Toto webové sídlo www.sk-bc.ca obsahuje informácie a články, ktoré sme publikovali do konca roka 2015.

Navštívte naše nové webové sídlo

www.slovozbritskejkolumbie.ca

1948 - Slováci na aute na farme

Na obrázku sú Slováci, z New Westminsteru (Britská Kolumbia, Kanada), ktorí sa stretli (pravdepodobne) u jedneho z nich, na farme. Zdá sa, podľa oblečenia, že to bolo v nedeľu po sv.omši a nie je vylúčené, že sa stretli pri zakladaní nejakého spolku alebo na schôdzke už založeného spolku (1.Slovenská Katolícka Jednota, Kanadská Liga, Slovenský Podporný Spolok?).

Na fotografii zo 40-tych rokov sú Slováci, ktorí patrili do Kanadskej Slovenskej Ligy. Stretli sa na farme v New Westminsteri, ktorá patrila rodine Vitkay. Za volantom sedí Anna Vitkay, na plošine malého "náklaďáka" sedia zľava Ján Kaprálik, Ján Kikta, Pavol Segeč, Jozef Vitkay sr., Michal Petrenčík. Stojaci zľava je učiteľ z Detvy Pavol Nočiar, Milan Vitkay, Emil Nočiar (Pavla Nočiara), Ján Segeč (syn Pavla Segeča), Joe Vitkay jr.. Anna, Milan a Joe Vitkay sú deti Jozefa Vitkay. Fotofrafia zapadá do obdobia, kedy vznikala Kanadská Slovenská Liga vo Vancouveri a je dosť možné, že fotografia je z jedného zo zakladakúcich stretnutí.

Žijete mimo Slovenska?

1954 - Prvé Vianoce v Kanade


Ako ten čas rýchlo letí. Už som skoro rok v Kanade a veru sa mi zdá ako by to bolo len pred niekoľkými týždňami. No, môj hrubý zápisník a kalendár ma presviedčajú, že na Vianoce bude tomu už 52 týžnov, čo som po trojročnom pobyte opustil utečenecký láger v Nemecku.

Hlavou mi letí film nových zážitkov, celkom odlišných od tých lágrových. Na krásnej lodi začal nový život. Anglicky ešte neviem, a preto mi je všetko čudné. Oslovenie „How-do-you-do“ a odpoveď „How-do-you-do“ počúvam stále dookola a toto divné zdvorilostné „havkanie“ sa mi začína páčiť.

Poslali ma do St. Catharines kde som mal tráviť svoje prvé Vianoce v Kanade. Bál som sa a aj som sa hambil. Bolo to kvôli tej angličtine. Asi tri razy som obišiel faru a nie a nie vojsť dnu. Naraz vyšlo z fary dievča a zavolalo na mňa. Nič som nerozumel. Začalo kývať rukami. Nedalo sa nič robiť, iba vojsť. Asi som vyzeral ako kôpka nešťastia lebo monsignore sa len usmieval. Ruky ma boleli od môjho prvého „rozhovoru“. Ale keď som prišiel k tamojším Slovákom, cítil som sa ako doma a bol som šťastný.

V St. Catharines to dobre začalo, no horšie to skončilo vo Wellande. Fr. Dančo ma naučil zopár anglických zvratov, ktoré sa často používajú. Cestou autobusom som si ich stále opakoval. Tentoraz som hrdo vkročil do fary. Pekne som „zahavkal“ a usadil sa v „česterfilde“. Rozhovor sa začal. Nič som nerozumel, ale hovoril som nebojácne: „Yes, father“, „maybe“, „of course“, „I guess so...“, „I don‘t care…“. Keďže som posledný zvrat použil na nesprávnom mieste, prezradil som sa, že som ešte len obyčajný „grínhorn“. Horel som od hamby ako fakľa.

Tu som musel ešte zažiť aj to, že sa nemôžem ľahko dohovoriť ani so Slovákmi, ktorý si myslia, že hovoria slovensky. Ako som otváral oči a ústa, keď som v jednej slovenskej rodine dostal takéto privítanie: „Fader, choďte na abštérs a napravo od štepsov v rúme zrúcte kóta, ochabte tam sútkejs a príďte do lívingrúmu. Ja vam prichystám saper. Čo viacej lajkujete, džús alebo supu? Chcete bíf alebo turka? Pičesy, kejk a kávu?“ Stál som pred slovenskou tetkou ako skamenelá Lótova žena. „Otcu mater fader, nefilujete dobre?“ – opýtala sa ma s prekvapenou tvárou. Ách Bože, ako som sa cítil. Najprv ma kdesi posielajú, kde mám čosi zrúcať, potom som mal čosi dočinenia s Turkom a keďže som sa neponáhlal, ešte mi aj nahrešili ... Všetko sa časom vysvetlilo a po „saperi“ sme z „česterfíldu vačovali televižn“ a ja som „lajkoval šóv, haky, fajt“ a ostatné veci...

V kostole sa však ozýval nádherný slovenský spev, ktorý ma presvedčil, že slovenčina je najkrajšia reč na svete. Veru je, len vám nie je nič platná, keď cestujete kanadským vlakom. Keď som mal vystúpiť vo Svastike, pomýlil som si ju so Šalamastikou a spolucestujúci černoch, keď som sa ho pýtal, iba vyvalil oči, že ma skoro uriekol a ukázal mi všetkých 32 zubov, keď sa smial ako Mefisto. Prebral som sa z toho až medzi rodákmi z Dobšinej, kde som bol aj v „majne“ na zlato a to až 4,500 „fítov“ pod zemou.

V Sudbury som nemohol pochopiť, ako sa tam pri pohrebe môžu modliť: „Nech mu je zem ľahká“, keď tam majú iba samé kamene. Po prvej misionárskej kázni mi zase ženy povedali, že sa im ani neoplatilo „tiket na basa“ kupovať. Kto to kedy vraj videl, že by misionár iba pol hodinu kázal. Dobrá misijná kázeň má vraj trvať aspoň hodinu.

Spomienky moje sú naozaj krásne a milé. Čo sa mi najviac páčilo bola skutočnosť, že cudzí páni farári sa pekne zmieňovali o Slovákoch ako o dobrých a pracovitých ľuďoch.

Zo spomienok O. Viliama Lacku uverejnených v časopise „Slovenskí jezuiti v Kanade“ v r. 1954 vybral a upravil Jožo Starosta.















2008 - Čo skrýva zaprášená krabica - Lipa Cyrilo-Metodejská


Otváram zaprášenú krabicu, ktorá bola zastrčená v kúte „bejzmentu“ a hneď na vrchu hrubá kniha Andrej Sládkovič, Sobrané básne. Zpopod nánosu štyridsaťpäť rokov sa mi vynorili spomienky na strednú školu –A.Sládkovič, vlastným menom Braxatoris ... 1820 ... Detvan, Marína, Nehaňte ľud môj... To všetko viem, nič nového. Avšak z podvedomia sa začali tlačiť napovrch myšlienky.


1938 - Z Juskovej Vole pri Vranove k jazeru Cowichan v Britskej Kolumbii

From Juskova Vol’a to Cowichan Lake, BC

So, in 1938 the family saw us off on our epic journey from Juskova Vol’a to BC. Canada. Many family members came with us to the train station in Vranov where we all said our teary goodbyes. We travelled on an electric train to Kosice, and from there we took a regular train to Prague where doctors subjected us to another 3 or 4 health examinations.

Onlone pokies for australian players https://aucasinosonline.com/pokies/