
„Najviac postihnutý krízou v Britskej Kolumbii je drevársky priemysel, ale aj turizmus. Financovanie olympiády je však plánovaný proces a podľa vyjadrení predstaviteľov organizačneho výboru všetko bude dokončené načas a v zhode s rozpočtom."

Aj obe olympijské dediny?
„Ich dokončovanie ide podľa plánu. Prinajmenej odvtedy, ako začiatkom roku 2009 financovanie dediny vo Vancouvri po odskočení súkromného investora prevzalo mesto. Leží na lukratívnom mieste v zálive False Creak pri mori s výhľadom na mesto a hory, a samozrejme hneď na brehu. Apartmány sú už teraz na predaj a ceny sa pohybujú od 450¬tisíc kanadských dolárov až do šiestich miliónov."

Fíha.
„Olympijská dedina vo Whistleri je iný prípad. Aj tú rozpredajú, nie však za trhové, ale za znížené ceny. Whistler mal nedostatok zamestnaneckého ubytovania a týmto spôsobom si pomôže v stabilizácii pracovníkov. Vancouverská olympiáda je jednou z prvých s dvoma dedinami, čo zjednoduší logistiku podujatia a športovci nebudú musieť toľko cestovať. Dokončenie dedín je plánované na október a nepochybujem, že sa termín dodrží."

Foto: S.Lisiak

Do záverečnej fázy vstupuje aj nábor dobrovoľníkov. Aké bude zastúpenie početnej slovenskej komunity z provincie Britská Kolumbia, prípadne aj z iných oblastí Kanady?
„Na priebehu olympijských hier bude spolupracovať takmer 25-tisíc dobrovoľníkov. Podľa posledných informácií z organizačného výboru pretrváva nedostatok po slovensky hovoriacich dobrovoľníkov. Neobsadené pozície však eviduje až pri jedenástich štátoch. Je to dôsledok vysokých nárokov. Dobrovoľník musí byť k dispozícii celý február 2010, mať v dejisku ubytovanie, ale napríklad aj platný vodičský preukaz provincie Britská Kolumbia, poznať Vancouver alebo Whistler, disponovať predpokladmi na prácu v skupine, byť kreatívny, vynikajúci v komunikácii, mať jazykové znalosti."

Predvojom olympiády bude štafeta s olympijským ohňom - neobjaví sa medzi bežcami s ohňom aj nejaký Slovák?
„Olympijský oheň prebehne v Kanade tisíckou miest a dedín a za 106 dní od 1. októbra 2009 do 12. februára 2010 urazí trasu dlhú 45-tisíc kilometrov. Na prenášaní fakle sa má podieľať 12-tisíc ľudí. Zatiaľ nemám informáciu o účasti Slováka, ale pevne verím, že nejaký sa medzi nimi objaví."

Nehrozí Slovákom, že Kanada do otvorenia zimnej olympiády zavedie víza, ako sa to nedávno stalo Čechom?
„Nielen Čechom, aj Mexičanom. Slovákom to však nehrozí, v prvom štvrťroku požiadalo v Kanade o azyl len trinásť našich občanov."

Ako Kanada zareagovala na verdikt Najvyššieho súdu Britskej Kolumbie ohľadom žiadosti skokaniek na lyžiach o umožnenie aj ženských skokov na ZOH 2010?
„V Kanade majú ženy všeobecnú podporu pre svoju požiadavku, aby aj ony mohli súťažiť o olympijské medaily v skokoch na lyžiach. Najvyšší súd Britskej Kolumbie sa však 10. júla uzniesol, že organizačný výbor ZOH 2010 nemôže ovplyvniť to, či ženské skoky na lyžiach budú súčasťou už februárových Hier. Pätnásť skokaniek napriek tomu vyhlásilo, že chce pokračovať v úsilí dostať svoju súťaž už do programu ZOH 2010. Ich právnici v odvolaní argumentujú, že organizačný výbor musí Hry na kanadskom území usporiadať v zhode s Kanadskou chartou práv a slobôd."

S Honorarnym Konzulom SR v BC, Stanom Lisiakom sa zhovaral Marián Šimo.
Text prevzaty z http://sport.sme.sk/c/4959179/leto-v-dejisku-zimnych-hier-je-prihoruce.html

Attachment	Size
Ohne.png	769.67 KB
blackcomb.zjazdovky.JPG	544.16 KB
poziar.blackcomb.jpg	591.76 KB
countdown.50.jpg	640.28 KB
whistler.leto_.JPG	684.35 KB
whistler.JPG	441.21 KB
olympiskadedina.50.jpg	641.27 KB

II.4.19: Kalendár udalostí

12. september 2009 - Přátelský piknik na pláži - od 15:00 do 19:00 na Locarno Beach ve Vancouveru, vstupné $ 7.00, v ceně zahrnuto občerstvení, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

10. október 2009 - Diskotéka pro všechny - od 18:00 do 01:00, v Jaycce House, 1251 Lillooet Road, North Vancouver vstupné - $ 10.00, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

11. október 2009 o 11:00 hod - Birmovka u Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster za účasti Arcibiskupa Mons. Michaela Millera

17. október 2009 - Zaujímavá akcia pre mládež, SUMIT - adoracia, ktorá je populárna medzi mladými veriacimi vo Vancouveri a každý mesiac sa uskutočňuje v inej farnosti a ktorá sa uskutoční v kostole sv. C&M v New Westmistri, začne 19:00. Po adorácii nasleduje v hale občerstvenie a zdielanie.

24. október 2009 - Poľovnícka zábava - Slovenský Poľovnícky Klub sv. Huberta vás pozýva na Poľovnícku zábavu, ktorá sa uskutoční 24. októbra 2009 od 6pm do 1am vo "Fish & Game Club", v Port Coquitlam (off Haper Rd.). Počet lístkov je obmedzený, rezervujte si ich preto u Jána Volentiera (604-542-9895) alebo u Garyho Andrejčáka (604-722-8700).

24.-25. október 2009 - Mariánska púť do Grotto v Oregone (USA), informujte sa na farskom úrade C&M v New Westmistri 604-526-7351

5. 6. 7. november 2009 - Sluha dvoch panov - Divadlo Za Rohem uvádza hru Carla Goldoniho v réžii P.Bugára, N. Lihnartové a D.Zelmana v Studiu – Shadbolt Centre for the Arts v Burnaby vždy o 20.00 hod

15. november 2009 - Vánoční bazar - od 13:00hod do 17.30hod, Jaycce House, 1251 Lilloet Road, kontaktujte Zdenku, ČaSZ (604) 307 0878

6. december 2009 - Sv. Mikuláš zavíta do farskej haly po slovenskej sv. omši, ktorá začne o 11. hodine

6. december 2009 - Mikulášská nadílka pro děti - od 14:30hod do 17:00hod v Jaycce House, ČaSZ

12. a 13. december 2009 - Craft and Bake Sale vo farskej hale v New Westminster

18. - 20. december 2009 - Na pozvanie slovenskej farnosti C&M v New Westminster pride Elias Vella a bude prednášať na seminári o vnútornom uzdravení, bližšie informácie Rev. Juraj Kopanický 604-526-7351

31. december 2009 - Silvester v New Westminster začína koncoročnou ďakovnou pobožnosťou o 18:30, potom sa presúvame do haly na spoločnú večeru a silvestrovskú zabavu.

II.4.20 Z vašich emajlov

Q: Dear Jozo, at the moment I don't have much time to get involved with the project "Slovo z Britskej Kolumbie". Could you elaborate as to the kind of things that I may consider once time becomes available? Thank you. Maria
A: Dear Maria, once you will have a little bit of time available you can write a short story about your current life, or write a short story about your Slovak "roots", send us any information about activities of Slovak communities in your neighborhood, send us any old document (or a copy of it) documenting history of Slovaks in British Columbia, e.g. a photo picture, a postcard, an old passport, news clips, letters, or, at least, browse our web site www.sk-bc.ca and write comments to individual articles, spread a good word about our magazine and our web site.
If you can afford to support us financially, become a subscriber to our printed colorful magazine that we will send you by mail, or advertise your business or support us financially as a sponsor (www.sk-bc.ca/donate).

=================================

Q: Môžem nejako pomáhať ako dobrovolník na olympiáde? Roman Nesticky
A: Kontaktuj Stanislav Lisiak stan.lisiak@gmail.com a/alebo Dusan Berka dberka@telus.net a/alebo Rasto Kral rasto@shaw.ca

==================================

II.4.21 Staňte sa sponzorom ...

Staňte sa sponzorom ďaľšieho čísla
nášho časopisu.

Môžete tak spraviť ako Zlatý sponzor ($200 a viac), Strieborný sponzor
($100), Bronzový sponzor ($50), Individuálny sponzor ($10).

Môžete nás podporiť on-line na http://www.sk-bc.ca/donate.

II.4.22 Predplatne

Ponúkame plnofarebné výtlačky Slova z
Britskej Kolumbie, ktoré Vám pošta doručí
priamo do domu. Ročné predplatné na 4 čísla
spolu s poštovným je: US$25 pre Kanadu, USA aj pre ostatné krajiny sveta.

Časopis si môžete predplatiť „on-line“ na
http://www.sk-bc.ca/subscribe_slovo

II.4.23 Noví distribútori

ZATIAL NECHAJME AJ NOVYCH DISTRIBUTOROV Z MINULEHO CISLA A PRIDAME 2 NOVYCH, TAKZE TEXT BUDE ZNIET:

Časopis Slovo z Britskej Kolumbie si môžete vyzdvinúť tiež na týchto 8 nových
miestach vo Vancouveri, v Severnom Vancouveri, v Coquitlame, v Burnaby a vo Vernone:
Vancouver Public Library, 350 W Georgia St, 5. poschodie, oddelenie
mnohonárodných časopisov, Freybe, obchod (aj) s európskymi špecialitami,
1927 East Hastings Street, Vancouver, Nickel‘ s Bakery, 1816 Lonsdale
Avenue (218th Street), North Vancouver, Austin Delicatessen, 1054 D
Austin Ave, Coquitlam, Zia‘s Deli & Café, 2773 Barnet Hwy, Coquitlam, Coquitlam Public Library,
3001 Burlington Drive, Coquitlam, European Restaurant Danube, 102A-3701 Hastings St. Burnaby,
Lakeshore Paradise Bed&Breakfast, 2664 Lakeshore Rd., Vernon

II.4.24 Teatro Tatro

Vancouverská Kultúrna Olympiáda 2010 bude vrchonou ukážkou kanadského i celosvetového umenia a kultúry. Prebieha ako séria 3 festivalov. Začala r.2008, pokračovala r.2009 a vyvrcholí 60-dňovým festivalom od 22.januára 2010 do 21.marca 2010. Ako Kultúrna Olympiáda, ktorá prebieha počas 3 rokov, sa stala jedinečnou v histórii ZOH.

Našej krajanke, Marike Kovalčíkovej, ktorá žije medzi nami „Vancouverčanmi“ už viac ako 14 rokov, sa podaril husársky kúsok. Návštevníci ZOH 2010 budú môcť obdivovať umenie divadelnej skupiny TEATRO TATRO zo Sloveska. Tento umelecký súbor bude vystupovať počas Kultúrnej Olympiády 2010 a svojim netradičným divadelným umením reprezentovať našu krajinu a obveselovať športovcov i návštevníkov ZOH 2010 vo Vancouveri, na Whistleri a ďaľších okolitých miest.

Marika, čo to je vlastne Kultúrna Olympiáda?
Vancouverský Olympijský Organizačný Výbor (VANOC -VANcouver Olympic Committee) Kultúrnu Olympiádu nazýva miestom „Where the World’s best come to play“. Je to oslava súčasneho umenia a kultúry, ktorá zahrňuje hudbu, tanec, divadlo, rôzne iné formy vizuálneho umenia, napríklad digitálneho, film, literatúru a výnimočné podujatia „pod holým nebom“. Na niektoré predstavenia bude treba si zakúpiť vstupenku, iné vystupenia budú zdarma.

Kde bude prebiehať Kultúrna Olympiáda 2010?
Všetko sa bude diať vo Vancouveri a v okolitých mestách v rôznych divadlách, vystavných priestoroch a na tzv. „Celebration Sites“. Zatiaľ je oficiálne ohlásených 5 zadarmo prístupných „miest osláv“. Vo Vancouveri budu dve, v Richmonde, Surrey a na Whistleri po jednom. Budú to miesta, kde budú počas ZOH naživo vystupovať umelci, kde budú mať sponzori svoje výstavy a kde budú prebiehať mnohé ďaľšie kultúrne a rekreačné.

Vo Vancouveri jednym z takychto „Celebration Sites“ bude David Lam Park, v Richmonde to bude miesto známe ako O-Zone, poblíž zimného Olympijského Oválu a na Whistleri to bude „Whistler Village“ – Whistlerská dedina. Hlavne na Whistleri sa očakáva, že zábavné vystúpenia hudobníkov, tanečníkov, hercov a „pouličných“ umelcov budú prebiehať denne od 8 rána do polnoci. Budú to nezabudnuteľné zážitky ako pre športovcov tak i pre návštevníkov ZOH z celého sveta.

Ako si sa ty dostala ku Kultúrnej Olympiade?
Pracujem ako organizátorka rôznych podujatí (Event Manager/Producer) a keďže poznám dobrých slovenských umelcov rôznych žánrov, hľadala som možnosť ako obohatiť program Kultúrnej Olympiády o vystúpenia kvalitných netradičných slovenských umelcov zo zábavneho žánru.

A podarilo sa?
Áno, podarilo sa. Príde slovenské Teatro Tatro so svojím jedinečným projektom „The Magical Theatrical Vending Machine“ - zázračným divadelným automatom.

Teatro Tatro? A to je čo?
Je to jedno z najzaujímavejších slovenských divadelných telies, ktoré vzniklo v posledných decéniach uplynulého milénia. Divadelníci niekoľkých profesionálnych divadiel sa rozhodli robiť divadlo mimo svojich domovských scén pod režijným vedením Ondra Spišáka. Manažérom divadla je Ivan Gontko a výtvarníkom Fero Lipták. Divadlo sa venuje hlavne exteriérovým predstaveniam, zúčasňuje sa festivalov pouličných divadiel, vystupuje na rôznych jarmokoch a trhoch pod holým nebom.

Ako si ich objavila?
S režisérom Ondrom Spišákom a s výtvarníkom Ferom Liptákom mám dlhoročné dobré pracovné vzťahy. Spolupracovala som s nimi ešte pred mojim príchodom do Kanady začiatkom 90-tych rokov, hlavne pri organizovaní Kaštielnych hier, ktoré sme organizovali v Slovenskej Národnej Galérii – v Kaštieli Strážky. Bola som presvedčená, že ak s nejakým slovenským umeleckým súborom uspejem na Kultúrnej Olympiáde, tak to bude Teatro Tatro.

Ako a kde bude Teatro Tatro vystupovať vo Vancouveri a na Whistleri?
Pracovníci divadla si sami budujú mobilnú scénu: "Zázračný divadelný automat". Bude to mobilná divadelná scéna, ručne maľovaná, ktorá sa zmení na zázračnú divadelnú skrinku so všetkými potrebnými rekvizitami a technickým audiovizuálnym zariadením. Túto prenosnú scénu dopravíme zo Slovenska do Vancouveru. Umiestnime ju na nákladné auto, ktoré bude súčasťou “putovného javiska” a s ktorým budeme cestovať a vystupovať vo všetkých „Celebration Sites“ a na iných podujatiach pre školy v okolitých mestách Veľkého Vancouveru.

Teatro Tatro vo Vancouveri – to je veľký projekt. Kto to financuje?
Áno, je to nákladný projekt, presahuje $200,000. Pokúšali sme získať peniaze z niekoľkých zdrojov. Projekt je rozdelený do dvoch etap. Prvou etapou je výroba a naštudovanie projektu a druhou sú vystúpenia na Olympiáde vo Vancouveri a okolí. Ministerstvo Kultúry SR a Mesto Nitra podporili tento prvú etapu a prisľúbili podporu aj v druhej etape. Marika Productions a Teatro Tatro sa na financovaní podieľaju vkladom vlastných financií, ale aj dobrovoľnou prácou.

Na financovaní druhej etapy sa bude podielať aj VANOC a aj súkromní sponzori. Stále hľadáme cesty, ako pokryť všetky náklady. Napríklad Teatro Tatro svojím predstavením obohatí kultúrny program na dvoch “Torch Relay” (8.februára 2010 v Langley a 9.februára 2010 v Delte) a pobavia tiež divákov na dvoch priateľských hokejových zápasoch našich hokejistiek.

“Torch Relay” je štafeta s olympijským ohňom...
Áno. Olympijská štafeta bude v histórii najdlhšou na území poriadajúcej krajimy. Olympijký oheň na svojej 45,000 km ceste prejde cez viac ako 1,000 kanadských komunít a ponesie ho viac ako 12,000 štafetových bežcov. Na dvoch miestach, ktorými bude štafeta prechádzať a kde budú oficálne oslavy miestnej komunity, bude vystupovať aj Teatro Tatro v samostatnom hodinovom programme. Bude to 8.februára 2010 v Langley a 9.februára 2010 v Delte (Langley a Delta sú samostatné mestečká Veľkého Vancouveru).

Bude Teatro Tatro vystupovať aj na ľade?
Zorganizovala som dva priateľské hokejové zápasy našich hokejistiek. Jedno bude s Ruskom, v Langley Event Center 8.februára a druhé s Fínskom 9.feruára 2010 v Delte. Pred oboma zápasmi bude Teatro Tatro zabávať prichádzajúcich divákov pred štadiónom. V Langley budú dokonca herci vystupovať pred stretnutím aj na ľade a veľké obrazovky priblížia ich umenie divákom na celom štadióne. Samozrejme, počas prestávok medzi tretinami sa budú môcť diváci pozrieť na členov Teatro Tatro zblízka, budú sa totiž prechádzať pomedzi nich a zabávať ich pantomímou oblečení v “športových” kostýmoch.

Príprava na tento veľkolepý projekt trvá už vyše 3 rokov plných snov, plánov, návrhov, žiadostí a príprav. Zažila si aj “infarktovú” situáciu?
Áno, zažila, a nie jednu. Pôvodne som prihlásila Teatro Tatro na Kultúrnu Olympiádu 2008. Po sérii žiadostí, návrhov, vyjednávaní s VANOC-om a s Teatro Tatro sme prešli cez viaceré výberové konania a dostali sme sa medzi 50 vybratých kandidátov na rok 2008, žial oficiálne rozhodnutie nám oznámili až v novembri 2007, a to sme museli s ťažkým srdcom odmietnúť lebo za dva mesiace by sme nestihli prípravu takého náročného projektu.

Požiadali sme však o účasť na Kultúrnej Olympiáde 2009. Opäť sme prešli seriou žiadostí, návrhov, a výberových konaní a už som čakala iba na záverečné potvrdenie prijatia. Zrazu som dostala list, v ktorom VANOC s poľutovaním oznámil, že Teatro Tatro nebolo vybraté pre Kultúrnu Olympiádu 2009. Bodka. Ani slovíčko vysvetlenia. Dva roky úsilia a príprav môžu ísť “do koša”. To bola jedna z najťažších infarktových situácií.

Druhá sa odohrala o týžden neskôr, keď som dostala e-mail od zástupcu VANOC-u s ospravedlním, že síce list, ktorý som dostala bol správny, ale neúplny. Odmietli nás pre Kultúrnu Olympiádu 2009 preto, lebo nás chcú pre samotné ZOH, pre Kultúrnu Olympiádu 2010.

Čo by si dodala na záver?
Rada by som vyzvala dobrovoľníkov, ktorí by chceli a mohli pri tomto ojedinelom a náročnom projekte pomôcť či už finančne alebo službami, aby sa mi ozvali na +604.618.6724 alebo na marikaproductions@shaw.ca.

Marika, ďakujem za rozhovor. Dávam „klobúk dolu“ pred týmto veľkolepým projektom. Prajem ti a divadlu Teatro Tatro, aby sa vám splnili vaše sny a plány a aby ste úspešne a dôstojne reprezentovali naše malé Slovensko na Kultúrnej Olympiáde Zimných Olympijských hier 2010 vo Vancouveri a Whistleri.

S Marikou Kovalčíkovou sa zhováral Jožo Starosta.

Výtvarné návrhy mobilnej scény a kostýmov vytvoril Fero Lipták.
Fotografie dodala Marika Kovalčíková.

II.4.25 Riešenie záhady z minulého čísla

Riešenie záhady z minulého čísla sa nám trošku "zauzlilo". Nevieme zatiaľ presne, či pôvodný majiteľ bánovskej ŠPZ značku stratil alebo či "utrpel škodu". Viac podrobností uverejníme možno v jednom z budúcich čísel.
js

II.4.25 Zrnko múdrosti

Čo získate dosiahnutím cieľov nie je tak dôležité ako to, čím sa v priebehu cesty k týmto cieľom stanete.
Hilary Hinton "Zig" Ziglar
Vybrala Jana Jurkovičová

II.4.26 Záhada č.8

Táto fotografia je z BC. Viete určiť prejnejšiu lokáciu?

3 správnych riešiteľov - výhercov odmeníme takto:
1. výherca dostane poštou kompletné 2 ročníky (8 farebných čísel) a predplatné na 3. ročník
2. výherca dostane poštou kompletný 2. ročník (4 farebné čísla) a predplatné na 3. ročník
3. výherca dostane predplatné na 3. ročník

Attachment	Size
zahada.8.50.jpg	277.91 KB

II.4.27 Ďaľšie emaily

Milý pán Jozef, som veľmi rád, že nás internetová náhoda skontaktovala. Od srdca Vám gratulujem k Vašej šéfredaktorskej činnosti. Celú sobotu som preklikával Vami redigovaný časopis a vašu stránku. Z vlastných
skúseností viem aký entuziazmus je potrebný pre takúto aktivitu na profesionánej úrovni , pred ktorou sa hlboko skláňam. ... Vojtech Bradovka, vydavateľ a šéfredaktor internetového magazínu KGB - Klub Generácie Báčikov, www.kgbacikovia.websnadno.cz
----------------------------------------------------------------------
Dobrý deň vážený pán Starosta, ďakujem vám za zasielanie vášho pekného a zaujimavého časopisu SLOVO z BK. Prináša mi zaujimavé informacie i potešenie. ... Prajem vám vo vašej práci veľa úspechov. ... S úctivým pozdravom, Vladimir Wiedermann, Head of Trade & Economic Dpt., Embassy of the Slovak Republic to Ottawa, Canada
------------------------------------------------------------
Nazdar, Jožko Starosta! Ďakujem Ti za oznámenie, že vyšlo ďaľšie číslo Slovo z Britskej Kokumbie. Prečítal som si ho a musím konštatovať, že ho robíte skoro na profesionálnej úrovni. Keby som Ti stále písal, že je to ,,SUPER,, tak by som bol falošný čitateľ a aj kamarát. Mne sa zdá, že v tvojom časopise chýba niečo na zasmiatie!!! Chcú všetci čitatelia vášho SLOVA čítať len komentáre, oznamy, články nútiace sa zamýšlať nad určitou tematikou ??? Čo by sa stalo, keby ste uverejnili niečo na zasmiatie? Veď sa hovorí, že humor je soľ života. ... Maj sa fain. FOJTÍK Jozef
----------------------------------------------------
Váženy pane Starosto, musím Vám vzdat hold za krásny magazin, dobre zpracovaný a graficky upravený. Dovolite mi z nej neco prevzít do Nového Domova? I fotky jsou velice pěkné a navíc tam máte odkazy na to, kam se dobrát k dalším. Velice dobrá práce. Musí Vás to stát hodne úsilí. Přeji pořád dobrou pohodu, která na čtenaře z magazínu dýcha. Úprimně, Vera Kohoutova
--------------------------------------------------------

Jožko drahý! Ďakujem za zaslané 7.číslo Slova z Britskej Kolumbie. No tu si ma sklamal, úplne a totálne, stal sa nevierohodným na celej čiare a stopercentne [4%] !! Píšeš, že si skončil elektrofakultu. No keď som si prečítal Tvoj "Príhovor" došiel som -nemôžem inak- k skalopevnému a nevyvrátiteľnému presvedčeniu, že si študoval žurnalistiku a to nie na hocakej, lež na najvyberanejšej univerzite. To platí aj na toto celé číslo (hoci sa "vyhováraš" na redakčnú radu) a tiež na grafickú úpravu (tu zase "zvaľuješ" vinu na p. Daniela Behana). Vidím, žiaľ, že Ti nemožno veriť ani v jedinučkom jednom slove. Škoda. Keby tu totiž nešlo o také zjavné a úmyselné klamanie celého ľudstva, musel by som Ti (a vám všetkým!!) gratulovať - a to z plného srdca, a nielen za články a úpravu, ale i za celkove vysokú úroveň - a predovšetkým za to, že ste sa na vydávanie vôbec podujali a tak slovenskú vec postavili na piedestál.
Škoda, preškoda, že ste si to u mňa týmto zavádzaním nadobro pokazili... :) Si snáď ochotný (ste vy všetci), nejako to odčiniť a kajať sa, i uhradiť vzniklé škody, najmä morálne ??? Možno by som sa dal akosi uchlácholiť a učičíkať.
Posielam Ti (i vám všetkým) však svoj pozdrav, v nádeji že sa polepšíte. Tvoj a Váš Anton
------------------------------------

II.4.28 When Teddy Bear talks

My name is Mischa and this is my chair – only mine now. But things weren’ always like this. There was time I shared it with “Grandpa John” and “Little John”, his grandson. Many years ago I was brought here in a nice blue box and given to Little John as a gift. He was tree years old and the tree of us had so much fun together. I went everywhere with Grandpa John and Little John – to the parks, fishing, to maple syrup festivals, even to the Disneyland for a holiday! But times changed, Little John grew up even though we still call him “little”.

Eventually I was left in the basement with all my friends – the dogs, cats and rabbits. Happily, Grandpa John found me one day and laughing, said, “Look who’s here! Our Mischa! Come on, old friend. You will keep me company.”

By this time Grandpa was unable to walk much so we shared happy chair time and stories. Mostly, Grandpa talked and I listened. He told about young Canadian soldier in France, about Juno Beach in 1944 where so many young men died. He also told about young French girl named Annette who found him sleeping in her father’s barn. She brought him bread, cheese and the best wine he had ever tasted.

Eventually the war ended and he brought Annette back to Canada as his bride. They had five children and finally their first grandson arrived – Little John.

I always loved Grandpa’s stories and his company. But now he is gone and I am alone. I sit in the big chair, remembering all the happy times we had.

Yes it was very sad when Grandpa left me, but Grandma Annette told me that Little John and his daughter Nicole are coming for Thanksgiving dinner on Sunday. I hope she may want to sit with me and maybe even take me home with her. If that happens, I’ll never be lonely again.

Marcella Krupa

III.1.01:Tri zlaté jablká

A opäť je tu predvianočný čas, čas adventu, v ktorom sú si ľudia akosi bližšie ako inokedy. V tomto období o čosi viac zaznievajú prosby o poskytnutie finančnej či inej podpory pre rôzne nadácie a organizácie.

Je to aj obdobie, kedy rozmýšľame a naháňame sa za vianočnými darčekmi, ktoré urobia radosť tým, ktorých máme radi. O štedrosti hovorí aj sviatok svätého Mikuláša, ktorého Cirkev zaradila do kalendára na 6. december. Na Slovensku je tento svätec veľmi populárny a tak si pripomeňme, kto bol tento svätý muž.

Mikuláš sa narodil niekedy okolo roku 270 po Kristovi v meste Patara v dnešnom Turecku. Rodičia boli hmotne dobre zabezpečení, avšak obaja skoro zomreli. Mladý Mikuláš zdedil veľký majetok, ale považoval ho za dar, ktorého je správcom a podľa toho aj s ním naložil. Hoci bol bohatý, vnútorne zostal slobodný a pomáhal, ako sa dalo. Rozdával almužny, podporoval hladujúcich, vykupoval väzňov. Symbolickým číslom v jeho legendárnom životopise je číslo 3. Jeho najznámejší príbeh obdarovania bolo veno pre tri chudobné dcéry istého šľachtica, ktorým ich vytrhol z mravnej skazy. V noci hodil zlato zabalené v mešci do okna a odišiel nepoznaný. Avšak čoskoro sa prišlo na to, kto bol tento štedrý darca. Takto mohol otec svoje dcéry čestne vydať. Traja boli aj námorníci, ktorých vyslobodil z búrky pri tureckom pobreží, vzkriesil k životu troch zabitých mladíkov a zachránil troch neprávom odsúdených na smrť. Preto ho aj cirkevná tradícia zobrazuje s troma zlatými jablkami spolu s knihou Evanjelia, ktoré nielen hlásal, ale aj naplno žil a uskutočňoval vo svojom živote.

Mikuláš sa stal neskôr biskupom a po celý život rozdával milosrdentvo tak, ako to robil Ježiš. Zomrel v pokročilom veku a pochovaný bol v meste Myre v dnešnom Turecku, odkiaľ neskôr preniesli jeho pozostatky do Bari v Taliansku. Z jeho hrobu vyteká vonná látka zvaná myrha, čo vysvetľuje jeho patronát nad voňavkami. Okrem toho bol aj patrónom námorníkov, obchodníkov i lekárnikov.

Neviem, či si aj vy pripravíte do okna vyčistenú čižmu, aby do nej mohol svätý Mikuláš niečo vhodiť, keď bude prechádzať okolo vášho domu. Je to pekný zvyk s kresťanskou symbolikou dávania. Staňme sa aj my na chvíľu Mikulášom a skúsme v tomto čase adventu darovať „tri zlaté jablká“. Možností je veľa. Pozrime sa okolo. Nech tak, ako sa rozžiaria očká našich detí, keď sa ráno 6. decembra rozbehnú k oknu a nájdu tam mikulášsku nádielku, nech podobne naše darované jablká urobia radosť tým, ktorí nám to vrátiť nemôžu.

Mária Eškut

III.1.02: Biblia (prihovor)

5.marca r. 1953 zomrel J.V.Stalin a hneď po ňom, 14.marca, zomrel K.Gottwald. 5.apríla bola Veľká Noc. V marci sme stáli, ako pionierska čestná stráž, pri fiktívnych Stalinových a Gottwaldových truhlách. V apríli sme zase, ako miništranti, stáli bez pohnutia pri Božom Hrobe. V naivnej hlavičke 8-ročného dieťaťa obe služby boli rovnako dôstojné a dôležité.

Koncom apríla sa procesia na požehnanie jarnín idúca z kostola na neďaleké polia „zhodou okolností“ stretla na tej istej ulici z predmájovým lampiónovým sprievodom, ktorý zorganizoval pokrokový riaditeľ základnej školy. Rúčka kríža bola príliš tenká na to, aby sa dalo za ňu schovať pred orlím zrakom triednej učiteľky vedúcej druhú polovicu triedy s lampiónmi v rukách.

V takomto čase moja mama objednala a kúpila jedno z vydaní Starého Zákona, ktoré bolo asi posledným povoleným vydaním Biblie na niekoľko desaťročí. Táto takmer 3-kilová kniha po niekoľko mesiacov bola na čestnom mieste v našom dome. Mama ju však musela schovať do „kasne“ lebo otec vravel, že nám to môže poškodiť. Medzičasom som si stačil prečítať ako 12 izraelských kmeňov po odchode z Egypta obsadzovalo územie Kanaánu, a to množstvo násilia a krvi ma tak vystrašilo, že mi Biblia schovatá v „kasni“ vôbec nechýbala.

Keď som dospel, zdedil som Bibliu a myslel som si, že keď ju umiestnime na viditeľnom mieste medzi knihami v obývačkovej stene, vzdáme jej patričnú úctu. Najčítanejšou časťou bolo „O dobrej a zlej žene“ z 25. a 26. kapitoly knihy Ekleziasticus, ktorou sme sa s priateľmi pri rôznych stretnutiach zabávali na úkor našich manželiek. Hlbšie štúdium biblie však ešte stále čakalo na svoj čas.

Pri jednej návšteve Slovenska som sa rozhodol pridať 3-kilovú knihu do svojho kufra. Nie že by v Kanade bola núdza o Biblie, tých je tu neúrekom. S touto však, ktorú kúpila mama v 50-tych rokoch, sa viazalo množstvo spomienok. Môj vzťah k Biblii sa v posledných rokoch mení. Začínam jej rozumieť. Začína to dávať zmysel. Rád si vypočujem názory iných na Starý a Nový Zákon, či už na seminároch, v literatúre alebo na Internete. Nedávno, pri „surfovaní“ Wikipédie, som našiel niečo, s čím by som sa chcel s vami podeliť.

Na Štedrý deň r.1968 Apollo 8 krúžilo okolo Mesiaca a palubné televízne kamery vysielali zábery „Matičky Zeme“, ktorá bola vzdialená asi 369.600 km. Apollo obletelo Mesiac 10x. Pri jednom oblete kapitán James Lowell poznamenal, že Zem vyzerá ako oáza uprostred obrovského tmavého priestoru. Poslovenčený a skrátený transkript záveru ich televízneho prenosu vyzeral nasledovne.

William Anders: “Začína nám mesačný východ slnka a všetkým obyvateľom Zeme by sme chceli poslať tento pozdrav. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh, buď svetlo a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré i oddelil svetlo od tmy.”

Jim Lovell: “A Boh nazval svetlo dňom a tmu nocou. A nastal večer a ráno prvého dňa. Potom Boh povedal, buď obloha a oddeľuj vody od vôd. I urobil Boh oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou. A Boh nazval oblohu Nebom. A nastal večer a ráno druhého dňa.”

Frank Borman: “Potom Boh povedal, vody, ktoré ste pod nebom zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš. A stalo sa tak. A Boh nazval súš Zemou a vody Morom. A Boh videl, že je to dobré. A posádka Apollo 8 vám na záver želá dobrú noc, všetko dobré, radostné Vianoce a nech vás Boh žehná, vás všetkých, ktorí žijete na dobrej “Matičke Zemi”.

Ako mnohí viete alebo tušíte, podstatná časť pozdravu troch kozmonatov krúžiacich okolo Mesiaca súkmeňovcom na Zemi bola prevzatá z Biblie (Gen 1:1-10). Záznam tohoto pozdravu si môžete vypočuť na http://www.youtube.com/watch?v=bnyNXLXl8iA
---------------------------------

Ja sa pripájam k tomuto pozdravu z pred 41 rokov a všetkým vám, čitateľom Slova z Britskej Kolumbie, či už patríte do tábora zástancov Biblie alebo pochybovačov, či odporcov, prajem veselé, pokojné a požehnané Vianoce a šťastlivý Nový Rok 2010.

Jožo Starosta

Attachment	Size
Biblia.25.jpg	379.01 KB
Apollo8_Earth2.jpg	46.86 KB
apollo8.jpg	56.87 KB

III.1.04 Náboženský život Slovákov v Kanade

Kniha „Náboženský život Slovákov v Kanade“ je tretie dielo projektu „Slováci v Kanade“. Predchádzajúce dve publikácie „Slováci v Kanade svojimi očami“ a „Vojvodinskí Slováci v Kanade“ boli venované životu a pôsobeniu Slovákov v Kanade vo všeobecnosti. Kniha Ondreja Miháľa „Náboženský život Slovákov v Kanade“ prezentuje na 184 stranách podrobnejšie informácie o náboženskom živote Slovákov v Kanade a jeho vplyve na ich život.

V knihe je predstavená krátka história Slovákov v Kanade. Ranní slovenskí prisťahovalci si pri príchode do Kanady so sebou priniesli iba málo okrem odhodlania tvrdo pracovať – svoju vieru v Boha, slovenskú bibliu a kufor s osobnými vecami a pár kusmi oblečenia.

Pre väčšinu z nich bola cesta do Kanady nádejným krokom vychádzajúcim z presvedčenia, že tam nemôže byť horšie ako v kraji, odkiaľ prichádzali. Niektorých zastihla krutá smrť a ich telá ležia v zabudnutých hroboch v západnej Kanade. Len máloktorí si uvedomili, aká neistota ich čaká v nekonečných prériách či Skalistých horách.

Podstatná časť knihy prezentuje vývoj a budovanie farností a kostolov, ktoré sú od počiatkov dodnes spojené so zdravým stavom slovenskej komunity po celej Kanade. V Kanade rovnako ako v ostatných krajinách, kam sa Slováci prisťahovali sa komunity vytvárali okolo kostola alebo aspoň náboženských spolkov. To znamená, že Slováci katolíckeho či evanjelického vierovyznania si vytvorili svoje farnosti.

Ekumenická spolupráca Slovákov začala skôr v Kanade ako v starej vlasti, pretože ich bolo v jednotlivých mestách menej ako doma, a tak boli donútení spolupracovať pri verejných vystúpeniach Slovákov v Kanade. Keď bol počet Slovákov akéhokoľvek vierovyznania dostatočný, pocítili potrebu vytvoriť si vlastnú farnosť. V čase najväčšieho rozmachu existovalo v Kanade viac ako 20 slovenských kostolov, v ktorých sa po slovensky šírilo slovo Božie. Prešlo takmer 80 rokov od príchodu prvých Slovákov, kým sa dospelo k takémuto počtu kostolov. Zlaté obdobie sa datuje od konca päťdesiatych do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia, trvalo teda okolo 25 rokov.

Kniha odzrkadľuje aj súčasnosť Slovákov v Kanade. Slovenčina sa vytráca zo slovenských kostolov a v mnohých prípadoch zanikajú i samotné kostoly. Vyše 60 slovenských komunít, ktoré sa spoliehali na misionárske služby slovenských jezuitov, bolo po ich odchode z Kanady v roku 1999 ponechaných samých na seba. Nové tisícročie neprinieslo pre slovenské kostoly nič dobré. Starnutie farníkov, asimilácia ich detí a vnúčat a klesajúci počet členov slovenských farností viedli k tomu, že mestá ako Winnipeg, Sarnia, Windsor, Welland, Markham a Montreal ostali bez slovenského kostola či farnosti. Kostoly a farnosti v ostatných mestách zatiaľ prežívajú, len farnosť sv. Cyrila a Metoda v Mississauge v Ontariu a farnosť sv. Cyrila a Metoda na západe Kanady v New Westminster môžeme označiť za naozaj živé a prosperujúce.

Ondrej Miháľ

Attachment	Size
Slovak.Canadian.Institute.png	106.45 KB

III.1.05 Prezentácia Slovenskej Zástavy v škole CSLI

Vo štvrtok 22.10.2009 sa uskutočnila prezentácia Slovenskej Zástavy v škole CSLI (Canadian as a Second Language Institute - www.csli.com), vo Vancouveri, pri príležitosti 3-mesačného štúdia prvého slovenského študenta Timoteja Oravca, ktorý je na Slovensku študentom "Športového gymnázia " v Banskej Bystrici, nádejou slovenského lyžovania a začal študovať v CSLI. Tohoto roku obsadil 3. miesto na Juniorskych majstrovstvách sveta v trávovom lyžovaní, ktoré je akreditované svetovou lyžiarskou federáciou FIS.

Prezentácia zástavy sa uskutočnila za prítomnosti honorárneho konzula Slovenskej Republiky v provincii Britská Kolumbia, pána Stanislava Lišiaka a jeho manželky, ktorých za prítomnosti učiteľov a 150 študentov z celého sveta privítal riaditeľ a majiteľ školy pán Lawrence Keenan, ktorý tiež poďakoval za zástavu a ďaľšiu spoluprácu so Slovenskom.

Z ľavej strany za Slovenskou Zástavou stoja p. Lawrence Keenan, riaditeľ a majiteľ školy CSLI, Timotej Oravec, študent zo Slovenska, p. Stanislav Lišiak, honorárny konzul Slovenska v Britskej Kolumbii a p. Jessie Macpherson, učiteľ.

Timotej Oravec, po predstavení svojim učiteľom p. Jeese Macphersonom, mal krátky príhovor o Slovensku a o histórii Slovenskej Zástavy, ktorá je vyvesená v priestoroch školy CSLI. Táto škola bola založená v roku 1992 a nachádza sa v centre Vancouveru, v Yaletowne, v blízkosti BC Place, kde bude otvárací a záverečný ceremoniál Zimných Olympijských Hier 2010. CSLI ponúka 10 stupňov výučby angličtiny. So zameraním na prípravu pre všetky stupne štúdia v Kanade, taktiež pripravuje študentov pre medzinárodnú akceptáciu na skúškach TOEFL, TOEIC, IELTS a Cambridge na celom svete.

Heslom školy je "Uniting the World with English" (Zjednotiť svet Angličtinou).

Stanislav Lisiak, Honorary Consul

poznámka redaktora:
Timotej Oravec predniesol tiež krátky preslov o našej krajine a o našej zástave

III.1.09 Moje najsilnejšie zážitky z cesty po BC

V jedno septembrové popoludnie mi zazvonil telefón a Roman Kinček mi povedal, že je tu horolezec Fero Kele zo Slovenska a že príde večer do New Westminsteru a že či by som sa s nim nechcel stretnúť. Rád sa stretám s krajanmi zo Slovenska, vždy prinesú zo sebou „vôňu domova“.

Meno Kele bolo kdesi v hĺbke asociatívnej pamäti spojené z Himalájami, ale žiadne podrobnosti som odtiaľ nevedel vydolovať. Prisľúbil som, že prídem a som rád, že som prišiel. Stretol som človeka, s ktorým by som sa nebál „uviazať na to isté lano“ ani pri lezení ani v každodennom živote.

Z nášho stretnutia vznikol tento rozhovor.

Vitajte medzi nami, pán Kele. Čo dobré Vás priviedlo do New Westminstru?

Som tu so skupinkou „vrchárov“, s Jarom Oršulom, významným spoluorganizátorom našich horolezeckých výprav (dva razy Mount Everest a iné), s Milanom Šimuničom, horolezeckým expedičným lekárom (Everest ´84 a iné) a Jožkom Nemčekom, cestovateľom a kameramanom našej výpravy. Vraciame sa domov po trojtýždňovom pobyte v Britskej Kolumbii.

Jozef nakrúca na ľadovci Athabasca.

Ste skúsený cestovateľ a horolezec. Ako na Vás zapôsobil tento „ďaleký západ“ Kanady?

Na naše dlhej ceste sme „nakukli“ do najvzdialenejších kútov v rozľahlej Britskej Kolumbii. Vzrušila ma cesta z Wiliams Lake do Bella Coly, k jazeru Chilko (Chilko Lake). Jazda z Revelstoke dolinou k priehrade Mica až ku Kinbasket Lake bola pre mňa a mojich priateľov hlbokým zážitkom.

Vodopád Takakkaw (380 m "vysoký") v národnom parku Yoho, vraj najvyšší v Kanade

Jedinečné sú jazerá a vodopády. Môžem sa pochváliť, že som videl všetky najznámejšie vodopády sveta, ale len po prvý raz som mohol obdivovať najvyšší vodopád v Kanade. Vodopád Takakkaw v Yoho National Park sa rúti z výšky takmer 400 metrov. Rovnako pohľad na 141 metrov vysoký a graciózny Helmckenov vodopád vo Wels Gray Park vo mne zanechal hlboký dojem.

Všetci v skupine sme vrchári. Ja sám som obdivoval vrchy na všetkých kontinentoch. Ale niektoré pohľady najmä na Skalisté hory ma prekvapili. Doslova nám vyrazil dych pohľad na takmer štyritisíc metrov vysoký Mt. Robson (3 954 m). Prichádzali sme k nemu od západu. Skoro ráno. Veľké relatívne prevýšenie a nežná čiapočka oblakov, ktorá zahaľovala vrchol, vytvárali obraz ako z veľkej knihy o veľhorách.

K Mount Robsonu sme prichádzali od západu.

V čom sa Britská Kolumbia líši od Slovenska?

Hoci som scestovaný geograf, silne na mňa zapôsobila rozľahlosť BC. Vzdialenosti sa tu chápu inak a rýchlo som sa im podrobil. Veď ísť na Slovensku autom z Bratislavy do Košíc, či do Prešova je takmer „celodenné podujatie“... V Britskej Kolumbii sme aj niekoľko sto kilometrové vzdialenosti považovali za bežné.

Čo bolo počas týchto troch týždňov pre Vás najviac prekvapivé?

V Britskej Kolumbii som bol viac razy, ale nikdy som neprišiel do BC s cieľom „túlať sa“ a poznávať prírodu a ľudí. Za tri týždne sme najazdili s karavanom do 6000 km. A hneď prvé „naj“... ohľaduplnosť vodičov. Nestretli sme „piráta“, alebo vodiča, ktorý by nerešpektoval dopravné a etické princípy na ceste! A voči našim dvom – trom drobným chybičkám boli neuveriteľne tolerantní a ohľaduplní. To sa doma na Slovensku nemôže – až na výnimky – stať.

Precestoval som Nórsko s jeho fjordmi, Južný ostrov Nového Zélandu aj bizarné zákutia na juhu Čile. A teraz som musel medzi tú krásu „vložiť“ západné pobrežie Britskej Kolumbie. Medzi najkrajšími, mimoriadne členitými pobrežiami sveta má mimoriadne zvláštne postavenie.

Plavba trajektom z Port Hardy do Prince Rupert bola pre nás úchvatná. A pre mňa suchozemca zostanúj pohľady na chrbty veľrýb a gejzíry, ktoré vystrekovali, nezabudnuteľným zážitkom.

Plavba trajektom do Prince Rupert bola úchvatná. Len slniečko bolo skúpe na svoje lúče.

Zapôsobila na mňa, aj na mojich spolucestovateľov, čistota krajiny. Neuveriteľné (až na mizivé výnimky ) a predsa pravdivé! Stavili sme sa s priateľmi, že kto nájde prvý plastovú fľašu, igelit... dostane fľašu najlepšieho vína... Nevyhral nikto.

A čo živočíšna ríša na západe Kanady?

Tešili sme sa zo stretnutia s dvomi čiernymi medveďmi, s úžasným losom a s orlom bielohlavým. Na hnedých medveďov sme nemali príliš veľké šťastie. Na Slovensku sú však hnedé medvede premnožené, tak sme si povedali, že by sme si ich po návrate domov mali ísť pozrieť niekde pod Kráľovu hoľu.

Na kontajneroch v kempingoch a na odpočívadlách nás zaujal slogan – Fed bear – is death bear. (A to azda to platí o všetkých živých tvoroch!)

Najviac nás však uchvátilo pozorovanie ťahu lososov a ich prekonávanie perejí a vodopádov. Pozorovali sme ich na viacerých miestach. Napríklad pri Moricetown, alebo vo Fraser Canyon ....

Pozorovať lov lososov bolo vzrušujúce.

Náročný spôsob lovu

Aj z tohoto lososa sa nám kúsok ušlo!

A stretnutia s krajanmi?

Bolo ich viac, spomeniem aspoň tie najsilnejšie a ... najmilšie.

Jedno z nich bolo stretnutie s Jurajom Kopanickým, vašim kňazom tu v New Westminsteri. Poznal som ho zo Slovenska, z mojej návštevy na fakulte v Badíne, ako bohoslovca. Nevideli sme sa však roky a ja som vôbec netušil, kde sa mi stratil... Pomohol mi ho nájsť Roman Kinček, ktorý nám poskytol azyl pred odletom z Vancouveru domov a ktorý ma doviezol na svätú omšu do New Westminster. Otec Juraj ma predstavil prítomným veriacim a podnietil tak milé rozhovory s krajanmi.

Veľmi milá bola aj príhoda počas našich potuliek. Odpočívali sme pri jednom jazere na ostrove Vancouver. Kempoval tam jeden manželský pár. Rozprávali sme sa po anglicky. Keď sa pani dozvedela že sme zo Slovenka, povedala: Môj starý otec bol Slovák. Z Pribyliny. A naučil ma takúto riekanku, „Hojda, hojda, hojda, padla myška z pôjda“. A to je jediné, čo viem po slovensky...

Jozef Starosta

Attachment	Size
P8252927.JPG	1.01 MB
P8283035.JPG	673.94 KB
P8293115.JPG	731.28 KB
P9013264.JPG	873.3 KB
P9023358.JPG	997.63 KB
P9053487.JPG	641.99 KB
P9073594.JPG	1.09 MB

III.1.10 Máme sa na čo tešiť ...

Pred viac ako rokom, v septembri 2008, dosiahli slovenské hokejové reprezentantky neobvyklý výkon. Zvíťazili nad reprezentačným družstvom Bulharska 82:0. Dosiahli tým najvyšší výsledok v ženskom hokeji a celkovo druhý najvyšší v histórii Medzinárodnej Federácie Ľadového Hokeja. Stalo sa tak 6.septembra 2008 v lotyšskej Liepaji kde sa naše hráčky zúčastnili predolympijskej kvalifikácie.

Podľa TASR, v stredu 28.októbra 2009 dostali hokejistky oficiálne potvrdenie, že tento výkon bol zaznačený v Guinnessovej knihe rekordov. Manažérka ženskej reprezentácie Ľubomíra Kožanová konštatovala, že toto víťazstvo je tiež zapísané v historických tabuľkách IIHF a je to jedinečná vec, ktorou sa môže slovenský hokej pochváliť.

(Hmm, 60 minút čistého hracieho času krát 60 sekúnd je 3600, deleno 82 sa rovná 43,9. To znamená, že naše hokejistky strelili v priemere každých 44 sekúnd jeden gól ... – pozn. redaktora)

Máme sa teda na čo tešiť. Tieto slovenské dievčatá budeme môcť uvidieť na vlastné oči vo Vancouveri, a to nielen na olympijských zápasoch, ale tiež v dvoch priateľských hokejových zápasoch pred olympiádou, ktoré zorganizovala naša krajanka Marika Kovalčíková a v ktorých sa naše hokejistky stretnú s Ruskom, v Langley Event Center 8.februára a s Fínskom 9.februára 2010 v Delte.

Želáme našim dievčatám, aby ich chuť strieľať góly neprešla a aby každému súperovi nastrielali desatinku alebo aspoň dvadsatinku toho, čo nadelili Bulharkám. V každom prípade - máme sa na čo tešiť...
js

III.1.12 Zaneprázdnený Ježiško

Vo veľkom meste žije malé dievčatko so svojou mamičkou v niekoľkoposchodovom dome. Je začiatok decembra a malé dievčatko sa teší na blížiace sa Vianoce. Každý večer zaspáva s jednou veľkou túžbou, ktorú jej Ježiško tento rok určite splní. Prstienok s kominárikom, ktorý prináša ľuďom šťastie, je to, o čo dievčatko prosí Ježiška ...

Konečne je tu ten Večer. Magický Večer s krásnym vianočným stromčekom, so stolom plným dobrého jedla a hlavne s darčekmi, ktoré si sedia v peknom zátiší pod vyzdobenými vetvičkami... Dievčatko by najradšej bežalo k balíčkom, ale ešte predtým musí toľko vecí urobiť. Pomodliť sa, navečerať, a zase pomodliť. Vlastne sa poďakovať Ježiškovi za všetku tú štedrosť a krásu.

A konečne! Netrpezlivé pršteky horúčkovite rozbaľujú balíčky. Z jedného zažmurká vlasatá bábika, z druhého sa vykotúľa krásne pomaľovaná lopta, z daľšieho sa vynorí obrovská rozprávková kniha ... a...a... dievčatko sa rozplače. Mamička sa čuduje, a tiež trošku hnevá. "Ty si ale nevďačné dievčatko. Dostala si toľko krásnych vecí a ty plačeš!” - "Ale, keď Ježiško zabudol na ten prstienok!" narieka dievcatko...

Zrazu niekto zaklope na dvere. Susedka, mamičkina priateľka, prišla zaspievať koledu. "Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa..." jej zamrzne na perách, keď vidí uplakané dievčatko.

Mamička jej vysvetľuje, že Ježiško zabudol na prstienok s kominárikom. "Chudák Ježiško! Je taký zaneprázdnený!" - dodáva mamička a v duchu myslí na seba. Nuž veru odvtedy ako im zomrel otecko, na mamičku je toho veľa. Ešte dobre, že má takú dobrú susedku, ktorá jej veľmi pomáha. Susedka vezme dievčatko na ruky a odchádza ... "My sa hneď vrátime!", zvolá žmurknúc na mamičku.

Za pár minút sú obidve naspäť. Dievčatko beží k mamičke s rozžiarenými očkami, držiac v rúčke malú krabičku, z ktorej vykúka strieborný prstienok s kominárikom... "Predstav si mami", vysvetľuje dievčatko. "Ježiško na ten prstienok nezabudol. On si len poplietol poschodie."

Natasha Nagy

Attachment	Size
zima.sidlisko.jpg	16.97 KB

III.1.14 Koniec príbehov z nášho poľa

Dni, mesiace i roky na našom gazdovstve ubiehali rýchlo. Stáda nám rokmi pribúdalo, včeláriť sme prestali lebo zisk z toho bol veľmi malý a práca veľká a namáhavá. Lexa, nášho verného strážcu, sme našli raz po príchode z práce pri jeho búdke mŕtveho. Pochovali sme ho v peknom prostredí v kúte pozemku pod stomy. Zostala nám ešte krívajúca fenka Blackie, ktorá Lexov hrob často navštevovala. Spočiatku sa ho pokúšala aj vyhrabať, ale neskôr len sedávala dlhé chvíle na jeho hrobe. A tak čas plynul, sedemnásť rokov gazdovania popri každodennej práci na univerzite ušlo ako voda.

Spomínané roky boli však popri práci poprepletané rôznymi zábavnými podujatiami najmä nášho slovenského spolku, ktorý bol veľmi aktívny v združovaní utečencov zo Slovenska. Štát z počiatku podporoval spolky i finančne, bola potrebná len iniciatíva a organizácia. Boli sme poväčšine mladí, pracovití, vzdelaní a väščina z nás našla spoločenské prostredie len medzi svojimi, teda Slovákmi. Tam sme si rozumeli najlepšie, mali rovnakú minulosť, problémy a ak bolo treba, hľadali sme pomoc a radu medzi najbližšími priateľmi.

Každú druhú nedeľu sme mávali slovenskú svätú omšu s otcom Kadlecom v malej kaplnke, kde po jej skončení sme si pri káve a koláčiku predebatovali posledné novinky so známymi. Známi sme si boli vlastne všetci, pretože nás nebolo veľa a my, verní, sme sa tam stretali pravidelne.

Spolok organizoval v letnom období viaceré pikniky v horách v prekrásnych, skvele vybavených skupinových kampoch. Tam sa nás, Slovákov, zišlo oveľa viacej než v kostole. Počas dňa prebiehali rôzne organizované hry pre deti s odmenami, dospelí hrávali futbal a volejbal. Každý sa tešil na večerný a nočný táborák, kde sme si posadali okolo vatry, nad ktorou sa pieklo prasiatko, živánka, klobásky alebo aspoň zemiaky a či „marshmalows“. Za zvuku harmoniky sme sa rozospievali na celé hrdlá, až sa hora ozývala slovenskými ľudovkami. Bývalo nám veselo a k veselosti dopomohlo vínko i niečo tuhšie, každý podľa chuti, čo mal rád. Keď nás zunoval spev alebo harmonikár potreboval oddych, začali padať rôzne vtipy a dobrých vtipkárov sme mali neúrekom. Vtedy sa okolitá hora ozývala búrlivým smiechom. Pretože to bol skupinový kamp, bola tam iba naša skupina a nerušili sme hlukom iných, mohli sme sa baviť i do rána, ako bývalo zvykom na Slovensku. Pre nocľah sme mali spočiatku svoje stany, alebo autá, neskôr sme prichádzali viacerí s cestovnými karavanmi.

Okrem zábavných piknikov sme často organizovali spoločné túry do hôr, ktorých je v krásnej západokanadskej prírode veľa. Zima nám trvala dlho, preto i zimných podujatí bolo viac: Mikuláš, Katarínska a Novoročná zábava, spoločné lyžovania, preteky mladších Slovákov na lyžiach a samozrejme časté vzájomné návštevy u priateľov, ktoré boli spojené s dobrými večerami.

Áno, roky ubiehali a ubiehajú rýchle. Blížil sa koniec „povinnej práce“, blížilo sa dôchodkové obdobie. Začiatkom deväťdesiatych rokov začala slabšia hospodárska kríza, školstvo – univerzita riešila problém posielaním starších zamestnancov do predčasného dôchodku a k nim sme patrili i my. V peknom prostredí sme strávili každý 22 a 25 rokov. Za ne sme skutočne vďační našej novej vlasti – Kanade. Dala nám možnosť pracovať v poli, ktoré bolo najbližšie k nášmu vzdelaniu i napriek tomu, že sme spočiatku jazyk krajiny, angličtinu, neovládali. Ja som si popri práci prehĺbila zaujem o maľovanie, ktoré som si ako poklad odniesla do rokov dôchodku.

Náš majetok - dvadsať akrov poľa, 16 kráv, dom a trojgaráž nám prichodilo predať. Keď dôchodok, tak odpočinok! Keď odpočinok, tak na staré kolená teplejší kraj! Ked teplejší kraj, tak ospievaná najjužnejšia a najzápadnejšia časť Britskej Kolumbie, kde brehy pevniny obmýva Pacifik, ktorý ju v lete chladí a v zime zohrieva! Pôjdeme tam, kde sú naše deti. Veru tak!

Všetko sa podarilo, žijeme si tu ako na nekonečnom výlete. Prechádzky po blízkom pobreží zálivu končiace kávičkou a koláčom v našom turistickom mestečku, White Rock, radosť zo záhradky, v ktorej kvitnú počas roka magnólie, azalky, rododendrony a mnoho, mnoho iných pestrých kvetov, radosť z novo namaľovaných obrazov, radosť z vnučky a detí. Život v peknom prostredi je krásny aj so svojimi starosťami a bolesťami! Len škoda, že dni bežia tak rýchle a s nimi sa kráti aj naša životná dráha.

Marta Styk

Pani Marta Styk bola podľa slov Otca Kadleca jednou z najčinnejších Sloveniek v slovenskom spolkovom živote v Calgary. Po príchode do Vancouveru (White Rock je najjužnejšia časť Veľkého Vancouveru) sa hneď aktívne zapojila do miestneho spolkového a farského života. Donedávna bola činnou členkou farskej rady pri Kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminster.

Nie som veľký odborník na maľby vodovými farbami. Vždy keď som sa snažil niečo namaľovať, tak sa mi farby prelievali a zlievali a vznikla z toho veľká machuľa. Maľby pani Marty ma však oslovili. Pozrite sa aj vy na http://fineartamerica.com/profiles/marta-styk.html a posúďte sami.

Pri skončení „Príbehov z nášho poľa“ cítim, že mi bude trošku smutno za kravkami Jahodou a Malinou aj za bujačikom Honckom, s ktorým určite veľa čitateľov spolucítilo...

Pani Marta, ďakujem Vám veľmi pekne, v mene všetkých našich čitateľov, za to, ako ste obohatili Slovo z Britskej Kolumbie svojimi príbehmi. Bolo to milé, úsmevné, nevtieravé, oddychové čítanie, ktoré si aj moje dcéry, ktoré už toho veľa po slovensky nečítajú, veľmi pochvaľovali. Prajem Vám veľa zdravia, pokoja a hlavne času, ktorý chcete venovať maľovaniu a tiež písaniu novej série rozprávok pre náš časopis.

Jožo Starosta, redaktor

Attachment	Size
MartaStyk.jpg	28.89 KB
Malina a Jahoda s teliatkom.jpg	97.93 KB
Nase.Kravky.png	791.22 KB
camping.png	1.33 MB

III.1.14 Potulky maséra - 2.časť

Viliam, v minulom čísle sme skončili situáciou v Kuvajte po Tvojom príchode to tejto pomerne exotickej krajiny krátko po vojne v Perzskom zálive. Už vieme, že si bol jediným profesionálnym športovým fyzioterapeutom v klube Fahahel, kde Ti časom vytvorili ideálne pracovné podmienky. Ako sa vyvíjala Tvoja kariéra v ďalšom období?

Po nejakom čase ma v rehabilitačnom centre nášho klubu začali navštevovať športovci z celého Kuvajtu. Začal som byť populárny vo viacerých športoch. Napokon to dopadlo tak, že po troch rokoch môjho pôsobenia v športovom klube Fahahel ma pozvali pracovať do futbalovej reprezentácie. Mal som obrovské štastie, lebo v tom čase pôsobil v Kuvajte aj jeden z najlepších futbalových trénerov v bývalom Československu, Milan Máčala. On tiež dostal ponuku pracovať ako reprezentačný tréner. Je to úžasný človek a vynikajúci tréner.

Mám dojem, že futbalová reprezentácia Kuvajtu práve v deväťdesiatych rokoch 20. storočia zaznamenala výrazný vzostup.

Veru tak, počas Máčalovho pôsobenia v reprezentácii dosiahol Kuvajt najväčšie úspechy v histórii. Dvakrát sa nám podarilo získať Galfský pohár (futbalový šampionát arabských krajín). Prvýkrát to bolo v Bahrajne a druhýkrát v Katare. Po každom víťazstve sme sa vrátili späť do Kuvajtu špeciálom kuvajtského emíra.

Ten nás osobne čakal na letisku! Z letiska sme odchádzali autobusom s otvorenou strechou a popri ceste z letiska stáli ľudia z celej krajiny. Pripadalo to, akoby sme vyhrali majstrovstvá sveta. Ťažko sa to opisuje. Ale bolo to krásne. Potom nás kuvajtský emír, čo je v podstate ich kráľ, pozval všetkých na obed do jeho paláca. Vraj sme tam boli prví zahraniční športoví pracovníci v histórii krajiny.

Futbal, zvlásť ten reprezentačný, je spojený s cestovaním. Iste to nie je inak ani v Kuvajte...

Počas tých rokov, čo som robil pre kuvajtskú reprezentáciu, som s ňou precestoval okolo 60 krajín sveta, hlavne v Ázii, v Európe a Afrike. Najčastejšie sme chodievali do Činy, Anglicka a na Cyprus. Hrávali sme tiež aj veľa priateľských medzinárodných zápasov, napríklad proti talianskemu klubu AC Miláno alebo londýnskemu klubu Nottingham Forest.

Viliam, žil si pomerne dlhý čas v naozaj zaujímavej časti sveta. Naviac to bolo v období, kedy sa oblasť Blízkeho Východu ešte len dostávala do povedomia verejnosti aj ako významná turistická destinácia. Využil si svoj pobyt aj na poznávanie regiónu, tejto kolísky významných civilizácii?

Ale áno, počas nášho pobytu v Kuvajte sme sa vybrali na poznávacie výlety po okolitých krajinách. Tak sa nám podarilo precestovať autom Spojené Arabské Emiráty, Bahrajn, Katar a Oman. Azda najkrajší zážitok sme mali z cesty do prekrásneho Jordánska. Prechádzali sme cez celú Saudskú Arábiu a bolo naozaj teplo, okolo 50 stupňov v tieni!

Z Jordánska sa mi najviac páčilo mesto Petra. Počiatky tohto mesta, vysekaného v skalách, spadajú do obdobia osemnástej dynastie, ktorá vládla v Egypte v rokoch 1550 až 1300 pred Kristom. V tomto meste žil dlhé stáročia národ, ktorý sa "zamestnával" hlavne prepadávaním karaván. A po dlhé stáročia ho nemohli objaviť. Do mesta viedla totiž iba úzka kľukatá puklina v skalách. Najkrajší zážitok z Petry bol pohľad na chrám El Dier, ktorý sa nachádza priamo pred vstupom do údolia. Bolo tam natočených viacero filmov, hádam najznámejši je Indiana Jones.

Po návšteve Petry sme rozmýšľali, či sa nepôjdeme pozrieť aj do Izraela, lebo nás delila od neho iba rieka Jordán. Báli sme sa. S izraelskou pečiatkou v pasoch sa mohlo stať, že by nás už nevpustili späť na saudské územie. Nakoniec ale zvedavosť bola silnejšia ako strach.

Takže ste navštívili aj krajinu Starého a Nového zákona?

Áno. Do Izraelu sme museli ísť autobusom. Prechádzali sme cez rieku Jordán, kde bol pokrstený Pán Ježiš. Na naše prekvapenie nebol Jordán väčší než hociktorý malý potôčik, čo tečie tuná v Kanade. Na hraniciach stáli colníci, pravdepodobne etnickí Rusi. Privítali nás pozdravom: "Vot duraky idut", niečo ako hlupáci prichádzajú. Pravdepodobne už mali veľa skúseností s takými cestovateľmi, ako sme boli my. Hneď na hranici sa nás spýtali, či chceme aj izraelské razítko do pasu. My sme to s veľkou radosťou odmietli. Tak sme sa dostali aj do Svätej zeme.

Iste ste si nenechali ujsť návštevu Jeruzalema.

Veru nie. A aj tam sme mali kus štastia. Keď sme sa prechádzali po uličkách Jeruzalema, stretli sme jedného staršieho mnícha. Ten keď videl, že nevieme, kde sa pravé nachádzame, rozhodol sa, že nás povodí po všetkých nakrajších a najvýznamnejších miestach Jeruzalema. Prechádzali sme cez Via Dolorosa, dostali sme sa aj do chrámu na Golgote, ktorý bol postavený na mieste, kde bol Pán Ježiš ukrižovaný.

Boli sme sa pozrieť aj v Betleheme. Samozrejme, neodpustili sme si ani návštevu Múru nárekov. Večer sa nám podarilo odcestovať posledným autobusom späť do Jordánska. Bol to krásny deň.

Ale i noc a ďalšie ráno boli špeciálne. V hoteli na brehu Mŕtveho mora, kde sme nocovali deň predtým, mali plno a tak nám aspoň vyniesli rezervné matrace von z hotela a poukladali nám ich pod šiatre na brehu mora. Bol to prekrásny pohľad, keď sme sa ráno zobudili a Mŕtve more bolo pár metrov od nás.

Egypt, jedna z najstarších civilizácii, pyramídy - to Ťa nelákalo? Z Kuvajtu je to „toť - za rohom“.

Boli sme aj v Egypte, samozrejme. Káhira, pyramídy - jediný zachovaný div z pôvodných siedmych starovekých divov sveta, to sme si nenechali ujsť. Boli sme dokonca aj v Cheopsovej pyramíde, ktorá bola postavená 2500 rokov pred narodením Ježiša Krista a až do roku 1300 bola najvyššou stavbou sveta. Dokonca sa dá vidieť aj z vesmíru.

Bolo úžasné byť na miestach, kde sa kedysi prechádzali faraóni. V Káhire sme bývali u nášho blízkeho priateľa z Kuvajtu. Ten nás zobral aj na Sinajský poloostrov, do jedného z najznámejšich letovísk, do Sharm el Sheikh. Neodpustil by som si, ak by som sa nešiel potápať do najkrajšieho a najčistejšieho mora na svete, do Červeného mora. Jediný problém bol, že sme zabudli na horúce slnko a dva dni potom sme spávali s ľadovými obkladmi na chrbte.

Máš naozaj všakovaké zážitky! Ale vráťme sa k Tvojej práci. Viem, že Golfský pohár nebol vrcholom kuvajtského futbalu.

Vrcholom bola účasť na záverečnom futbalovom turnaji v rámci Letných Olympijských Hier 2000 v Sydney v Austrálii. Naš tým tam bol dosť veľkým prekvapením. Nikto nečakal, že sa tam dostaneme a ešte vačsie prekvapenie bolo, keď sme v prvom kole porazili českú olympijskú reprezentáciu. Tým sme ju vyradili z bojov o olympijskú medailu. Ani nám sa však nepodarilo postúpiť do druhého kola. Ale aj tak to bol prekrásny zážitok. Futbalová kvalifikácia sa hrala vo viacerých mestách po celej Austrálii. Naša skupina hrala v mestách Melbourne a Briskin.

Po vyradení z olympiády sa vedenie kuvajtského tímu rozhodlo odcestovať späť domov, ale ja som ostal a išiel som sa pozrieť do hlavného mesta olympiády, do Sydney.

Tá olympiáda bola pre slovenských športovcov úspešná. Ako Ťa tak počúvam, tak už začínam tušiť, že ani v Sydney si nestrácal čas...

Býval som v Olympijskej dedine a podarilo sa mi dostať aj do Slovenského olympijského domu. Mal som to štastie, že som tam stretol našich zlatých olympijských víťazov bratov Hochschornerovcov a taktiež Martinu Moravcovú a Michala Martikana. Aj keď som tam nebol ako zástupca Slovenska, aj tak som mal srdce preplnené hrdosťou. Celá olympiáda bola pre mňa neuveriteľný, prekrásny zážitok. V živote som nestretol toľko krásnych a štastných ľudí ako vtedy v Austrálii!

To sa však už Tvoj pobyt v Kuvajte pomaly chýlil ku koncu.

Ku koncu môjho pobytu v Kuvajte som ešte pracoval s jedným z najuznávanejších trénerov v Čechách a na Slovensku, Slovákom Dušanom Uhrinom. Dlho som však s ním nespolupracoval. Ešte pred olympiádou som sa začal zaoberať myslienkou odisť z Kuvajtu niekam inam. Len som sa nevedel rozhodnúť kam. Vyberal som si medzi Kanadou a Austráliou. Rok pred Olympijskými hrami v Sydney som vycestoval na dva týždne na dovolenku sem do Vancouveru. Pozval ma jeden priateľ, ktorý sa už skôr rozhodol pre Kanadu. Keď som sem prišiel, bol som očarený krásou prírody a milými ľudmi. Nič ma už nedokázalo presvedčiť. Ani Austrália. Moja voľba bola Vancouver.

Takže si sa rozhodol skončiť v Kuvajte a skúsiť šťastie v Kanade?

Áno. Hneď ako som sa vrátil z dovolenky domov, tak som požiadal o vysťahovanie do Kanady. V roku 2001 sme nakoniec dostali víza. Cesta bola otvorená a už nás nič nemohlo zastaviť. Začiatky, ako všade, boli ťažké. Ale vďaka Slovákom, ktorých som tu spoznal a vďaka všetkým predchádzajúcim skúsenostiam sa nám začínalo oveľa ľahšie.

Spočiatku som sa aj tu snažil nájsť nejaký športový klub. To sa mi aj podarilo. Tri mesiace som robil vo futbalovom klube White Cup, ale nakoľko je to iba poloprofesionálny klub, nemohli mi ponúknuť platenú prácu. Zistil som, že tu sa v športe asi neuživim. Preto som prešiel do inej pozície a začal som hľadať pracú ako masér. Skúšal som pracovať v prekrásnom golfovom klube na Furry Creek. Po pár mesiacoch som zistil, že ľudia, čo tam chodili, nemali veľký záujem o moju masáž.

Spomienky na Tvoje začiatky v Kanade sa nezdajú práve najveselšie. Bol si tu nový, s celou rodinou, mal si problémy s uchytením sa. Ako si to prekonal?

Zaťal som sa. Nepripustil som si nezdar. Začal som sa viacej orientovať na Vancouver. Zoznámil som sa s jedným kanadským masérom, ktorý sa orientoval hlavne na masáže pre filmové štúdia. Tak som to skúsil i ja. Po pol roku pôsobenia vo Vancouveri sa mi podarilo, popri bežných zákazníkoch, stretnúť aj také osobnosti hereckého a speváckeho sveta, ako Halle Berry alebo Britney Spears. Nevedel som, či sa mi to sníva alebo je to realita. Pri práci vo filmových štúdiach som napríklad strávil tri mesiace pri natáčaní filmu X-Men 3. Tam som sa stretol aj s Hughom Jackmanom. Neskoršie som sa stal jeho rodinným masérom. Brával ma so sebou aj na jeho rodinné výlety. Tam som zistil, aký je to fantastický človek.

Do života Ti teda vstúpili "hviezdy"...

Častokrát majú ľudia pocit, keď počujú o hviezdach strieborného plátna, že sú iní ako my. Keď som ich však spoznal bližšie, zistil som, že sú to úplne normálni ľudia - milí a priateľskí, ale i unavení, boľaví, nikdy však nie nadradení či arogantní. Počas mojej práce tu vo Vancouveri som stretol a masíroval už veľa hollywoodskych hviezd a tak to môžem pokojne tvrdiť.

Naozaj, v živote sa mi ani nesnívalo, že raz nejaký chlapec z Lukáčoviec pri Nitre, malej dedinky na Západnom Slovensku, bude masírovať také svetovo známe osobnosti.

Takže to je to, čomu sa venuješ dodnes? Poskytuješ svoje služby pre hollywoodske "hviezdy"?

Momentálne masírujem vo Vida Wellness SPA, ktoré sú jednými z najvyhľadávanejších SPA vo Vancouveri. A áno, "hviezdy" sa medzi mojimi klientami nachádzajú stále.

Taktiež som si pred pár mesiacmi otvoril aj svoju súkromnú prax vo „fitnes centre“ v strede mesta, kde sa zase začínam starať o športovcov. Stále ma to láka. Rád by som sa vrátil späť k športu. Raz sa mi to možno podarí.

Viliam, veľmi pekne Ti ďakujem za rozhovor. Povodil si ma svojím rozprávaním po nádherných miestach, priblížil si mi množstvo známych ľudí ... Žiješ naozaj pestrý, nevšedný život. Máš, teraz na konci nášho rozhovoru, ešte niečo, čo by si chcel dodať?

Niečo na záver? Možno také skromné poďakovanie. V prvom rade mojej drahej manželke Beatke, ktorá to ťahá so mnou už 27 rokov. Keby nestála pri mne pri mojich potulkách a svojou prácou nezabezpečovala chod našej rodiny, nemohol by som robiť to, čo ma baví a napĺňa.

Taktiež by som sa chcel poďakovať všetkým priateľom, ktorých som stretol tu vo Vancouveri a ktorí pomohli mne a mojej rodine v tých nie najľahších chvíľach našich začiatkov v Kanade. Som veľmi rád, že sme, ako rodina, za tých pár rokov vo Vancouveri, mohli zažiť veľa krásnych chvíľ v ich blízkosti. Niekedy mám pocit, akoby som tu vyrastal alebo žil už veľa-veľa rokov. Vancouver sa stal mojím druhým domovom.

V živote sa nám otvárajú rôzne cesty, lákavejšie i menej lákavé, ale nikto z nás nevie, čo nás na nich môže postretnúť, pokiaľ sa neodhodláme na ne vykročiť.

S Viliamom Mečarom sa pre časopis „Slovo z Britskej Kolumbie“ rozprával Henrich Krč.

Attachment	Size
Chram v Petre.jpg	341.96 KB
Miesto kam priviedol Mojzis svoj zidovsky narod.jpg	276.42 KB
Mur Narekov.jpg	267.01 KB
Podakovanie od Robina Williamsa.jpg	38.37 KB
Stretnutie s Emirom v palaci.JPG	1.14 MB
U emira v palaci.jpg	251.67 KB
Stretnutie zo Slovenskou fotbalovou reprezentaciou v Sydnay.jpg	309.04 KB
Zlaty pohar z Galfskeho poharu.jpg	94.47 KB

III.1.15 Ó Sojúz? Nie, Osoyoos!

Keď nám Marika prvý krát povedala, kam pôjdeme, tak sme žartovali, že azda cez Aljašku na Kamčatku – počuli sme, že do Sojúzu! Ale šli sme na východ, do najjužnejšieho mestečka Kanady, kde je aj rovnomenné, vraj najteplejšie kanadské jazero. Je to na hranici s USA, štvrtina jazera Osoyoos Lake je už v Amerike.

Štyristokilometrová cesta hornatou krajinou je lemovaná ihličnatými lesmi, vo vyšších polohách stromy ustupujú, ale aj keď redšie, stále sa držia na skalnatých útesoch. Rieky v údoliach prinášajú životodarnú vodu množstvu fariem. Ako podľa pravítka narysované vinice, jabloňové, marhuľové, broskyňové a čerešňové sady sú takmer neustále zavlažované, ináč by ich stihol osud okolitej, v suchom a horúcom podnebí sotva prežívajúcej vegetácie. To sa už ale týka najmä kraja, ktorý je cieľom našej cesty, územia OKANAGAN, tiahnuceho sa stovky kilometrov od severu na juh, presahujúc kanadsko-americkú hranicu. Dominuje mu 120 kilometrov dlhé, úzke jazero Okanagan Lake s mestami Vernon, Kelowna a Penticton. Nižšie naň nadväzuje podstatne menšie Skaha Lake a spojovacou riekou Okanagan River prepojené naše päťdňové letovisko, jazero Osoyoos Lake.

Osoyoos (cca 4 tisíc obyvateľov, v sezóne možno 10 krát viac) je obľúbená letná destinácia našich priateľov Lawsonovcov (sú to niekdajší Marikini zamestnávatelia, ktorým asi pred desiatimi rokmi pomáhala vychovávať deti – dnes už 13-ročného Liama a 17-ročného Camerona, ktorí sú akoby staršími bratmi a vzormi nášho Martinka). Chodia sem už šestnásty rok, prenajímajú si v kempe chatku. My sme mali kúsok od nich stan a všetok čas sme prakticky trávili s nimi. Ku stanu patrí aj drevená búdka, kde je prívod elektriny, chladnička, voda a stôl s lavicami. Podľa stavu dreva a mohutnosti okolitých stromov kemping asi pamätá sedemdesiate roky.

Okolo sú farmy, sady a vinice – tento kraj je najznámejšou vinohradníckou oblasťou Kanady. Čo nás ale zaujalo najviac, boli čerešne. Tak veľkými a tmavočervenými plodmi obsypané stromy, to sa u nás nevidí! My sme za to, že sme si sami oberali, zaplatili dolár za libru. Ešte keby sme ich tak vládali pojesť viac ... nás nevážili.

Ale nielen oberačkou čerešní (a rajčín a papriky a baklažánov) trávime čas. Okrem šantenia vo vode nám Earl Lawson pripravil na jedno popoludnie ozajstnú show na motorovom člne. Postupne sa na vlečnom nafukovacom kolese vystriedali všetci chlapci, vrátane hrdinsky sa tváriaceho Martina, potom sa teda nemohol dať zahanbiť ani dedok. Kŕčovito som sa držal, aby som pri divokej jazde nevyletel, ale Earl asi rešpektoval moje šediny. So svojimi synmi jazdil tak, že sa veru nemali šancu udržať. Potom som banoval, že som sa nepustil, mohol som mať o adrenalínový zážitok viac. Na vodnú lyžu, na ktorej mali svoju premiéru aj obaja chlapci, takže často padali, som si ale už netrúfol. Napokon na zážitok stačila aj samotná jazda na motorovom člne na plný plyn.

Nie tak adrenalínová, ale zato príjemná bola aj „jazda“ po vínnych ..., ako to nazvať, keď to pivnice neboli...? Ochutnali sme niekoľko druhov bielych a červených vín miestnych farmárov v predajniach ich výstavných vil a potom si nejakú tú fľašku zo slušnosti aj kúpili (17 dolárov za sedmičku, a to bola jedna z lacnejších).

Keď o pití, tak aj o jedle. Striedali sme sa s našimi priateľmi pri príprave večerí. My sme podávali vyprážané rezne so zemiakovým šalátom, kapustnicu, inokedy cesnačku, či mäso na šťave so zemiakmi a nedávno nami zavarenou čalamádou. Chutilo im všetko, Marika si ich už vychovala. Lenže, kým v našom prípade bola večera niekedy okolo siedmej večer, v ich podaní sa začínalo grilovať a kuchtiť až po deviatej. Takže „zdravo“ napráskaní varenou kukuricou, hamburgermi, hotdogmi a zmrzlinou sme šli spať pred polnocou!

Nielen jedlom (a pitím) je človek živý! Navštívili sme aj DESERT CULTURAL CENTRE, čiže akési múzeum púšte. Celé už spomínané údolie rieky Okanagan má v lete suché a horúce podnebie. Na skalnatých zrázoch rastú len sivolisté kríky paliny a iných suchomilných rastlín, drobné kaktusy, rôzne trávy a byliny, nenáročné na vodu. Kde to sklon svahu dovoľuje a kde je dostupná voda z rieky či jazera, tam sa zavlažuje a zúrodňuje. A to je na prvý pohľad zďaleka vidno – jasnozelené pásy v kontraste s okrovohnedou pôvodnou vegetáciou. Už to vraj musia regulovať, aby nezanikli niektoré spoločenstvá rastlín a živočíchov.

Päť dní ušlo ako voda, počasie bolo stále horúce, noci príjemne teplé, v piatok ráno balíme. Ešte sa zastavujeme šesťdesiat kilometrov vyššie, kde medzi jazerami Okanagan a Skaha leží mestečko Penticton. Rieka, ktorá ich spája, má formu kanála s miernym tokom a hneď je tu turistická atrakcia! Dáte si za dva doláre nafúkať obyčajnú nafukovačku, alebo hoci aj šesťmiestny čln, či iné gumené čudo (všetko za jednu cenu, vsjo rovno – hotový Ó-Sojúz), ďalšie dva doláre zaplatíte ako vstupné a veziete sa dolu prúdom asi dva kilometre. Pokiaľ ste v tom člne, tak pri tom ešte konzumujete čipsy a pukance, vďaka čomu vás sprevádza aj kŕdeľ nenásytných divých kačičiek.

Prvú štvrťhodinu je to celkom zábavné, ďalšiu hodinu už len čakáte, kedy sa to skončí. Aj nohy už začínajú oziabať, hoci slnko praží... Potom sa tie tri kilometre vrátiť v plavkách pešo k autu, alebo špeciálnym busom. Nás zavezie Earl, lúčime sa, oni sa ponáhľajú do Vancouveru, Cameronovi večer začína ďalší hokejový kemp. My si ešte trochu užijeme na miestnej piesočnej pláži, voda je príjemne teplá, Okanagan Lake sa tiahne pred nami 120 kilometrov, dovidíme však sotva päť. V meste práve prebieha Peach Festival (peach = broskyňa, pozn. editora), cez mestečko s podobne poetickým názvom Peachland o takú polhodinu prechádzame, aby sme sa po diaľnici, zväčša vrezanej do skalnatých hôr po takmer päťhodinovej jazde cez Merritt, Hope a Abbotsford dostali pred pol jedenástou večer domov, do North Vancouveru.

Aspoň trochu sme sa zoznámili zasa s iným kúskom tejto obrovskej krajiny. Keby sme sem chodili každý rok a po celý život, tak nemáme šancu vidieť ju celú. Hádam ani rodení Kanaďania. A tak sme si hovorili, že aspoň to naše malé Slovensko by sme si mali ešte poriadne prejsť. Neskromne si myslím, že nepatríme k typickým slovenským domasedom, ale ešte stále máme resty. A nezaškodilo by pozrieť sa znova aj tam, kde sme kedysi (na stredoškolskom zájazde) už boli. Ale to už z nás tak trochu hovorila túžba po domove...

Z kanadských zápisnikov Jaroslava Daniša, North Vancouver, 8. augusta 2009 (V reči tamojších Indiánov, kmeň Inkaneep, Osoyoos znamená "tam, kde sa voda zužuje" alebo "pieskový pruh naprieč" - pozn. redaktora)

Attachment	Size
mapa.png	347.25 KB
camp.png	548.94 KB
ceresne.png	671.27 KB
naZdravie.png	514.92 KB
ochutnavka.png	523.36 KB
plavba.png	394.25 KB
splav1.png	536.69 KB
splav2.png	688.1 KB
vegetacia.png	512.17 KB
zapad-slnka.png	278.03 KB
rezne.png	461.45 KB

III.1.16 Štátna tajomníčka Olga Algayerová vo Vancouveri

Časť kanadskej populácie žila uplynulé dni v znamení návštevy, ktorou Prince Charles a jeho manželka Camilla, Duchess of Cornwall, predstavitelia anglickej koruny, poctili Kanadu.

Časť slovenskej krajanskej pospolitosti v Toronte a vo Vancouveri mala v tom istom čase príležitosť privítať medzi sebou vysokú predstaviteľku Slovenskej Republiky, štátnu tajomníčku Ministerstva Zahraničných Vecí, pani Oľgu Algayerovú.

Mal som možnosť a česť zúčastniť sa vancouverského neformálneho stretnutia s pani Algayerovou, ktorú sprevádzal Veľvyslanec SR v Kanade p. Stanislav Opiela, Honorárny konzul SR vo Vancouveri p. Stanislav Lišiak a zástupca riaditeľa úradu štátnej tajomníčky p. Ladislav Babčan. Zišlo sa nás asi zo desať stráviť príjemný večer v prítomnosti pani štátnej tajomníčky. Krátkosť času, limitované priestory a iné personálne dôvody asi nedovolili viacerým prísť a pozdraviť vzácnu návštevu.

Pán Lišiak v úvode prestavil štátnu tajomníčku p. Algayerovú, veľvyslanca p. Opielu a p. Babčana a tiež privítal na stretnutí krajanov - zástupcov podnikateľského, kultúrneho a spoločenského života. Pani Algayerová svojou prítomnosťou a vystupovaním udala tón neformálnym priateľským rozhovorom, ktoré nasledovali po oficiálnom predstavení.

Sám za seba môžem povedať, že popri úcte k jej zodpovedným úloham a povinnostiam štátnej tajomníčky, popri obdive k jej vystupovaniu na rôznych svetových fórach, zapôsobila na mňa tiež jej skromnosť a nefalšovaný záujem o rôzne veci, s ktorými sa na ňu prítomní obracali. Myslím, že podobné pocity mali mnohí z prítomných.

Pani Algayerová si s rovnakým záujmom vypočula problém, ktorý má potenciálny investor na Slovensku ako aj dovozca slovenského piva či minerálky do Kanady. Zaujala ju situácia finančného poradcu, komplexná problematika realizácie Slovenského Olympijského Domu, úspešná nitrianska generálka vystúpení Zázračného automatu Teatro Tatro pre ZOH 2010, ale aj radosti a ťažkosti, ktoré má redakcia časopisu “Slovo z Britskej Kolumbie". Spolu s p. Babčanom tiež zodpovedali mnohé zvedavé otázky v súvislosti s "Jednotnou koncepciou reprezentácie Slovenska v zahraničí".

V príjemnom tichom prostredí reštaurácie Shakin' Not Stirred Lounge and Grill, ktorú vlastní jeden z našich krajanov, sme strávili v priateľskom ovzduší a v zaujímavých diskusiach viac ako dve hodiny. Keď som dal pani Algayerovej a pánovi Babčanovi dva kompletné ročníky časopisu Slovo, so želaním šťastného letu, na moje “a keď budete mať dlhú chvíľu, prečítajte si na lietadle niečo o nás” pán Babčan s úsmevom odpovedal “radi si prečítame, ale radšej by sme si to prečítali v lietadle a nie na lietadle”, čo otvorilo novú diskusnú tému - slovenská gramatika a pravopis a ich úroveň u terajších absolventov a u Slovákov žijúcich v zahraničí.

Prvý rad zľava: p. Viera Adamec, p. Vojtech Agyagos, p. Marika Kovalčiková, p. Dušan Berka, veľvyslanec SR v Ottawe p. Stanislav Opiela, štátna tajomníčka MZV SR p. Oľga Algayerová, honorárny konzul SR vo Vancouveri p. Stanislav Lišiak, p. Michal Pošivák, zástupca riaditeľa úradu štátnej tajomníčky p. Ladislav Babčan,
druhý rad zľava: pán Rastislav Kráľ, p.Jozef Starosta, p. Sandra Miklaš, p. Pavol Hollosy, p. Juraj Adamec

Attachment	Size
skupina.50.jpg	170.66 KB
OlgaAlgayerova.jpg	75.16 KB
skupina1.jpg	239.46 KB
skupina2.jpg	178.58 KB
skupina3.jpg	181.87 KB

III.1.17 Olympijský kalendár

Feb 18: Dokumentárne filmy Pavla Barabáša – 2 filmy (SRD)
Feb 18: Stretnutie slovenských hokejistov
Feb 19: Teatro Tatro vo Vancouveri
Feb 19: Juraj Jánošík – Pravdivá história - Eva Burušovičová (SRD)
Feb 20: Teatro Tatro vo Vancouveri
Feb 20: Tatry – Dokumentárne filmy Pavla Barabáša (SRD)
Feb 20: Stretnutie slovenských hokejistov
Feb 21: Milan Sládek – Svetoznámy mím (SRD)
Feb 21: Teatro Tatro vo Vancouveri
Feb 21: Slepé lásky - Juraj Lehotský - Celovečerný dokument (SRD)
Feb 22: Teatro Tatro vo Whistleri
Feb 22: Milan Sládek – Svetoznámy mím (SRD)
Feb 23: Teatro Tatro vo Whistleri
Feb 23: Nebo peklo zem - Laura Siváková (SRD)
Feb 24: Teatro Tatro vo Whistleri
Feb 24: To najlepšie z Radošinského naivného divadla (SRD)
Feb 25: Teatro Tatro vo Whistleri
Feb 25: To najlepšie z Radošinského naivného divadla (SRD)
Feb 26: To najlepšie z Radošinského naivného divadla (SRD)
Feb 27: To najlepšie z Radošinského naivného divadla (SRD)
Feb 27: Teatro Tatro v Surrey
Feb 28: To najlepšie z Radošinského naivného divadla (SRD)

Ak viete aj vy o národnej, duchovnej, kultúrnej, spoločenskej alebo športovej udalosti, ktorá môže byť zaujímavá pre Slovákov žijúcich v BC alebo pre návštevníkov zo Slovenska, napíšte na slovo@sk-bc.ca

III.1.19 Teatro Tatro

Návštevníci ZOH 2010 budú môcť obdivovať umenie divadelnej skupiny TEATRO TATRO zo Slovenska. Tento umelecký súbor bude vystupovať počas Kultúrnej Olympiády 2010 a svojim netradičným divadelným umením reprezentovať našu krajinu a obveselovať športovcov i návštevníkov ZOH 2010 vo Vancouveri, na Whistleri a v ďalších okolitých mestách.

Vystúpenia Teatro Tatro budú prebiehať na mobilnej scéne, ktorá nesie tajuplný názov „The Magical Theatrical Vending Machine“ - Zázračný Divadelný Automat. A že sa majú navštevníci ZOH 2010 na čo tešiť sa ukázalo v Nitre, kde malo Teatro Tatro generálku vystúpenia pred tým, než sa Zázračný Divadelný Automat vydal na cestu loďou naprieč Atlantikom. Spokojnosť nitrianskeho pouličného obecenstva je zárukou kvality vystúpení aj v prostredí ďalekého kanadského západu.

Režisérom predstavení je Ondrej Spišiak. Mobilnú scénu a kostýmy navrhol Fero Lipták. Zázračný Divadelný Automat dostal hmotnú podobu pod konštrukčným vedením Petra Kostroňa. Producentkou vystúpení Teatro Tatro počas ZOH 2010 je Marika Kovalčíková, Marika Productions Canada.

Predtým, než ich uvidíme naživo, nám herci Teatro Tatro, Robert Jakab, Martin Hanalka, Lukáš Latinák, Milan Ondrík a Milan Vojtela posielajú svoj pozdrav vo forme olympijských kruhov.

Attachment	Size
091017_115641_41.jpg	96.88 KB
teatro.tatro_.50.jpg	400.78 KB

III.2.02 Blázon beží na Východ

Blázon beží na Východ, aj jeho ošetrovaľ beží na Východ. Obaja bežia na Východ avšak každý z iného dôvodu. - Áno, tak hovorí stará múdrosť prevzatá z učenia Zen.

Lukáš vo svojom Evanjeliu nám podáva podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa v tom istom čase modlili v tom istom chráme a predsa bol veľký rozdiel v ich modlitbe. Rovnako bol rozdielny jej účinok.

Na amerických dolárových bankovkách môžeme čítať „In God We Trust“ – Dôverujeme v Boha. A určite sa podľa toho aj mnoho Američanov riadi. Avšak Thomas Merton, významný katolícky mystik a mysliteľ dvadsiateho storočia, po zažehnaní kubanskej krízy a možnej atómovej vojny, vo svojej knihe “Conjectures of a guilty bystander” (Špekulácie vinného pozorovateľa) píše: “Jedna vec je, ak niekto dôveruje Bohu pretože cíti, že je v skutočnosti na Ňom závislý. Úplne niečo iné však je, ak niekto dúfa, že Boh požehná naše bomby pretože Rusi sú ateisti a On nemôže súhlasiť s ateizmom.

Tieto tri príklady poukazujú na to isté staré slovenské porekadlo: “Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté”. Rovnako, keď dvaja hovoria to isté, obyčajne nemyslia to isté.

Predstavme si skupinu ľudí, ktorí tvrdia: “Mám rád futbal”.

“Mám rád futbal. Každý pondelok si prečítam športovú stránku novín. Prezriem výsledky I. ligy, II. ligy, anglickú ligu aj bundesligu. Viem kto je na 1. mieste, kto prestúpil, kto vyhral pohár majstrov.”

“Mám rád futbal. Každú nedeľu poobede idem povzbudiť náš klub. Prídem do hľadiska skôr, kúpim si pivo a párky. Vyskočím od radosti, keď naši dajú gól. Viem, kedy rozhodca nesprávne zapíska ofsajt proti našim. Spolu s ostanými skríknem RUKA alebo FUJ. Keď vyhráme, som šťastný a teším sa na ďaľšiu nedeľu.”

“Mám rád futbal. Spolu s kamarátmi sa stretáme každú stredu a zahráme si na malé branky. Na tom nezáleží, kto hrá s kým a proti komu. Vždy si dobre zahráme. Niekedy sa pohádame a vynadáme si. Keď dostaneme gól, navzájom sa obviňujeme čia to bola chyba. Potom ideme na pivo, celý zápas rozanalyzujeme a chválime sa, že sa načich žien nebojíme, a že môžeme zostať na pive hoci aj do polnoci.”

“Mám rád futbal. Mám 8-ročného syna. Vodím ho na futbalové tréningy, aby aj on mal rád futbal. Sám som trénerom žiackeho družstva. Svojich zverencov poznám po mene. Ich rodičia si ma nadchádzajú, aby som nechal hrať ich chlapcov počas zápasu čo najdlhšie.”

“Mám rád futbal. Som stredným útočníkom. Som dobrý hráč a milujem loptu a behanie po zelenom trávniku. Náš kolektív je úžasný. Ale viem aj pekne padať a keď treba, aj predstierať bolesť. Niekedy ma aj naozaj kopnú. Vtedy hľadám možnosť nenápadne to vrátiť. Najviac ma teší, keď po strelení gólu tribúny skandujú moje meno.”

My sme, na rozdiel od blázna v úvode, odišli na Západ, do Kanady, do Britskej Kolumbie. Každý však asi pre niečo iné. Niekto túžil po živote v Kanade, niekto nasledoval partnera, niekoho priviezli sem rodičia, niekto sa tu už narodil. A niekto možno utekal pred problémami, ktoré sa mu v emigrácii znásobili.

Ozaj, a ako by som odpovedal, keby sa ma niekto opýtal “Máš rád Slovensko?” A ak by moja odpoveď bola “áno”, ako by som to preukázal? Napíš nám o tom.

Jožo Starosta

Attachment	Size
In.God_.We_.Trust_.jpg	591.1 KB
futbal.jpg	4.34 KB
slovensko.jpg	114.74 KB
In.God_.We_.Trust_.199.jpg	5.86 KB

III.2.03 Farnosť sv. Cyrila a Medoda mojimi očami

Keď sme sa takmer pred 25 rokmi, presťahovali z Prince George do Vancouveru, prvou vecou bolo pozrieť sa do telefónneho zoznamu, kde som našiel “Sts. Cyril and Methodius Slovak Church” v New Westminster. Keď som prvýkrát prišiel do slovenského kostolíka, bol som milo prekvapený. Ďaleko od Slovenska, na druhom konci zemegule, pri pobreží Pacifiku, v spleti angličtiny a iných jazykov, som sa mohol započúvať do slovenských omšových piesní, do slovenských modlitieb. Nechcelo sa mi tomu ani veriť. Kázeň slovenského jezuitského misionára Otca Šveca bola tiež v slovenčine, ktorá však bola trošku staršia a tiež trošku poznačená dlhodobým pobytom v Afrike a Amerike.

Po sv. omši sa nám prihovorili viacerí farnici: Ako dlho si v Kanade? Odkiaľ si zo Slovenska? Z Bánoviec? Ja som z Partizánskeho, v Bánovciach som trénoval futbalistov, volám sa Kasanič. Pred nedávnom sme sa do Kanady presťahovali z Austrálie. Stretol som tam tvojho bratranca Miša. Máš robotu? Nemáš? Nič sa neboj. Kanada je dobrá krajina. Potrvá vám to nejaký čas, ale bude dobre. Spievaš? Prídi na chórus, potrebujeme spevákov.

Postupne som sa zoznamoval so životom v slovenskej farnosti, so spevákmi, s piknikmi, s tanečnými zábavami, s činnosťou krajanských spolkov, 1.Slovenskej Katolickej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, ale tiež so širšou slovenskou komunitou, hlavne športovou, s futbalistami a s tenistami.

Členovia nášho farského spoločenstva však vždy zostali tými prvými, na ktorých som sa obracal, keď som bol v núdzi. Otec Lacko, jezuita, zakladateľ farnosti, bol vždy naporúdzi s dobrou radou alebo praktickou pomocou a rovnako aj viacerí farníci, ktorí sa postupne stávali našimi známymi a priateľmi.

Mnohe situácie a medziľudské vzťahy vo farskom spoločenstve som nechápal, pretože mali korene niekde v minulosti, o ktorej som nič nevedel. Niekedy sa mi zdalo, že viem ako riešiť nejaký problém, a chcel som byť prilis aktívny, ale Otec Lacko, ktorý dokonale poznal situáciu vo farnosti za predchádzajúcich 25 rokov ma okamžite usmernil a patrične schladil “no-no-no” Jozef, tak toto sa tu robiť nebude.

Život farského spoločenstva som začal viac chápať až takmer po 10 rokoch, keď sme v r. 1995 pripravovali oslavu 35. výročia založenia farnosti a ked ma vtedajší správca farnosti, Otec Ján Kadlec, tiež jezuita, požiadal o pomoc pri príprave fotografií a historických materiálov zo života farnosti za uplynulých 35 rokov. Až pri prezeraní fotografii, ktoré sme zhromaždili od starších farníkov a pri listovani v ročenkách jezuitov počínajúc rokom 1952 až do roku 1990, som si plne uvedomil skutočný význam farnosti pre slovensku komunitu na poli duchovnom, náboženskom, národnom, spoločenskom aj kultúrnom.

Koľko kázní odznelo v slovenskom jazyku, koľko sv. omší, krstov, svadieb, pohrebov vyslúžili Slovenskí jezuiti, Otcovia Sprušanský, Dančo, Javorka, Lacko, Žabka, Švec, Kadlec. Koľko divadiel sa odohralo, koľko piknikov, koľko spoločenských zábav, aká bohatá činnosť 1. Slovenskej Katolíckej Jednoty, Kanadskej Slovenskej Ligy, koľko reprezentačných vystúpení v slovenských krojoch pri rôznych kanadských oslavách, koľko vianočných kolied a veľkonočných pašií odznelo, ako Slovenská škola úspešne udržiavala slovenský jazyk u detí a mladých farníkov po r. 1968. A v neposlednom rade, koľko financií a času venovali naši predchodcovia pri kúpení a oprave nášho slovenského kostolíka.

Začal som sa úplne inak, s úctou a obdivom pozerať na “služobne” starších farníkov. Na organistu a dlhodobého predsedu 1.Slovenskej Katolíckej Mužskej Jednoty Janka Vargu, na herečku v mnohých divadlách a predsedníčku 1. Slovenskej Katolíckej Ženskej Jednoty Mary Benešovú, na neúnavného pracovníka v spolkovom živote a dlhoročného predsedu Kanadskej Slovenskej Ligy Jana Kaprálika, na učiteľku slovenskej školy Reginu Tobiášovú a na mnohých iných starousadlíkov, ktorí stáli pri zakladaní farnosti v r. 1960.

Koncom 90-tych rokov farnosť začala prechádzať výraznými zmenami. Emigrácia vo forme utečencov prestala, starší členovia farnosti odumierali, jezuitská misia v Kanade končila a visela nad nami otázka, co bude s našou farnosťou. Nasledovalo obdobie písomných i osobných prosieb a žiadostí skupiny farníkov i jednodlicov, ako aj obdobie tichých modlitieb za slovenského kňaza vo farnosti.

R. 1999 zavítal k nám mladý, vitálny kňaz, Roman Seko, ktorého nám dočasne poslal banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Tým začal do našej farnosti príliv novej krvi, nového elánu, nového duchovného života. Za uplynulých 10 rokov sa v našej farnosti krátkodobo vystriedali kňazi Roman Seko, Pavol Hudák, Andrej Darmo, Vladimír Dzurenda, Martin Harčar. Dlhodobo u nás posobili knazi Jozef Menuš a Juraj Kopanický, ktorý je s nami dodnes.

Za posledných 10 rokov naša farnost omladla, nielen za oltárom, ale tiež v laviciach. Do Vancouveru a okolia prichádzaju mnohé slovenské dievčata a chlapci krátkodobo i dlhodobo, za prácou. Niektorí novodobí immigranti nás prídu pozrieť iba raz, dvakrát, získať potrebné informácie a idú ďalej svojou cestou. Iní sa z času načas vracajú, hlavne vtedy, keď zacítia duchovný hlad a prázdnotu. Avšak mnohí mladí zakotvia v našej farnosti a sú trvalým prínosom pre farské spoločenstvo. Príkladom je skupina mladých, ktorí spevom okrášľujú slovenské bohoslužby.

Čo ma však najviac teší je, keď sa spev z chórusu mieša s detským krikom a plačom alebo keď sa malé deti, ktoré sa sotva naučili chodiť, začnú pri podávaní svätého prijimania motať pod nohami starých krivkajúcich farníkov alebo sa vyberú počas pozdvihovania preskúmať, co sa to tam pri oltári vlastne robí. Viem, je to veľakrát rušivé, ale, na druhej strane, farské spoločenstvo, v ktorom plačú malé deti a drobizg sa motá popod nohy starým alebo okolo oltára, také spoločenstvo je živé. A naše farské spoločenstvo je naozaj živé. Pán Boh zaplať.

Dnes, po takmer 25 rokoch života vo farnosti sv. Cyrila a Metoda si plne uvedomujem, aké je to požehnanie, že máme vlastný slovenský kostol, že máme slovenského kňaza, že máme slovenské farské spoločenstvo, ktoré sa skladá z farníkov všetkých vekových kategórií.

Tento rok oslávime 50 rokov trvania našej farnosti. Bude to čas obzrieť sa dozadu, do minulosti, poďakovať sa našim predchodcom za všetko, čo pre našu farnosť urobili, za všetku dobrovoľnu prácu, za finančné príspevky, za to, že vlastne máme tento náš malý, útulný kostolík. Bude to však aj čas, aby sme sa pozreli do budúcnosti, aby sme sa zamysleli, čím može naša generácia prispieť, aby farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminster bola živá a zdravá aj o ďalších 25, ci 50 rokov. Aby budúci kňazi v nasej farnosti mohli konštatovat spolu s nebohým zakladateľom farnosti, Otcom Lackom, ktorý pred 25 rokmi napísal do ročenky Jezuitov:

„Som rád, že môžem povedať, že naša farnosť rastie, prekvitá a prináša bohaté ovocie. Moje želanie je, aby tak pokračovala na väčšiu slávu Božiu, na radosť Cirkvi a nie na poslednom mieste i na radosť farníkov.“

Jožo Starosta

Attachment	Size
19700000.slovakia.banner.kroje_.mladi_.stari_.jpg	617.41 KB
19710701.slovaci.kroje_.auto_.jpg	583.15 KB
2002.OkoloKostola.jpg	104.49 KB

III.2.06 70th birthday on the Royal Caribbean Alaskan Cruise

British Columbia, Washington State and the state of Alaska together form the Pacific Northwest Coast of North America. This entire coastline is punctuated with nature and scenery at its amazing best. On one side there is ocean water as far as the eye can see, while on the other side are huge towering evergreen forests, rugged snow-capped mountains rising in the background and breathtaking glaciers appearing here and there...and to add even more excitement there exists a variety of both land and water animal life throughout.

It was to this spectacular setting that as part of a Royal Caribbean Alaskan Cruise on board the ship Rhapsody of the Seas, three original long-time parishioners from Sts. Cyril & Methodius Slovak Church in New Westminster - Anne Radzo, Bertha Palko and Ed Starick (the writer of this article) - went to celebrate Anne’s 70th birthday. The cruise was a birthday gift to Anne from a group of her closest friends, while Bertha and I joined to keep her company. A few thoughts and pictures about our memorable trip follow.

Our first stop was Juneau, the capital of Alaska, founded during a gold rush in 1880. We were informed that Juneau is accessible only by float plane or boat...there are no roads out. Today the former gold mining town, nestled at the base of Mount Juneau, provides visitors with a starting point to view some of Alaska’s most spectacular scenery.

We chose to visit the Mendenhall Glacier, a short bus ride from Juneau. Upon arriving at our destination, our group encountered a mother bear and two cubs that seemed almost as curious about us as we about them. The glacier itself was an incredible sight: 1.5 miles wide, 100 feet high and 150 years old. Its colours ranged from very light to almost royal blue at the base. Adding to this scene were two huge waterfalls and the surrounding mountains coloured in many different shades of green.

Skagway, our second port of call, was born as the starting point for thousands of gold-crazed seekers during the historic Gold Rush of 1898. In Skagway’s heyday it was known as “the roughest place in the world” and also the home to 70 saloons.

A Skagway attraction is the famous narrow-gauge White Pass and Yukon Railway that climbs nearly 3000 feet in just 20 miles and features cliff-hanging turns, two tunnels and numerous bridges and trestles. Also close to Skagway is a flower, herb and vegetable attraction known as the Jewell Gardens where we visited an amazing outdoor display of coloured vegetation, more amazing when you consider its northern location. We saw cabbages that weighed about 45 pounds and were told that larger ones are often produced as part of an annual cabbage-growing contest. Yes, we commented that a lot of kapusta could be made.

Another incredible sight on this cruise was the Dawes Glacier located in the Endicott Arm. Imprinted in our minds forever is the sight of this awesome glacier that loomed before our slow-moving ship like a massive cold giant of stone. Slabs and chunks of broken ice seemed to be floating all around us and a spectacular sunrise made the whole picture even more mesmerizing.

Of course, many emotional moments abounded throughout our cruise. There were the dolphins who seemed to be playing tag alongside our ship, the whales who appeared to be on some sort of migratory mission and then there were the mouth-watering meals that made you want to eat and eat...and eat some more. But perhaps the most emotional moment occurred the last day at sea on route sailing back to Canada when a violin soloist began playing beautiful music in the centre lounge area of the ship. The haunting sounds of the violin together with the hypnotic scenery outside, clear calm blue water ...the mountains and trees, painted a moment for each of us to remember.
Bertha later and so aptly described that moment, “I began to think what a wonderful world our Lord has made for us. And then the violinist started to play “How Great Thou Art” ...I began to hum along and then I could hear voices of the people sitting below... suddenly the entire area seemed to burst into song. In my heart I felt wonder and gratitude...and I began thanking God for all his goodness, the beauty of this world and the friends I have. Tears filled my eyes...that moment will always remain in my heart.”

In her diary Bertha concluded with the words, “Truly Lord, how great Thou art.” And as the cruise came to an end, Anne and I echoed those sentiments.

III.2.09 Z denníka účastníka seminára Eliasa Vellu

Nedeľa, 3.deň seminára

Čo tu robím a ako sa cítim? Tieto a podobné otázky ma najčastejšie prenasledovali prvé dva dni seminára. Na prvú otázku som hľadal odpoveď sám pre seba, na druhú otázku čakali odpoveď moji priatelia. Ozaj, čo tu robím, keď neviem anglicky a ako sa cítim, keď ničomu nerozumiem?

Ako píšem tieto riadky už dvakrát som počul zretelné zaklopanie na dvere. Keď ich všas otvorím, nikto tam nie je. Volá má niekto? Mala pravdu včera tá dievčina, keď vravela, že Boh má so mnou vešké plány? Prišiel som sem iba preto, aby som Ho našiel? Neviem. V duchu som jej oponoval. Som slabý, necítim sa na veľké veci. A prečo práve ja? Ozaj, neviem.

Teraz znovu počujem klopanie. Nejdem otvoriť. Premýšľam.

Utorok, 2 dni po seminári

Je neskoro po polnoci a ja stále sedím nad niekoľkými nesúvislými vetami, výplodom mojej dvojdňovej snaživej práce. Myšlienky skáču zboka-nabok, ako splašený mustang uháňajúci nekonečnou prériou. Neposlúchajú ani povely ani rozkazy. Stále sa zdráhajú poslušne vojsť do ohrady.

Ten nový obzor, nový rozhľad, v ktorom mi doposiaľ bránili mustangove klapky, ma trochu vydesil a nové svetlo – jeho prenikavý jas – ma vyplašil.

To klopanie bolo na iné dvere, na dvere môjho vnútra, ktoré sa síce trošku pootvorili, avšak to množstvo neporiadku vnútri im nedovolilo sa otvoriť dokorán. Stojím pred nimi a to jasné svetlo prenikajúce cez škáru dverí ma láka a priťahuje ako pouličná lampa nočného motýľa.

Chvíľu hľadím bezradne pred seba, avšak stále viac a viac ma napĺňa radosť, viera a istota, akú som ešte nikdy nepocítil. Je to istota, že tu nie som sám, že je tu niekto so mnou, niekto, kto dáva na mňa pozor, aby som si nepopálil krídla. Niekto, kto drží nado mnou ochrannú ruku, ruku, ktorá mi ukazuje pravú cestu a pravé svetlo.

Sobota, týždeň po seminári

„V živote je veľa vecí, ktorým nerozumieme“. Touto vetou začína svoju knihu Ježiš, môj uzdravovateľ, páter Vella, svetoznámy kazateľ a pokračuje: „Prečo ma Pán tak často volá na Slovensko? Prešo som tu šťastný, keď nepoznám ani kultúru ani reč? Prečo som tu už toľkýkrát, keď som tu predtým nikoho nepoznal?“

Je sobota ráno a ja si opakovane kladiem tú istú otázku, „Prečo?“. Od seminára už ubehol takmer týždeň a ja trochu zaskočený a zhrozený zisťujem, že svoj prvý boj začínam prehrávať. „Prečo?“ Prečo som nevložil nohu medzi dvere, aby sa nemohli zabuchnúť? Prečo som to odkladal? Prečo to odkladám? Prečo sa stále chlácholím, že ZAJTRA, ZAJTRA, nabudúce ... už určite pôjdem na spoveď a konečne sa zbavím toho všetkého, čo počas seminára a v posledných dňoch vyplávalo z minulosti na povrch súčasnosti. Všetkého, na čo som už väčšinou zabudol alebo som to v minulosti, s pocitom hamby, zaobalil do rúcha nezrozumiteľnosti.

Keď hľadám rozumnú odpoveď na svoje vyčítavé „Prečo?“ tak sa mi vynára príbeh, ktorý v jednej prednáške vyrozprával páter Vella. Podľa tohoto príbehu si diabli na svojej schôdzke stanovili jednoduchú stratégiu na získanie dušičiek: „Budeme im hovoriť, že Boh je dobrý, peklo je zlé, diabli sú skazení, ale vy sa nebojte. Však sa ZAJTRA polepšíte.“

Prvý boj zatiaľ prehrávam, ale sa nevzdávam. Vojna môže trvať ešte dlho.

ujo

III.2.10 Z básnickej tvorby Henriety

Velka noc

Nový koniec
a nový začiatok,
nová radosť,
nový život,
nová láska,
nové manželstvo,
nové zdravie
nová Jar,
nové slnko
a nová nádej,
čo sa volá
Nový Jeruzalem.

Bez Teba

Sedela na lavičke a jemný vetrík pohládzal jej vlasy.
Duša vo vytŕžení hladala pokoj z neba.
Slnko sa smialo a lúčmi lásky zohrievalo moju dušu v dlani.
Pane, daj mi silu, prosím Ťa,
Lebo bez Teba niet leta, iba zima a chlad sa tiahne pod nechty.
Bez teba niet chleba, iba prázdna púšť .
Bez Teba niet neba iba závisť a pýcha usídlia sa v srdci.
Prituľ si nás na hrudi a neopusť nás,
Veď Ty sám vieš,ze sme Tvoj prach, ktorý nič nezmôže.

Stvoriteľ.

Plakala duša za Láskou, kde ideš Pán môj?
Pripraviť miesto pre Teba, ked prídeš domov.
Utíš Pane moju bolavú dušu, ako v búrke na mori pláva moja loď.
Prituľ ma na svojom srdci, strach a neistota obchádza ma.
Pohlaď ma po líci a usmej sa na mňa
Pokojom naplní sa duša sama.
Vánok pofukuje a listie spieva
O láske medzi Stvoriteľom a prachom z neba.

Iba Ty

Iba Ty mi dávaš pokoj do srdca,
Iba Ty stojíš pri mne, keď ma kritizujú ľudia a samota.
Iba Ty mi ponúkaš náručie v tichu tmy.
Iba Ty plačeš so mnou v hľbke duše a posielaš dúhu.
Iba Ty v posvätnom Tichu pred oltárom vidíš moju pravú tvár.
Iba Ty mi ponúkaš večný život a si dôvod prečo mám silu ešte vstať .
Iba Ty ma prituľ na hruď, kde počujem biť Božske srdce
a takto chcem zostať prenesená do neba.

Nádej

Tma zatriasla zemou a opona sa roztrhla na dve,
Plačúce ženy a vojaci cítili sa na dne.
Ukrižovaný Ježiš sklonil hlavu
A odovzdal Ducha Otcovi.
Je Dokonané!
Matka držala Nádej v náručí a zavrela oči.
Vo svojej pamäti videla Jeho Narodenie v Betleheme.
Po troch dňoch ženy bežali a bláznivá radosť zaplavila ich srdcia.
On žije, naša Nádej, Život a Pravda!
Jeziš prišiel a povedal: Nebojte sa.
Ja som s vami až do skončenia sveta!
Čo nám smrtelníkom a prachu zeme ešte počut treba?

Henrieta Vyžinkár

III.2.13 Stratený kľúč

Skoro všetky dôležité životné rozhodnutia a závažné udalosti sa v Máriinom živote uskutočnili na jar. Jar bola pre Máriu symbolom niečoho nového. Vydávala sa v máji, syn Janko sa narodil o dva roky neskôr v marci a s manželom Milošom a s 2-ročným Jankom odchádzala do Švajčiarska v apríli 1968. Miloš tam dostal ročný kontrakt ako chemický inžinier. No a presne o rok po vypršaní pracovnej zmluvy sa rozhodli odísť do Kanady…
Rozhodnutie nebolo ľahké. Veď to znamenalo navždy opustiť vlasť.

“Opustiť vlasť” - s týmto pojmom sa Mária prvýkrát stretla v poviedkach od Timravy. Čítala ich kedysi lebo MUSELA. Veľa vecí musela robiť napriek svojej vôli. Musela vstúpiť do pionierskej organizácie a navštevovať povinné pionierske schôdze. Musela sa zúčastňovať májových a októbrových osláv. Musela sa učiť ruštinu a prekrútenú históriu.
Musela malovať továrenské komíny a červené zástavy. Musela prestať chodiť do kostola,
keď sa rozhodla byť učiteľkou. Musela mať civilný sobáš na úrade a tajne krstiť svojho syna. Musela sa naučiť žiť dvojakým životom. Jeden sa žil doma a druhý v zamestnaní. Musela súhlasiť so všetkým, čo za ňu rozhodli iní. Musela voliť, koho vybrali iní. Musela s mlčaním prejsť cez krivdy, ktoré postihli jej priateľov. Musela všetko a nemohla NIČ. Bola väzňom nielen svojej krajiny, bola väzňom seba samej. Všetko v nej muselo byť zamknuté na kľúč, ktorý musela zahodiť…A tak žila Mária 32 rokov.

Rozhodnutie odísť nebolo pre Máriu ľahké. Musela prinútiť svoje zmysly, aby prestali vnímať a cítiť. Odísť znamenalo pre ňu opustiť VŠETKO. Rodičov, príbuzných, kamarátky, miesta jej detstva, miesta prvých lások, miesta prvých krokov jej syna… miesta, ktoré vytvárali mozaiku jej domova. A predsa sa nakoniec rozhodla opustiť toto všetko pre jeden kľúč, stratený kľúč, ktorým sa dá otvoriť jeden veľmi vzácny poklad – SLOBODA.

A opäť je tu jar. Mária sedí pri okne a pozerá na čiernobiele kresby na chodníku pred ich domom. Vytvára ich topiaci sa sneh na asfaldovom podklade. Hoci je už skoro koniec marca, udomácnená pani Zima sa snaží tuho držať svojho žezla. Nuž ale v týchto končinách sveta, v Toronte, je to úplne normálne. Niekedy ešte aj v máji tu sneží.

Zvonček pri bráne vyruší Máriu z dumania. Otvára bránu a víta svojho vnuka Daniela, syna Janka a jeho manželku Mary. Štvoročný Daniel vzrušene volá “ Už sme tu, babka! Prišli sme ozdobovať tie eggs, či vajíčka.” Mária sa snaží udržiavať nielen slovenské tradície, ale aj slovenčinu. Miloš občas zašomre “ No a načo mu to len bude,” ale je rád, keď mu Daniel zaspieva tu jeho, Slovenské mamičky …

Natasha Nagy

Attachment	Size
Strateny.Kluc_.jpg	112.36 KB

III.2.14 Slovenskí športovci na ZOH budú mať podporu Slovákov zo Saskatchewanu

I keď je to ťažko dokázať, je v tom kus pravdy. Každý druhý Slovák žijúci na západe Kanady pochádza aj zo Saskatchewanu. Veľká časť Slovákov v Britskej Kolumbii má totiž korene nielen na Slovensku, ale aj v Saskatchewane, kde, ako roľníci, prišli pracovať na poliach či pasienkoch.

Ohromná rozloha provincie Saskatchewan, zhruba 25-krát väčšia ako Slovensko, dala každému „zabrať“, najmä keď prišla krutá zima. Bolo sa treba obracať, či okolo poľa, či okolo dobytka. Nič neprišlo ľahko. Tiež častý zajačí guláš sa rýchlo prejedol. Ešte stále žijú pamätníci, ktorí si spomínajú, keď ako deti čakali ukrytí za snopom, kým sa priblíži prepelica, zajac a či iná „háveď“ a trepli ich palicou. Potom matka nachystala ten istý „zajačí“ obed či večeru.

Veľa Ukrajincov ukázalo Slovákom, že sa dá prežiť aj v západnej Kanade, kde od Manitoby po Albertu, na dľžke viac ako 2000 km, je dosť miesta na ťažkú drinu. Rozľahlé územie od 49. rovnobežky hore až po 60. rovnobežku je ako stvorené pre život pracovitého človeka, avšak ďalej, na sever, smerom k polárnemu kruhu (čo sa zdá ako kúsoček na mape), tam hore je už naozaj veľké umenie prežiť.

Keď v roku 1886 viac ako 100 rodín, pôvodom z Rakúsko-Uhorska, prišlo naraz do Saskachewanu, do prérijnej lokality, ktorú nazvali „Kapošvár“, dôvod bol jednoduchý. Prišli za prísľubom zeme. V kolónii boli Slováci z dolniakov, horniakov, či východniari spolu s Maďarmi, Čechmi ba i Rusínmi. Veľa prisťahovalcov zo Sloveska prišlo s pasom, ktorý mal razítko Cisára Pána, takže ich štatistika podchytila ako Austrien, z Ostereich.

Pre cestu nových usadlíkov na západ Kanady bol rozhodujúci prísľub zeme. „Homested“, v tom čase, bol 160 hektárov, čo pre chudobných prisťahovalcov z Rakúsko-Uhorska bolo velikánske územie a ohromná zmena vzhľadom na podmienky, z ktorých prišli.

Rodiny sa rýchlo pustili do práce premeniť prériu na orné zeme. Po príbytkoch si hneď postavili i drevenný kostolík, kde sa stretávali. Postupne budovali mesto , terajšie mesto Esterhazy v Saskachewan. V roku 1907 spoločne dokončili pekný a veľký kamenno-murovaný kostol.

V roku 1986 som sa zúčastnil stretnutia a spomienkovej slávnosti v Kapošvari, v miestnej šasti terajšieho mesta Esterhazy. Vtedajšiu slovenskú skupinu organizoval pán Kačmár – John Kacsmar. Spoločne sme si pospomínali na slovenské začiatky v Saskachewane.

Na stretnutí ma hlavne zaujali historické listiny a grafické zobrazenie rodinných prepojení – rodokmeňov – pôvodných prisťahovalcov. V tom čase bolo bežné, že rodiny mali 7-8 detí. Ani rodina s 12 deťmi nebola zvláštnosťou.

Keď sa noví slovenskí usadlíci v Saskatchewane trošku ekonomicky „pozbierali“, veľmi rýchlo začali pozerať okolo seba a rozmýšľať, kde nájsť pre svoje deti lepšie životné podmienky a ako im zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Podľa toho, kde bol „boom“ alebo „bust“, mladí odchádzali do Alberty, do Britskej Kolumbie alebo do Ontária. Vždy sa časť z nich vrátila, ale len preto, aby znova odišla.

Veľmi rýchlo si môžeme vypočítať, že dnes, po 120 rokoch sú to tisíce Slovákov, rôzne poženených a povydávaných, roztrúsených po celej Kanade. Počas mojej pracovnej činnosti naprieč Kanadou som sa stretol viackrát s potomkami rodín, čo prišli pôvodne do Saskatchewanu a teraz žijú v Britskej Kolumbii.

Mladým bolo veľmi ťažké uplatniť sa v prériach. Farmár nikdy nemal peniaze, len sľuboval, že keď dobre predá úrodu. Ťažké bolo zarobiť si na slušný život. Aj keď sa dnes situácia zmenila a prírodné bohatstvo v prériach sľubuje veľa možností (len čo urán, potázium a olej pôjdu na burze na $300 a zlato na $3,000), faktom zostáva, že veľa mladých i starších zo Saskachewanu odišlo do Britskej Kolumbie. Britská Kolumbia priťahuje aj tých, ktorým sa blížia penzijné roky.

Britská Kolumbia je veľmi pekná a veľa jej miest pripomína pohoria na Slovensku. Najmä jej južné časti, lesné parky a údolia riek ako „Columbia River“, pripomínajú Tatranské oblasti, Pohronie, či Spiš.

Na záver len toľko, že naši slovenskí reprezentanti na ZOH vo Vancouveri a na Whistleri budú mať veľkú podporu tunajších Slovákov, medzi ktorými bude veľa Slovákov zo Saskatchewanu.

Števo Boschnak

Attachment	Size
history.pictures.jpg	97.57 KB
kostol.kaposvar.jpg	216.35 KB
Skupina.Slovakov.Kaposvar.1986.jpg	270.09 KB

III.2.15 Vitajte vo Vancouvri

Všetkým vám, ktorí ste prišli do Vancouvru - dejiska zimných olympijských hier 2010 sú určené tieto riadky. Vitajte v najväčšom meste Britskej Kolumbie – Vancouvri. Je zvláštnosťou, že práve prímorské mesto sa stáva dejiskom zimnej olympiády.

Pozdravujeme i všetkých vás, ktorí tu možnosť byť fyzicky prítomní nemáte a budete sledovať dianie prostredníctvom médií, vám chceme my „Vancouverčania“ trocha priblížiť toto olympijské mesto.

Vancouver sa nachádza v najzápadnejšej provincii Kanady – Britskej Kolumbii. Názov mesta pochádza od britského námorného kapitána Georga Vancouvra, ktorý sa vylodil v tejto časti pobrežia v roku 1792.. Nebol však prvý kto prišiel do Vancouvru. Prvenstvo patrí španielskej expedícii, ktorá prišla na toto pobrežie. Avšak kapitán Vancouver, ktorý tu zotrval len pár dní, zanechal tu svoje meno a dejiny hovoria, že bol milo prijatý miestnym indiánskym obyvateľstvom.

Okolie a príroda v tejto provincii je nádherná a rozmanitá a tak sa k samotnému názvu ešte pridáva „Beautiful“ British Columbia. Západnú časť veľkomesta obmýva Tichý oceán. Vnútrozemie prechádza do majestátne sa týčiacich vrcholov hôr až do výšky 1500m nad morom. Vancouver má oceánsku klímu. Podnebie je mierne, priemerné teploty v januári sa pohybujú okolo 5 C, v auguste 22 C. Je známy svojím daždivým počasím, zvlášť medzi novembrom až aprílom.

Vancouver je rôznorodou spleťou kultúr, národností i jazykov. Nazýva sa aj „mesto štvrtí“ práve pre jeho veľkú rôznorodosť obyvateľstva. Je tu napr. China town, Malé Talianko... Po Toronte je druhou najobľúbenejšou destináciou pre emigrantov v Kanade. Je to mesto plné rozmanitej dynamiky života zasadené v krásnej prírode. Opakovane sa umiestnil na prvej priečke v životnej úrovni obyvateľstva. V rámci Great Vancouvru žije vyše 2 miliónov obyvateľov.

Medzi turistické zaujímavosti patrí vyhliadková veža Vancouver Lookout Harbour Centre Tower, z ktorej sa vám naskytne krásny pohľad na mesto. Nenechajte si ujsť ani návštevu Stanley parku, ktorý je tretím najväčším parkom v Severnej Amerike. Za pohľad stojí aj návšteva miestneho Vancouver Aquaria či Galérie umenia. Milovníci krásnej zelene môžu navštíviť Van Dusen botanical gaden. Ak vám to možnosti dovolia, môžete navštíviť aj jedno z lyžiarskych stredísk napr. Grouse Mountain- the Peak of Vancouver. Radi vás privítame aj v našom slovenskom kostolíku sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, kde je každú nedeľu o 11.00 hod sv. omša v slovenskom jazyku.

Prajeme vám príjemný pobyt v našom meste a tešíme sa na osobné stretnutia na olympijských podujatiach, či turistických potulkách.

Mária Eškut

III.2.16 Zázračný divadelný automat - slovo režiséra

Teatro Tatro už niekoľko rokov buduje svoju dramaturgiu na princípe : „Priviezť divadlo tam, kde by ho nikto nečakal.“ Preto hrávame naše predstavenia v maringotke na kolesách. Nečakáme, že diváci prídu za nami. My ideme za nimi. Kdekoľvek. Do tých najodľahlejšich miest, do dedín, kde žijú ľudia, ktorí v divadle v živote neboli. Máme veľku maringotku s cirkusovym stanom, v ktorom hráme väčšie projekty a malú maringotku, ktorá je ťahaná koňom pre menšie projekty a pre naplnenie romantickej túžby po putovaní po ceste.

Som veľmi rád, že v tomto roku pribudol v Teatre Tatre nový divadelný priestor na kolesách. Zázračný divadelný automat. Bol vytvorený špeciálne pre zimné olympijské hry vo Vancouveri 2010. Je to magická škatuľa s množstvom nečakaných divadelných možností. Obývajú ju živí herci aj živé bábky. Táto magická škatuľa na kolesách môže parkovať kdekoľvek. A kdekoľvek môžu ľudia uvidiet, čo skrýva. Stačí, keď pristúpia bližšie, zvolia si príbeh, ktorý chcú vidieť a magická škatuľa sa otvorí a príbeh ľuďom vyrozpráva.

Pretože sme na olympiáde, témou našich príbehov budú disciplíny zimných olympijských hier. Za každou disciplínou sa totiž neukrýva iba športový výkon, ale aj nejaký príbeh. Myslím, že na takom veľkom podujatí ako sú olympijské hry, je dobré vyvažovať vybičované emócie, ktoré vznikajú pri športovom zápolení, uvolnením a humorom. Naše príbehy nie sú o športových disciplínach. Sú o ľuďoch, ktorí v týchto disciplínach pretekajú. Preto sú naše príbehy hlboko ľudské, humorné a dojímavé.

Pristúpte teda k nášmu zázračnému divadelnému automatu a presvedčte, sa aký osud sa skrýva pod jednoduchým slovom „skeleton“ alebo „krasokorčuľovanie“, či napríklad „sankovanie“. Naši herci, aj naše bábky, vás v prestávkach medzi vrcholnými športovými výkonmi správne naladia a rozosmejú. Keď si zvolíte jednu disciplínu v našom automate, hneď budete chcieť vidieť aj ďaľšiu. A potom ďaľšu.

Snažíme sa naše príbehy predviesť zrozumiteľnou formou pomocou výrazových prostriedkov pohybového divadla, klauniády, pantomímy, bábkového divadla a hereckých improvizacii. Všetci naší herci vyrástli z dlhej a bohatej tradície slovenského divadla a patria k hereckej špičke mladej generácie slovenských hercov.

Je nám jasné, že zimné olympijské hry ponúkajú návštevníkom nevídane športové predstavenia. Dúfame, že predstavenia , ktoré ponúka Teatro Tatro sa v tejto konkurencii nestratia.

Ondrej Spišák, režisér Teatro Tatro

III.2.17 Tešíme sa na návštevu v Slovenskom Reprezentačnom Dome

Počas ZOH 2010 vo Vancouveri budú mať viaceré zúčastnené krajiny otvorené Reprezentačné Domy, v ktorých budú ponúkať svojim návštevníkom rôzne telesné i duchovné „pôžitky“. Slovenská Republika je jedna z nich. Slovenský Reprezentačný Dom bude počas olympiády otvorený pre slovenských športovcov a pre návštevníkov rôznych podujatí, ktorými SRD bude reprezentovať slovenskú kultúru, ale aj slovenskú kuchyňu.

Od 12. do 28.februára budú mať návštevníci možnosť pozrieť si filmy Záhrada Martina Šulíka, Muzika režiséra Juraja Nvotu, Tisícročná včela od Juraja Jakubiska, Slepé lásky od Juraja Lehotského, či dva dokumentárne filmy (118 dní v zajatí ľadu a Bhutan - Hľadanie štastia) od Pavla Barabáša. Rovnako filmy Nebo-peklo-zem, Jánošík – pravdivá história a Vysoké Tatry - Divočina zamrznutá v čase určite pritiahnu pozornosť divákov.

Milovníci hudby sa budú môcť potešiť započúvaním sa do zvukov Cigánskych diablov a Vážnej hudby bez hraníc. No a vystúpenia svetoznámeho míma Milana Sládeka a neopakovateľného Radošinskeho Naivného Divadla budú určite “bombónikmi”, ktoré SRD ponúkne svojim návštevníkom.

A keď k tomu všetkému pripočítame kulinárske špeciality, výber tých najkvalitnejších slovenských vín, čapované pivo, a to všetko v sprievode tradičnej ľudovej hudby, potom s určitosťou môžeme očakávať, že “každý si príde na svoje”.

Adresa SRD je: SLOVENSKÝ REPREZENTAČNÝ DOM
VANCITY THEATRE
VANCOUVER INTERNATIONAL FILM CENTRE
1181 SEYMOUR STREET
VANCOUVER, BC
CANADA V6B 3M7

View Slovenský Reprezentačný Dom vo Vancouveri in a larger map

Attachment	Size
Letak1.jpg	108.5 KB
SRD.png	255.06 KB
IMAGE13.jpg	475.71 KB

III.2.18 Top 10 Vancouver 2010 Representative Houses

1/ The British Columbia Pavilion will be proudly located at the beautiful Vancouver Art Gallery (VAG) building next to Robson Square. You can expect to see a number of interactive displays that will highlight the rich cultural fabric of both British Columbia and Canada.

2/ Canada Pavilion Centrally located at Vancouver's LiveCity Downtown Celebration Site (corner of Georgia St and Cambie St), the Canada Pavilion will demonstrate Canada's commitment to creative excellence, sustainable development and fostering diversity with informative and innovative content that is sure to make Canadians proud.

3/ German Saxon House During the Vancouver 2010 Winter Olympic Games, the Vancouver Rowing Club in Stanley Park will be transforming into the Saxony House. Be sure to drop by this free pavilion to experience the Olympics in true Saxon style! You’ll have the opportunity to watch the games, meet medal winners, listen to live music and enjoy traditional German food and drinks.

4/ Holland Heineken House Located near the O Zone in Richmond can host thousands of people every night, and features celebratory medal ceremonies for successful Dutch athletes as well as nightly performances by renowned Dutch artists and DJ’s. We're also advised that 400 Dutch bikes will be available for free for guests to use.

5/ Irish House will house 750 visitors at a time at the temporary site, conveniently located adjacent to Doolin's Irish Pub in downtown Vancouver. The Irish House site will facilitate Doolin's trademark ‘Irish family feel’ in ambiance, culture, and music.

6/ Casa Italia In a few weeks, the historic Roundhouse Community Centre will play home to the 2010 pavilion known as Casa Italia. The pavilion will be open to the public and will feature some of the best food, drink and entertainment that Italy has to offer. You can expect to see Ferrero Rocher as well as some other fine Italian products on display.

7/ Russia Sochi House The doors to Sochi World will be open from February 11- 28 for everyone who wants to become a part of the big Russian celebration at the Vancouver 2010 Games. It will bring together well-known athletes, eager fans and officials from around the world. Russky Dom is located in the unique building of the Russia Sochi House

8/ Slovak Representative House will be located at Vancouver International Film Center at 1181 Seymour Street. Meet our athletes and remember the traditional „taste“of Slovakia. Enjoy culinary specialties in the form of a hot and cold buffet with a wide variety of special Slovak cheeses, draught beer and great selection of exceptional wines, accompanied by the traditional folk music ... everything INCLUDED in the price of the ticket. At the same time we bring you a great selection of Slovak cultural events including musical and theatrical performances as well as presentations of Slovak feature films and film documentaries.

9/ House of Switzerland Located on picturesque Granville Island in Vancouver in Bridges Restaurant. Plans are to dress up the restaurant and their menu in a Swiss theme. Pavilion organizers tell us they will have on-hand some of the best Swiss chocolates, wine, cheese for the public to sample.

10/ Ukraine House will be officially opened on February 11th, 2010 and will be open to the public from February 12th through to the 28th. Located at the Ukrainian Catholic Centre at 3150 Ash Street in Vancouver, BC.

Palo Hollosy, Investment Advisor

To see Interactive Map visit http://www.sk-bc.ca/top10houses

View Top 10 Vancouver 2010 Representative Houses in a larger map

India Diaries

As a Slovak-born Canadian living in Vancouver, I have had the opportunity to experience several cultures in my life so far. Truth be told, I don’t have vivid memories of experiencing a “culture shock” when I first came to Canada. So when my plan to visit India came to materialize earlier this year, I felt excited (and maybe just a little nervous :) to truly experience a new culture! I knew it must be just a little bit different than going to “Little India” on Main and 49th in Vancouver...but I didn’t know how.

Arrival

Arriving in India for the first time ever. Though I’m staying with friends of the family, I’m feeling quite nervous. I got through customs without a glitch and my luggage is one of the first out so... not having a crowd to follow to the next place, I’m fiddling with my customs form and passport until someone else is walking out and then I make my way out too. People are waiting for arriving passengers and I absolutely hate that feeling when I walk out and not know where to find the people waiting for me. I have only ever met Diana but she is coming with her husband Fritz so I’m not sure who to look for. I walk with intent, and ward off men who approach me asking if I need a taxi to my destination. I tell them I have some friends picking me up (while desperately hoping that my friends appear) I spot Diana & what must be Fritz and another guy.

A big sigh of relief – they’re here. Aaron is one of their friends who ends up driving us home. Driving here is on the opposite side of the road. The ride takes about 40 minutes. Before coming I was warned about cars beeping their horns but it’s truly hard to imagine until I hear & experience it firsthand. Beeping just for the reason of “telling” someone that you are passing on their left or right, or beeping cause you want to switch lanes, or cause you’re approaching an intersection, or cause someone is in your way. But no one here gets agitated by it - it seems to be one of those culturally acceptable communication tools.

We arrive at the house. Fritz and Diana show me to my room just behind their house. The room is part of another building just behind their house. This building houses some other people who live in this community – but no one is awake, it’s 2am. There are outside stairs and then there are doors to the individual rooms/suites. My room’s on the 2nd floor. Wow, I’m really appreciative of the space.

The view as I walk past the main house towards my (yellow) building.

Day 1

Jet