Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

Pol storočia v pralese medzi indiánmi - 2. časť (Ján Šutka)

Don Šutka, Salezián, sa pokúsil o útek do cudziny v roku 1950 ako 21-ročný. Mal šťastie, pohraničiari ho nechytili. Ujali sa ho talianski spolubratia. Na vlastnú žiadosť ho poslali do Ekvádora. Je to už vyše pol storočia, čo pôsobí v tejto juhoamerickej republike.

Otec Šutka viackrát navštívil Slovákov žijúcich vo Vancouveri. V minulom čísle sme uverejnili prvú časť rozhovoru, ktorý sa nám podarilo zaznamenať počas jeho poslednej návštevy medzi nami. Prezradil nám v ňom kto sú to Šuari, miestni Indiáni žijúci hlavne v Ekvádorskom pralese, v čom sa môžeme my, obyvatelia civilizovaných zemí, učiť od nich a na čom spočíva system hodnôt Šuarov.

Načali sme tiež problematiku školstva a vzdelanosti Šuarov.

Otec Šutka, počul som, že ste založili aj diaľkovú školu...
Áno, bola to diaľková škola cez rádio. Vy ste vyvinuli aj vyučovací systém? Hej. Vyučovací systém, ktorý je schvalený Ministerstvom školstva Ekvadoru . Aj keď ma to stálo veľa námahy, ale minister to pochopil a dal nám 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň a potom sa tie lekcie vysielali rádiom. Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky. Rádiá sa mi podarilo dostať z Japonska - Panasonic. Takže on zapol rádio a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ. Ale to bola taká príjemná škola, lebo tam boli pesničky, tam bola hudba, tam bolo všetko . Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy

Keby neboli bývali tieto diaľkové skoly, do akých škôl by Šuarské deti chodili?
Vtedy to bolo ťažko, lebo nebolo učiteľov a tých málo učiteľov mestisos - oni nedbali, aby sa Šuarské deti niečo naučili. Oni pracovali len pre peniaze. Totižto keby nebolo bývalo diaľkových škôl, tak by vývoj Šuarov bol býval oneskorený o 20 -30 rokov. Keď sme my začali s týmito diaľkovými školami, prvý ročník bol len v jazyku Šuar, druhý ročník šuar a španielčina a tak to pokračovalo. Keď sme skončili tu šiestu triedu, potom bol cyklus médium – tak voláme strednú školu. To boli 3 roky a keď sme skoncili, tak potom sme si oddýchli 1 rok a pokračovali a skončili s maturitou. Takže to trvalo 6+3+3 ciže 12 rokov. Dá sa povedať, že počas 40-tich rokov ste prevychovali celý kmeň, nielen ste naučili deti čítať…. No, celý kmeň, pretože aj ministertvo slávnostne vyhlásilo, že medzi Šuar už nie je negramotnosť. Za to mi dali potom aj to uznanie Národného kongresu.

Takže vláda Ekvadoru oficiálne uznala Vašu prácu.
Hej. Uznala, pretože všetky kontrakty, zmluvy som podpisoval ako accessor, ako my hovorime, ako zástupca pre kmeň Šuarov. Z jednej strany podpisoval minister zdravotníctva, minister poľnohospodárstva a z druhej strany, za kmeň Šuarov, podpisoval father Juan.

Father Juan Sutka ...
Áno, Narodný kogres alebo teda Snemovňa oficiálnzm prehlásením dosvedčil, že saleziánsky kňaz Ján Šutka , teraz farár v Limon, provincia Morona Santiago, vykonal veľmi dôležitú a hodnotnú prácu a že zanechal tým veľkú pastoračnú stopu, materiálno – hospodársku, ako pre miešancov ( mestitos ), tak aj pre etnické skupiny Šuar. Práca, ktorú vykonal je príkladom solidarity a pomoci pre duchovný a sociálny rozvoj, ľudský rozvoj obyvateľstva toho regionu. Gratulovali tiež salezianskej misii v Ekvadore pre jej neochvejnú prácu v amazonskom regióne v osobe kňaza Jana Šutku. A dostal som aj medailu ako mali ruskí generáli ..(smiech )

A ako to bolo s lietadlami?
Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro ..z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni. Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme male lietadlo a zadovažili sme rádia, aby sa dalo komunikovať. Keď dakto dačo potreboval, keď dakto ochorel, keď ho uštipol had, tak on hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80 % nákladov na tú prácu no a my, misia 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo.

Lietadlá ale potrebujú letisko. A v pralese ich veľa niet …
V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk. Sú asi 700 m dlhé a 30 m široké.

Kde ste ošetrovali tých, ktorých poštípal had?
No, jedna nemocnica bola v Makas a mne sa podarilo postavit druhú nemocnicu v Tejsa, to je na druhej strane Kordilier, ktorá stale ešte stojí a funguje. Ale zároveň bolo treba, aby každe stredisko malo dakoho, kto by sa staral o zdravotnú službu pre všetkých . Tak sa robili kurzy pre chlapcov, pre mužov a pre ženy, aby sa pripravili ako pomocní ošetrovatelia … Vdaka patrí aj pomocníkom, ktorých sme mali zo Spojených Štátov a z Nemecka. Dokonca aj jedna Slovenka, Elena Jilečková, lekárka, nám pomáhala.

Mali ste teda neustály kontakt s Ekvádorskou vládou …
Áno. Potom sme spravili kontrakt s vládou tiež na vymeriavanie pozemkov .To bolo veľmi dôležité, pretože bolo treba zaistit podu pre domorodcov. Ale nemohli sme vymeriavať pozemok pre jedného každého ,ale sa vymeriavalo spoločne pre jedno stredisko, pre jednu “dedinu” - tam mohlo byť 30-40 rodín a mali 4000 alebo viac hektárov pôdy. Takže všetci, čo tam a žili mali to isté ako predtým, ale už to bolo chránené zákonom. A potom sme zacali s chovom dobytka .

Mali Šuari nejaký dobytok?
Veď to je ten problém. Oni nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkial to bolo, okol 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre. Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. S tými 10,000 sukres sa mi podarilo zadovažit 25 malých býčkov a zaroveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvoj-motorovým lietadlom Douglas.

Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz?
Ano. V Sukua, kam sme býčkov viezli, a kde chovatelia dobytka potrebovali zlepšiť jeho rasu, nás už čakali na letisku. Ked videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo.

Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila…
Rozprudila. Ked som od nich odchádzal, tak ako federacia pre chov dobytka mali 30 milionov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľlko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.

Spominali ste pri našej nedávnej debate , že ste pomohli Šuarom vymyslieť aj nové číslice.
Áno, totižto oni nemali poňatia o väčších číslach….nikto nevedel,kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci .. Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynajsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podla daždov..podla letných prác. Júl je «ESA», v jazyku šuar to znamená “leto”. Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa citili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa citili menejcenni. Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď.

A aj take čísla ako 100 alebo 1000?
No, pravdaže..tisíc, milión ..všetko . A roky..to už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď mohli povedať 1000 alebo 1965.

Ja ked som bol mladý, tak boli v móde filmy a knižky od Karola Maya o indiánoch, hlavne o apačoch. Vtedy som si myslel, že Apači žijú iba v severnej Amerike. Vo Vašej knižke som však čítal niečo o Apačoch, o konfliktných vzťahoch medzi Šuarmi a Apačmi. Kto sú títo Apači?
Pre Šuara je Apač každý, kto nie je Šuar .

Oh. To je veľmi jednoduché.
Áno, všetci , čo nie sú Šuari, sú Apači.

Takže ti miešanci, to sú všetko Apači…
Áno, Šuari ich volajú vo svojej reči Apač. Ale je zaujimavé, že v ich reči je apa otec a apač je otecko. Takže v určitom slova zmysle Šuari brali každého cudzinca ako otecka. Lenže potom sa v nich sklamali. Takže aj dnes sa spomína Apač…ale už to zneje tak trochu negatívne…

Otec Šutka, keby ste mali možnost, čo by ste povedali mladej generácii na Slovensku ?
Aby boli verní Ježišovi, jeho nauke, aby ho milovali, aby dali zasvätili svoj život aj pre druhých, ktori ho potrebuju a ktori ho nepoznaju .

A co odkážete všetkým tým, ktorí vedú slovenský národ doma na Slovensku?
Aby si uvedomili, že sú na svojich miestach preto, aby slúžili, spolupracovali, aby pomáhali a nie aby sa oni drali dopredu alebo aby sa snažili zbohatnúť, ale aby využili možnosti, ktoré majú, aby pracovali pre ten ľud, ktorý ich tam zvolil, ktorý im dal možnosť pomáhať a pracovať pre dobro národa.

Keď ste boli mladý, mali ste určite svoje plány, ako prežit život, čo dosiahnuť v živote. Splnili sa Vám Vaše sny ?
Áno, splnili, pretože som chcel byt kňazom a misionárom a tu som.

Aké máte ešte plány do budúcna ?
Pokračovať. Ako slovenský Salezián pokračovať v práci pre domorodých Indiánov v Ekvádore. Prišiel za mnou predstavený provincial a ma prosil, aby som pomohol formovaním nových kňazov v novom seminari. Potom prišiel biskup a znovu ma prosil to isté. Teraz máme 12 seminaristov na teológii a na filozófii, 4 Šuari sa tiež pripravujú na kňažstvo. Sprevádzať týchto mladých mužov, pomáhať im, aby pochopili, čo to znamená byť kňazom, čo znamená stáť na čele komunity. Dopĺňať to, čo sa im na univerzite nedostáva. To je môj plán. Uvidime ako mi to pôjde (smiech).

Otec Šutka, prajem Vám, aby Vám dal Pán sily, odvahy a dobrého zdravia, aby ste mohli vyplniť všetky Vaše ušľachtilé plány a vykonať ešte veľa dobrého pre Šuarov a aby ste nás mohli navštíviť za ďaľších 2, 5 alebo 10 rokov a podeliť sa s nami o Vaše bohaté skúsenosti.
Nadherné, to je veľmi krásne prianie.

Ďakujem Vám za rozhovor.

S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii rozprával (apač) Jožo Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.

Adresa Otca Šutku v Ekvádore je

P. Juan Shutka
Apartado 17.12.891
QUITO, Ecuador
















































































pozdrav

Já som si prečítal tento článok a som milo prekvapený že v odseku a Ako ste ošetovali pri poštípani hadom ,je spomenutá aj Slovenská lekárka Elena Jilečková. Ako pomahala pánovi Šutkovi. Já totiš som v dennom styku stouto už 70.ročnou pani doktorkou na penzie. Ubehlo už veľa rokov od vtedy a tak som rád že ste si na to spomenuli a ja zo Slovenska si to môžem v klude prečítať. Pan Boh nech je pri Vás naši Slováci v Kanade. Jožko Polák zo Slovenska.

Ja moja manželka Darinka

Hoci nás vzdialenosť

Hoci nás vzdialenosť rozdeluje, moderná komunikačná technológia, spoločné korene a dobrá vôľa nás zase spájajú ...

Jožo

Vrelá vďaka.

Dakujem Vám Jožko. Som hrozné Štastný že pre Vás o viem Dakujem.

Ja moja manželka Darinka

Play slots online for real money https://onlineslots.money/