Spomienky na otca Jána Šutku, SDB

V pondelok 11. Augusta, 2014 zomrel v Ekvádore v meste Cuenca o 5.00 ráno miestneho času slovenský salezián a dlhoročný misionár medzi Šuarmi, don Ján Šutka SDB.



Čitatelia časopisu Slovo z Britskej Kolumbie sa mali možnosť s ním stretnúť na stránkach nášho časopisu – pozri zoznam článkov o otcovi Šutkovi na konci tohoto príspevku.

Slovenský salezián viackrát navštívil slovenskú farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri.

Otec Šutka, SDB a Otec Kadlec, SJ pri vysluhovaní sv. omše v New Westminsteri r.1993

Pri poslednej návšteve r.2007 som mal možnosť sa s ním osobne porozprávať. Zápisky z tohoto rozhovoru si môžete prečítať v prvých dvoch číslach časopisu Slovo z Britskej Kolumbie (sk-bc.ca/citajteslovo) .

Otec Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom žila túžba po misiách. Rozhodol sa stať sa saleziánom, V 1949, ešte na Slovensku, zložil svoje prvé sľuby. Jeho počiatočná formácia bola brutálnym zásahom v noci 13. apríla 1950 narušená. Ako seminarista bol, spolu s ostatnými rehoľníkmi, internovaný v Podolínci. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. Ján Šutka o sebe hovorí:

V Taliansku som jednoducho napísal predstaveným, že by som chcel pracovať v misiach ... tak dobre, oni mi hneď odpovedali, že je to veľmi pekná myšlienka a aby som sa pripravil na tú prácu. Tak potom som nechal všetko v rukách Božích a moji predstaveni ma poslali do Ekvadoru. Ja som o Ekvadore vôbec nič nevedel alebo len veľmi máličko. Jednoducho ako Salezián, podľa sľubu poslušnosti som prišiel do Ekvadoru.



Prišiel tam roku 1953. Tri roky (1954-1956) pôsobil ako asistent na misii v Méndez-Cuchanza. Teológiu študoval v kolumbijskej Bogote v rokoch 1957-1960 a tam bol aj vysvätený za kňaza 28. októbra 1960. Desať ďalších rokov pôsobil v Sucúaa počas toho obdobia založil Federáciu Šuarov,



za čo bol aj vyznamenaný Ekvádorskou vládou.



V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio. Vyvinul vyučovací systém, ktorý bol schvalený Ministerstvom školstva Ekvadoru. Pridelili mu 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň a potom sa tie lekcie vysielali rádiom.



Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ. Súčasťou vyučovania boli pesničky a hudba. Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy - povedal otec Šutka v našom rozhovore.



O tri roky neskôr don Shutka (ako otca Šutku volali domorodci) založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov. Otec Šutka nám o tom povedal: Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro.Z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni.



Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme malé lietadlo a zadovážili sme rádia, aby sa dalo komunikovať. Keď dakto dačo potreboval, keď dakto ochorel, keď ho uštipol had, tak on hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80 % nákladov na tú prácu no a my, misia 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo. V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk. Sú asi 700 m dlhé a 30 m široké.








Otec Šutka sa vo svojej misionárskej práci stretol s viacerými situáciami, ktoré sa nám môžu zdať ako rozprávky. Z jeho rozhovoru vyberáme:

Šuarii nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkial to bolo, okolo 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre. Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. Za 10,000 sukres sa mi podarilo kúpiť 25 malých býčkov a zaroveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvojmotorovým lietadlom Douglas. Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz. V Sukua, kam sme býčkov viezli, nás už čakali na letisku. Ked videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo. Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila… Keď som od nich odchádzal, tak ako federacia pre chov dobytka mali 30 milionov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.



Šuari nemali poňatia o väčších číslach….Nikto nevedel, kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci .. Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynajsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podľa daždov, podľa letných prác. Júl je «ESA», v jazyku šuar to znamená “leto”. Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa cítili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa cítili menejcenní. Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď. No, pravdaže, tisíc, milión a všetko ostatné. A roky..., to už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď mohli povedať 1000 alebo rok 1965.

Posol, mesačník, ktorý vydávali Slovenskí jezuiti v Cambridge, v októbrovom vydaní z r.1990, píše o otcovi Šutkovi takto:



Z úryvku sa dozvedáme, že otec Šutka bol nielen misionárom medzi Šuarmi, ale tiež reprezentantom Slovákov na rôznych úrovniach politického a spoloženského života v Ekvádore.

Saleziánska webová stránka píše: V rokoch 1985-1989 bol don Shutka direktorom misie Méndez-Cuchanza. V roku 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánských šuarských misií pri ekvádorskej vláde. V nasledovných rokoch až do 1995 pôsobil v Quito okrem iného aj ako provinciálny radca. Ďalších päť rokov pracoval v Macas ako direktor misie, až do jubilejného roku 2000, kedy sa stal predstaveným saleziánskej komunity a farárom v meste Macas. V roku 2003 bol menový za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. Potom pracoval ešte vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Cuenca.



V r. 2007 otec Šutka navštívil farnosť sv. Cyrila a Metoda a svojich príbuzných v New Westminsteri. Slúžil sv. omše, kázal a stretol sa tiež s mladými i staršími farníkmi, ktorým porozprával o svojich zážitkoch z misijnej práce v Ekvádore.









V r. 2008 otca Šutku navštívili v Ekvádore jeho rodina a duchovný otec farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, otec Juraj Kopanický. Z ich návštevy sú aj nasledovné fotografie.











V minulom roku (2013) sa do Ekvádoru za otcom Šutkom vybrali dvaja kanadskí Slováci, cestovatelia, Palo Stacho a Stano Magdolen, ktorí priniesli so sebou pozdravy od kanadkých Slovákov a navštili nielen otca Šutku, ale aj jeho nastupcu medzi Šuarmi, slovenského saleziánskeho misionára otca Antona Odrobinaka. Otec Šutka v tom čase dostal za svoju dlhoročnú prácu medzi Šuarmi od Ekvádorskej vlády nové vyznamenanie.





V marci t.r. prišiel na návštevu do Ontária misionár otec Anton Odrobinak, ktorý teraz pôsobí v Ekvádare medzi Šuarmi. Rozprávali sme sa cez Skype.



Na dve z mojich otázok odpovedal takto:

Vy ste sa pýtali do Ekvádoru alebo vás tam poslali?
Ja som sa pýtal, túžil som ísť pracovať do Južnej Ameriky, pracovať so Šuarmi, pretože som mal živý kontakt s Otcom Jánom Šutkom. Prišiel na Slovensko ešte za čias komunistov r. 1985, stretol som sa s ním v tom čase ešte tajne, a potom, keď nastala už tá ... zmena, tak prišiel ešte dvakrát na Slovensko, v r. 1995, vtedy prišiel aj sv. Otec do Šaštína, bolo tam však veľa ľudí a iba som Otca Šutku zazrel, nemal som ani odvahu ani príležitosť sa s ním stretnúť. Ale prišiel ešte v r. 2003 a vtedy navštívil aj komunity, ja som bol vtedy ako saleziánsky kňaz v Bardejove. Vtedy som to tak pocítil, že si ma prišiel pozvať, tak som mu to aj dal navedomie a on hovorí, že dobre, ale že opýtaj sa predstavených, či ťa pustia. Ešte 2 roky som čakal. V r. 2005 som vycesoval a don Šutka ma prijal v Kite. Pracujem medzi Šuarmi, sú veľmi srdeční, otvorení. Don Šutka tam urobil priekopnícku prácu, aj vďaka jemu sa odstraňuje negramotnosť medzi Šuarmi.



A ako trávi Otec Šutka svoje dni?
Otec Šutka je teraz v dome našich starších bratov Saleziánov, v Macase. Má už má svoj vek, ale vždy sa rád porozpráva, čo nové, ako sa darí, stále má záujem o misie, o Šuarov. Je rád, že som medzi Šuarmi, teší ho, že v štafete, ktorú začal, niekto pokračuje.

Otec Ján Šutka SDB, 84 ročný slovenský salezián a dlhoročný misionár medzi Šuarmi zomrel v pondelok 11. Augusta, 2014 v Ekvádore v meste Cuenca o 5.00 ráno miestneho času.



V ten istý deň napoludnie miestneho času slávili vo farnosti Márie Pomocnice v Cuenca za zosnulého spolubrata svätú omšu, ktorej predsedal provinciál saleziánov v Ekvádore, don JorgeMolina SDB




Na základe duluuvedených zdrojov spracoval Jožo Starosta.


Zdroje:

Zoznam článkov o otcovi Šutkovi uverejnených v časopise Slovo z Britskej Kolumbie:
• 1.číslo, str. 4, Pol storočia medzi Indiánmi (1.časť)
• 2.číslo, str. 4, Pol storočia medzi Indiánmi (2.časť)
• 10.číslo, str.10, Pozdrav z pralesa
• 17.číslo, str.26, Pozdravujem Jožka Apača
• 18.číslo, str. 6, Slovenskí saleziáni v Ekvádore
• 21.číslo, str. 22, Rozhovor s Antonom Odrobinakom, SDB

http://www.saleziani.sk/spravy/8-svet/1199-v-ekvadore-zomrel-misionar-me...

Fotoarchív Slova z Britskej Kolumbie
Fotoarchív Juraja Kopanického
Fotoarchív Paula Stachu