Lepšie zažať jednu sviečku než preklínať temnotu +

Keď som rozmýšľala nad zameraním tohto čísla, uvedomila som si, aký vzácny je čas staroby. Tam sú skĺbené prežité roky a skúsenosti, tam je pokladňa múdrosti. Staroba je prežitou školou života. Nie nadarmo rôzne kultúry majú v popredí práve starších.

Každý z nás má svoju životnú cestu a prejde vlastnou školou života. Ja som v tej svojej škole života pochopila, aké nestále sú ľudské plány. Dostali sme život ako dar a nikto z nás nevie do akého času tu na Zemi. Človek si plánuje budúcnosť. Člení si život na etapy, stavia ciele a realizuje ich. Koľkokrát sa to však znenazdania zmení a neraz sa musí svojich plánov proti svojej vôli vzdať. Zdá sa mu to často kruté, či nespravodlivé.

Som jedným z vás a chcel by som vám rozpovedať môj príbeh zrodenia.

Mal som asi štyri týždne, keď sa moja mamička dozvedela, že som. Bol som očakávaný, pretože som bol plodom lásky mojich rodičov. Dni postupne ubiehali a ja som sa pekne zabýval pod srdcom mojej mamičky a môj príbytok sa mi páčil. Avšak moja pohoda netrvala dlho. Keď som bol v jedenástom týždni, mamička začala mať zdravotné problémy. Navštívila lekára a jeho diagnóza znela – spontánny potrat. Aj doktorka gynekologička potvrdila, že ma moja mamička stráca.

Keď som mala trinásť rokov, stretla som Smrť. Pýtam sa jej: „Odkiaľ si?“ Odpovedá: „ Z hriechu.“

Keď som mala dvadsať rokov, stretla som Život. Pýtam sa ho: Odkiaľ si?” Odpovedá: „Z kríža.”

Skôr, či neskôr sa každý z nás stretne so smrťou.

Skôr, či neskôr každý z nás prestúpi prah smrti. Možno neradi o tom hovoríme, možno na to neradi myslíme, a možno ani toto zamyslenie nám nie je pochuti. Človek predsa miluje radosť, miluje šťastie, miluje život! Ibaže k naplneniu pravej radosti, pravého šťastia a nájdenia večného života potrebuje rozmýšľať aj o smrti.

Skôr, či neskôr zacítiš v živote bolesť zo straty blízkeho, ale tak, ako sa z bolesti rodí láska, tak z kríža prichádza život. Veľká noc, noc veľkého tajomstva, je tým najväčším vrcholom našej viery. Je to zvesť o víťazstve nad temnotou, je to radosť, že v tme zažiarilo Svetlo. Ježiš hovorí: „Ja som Svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.”

Keby Vám niekto povedal: „Keď otvoríš tieto dvere a prekročíš ten prah, za nimi nájdeš svet, v ktorom niet utrpenia. Je to svet lásky, pokoja a večného života.“ Nešli by ste ta? Tým pomyselným prahom je smrť a tými dverami je náš prechod do večnosti.

Skúsme sa pozrieť na smrť a utrpenie novými očami. Zájdime v duchu k prestretému stolu, kde si na Zelený štvrtok sadá Ježiš s najbližšími k poslednej večeri. Dáva sa apoštolom v Eucharistii a s hlbokou pokorou im umýva nohy. Praje si len jedno: „…aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.” A ako nás miloval? Až na smrť. ...až na smrť na kríži.

Zájdime s ním na Olivovú horu a precíťme bolesť i strach z poznania utrpenia, ktoré ma prísť. Vnímajme Jeho hlbokú odovzdanosť do Božej vôle v slovách: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane!”

Kráčajme po stopách Veľkého piatku. Koľkokrát sa môžeme vidieť v Pilátovi, ktorý si na znak neviny umýva ruky? Koľkokrát sme účastníkmi davu, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!” Každým hriechom aj ja kričím: „Ukrižuj ho!” Vydajme sa s Ním krížovou cestou na Golgotu. Precíťme hlbokú lásku a bolesť Márie i vernosť učeníka Jána. Zotrvali by sme s Ním pod krížom aj my? Sme verní tomu, v čo veríme, aj keď sa nám iní možno smejú a považujú nás za staromódnych?

Sledujme plnosť odovzdanosti Ježiša do poslednej chvíle, položme ho do hrobu a čakajme na nedeľné ráno, aby sme spolu so ženami išli k hrobu a ten je prázdny! Zažime prekvapenie i obrovskú radosť Márie Magdalény, keď stretá svojho Učiteľa.

Kto čakal, že po smrti príde vzkriesenie?

Kto čakal, že ‘zborený chrám sa na tretí deň naozaj postaví?’

Kto čakal, že Ježiš má takú lásku k nám, že zvolí najpotupnejšiu smrť pre otrokov, aby skrze ňu priniesol najväčšie víťazstvo?

Iba Láska mohla láskou premôcť tmu nelásky.

Iba Boh, skrze Ježiša, mohol zlomiť okovy smrti.

Iba s Ním a v Ňom sme spasení.

Nádej v zmŕtvychvstanie dáva človeku silu ísť krížovou cestou života a vyniesť si ten svoj kríž na Golgotu. Možno pod ním padneme, možno budeme potrebovať Šimona z Cyrény, aby nám s ním aspoň kúsok pomohol, ale kráčajme vždy so zrakom upretým na nebo. A keď sa nám zdá, že je príliš zamračené, nezabudnime, že za mrakmi je naše milované Slnko.

Prichádza opäť Veľká noc. Jedna z ďalších v našom živote. Skúsme ju prežiť v novej nádeji a s novými očami. Dajme jej hĺbku, ktorá jej patrí. Pre túto chvíľu žijeme tento život a len od nás závisí, aká bude raz naša Veľká noc, noc prechodu do večnosti. Prajem vám všetkým hlboké precítenie udalostí veľkonočného Trojdnia a objavenie hlbokej radosti, ktorá plynie z nádeje v naplnenie.

Mária Eškut